69. Tutti frutti - báseň

TÁŇA:

Radka sa dnešnej téme vyhýba, ide na štefanský večierok autom a domnieva sa, že Vám, čitateľom,  bude ako pozdrav stačiť naša krásna foto z prechádzky. Aké milé. Tak ja teda pridám  pár riadkov, ktoré ma napadli pri spomienke na malé farebné želé cukríky, každý inej farby a chuti.

Tutti frutti

Tutti frutti

lot of beauty.

Yellow, pink, dark and green,

Lost, I am lost in between.

(Obsahuje mnoho skrytých významov)

Čiže toľko dnes.

Vaše sviatočné lemry.

68. Kto je Ena Cowie?

RADKA: 

To je dobrá otázka! Padnúť by však mohli aj iné, ako napr.: Čo nemá rada Ena Cowie? Chodí Ena Cowie mestskou hromadnou dopravou? Má Ena Cowie červený rúž? 

Jediné, čo viem je, že Ena Cowie nosievala červený sveter so zlatými gombíkmi, vyrobený na Britských ostrovoch. Z toho možno vydedukovať, že červený rúž skutočne mala. Predsa, keď niekto vlastní červený sveter so zlatými gombíkmi vyrobený na Britských ostrovoch, tak musí k nemu nosiť červený rúž. Mestskou hromadnou dopravou nechodí. Nemá rada slonovinovú kosť, neskoré príchody, ovocný čaj, zvyšky jedla medzi zubami, márnotratnosť, falošnú skromnosť a sušienky bez cukru.

Kto, ale je tá Ena Cowie? Postupne sa približujeme k jej obrazu, ktorý je však stále vcelku rozostrený. Podobne to vidí aj ona. Nepravidelne nosí dioptrické okuiare s veľkým transparentným rámom. Dobre si je vedomá toho, že to nie je správne, ale nerobí s tým nič. Väčšinou je rada, že nevidí ostré kontúry sveta. V prípade, že okuliare na nose má, tak frfle. Na každého človeka, ktorý okolo nej prejde, na všetko, čo vidí alebo počuje. V prípade, že okuliare nemá, tak nefrfle. Dokonca ani na to, čo počuje. 

Drahá Ena,

už milionkrát som ti chcela napísať list podobný tomuto. Myslím na teba dennodenne, rovnako ako si dennodenne varievam penne. Myslím na teba a pritom ti nikdy nenapíšem, či nezavolám. Je to prazvláštne, ostatne, na vlas rovnaké ako náš vzťah. Nikdy si mi nechcela požičať nič, čo patrilo tebe a napriek tomu si bola dobrým človekom.

...

Ena nechodieva von i keď by mohla. Pred spaním si často premieta, čo všetko by bola bývala zažila keby si niekam vyrazila, ale keďže nikam nejde, tak to nezažije. Následne ju pochytí taká úzkosť, že sa nevie ani nadýchnuť. V tej úzkosti tkvie depresia, a tak Ena nasledujúci deň trávi celý v posteli. V duchu (niekedy aj nahlas) si hovorí, že sa to už nikdy nebude opakovať, a že odteraz bude všetko inak.

REPETÍCIA

Kto by nikdy nemohol byť Enou Cowie? Člen Ku-Klux-Klanu, ozbrojený pašerák, drzá servírka, otravný maklér, hysterická matka na materskej dovolenke, spievajúca travesty hviezda, zakomplexovaná luhárka, fešák na motorke, čivava s fontánkou, ty alebo ja. 

What is xenophobia?

How to lose belly fat?

To be or not to be?

Where is Mali?

TÁŇA:

Ena Cowie sa práve prechádza kodaňskými ulicami a banuje, že toto mesto nenavštívila skôr. Tlmené svetlo v uliciach padá na jej dušu skoro ako to v jej rodnom meste. Na schodoch a v parkoch sa fotia módne blogerky, ktorým zaleží na výzore a uznaní tak ako nikomu. Ena si odpľula. Na obálke jej knihy je napísané: Keby si si do mňa vliezol celý. Ena premýšľa nad názvom vytlačenom na fialovom papieri a uvedomuje si, že do nej si nemá vliezť nikto. Jej hebkosť, jemnosť, vášnivosť aj dravosť patria len a len jej. Vraj sa skrýva za svojim rolákom. Ľudia často hľadajú významy aj tam, kde nie sú. Káva v Kodani je extrémne chutná. Cez novembrové sklo minimalistickej kaviarne hľadí na ľudí, ktorí akosi častejšie venujú pohľady cudzím. Nie ako v jej domovine. Ena je sama a svoju samotu si uvedomuje. Mlieko v šálke pod baristovými rukami a parou buble asi tak ako jej srdce. Spomenula si na zlomky z hodín matematiky. Tie sýte farby vždy neznášala. Krikľavosť. Ľudia smejúci sa na veciach, ktoré vôbec nie sú vtipné. Lebo sa to patrí. Ena vždy milovala, keď sa mohla ocitnúť v krajine, v ktorej nikomu nerozumela. Duševná dovolenka. Pár krát sa jej síce na ulici niekto niečo opýtal, no ona len zdvihla plecia na znak toho, že sorry.  Večer miešaný drink, ktorý inokedy takmer nikdy nepije, cigareta na pláži a mäkký dopad do hotelových vankúšov. Toto je jedna časť z mnohovrstevnatej nej.

