streda 14. augusta 2019

119. Po čom aktuálne túžim

TÁŇA:

Po samote. Po chodníku premoknutom rannou rosou, po vlhkom vzduchu, po vôni hríbov, po košíku plnom bylín a čaji, ktorý mi pohladí dušu. Po tichu. Po mape, ktorá je v niektorých zhyboch vydratá. Po lavičke pod borovicou rozožratej od červotočov a výhľade do doliny. Po mravcoch pod kraťasmi, po blate na topánkach, po lentilkách, ktorých chuť by ma preniesla neviem kam. Po sluchu, ktorý citlivejšie vníma zvuky prírody. Po vôni divokého jazmínu, po vianočke s maslom, po drevenej verande za ktorej oknom prší, po hmle, po jeseni, po narodeninách, po pocitoch, ktoré som doteraz nikdy nemala, po Big Sur, po bábkovom divadle, po plnených kapustových listoch, po vlastnej záhrade, po lúke s posedom, po pršiplášti, búrkach, pexese, po výlete autobusom, po varení ako predtým, po mladosti pochabosti. Po spoznávaní nových rastlinných druhov, po výnimočne dobrom filme, po ústraní, hojdačke na breze a spánku pod širákom.

Mám pokračovať?


RADKA:

Streda 14. augusta 2019, 18:43

Po zdravom tele, v ktorom by bol zdravý duch. Nie, že by bolo celé nemohúce, ale bolo napadnuté, tak sa bráni, aj s duchom. Po tropických nociach. Po disciplíne, aj keď som si v detstve myslela, že toto slovo nebude figurovať v mojom slovníku. Po schopnosti robiť jednu vec za druhou a nie všetky naraz, aby mi z toho explodoval mozog. Po novej perine a voňavých obliečkach. Po hlbokom nádychu uprostred lesa. Po balkóne. Po trpezlivosti. Po malinách zo záhrady, maďarských broskyniach a marhuliach.     

streda 27. februára 2019

118. Zamyslenie z Berlína

RADKA:


S každým príchodom vykročíš zo svojej komfortnej zóny. Raz ako dáma, len jemne po špičkách inokedy ako kamikadze, rýchlo a úderne, bum! Odrazu je všetko možné, všetky, aj tie najdivokejšie, predstavy samej seba sú možné, ba dokonca legitímne. Odhadzuješ zábrany, komunikuješ na rôznych úrovniach, tancuješ, piješ pivo pri prvých teplejších dňoch, na brehu kanála s cudzími ľuďmi, s ktorými zdieľaš na pár dní jeden obytný priestor, sleduješ filmy na najväčšom plátne ever s najkvalitnejším priestorovým zvukom, že až chceš napomínať ľudí za tebou, aby boli tichšie.

Cítiš sa dôležito, sexy, nasiaknutá dojmami a ulepená estetikou bežných dní, na ktoré nezabudneš, keď sa zase prebudíš.

Vnímaš viac zvukom. Aj drobné, bežné, v podstate nudné situácie odrazu znejú inak. Je to jedna óda, jeden veľký hype, ktorý ti môže ktokoľvek narušiť v momente, keď prehovorí. 

Je to káva, cukor, káva, najhorší tabouleh ever, maté, víno, cukor, čaj, samota, nehorázna zima, spoločnost, leto, čokoľvek, čo chceš, aj nechceš, máš, dáš, čau>mňau. Nezastavíš sa, spíš málo, ak vôbec, často mlčíš. Trochu ti to vadí, ale potom zase vykročíš zo seba, cigareta, cukor, káva. A ani nevieš ako, ale už zase sedíš v autobuse opačným smerom.