67. Básnický obraz

RADKA:

spánková kosť praská vo švíkoch

lonová kosť sa láme na poli

TÁŇA:

Osamelá asi si
a Tvoje vlasy ako povrázky
splietajú sa jeden
do druhého.
Spolu.

Len časť z Teba je sama.
Zbytok Tvojej hlavy

... splýva

66. Večer - poviedka

TÁŇA:

Je večer a ja rozmýšľam o tom, ktorý žije na pahorku obrastenom brečtanom, cezmínou, dubmi, jaseňmi a bazami. Ryžu si varí v hrnku a pozerá do diaľav. Toto nie je môj život, nie je to ani život vymyslený. Jeho život je ten, o ktorom neviem. Prekračuje rieku, v ruke nesie papradie a do tváre mu padajú dlhé vlasy.

Je večer a ja rozmýšľam o tom ako milujem takto ostrý vzduch vonku, ako štípe na lícach. Som ľahká, nepodstatná a zmierená. Na ulici X, v mestskej časti X, v meste X, v krajine X, na kontinente X a na planéte Zem. Toto je môj život. Ten, ktorý žijem.

Je večer a ona rozmýšľa o tom ako sa hojdá na hojdačke zavesenej niekde nad letným tajchom. Bezstarostná, uvoľnená a svoja. Večer pri ohni v deke, s priateľmi, ktorí sú vždy tak trochu ďaleko. Bosé nohy a rozhovory o všetkom. Toto je vymyslený život.

Večer mávam rada zväčša pokojný. Deň sa končí a nastáva akýsi kľud. Telo sa pomaly uvoľňuje a myseľ sa dostáva opäť do svojej prirodzenej "polohy", kedy nemusí myslieť takmer vôbec a môže sa sústrediť len sama na seba. Vyzliekam šaty nasiaknuté všetkými tými situáciami, rozhovormi, ľuďmi. Som tu a teraz. Zmývam zo seba deň. Varím si čaj a nasávam svoju atmosféru. Svetlo vonku sa zmenilo alebo úplne zmizlo. Pomaly sa začínajú vynárať asociácie, spomienky, sny, ktoré nemusím nijak blokovať a môžem im nechať voľný priebeh, hrať sa s nimi, variovať, prevracať, nechať ich robiť kotrmelce, nechať ich vziať ma do vzdialených svetov, ktoré tu už navonok nie sú. Ale vracajú sa a ja mám ich návraty rada. Ľudská myseľ je ten najlepší entertainment a spoločník na večer. Ona a ja. Úplne si vystačíme. Ja a ja. Úplne sa dopĺňame. Ja a ona. Večer slúži na počúvanie hudby, na tanec, na lahodné moky, na knihy napríklad o bylinkárskych tradíciach, na oddych a na mnohé iné veci. Užite si Vaše voľné chvíle, nezúfajte, že ste sami, nehorekujte, nesmúťte, toto ste Vy. Toto je to, čo práve tvoríte.

Ten, ktorý žije na pahorku počíta hviezdy a usmieva sa.

Tá, ktorá miluje chladný vzduch sa zvíja od bolesti zubov.

Tá, ktorá je mysľou niekde pri tajchu, práve dopisuje blog.

Duša sa z troch dnes večer skladá. Dobrú, bobríci. 

RADKA:

Magda sedí v prítmí svojej kutice, ktorú po stáročia obývala jej rodina. Niečo ako Ťapákovci. Možno nimi aj boli, ale Magda to tak necíti. Magda ostatne vôbec necíti. Bolesť, radosť, zdesenie, hnev. Všetko jej to je cudzie. Nič z toho nikdy nezažila. (Toľko negácie, že z toho musí vyjsť pozitív) To, čo prežíva, keď sedí v prítmí svojej kutice vie najlepšie sama. 