TÁŇA:

Paralelné fóbie vraj. Tak ako veľa ľudí na tomto svete, tak aj ja. Zatváram oči a počas kráčania si predstavujem, že som niekde inde. Dokážem meniť farbu svetla, vôňu vzduchu, jazyk, terén a atmosféru. Dokážem meniť priestor a čas. Keď chcem. Dokážem byť na Pohode s mokrými vlasmi, dokážem byť na stohu sena v strede lúky, dokážem byť na rohu Turmstrasse a Ottostrasse a hľadieť cez kríčkové rajčiny na nápis Eurogida, Obst und gemuse, Fleischerei alebo Spielothek so slniečkom v logu. Dokážem prežiť znovu dražbu orchideí aj vôňu currywurstu. Dokážem hľadieť na Sprévu, cítiť sa ako vtedy (aj keď nechcem). Dokážem nadobudnúť ten istý rytmus chôdze, to isté zakopnutie, to isté nadšenie v botanickej záhrade. Navštíviť kaviareň November v Septembri, hľadieť na meotar v Maxim Gorki Theater, voňať dávno odkvitnuté lipy na Unter der linden a pozorovať ľudí nahrávajúcich si vtáky v brečtane. Mohla by som stáť a čakať na S-bahn, počúvať Nicka a vidieť aspoň z časti, predsataviť si, čo mohol vidieť on. Tu. Isto disponoval jazvami na tele. Ako ja na stehnách. Škrtnutie zápalkou. Jamelia vie. Každý vzťah obsahuje jazvu, dve. Zamyslenie z Berlína prišlo a tak skoro sa nevráti. Fragment. Iba fikcia môže byť pravdivá.

117. Osamote (rozprávanie)

RADKA:



Osamote, pod UV lampou, si pomalým, trhaným pohybom zvliekam kožu. Zostáva vo mne len večný pocit dôvery! Nepatrí však štátnemu zriadeniu, ako by sa nejeden jeho služobník mohol nazdávať. Zasiali ho iní. Záves je odostrený, svetlo zasvietené. Chvíľku pozorujem pavučiny na strope, sú v letmom pohybe. 

Tancujem bosá na studenej podlahe. Saltá, kotrmelce, šnúry. Som kráľovnou ohybnosti, vojvodkyňou vytrvalosti, barónkou trpezlivosti! Chladím si pravé líce.  

Na zaprášenú parapetnú dosku zoraďujem kúsky jantáru a potom ho pomaly a plynulo prehĺtam. Od najmenšieho po najväčší. Vonku je odrazu svetlo. Odráža a triešti sa vo mne. Farebné spektrum je nesmierne široké. Priblíži sa mu len dotyk.

TÁŇA: 

Smelým krokom. Možno až preveľmi smelým krokom lemujem obrubník. Počúvam hudbu. Moju obľúbenú hudbu. Z môjho telefónu zdedenom po bratrancovi. Vejú mi vlasy. Nevedela som, že ich odtieň je, (pozor), perleťová blond. Vrhám tieň. Mohla by som sa dotknúť vrcholkov odpočívajúcej vínnej révy. Keby som chcela. Mohla by som sa dotknúť čohokoľvek a kohokoľvek by som chcela. Do plotov sa zarezáva brečtan. Tajné cestičky cez vinohrady vedú na pomedzia karpatských lesov. V diaľke vidím kopce. Tie, v ktorých sa skrývajú staré gaštanice, konvalinkové háje, mäta, sršne, papradie a kamenné terasy. (Dávno preskúmané). 

Hustle in the five old years,
do you love and do you fear?
All your working inspiration,
systematic exploration
Words are great, words are real,
words are desperate, make a deal
All your words are so poetic,
generational synthetic

And I will do it on my own again,
and I will say what I will
and I will do it on my own again
and I will say what I will

All my friends are far away,
hits my head in disobey,

I can help but to forget
what is now and what is next
Train a fortune for a soul,
what we wanted all along
All your words are so magnetic,
generational pathetic