Keby Magda nebola lenivá, tak by svoje zápisky zo zimných večerov napísala sama, ale vzhľadom na to, že lenivá je, tak ich píšem ja. V akom som vžťahu k Magde? Ťažko povedať. Mohla by byť mojou sestrou, milenkou, či nadriadenou, ale nič z toho by nebola pravda. Mám ja vôbec k Magde nejaký vzťah? A má Magda nejaký vzťah k niekomu, keďže vôbec necíti? Príliš mnoho otázok týkajúcich sa jednej vymyslenej postavičky. 

Začala som tým, že Magda sedí v prítmí svojej kutice. Áno, to platí. Sedí tam a sedí sama. Nemá ani mačku ani psa, a to napriek tomu, že by sa k nej obe zvieratká nesmierne hodili. So psom by spala a mačku by rozmaznávala. Vykŕmila by ich oboch. Radšej by sebe od úst odtrhla ako by sa mala pozerať na tie utrápene, hladné pohľady. Magda nikdy nepracovala. Vyplýva to z toho, že je lenivá. Keďže boli jej príbuzní Ťapákovci, tak žije z tantiémov. To dá rozum. Posledný potomok bájneho rodu. 

Asi by sme si všetci priali vidieť hlavnú postavu ako sa pohybuje z bodu A do bodu C, zatiaľ čo ladne prechádza bodom B. Nie je to úplne tento prípad. Ja ako autorka (vznešené to slovo) to zrejme nechcem dopustiť. Radšej by som písala o tom, že včera večer skoro nasnežilo a dnes večer som nezažila nič výnimočné, a že zajtra večer to môže byť všetko tak trochu inak. Začala som však písať o Magde, ale čo sa jej prihodilo a ako to s ňou dopadlo sa nikto nedozvie. Ostane to niekde ukryté. Zrejme v mojej mysli. Možno by sme na Magdu mohli aj zabudnúť alebo by sme ju mohli začať vykresľovť v iných farbách. Bola celá bledá a pritom horkokrvná. Tancovala flamenco na streche kostola! Áno! To je to, čo Magda robila včera večer, ale zabudla sa mi o tom zmieniť a ja som to teda nemohla úplne zakomponovať do jej príbehu.

Magda tancovala flamenco na streche kostola a kŕmila pri tom plameniaky domácimi škvarkami. Toľko vášne vo vzduchu už dlho nebolo. To je jej story. Nabudúce napíšem tú svoju.

65. Vyrastala som v 90. rokoch na Slovensku...

Bilancia tohto obdobia z pohľadu dieťaťa.

TÁŇA:

Budem písať v odrážkach, pretože Slovensko sa mi tak vtedy javilo.

- Cestujem autobusom č. 5 zo školy v centre mesta. Na vysokom múre nápis "Slovák volí Mečiara!" a aj druhý "Mäso je vražda!".

- Robím z blata gule a hádžeme ich s kamošmi na bočnú stranu nášho paneláku (bielu), zanechali pekné stopy

- Bunker z diek pod schodiskom a v ňom skryté všetky poklady

- mame niekto ukradol peňaženku a prázdu, bez peňazí, hodil do kostola na dlážku, kde ju našiel farár a vrátil jej ju

- je zatmenie Slnka a ja idem zo zelovocu s desať kilovým vrecom zemiakov

- najviac mi chutí bazový sirup od starej mamy

- stredoškoláci sa mi v buse smejú, že som "dogabaná", jedna z partie ich však zahriakne slovami o tom, že som len dieťa

- stará mama ma učí piecť, robiť medovníky, šúlať šúlance (môžem jesť surové cesto)

- v TV po príchode zo školy pozerávam Alfa a Krok za krokom (cez víkend doobeda Zoro, Herkules a Xena)

- keď neviem dojesť obed, musím čítať vybrané pasáže z Biblie (lebo kým nedojem, neodídem od stola)

- hrám sa na lúke a v rieke pod panelákmi (chalani klamú, že tam bolo kedysi pohrebisko), robím si herbár a pozorujem raky

- nemám tablet, mobil, nemám usb, diskety, počítač, viem akurát o CD a kazetách s hudbou alebo rozprávkami, na ktoré som sa rada nahrávala a ničila tak najrôznejšie umelecké diela od Riša Mullera až po Popolvára

- sánkujem sa na sídlisku plnom snehu, oteplovačky, "kamaše", rukavice, jednoducho všetko je premočené

- som oprávnená ísť von sama, bez dozoru rodičov, bez toho, aby sa mi niečo stalo, niekto ma dal do dodávky alebo ponúkol "cukríkmi"

- milujem Family Frost

- rada skáčem gumu a hrám schovky

- milujem mandarinky

- zvedavo idem prvý krát do stánku so zmrzlinou, ktorý otvorili na boku nášho domu (citrónová + čokoládová)

- kupujem mlieko v sklenených fľašiach

- spomínam si na vraždu v autobuse, skíni dobodali "Cigána"

- spomínam si na veľa "náckov" 

- každý týždeň musím umývať schody v bytovke, nenávidím to, vždy v sobotu a vždy mi to niekto došlape

- z lietadla padajú reklamné papieriky

- všade sú kolotoče a cirkusy plné ľudí

- každý ma zahriaka, že mám byť TICHO

- povinne chodím na omše sväté, neskôr aj "poza ne" a doma si vymýšlam kázne (moja odpoveď mala byť dôkazom toho, že som v kostole bola) / šťastie z obalamutenia

- čítam Bellu a Sebastiána

A tak.