And I will do it on my own again,
and I will say what I will  


Ako kedysi som si kúpila lístok na vlak a našla si miesto pri okne. Stúpam do jemného kopca. Po dlhej dobe a dlhej zime sa mi potí šija. Snímam šál - predzvesť slobody. Všetko naokolo je ešte stále sivo-hnedé. Míňam vinárstva, prezerám si keramiku - nech to znie akokoľvek. Odlesky, zárezy, glazúra, tvary, štrbiny. Aké ruky ju robili? Aké myšlienky boli pri jej vzniku? Porcelánové drevo? Wow! Nesmela som, no poklopkala som naň. V prázdnom starom mlyne. Kde jeho niekdajší obyvateľ karikoval dedinčanov z rovakej obce a vystavoval si ich vo vlastnej záhrade... Alebo tak nejak (Katka díky). V záhrade, v ktorej teraz sedím so spomienkou na detskú knižku o lese, ktorú som celú prelistovala. Les sa z nej "vynáral" vystrihnutý z farebného papiera. Porcelánové drevo a papierový les. Hm. 

Sedím na podstienku na ovčej vlne s kávou a vínom. Prvé tohtoročné teplé slnko roztvára puky na stromoch a trochu aj moju dušu. O chvíľu prepukne jar. No ja zatiaľ sedím na pomedzí. V kabáte a so šálom. Po prvej zime s mojím dieťaťom. Po prvej zime s ním, sedím sama na dvore nejakého starého mlyna. Cestou sem bolo cítiť dym. Niekto opekal. Alebo pálil lístie. Alebo nad dymom sedela aborigénska žena počas pôrodu kvôli tomu, aby sa do detského tela dostal smrteľný duch. Hocičo. Februárové hurá. Život sa znova začne sústrediť vonku. Vysedávačky na obrubníkoch, schodiskách, pníkoch, lúkach, posedoch, v lesoch. Štebot vtákov sa bude exponenciálne zosilovať.

Ocitnúť sa v malom meste, stratiť sa, blúdiť, stroskotať, nechať sa viesť intuíciou. Presne to niekedy človek potrebuje. Zistiť, že tam, kde bola kedysi reštaurácia, je síce priestor reštaurácie, no jedlo tu už dávno nepodávajú. Ostatné pohostinstvá sa zatvárajú o 18.00. Jedine cukrárne vedú. Objímam burizónovú guľu a kráčam späť na vlak. Dvojposchodový. S radosťou malého dieťaťa vybieham hore. Ibaže už je tma. Zaspávam. V štvorke s dôchodcami so zapravenými svetrami. 

Matka by vraj nemala byť od malého dieťaťa preč dlhšie ako dve hodiny. Adventures in FUCKING WONDERLAND. Na dvore toho mlyna som sedela a rozprávala sa s čašníčkou. Po chvíľke sme sa obe pozreli na oblohu a presne nad našimi hlavami sa pretli vzdušné stopy dvoch lietadiel, ktoré vytvorili "X". Tu! Tu! som bola. Tu! sme! 

TU. je môj podpis. Tatiana Urbanová. TU. Sama. Ja. Dobrú noc. 

 



nedeľa 27. januára 2019

116. Na lesnej križovatke


TÁŇA:

Na lesnej križovatke prehovára muchotrávka k steblu trávy. Kamienok z násypu na ceste ku kukučke na smreku. Prehovára aj včela k čmeliakovi, kaluž k vetru, čakanka k rosničke, malina k breze, bukvica k zemežlču, pavúk k popadanému ihličiu a tak podobne. Na lesnej križovatke zastal čas. Monumentami slúžiacimi na orientáciu ľudí sú napríklad storočný dub, čerešna zhorená a zasiahnutá bleskom, kamenný pomník, altán, vodopád, lávka cez rieku či studnička, pri ktorej sa zavše všetci radi osviežia. Čas zastal, prinajlepšom zostal na vlakovom nástupišti spolu s turistami alebo výletníkmi stúpajúcimi do jemného svahu lemovaného hustým porastom bazy, jelše, javora a buka. Na to, aby sa nestratili im poslúži len mapa starostlivo zabalená v plastovom obale (v prípade dažďa) a jej farebné piktogramy. Žiadne značenie, žiadne pruhy na ceste, žiadne predbiehanie sa, ruch ulice. Vlak odchádza a v prírode nastáva ticho. Ľudské ucho je omnoho viac citlivejšie. Rytmické "kukuk, kukuk, kukuk", prelet hmyzu popred hlavu, potôčik v diaľke. Je to ako vchod do čarovného kráľovstva. Turista sa obzrie. Tam, kde vošiel do lesa, je len hustý porast cez ktorý nevidno von. Ľudia väčšinou skĺzavajú k takým veciam, že si začnú všímať detaily okolo seba. Hríb vyrastajúci zo stromu, miniatúrne papradie na skale, pavučina s kvapkami vody, imelo popadané na zemi, ligotajúce sa kamienky a ja neviem čo všetko.

Na lesnej križovatke často objavíme turistický rozcestník. (Často obrastený kmeňom stromu.) Slúži nám ako malá nápoveda, keby sme náhodou nevedeli, ktorým smerom pokračovať alebo by sme boli zo všetkej tej prírody takí odviazaní, že by sme dokonca dali možnosť zmene plánu. Existujú aj prípady ľudí, ktorí sa strácajú radi a zámerne. Späť k rozcestníku. Je libo šľapať na vrchol hory s vidinou nádherného výhľadu, občas si oddýchnuť, pozrieť sa späť a vidieť ako veľa sme už vyšlapali, uvariť si kávu v kosodrevine a pobozkať blížneho svojho? Alebo sa držať v doline a lemovať riečku, pri ktorej nazbierame maliny, mätu, zavesíme hamak a zaspíme s komármi medzi stromami pozorujúc a otáčajúc si v rukách malé šištičky jelše? Ešte stále môžeme ísť k horárni pod štyrmi lipami, založiť oheň a opiecť si kus slaniny. Jaskyňa? No vidíte. Veľa ľudí volí jaskyňu ako miesto príjemného schladenia sa po výšlape. 

Tak či onak, lesné križovatky ponúkajú mnoho ciest. Stačí si len vybrať z rozcestníka alebo ísť jednoducho za nosom.  

(Fotky sa po kliknutí zväčšia)


Niekde pri Silici © Tatiana

Veľká Fatra © Tatiana

Pod Suchým vrchom, Veľká Fatra © Tatiana

Sitno © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Klátová Nová Ves © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Les © Tatiana

Banská Štiavnica © Tatiana

Les © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Sitno © Tatiana


RADKA:


Nič z toho, čo mám na sebe nie je funkčné. Je mi mokro, asi aj zima a pomaly prestávam vidieť pred seba. Vlhká hmla sa ma dotýka viac než čokoľvek iné. Neoznačené rázcestie ma irituje. Kričím a nadávam hlasnejšie, než reálne dokážem. Nevábia ma hlasy sirén, ani svetielko v čarovnej chalúpke. Vidím o tri kroky vpred a o dva vzad, ale teraz si potrebujem vybrať stranu. Samozrejme, že by som mohla vedieť kam, ale cesta za mnou je už dávno zarastená a reverse je aj tak neprijateľným druhom herného módu. Mohla som sa lepšie pripraviť, pozrieť sa trebárs do mapy, že. Ja som sa však chcela nechať pohltiť lesom, nech mach pokryje moje nohy a divé zvery pristúpia bližšie, aby som im mohla hľadieť do očí.

Nič z toho sa nestalo a teraz mám rázne vykročiť trochu akoby doprava alebo prudko doľava. Určite by mi pomohlo keby tu bola umiestnená aspoň nejaká značka, hoci aj v cudzom jazyku. By mi bolo bývalo tu tiež neplatí. Nikto mi za tie kroky neplatí. Všetko si to odšlapem sama aj s povrchným dychom. Krásu nevidím, už je tma. Avšak cítim všetky zemité vône vďaka ktorým viem, že som tu správne. 
 

piatok 18. januára 2019

115. Lenivá nedeľa

RADKA:


Ráno vstávam v čase, ktorý si vyberá moje telo. Naťahujem sa v posteli a pozerám sa cez okno. V duchu si vravím, že dnes mám kopec času, tak si môžem konečne aj zacvičiť. Medzilopatkové svaly, naťahovačky, mňau. Keď sa už konečne rozhodnem vyliezť z postele, tak otváram okno, nech sa vyparia zbytky noci. Prejdem do kuchyne, kde si spravím čaj alebo kávu (v závislosti na tom aká bola sobota a na čo mám v danú chvíľku chuť). 

Zapnem Vltavu a sadnem si na gauč alebo do kresla a listujem si v nejakom zo zakúpených novín, časopisov. Prichystám si raňajky (zrejme niečo sladké, ale nie preto, že je nedeľa, ale preto, že to to tak jednoducho je) a počúvam, listujem, pozerám cez okno. Umyjem sa, nanesiem olej na tvár a prezlečiem sa do pohodlného oblečenia. Chodím z izby do kuchyne, z kuchyne do izby. Sedím v kresle. Ležím v posteli. Čítam knihu, ktorú si vždy odložím na stolík. Surfujem po intertnetoch. Pozerám film, seriál, či rozprávku. Možno sa idem prejsť, ale to záleží na počasí a nálade. K tomu sa pripojí nejaké jedlo doma, či vonku a nejaký nápoj, či už kofeínový, alkoholický alebo nealkoholický. Večer sa osprchujem. 

Olej na telo. Olej na tvár. Zuby čisté. 

Prezlečiem sa do nočného úboru. Tentokrát do košele lebo je už teplo. Internety. Kniha. Film. Spánok. A ráno do práce. 


TÁŇA: 

Som nikde. I am nowhere. V tichej miestnosti hrá hudba, rozvidnieva sa. Vodná para čerí kuchyňu. Som niekde. I am somewhere. Gramofónová platňa praská. Som sama. Úplne sama. To, čo bolo kedysi neznesiteľné, je mi teraz vzácne. Nikdy som nenosila župan. Už jeden mám. Filmová hviezda bez plátna. S komparzom všedných dní. Štyri steny nech sú mojimi divákmi. Ktorou nohou som dnes vstala z postele? Kam mi uleteli včely? Vždy keď stojím na balkóne si predstavujem cudzie výhľady. Tie z minulosti. Tie z budúcnosti. Tommy Guerrero mood.  Guerrero znamená vojak. Šesť rokov som mala španielčinu. Haha. Tie obrátené otázniky a výkričníky boli super. Jemné svetlo dopadá na listy izbových rastlín. Vidno na nich prach. Vidno ho aj na mne? Každý deň dám dve kávy. Snažím sa ich dať bez stresu. Vyberám random knihu z knižnice. Polynézske mýty. Dlho som nečítala básne. Kedysi som nimi žila. Mám rada Petra Borkovca. Stará mama zviazala cesnak do kytice, je zavesený neďaleko kuchynskej linky. Slnko z jej predzáhrady je zavesené niekde nad mojou hlavou. Vraj žltá je farbou optimizmu. Za oknom sadia stromy. Snažím sa spomenúť si na kuchyňu, v ktorej som trávila nedele ako dieťa. Mäta od rieky a do čajníka šesť lyžíc cukru. "Kým to nedoješ, nepohneš sa od stola!" Mám rada basovú linku. Spievať neviem. Tancovať viem. Aj plávať. Byt vonia avivážou. Nikam nejdem. Som nikde. Som niekde. Som? Mám chuť naučiť sa nový jazyk, mám chuť čítať knihy, na ktoré som nikdy nemala čas. Mám chuť zájsť do hvezdárne, na prechádzku vysokou trávou. Nejdem nikam. Nikam nejdem. Je nedeľa. Som letiacim šípom vystreleným z luku. Som večné dieťa milujúce nedele, xylofón, kakao, šúchanie sa po koberci, Zora, Popolvára a iných hrdinov.

streda 9. mája 2018

114. Tri plastové stoličky pred činžiakom. Filmový obraz.

TÁŇA:


1. EXT. Zadný dvor neveľkého tehlového nájomného domu, tzv. činžiaku. Celok, neskôr statické detaily

Dvor je svojím spôsobom obyčajný, no nachádza sa na ňom mnoho zaujímavých detailov, ktoré vypovedajú o spôsobe života a obyvateľoch danej lokality. Tri plastové stoličky pod smrekom, pred nimi stolček zo zrezaného kmeňa stromu, na ňom v pohári usadeniny z kávy (turka), v druhom pohári špaky z cigariet zaliate vodou. Rozvešané prádlo na šnúrach a pripevnené štipcami, vtáčia búdka, futbalka pod kríkmi.

Okná bytovky sú otvorené, záclony povievajú, počuť šum rádia a manželskú hádku.

"To si nevarilaaa Ty, varilaaa to tvoja matka!"

RADKA:


OBRAZ 1 / EXT / DEŇ / PARKOVISKO PRED ČINŽIAKOM / CELOK / STATICKÝ ZÁBER

Svieti ostré letné slnko. V okolí je absolútne ticho, nikde nikoho.  Tri biele plastové stoličky sú blízko seba, zoradené do takého tvaru, aby na seba prípadní sediaci navzájom dobre videli. Je to dominanta prázdneho parkoviska vyskladaného z panelov. Kostolný zvon dynamicky a nahlas odbíja dvanástu hodinu. Vzduch stojí. S posledným úderom zvonu vchádza do záberu staršia, robustnejšia žena zabalená do mokrého uteráku. Približuje sa k stoličkám a sadne si do stredu. Sústredene sa pozerá priamo do kamery. Na rukách začína počítať do desať. Pri naplnení tohto počtu necháva dlane smerovať do kamery. Po krátkej chvíli zotrvania v tejto póze začína rátať naspäť, ale na vyjadrenie číslic používa iné prsty, než predtým. Končí so zaťatými päsťami. 

štvrtok 3. mája 2018

113. Dopoludnie v cukrárni

TÁŇA:

Je skoré ráno. Zita si oblieka svoju vyžehlenú bielu blúzu a jemnunko ružovú sukňu. Zlaté kučery má usporiadané krásne jednu za druhou, zopnuté takmer neviditeľnými sponkami. Dáva si pozor, aby sa jej rúž neotlačil o zuby. Vie, že si ju zákazníci v zrkadle za ňou a cez pult pred ňou detailne obzerajú. 

Popod pergolu vchádza ku dverám, otvára ich, ranné slnko ju osvetľuje zľava aj zprava. Vo svojej malej miestnosti si zloží kabelku, posledný krát sa naparfémuje, kráča ku chladničke z ktorej vyberá obrovskú bielu krabicu, tú pokladá na pult pred sebou, vyťahuje postriebrené náradie a zo škatule opatrne prekladá zákusok za zákuskom do interiérovej cukrárenskej vitríny. 

Zita si dáva záležať na dodávateľoch. Kedže je milovníčkou pastelových farieb, dezerty musia jeden s druhým ladiť a žiaden by nemal vyčnievať z pastelovej palety. Jej hracie pole musí byť dokonalé. Deň čo deň predsa môže nastať jej šanca a ona verí, že raz do prevádzky zablúdi ten, ktorého opantá našľahaným krémom, naglazovanou čerešničkou, lesklým želé, majstrovsky uhladenou plnkou, exemplárne položeným fondánom, bravúrnym rezom, prvotriednym zdobením a samozrejme poriadne stiahnutou zásterou tesne pod prsiami. Ona sa vystrie nad umytý riad, počká, kým sa zákazník usadí a smelo vykročí jeho smerom. Bude sedieť v cukrárni sám a ona mu spraví tu najlepšiu kávu. Pri jej príprave ho bude nenápadne pozorovať cez navŕšené zmrzlinové kornútky. Napätie bude krájať len točiaci sa centilátor nad jeho hlavou. Bude sa k nej vracať až ju nakoniec pozve do snackbaru a ona si objedná bublinkové šampanské. 

Toto je jej sen. Pokiaľ sa splní, naberá zmrzlinu deťom a dá si pozor, aby na naberačke neostal ani kúsok jadranskej zmrzliny navyše, umýva poháre na ktorých sú stopy cudzieho rúžu, zaschnuté tanieriky najskôr namáča, utiera stoly, no jedným očkom stále hľadí na ulicu. Z ruže rastúcej na pergole práve odpadol jeden pudrový lupienok. 

Tribute to Cukráreň Ameti, Prievidza


RADKA:


"Um galão e um bolo de berlim, faz favor," povie Nela rázne. Staršia žena za pultom sa na ňu usmeje a prikývne na znak súhlasu. Nela sa zamyslí, pokrúti hlavou zľava doprava a zakričí na ženu: "E um palmier! Obrigada!" Žena jej pohybom hlavy naznačí, že chápe a po chvíli čakania Nele pristane na stole tanier s obrovskou guľou a krehkým špirálovitým pečivom v tvare motýľa. Mliečna káva k tomu. Nela sa spokojne usmieva lebo ešte pred nedávnom nebola schopná rozoznať jeden koláč od druhého a nie to si ešte pamätať ich názvy. 

Ľudí okolo nej je dosť, všetci rozoberajú počasie lebo po dvoch dňoch vyšlo slnko a z toho je vždy veľká radosť. Nela má pocit, že sa na ňu každý pozerá, že každý vie, že ona nepatrí do tohto portugalského spolku, a že je na nej niečo podivné. Premeriavajú si ju od hlavy k päte. Ona im to vracia priamym pohľadom do očí. Skúmavo pozoruje tváre mužov v košeliach, vrásky starších žien v kvetovaných šatoch a sleduje, kto sa ako mračí, či smeje. 

Myslí na to, že keď zje túto guľu, tak sa sama odgúľa dole kopcom hoci vie, že ju čaká cesta hore. Už si na to zvykla a v duchu je za tie kopce a schody rada lebo má pocit, že aspoň takto bojuje proti celulitíde, a že keby tu žila večne, tak by ju určite nemala. Na druhej strane však má pochybnosti. Vie, že keby tu žila večne, tak by jedla všetky tie sladkosti každý deň a potom by jej tie dlhé prechádzky mestom aj tak nepomohli. Na ďalšej strane tu je však argument, ktorý rada používa v boji za právo jesť sladkosti: keby tu bola bývala žila večne, tak by okrem chôdze hore dole po schodoch a šliapaní do kopcov, predsa surfovala, plávala a bola by tak opálená, že by to skrylo všetky jej nedostatky. To, čo sa odohráva v Nelinej hlave je nevyrovnaný súboj. Nikto z tých ľudí, čo ju pozorujú ani len netuší, nad čím uvažuje. To je koniec koncov dobre. Usrkáva pomaly z kávy, z ktorej sa trochu rozlialo na podšálku, keď ju pani doniesla. 

Teší ju, že na vrchu svojho pohára nemá nejaký premyslený latté art, a že tretia kávová vlna nezasiahla toto mesto ako zemetrasenie. Rovnako sa teší ako znovu nastaví svoju tvár tomu pekelnému slnku, ktoré jej pridá novú vrásku na tvári lebo zásadne nepoužíva opaľovací krém. Pomaly si odhryzáva z gule a cukor, ktorou je obsypaná ma všade. Myslí si, že je to sexy, ale zrejme záleží na uhle pohľadu. Nerobí  nič, len pozoruje šum okolo seba, ktorý o chvíľu ustane.