RADKA:

... a hojdajúc sa hádala s deckami zo sídliska, kde žili moji starí rodičia, že Mečiar je zlo. Cítila som, že spoločnosť sa delí (ak už dávno nebola) na dve. Jedna pre a druhá proti. Ja som bola proti. Prečo? Lebo sa to tak u nás doma hovorievalo. Nerozumela som tomu, ale som rada, že to bolo práve takto. Ktovie v akom názorovom spektre by som sa ocitala teraz. Uf. Určite by sa mi nepáčili farebné číra pankáčov z Nemecka, ktoré som zahliadla v telke. Páčili sa mi však aj všetky kreslenky, ktoré dávali, mala som kazetu Mišky Paštékovej a chodila som v nohavicom komplete s motýlikom amerického pôvodu. 

Vtedy si niektorí ľudia mysleli, že som chlapec. Ostrihaná na hríbika opatovskou strihačkou oviec (dlho to bol ten najslušivejší účes, ktorý som, podľa názoru našej babiny, kedy mala) som medzi dlhovlasé princezny nezapadla. Nebola som jediná, to nie, veď vtedy to bolo moderné rovnako ako fialová farba, vypchávky na pleciach a sprej Impuls.

Vedela som, že zomrela Lady Diana, že uniesli Michala Kováča ml. do cudziny, že existujú baskickí separatisti (a neskutočne sa mi toto slovné spojenie páčilo), že už čoskoro začne vysielať prvá súkromná televízia, že je dôležité mať na pamäti: "Zu Risiken und Nebenwirkungen lesen Sie die Packungsbeilage und fragen Sie Ihren Arzt oder Apotheker". Ešte, že vysielali Harvepína a ja som v nemčine nebola stratená. Väčší vplyv však mala zrejme reklama. 

V jednu nedeľu na STV dávali dánsky film Drömprinsen - Filmen om Em, ktorý si veľmi jasne pamätám až doteraz. Hrávali sme sa na stavenisku nadjazdu v Opatovej a chodili sme do oboch kaštieľov hoci to bolo zakázané. Ráno, cestou do škôlky, som oblečaná v modrých šatoch s Mickey Mouesom, na chodbe prekračovala ďalšieho cudzieho uja, ktorého suseda odvedľa po divokej noci vykopla. Vždy mi ich bolo ľúto, ako tam spia na chladnej zemi.

Toľko málo dnes odo mňa, asi to ani nie je dobré, ale iná už nebudem.

64. Problém reality - rozprávanie

TÁŇA:

Zrkadlo. Zrkadlo je obvykle tvorené lesklou kovovou plochou. Zrkadlom je akákoľvek plocha majúca reflexné vlastnosti. Väčšinou na prechode dvoch opticky rozdielnych prostredí. (Moje reálne a abstraktné ja). Väčšinou sa používa hlavne na odraz reality. Ktokoľvek sa pozrie do zrkadla, vidí PRAVÚ realitu.

Toto som ja. Ja, ja a ja. Kučeravé vlasy, sivé oči. Zhrbená, vystretá. Na ktoré časti svojho tela nedovidím? To, čo nevidím som tiež ja? A čo chcem vidieť? Chcem naozaj vidieť seba? A čo sa stane, keď sa pozriem do rozbitého zrkadla? Rozdrobím sa na tisíc častí? Na milión častí, z ktorých sa reálne skladám? A čo je realita? Je to to, čo žijem? Je to to, čo žijem vo svojom imaginárnom svete? Som to ja v práci? Ja spiaca? Ja na ulici? Ja, ja, ja.

Klaudia sa rada obzerala vo výkladoch a výlohách obchodov, butikov, kaviarní. Rada sa videla, táto realita ju uspokojovala. Či má dobrý kabát, či sa jej nevyhrnula sukňa, či sa jej neodtlačil rúž.  Aký je typ jej chôdze, ako došľapuje, ako sa nadnáša a nesie.

Realita je úplne iná, milá slečna, ako ste si mysleli. Afrika neleží na kontinente Ázia. Vy ste sa snáď vôbec neučili? Dobre sa vám pofajčievalo za barákom? Dobre sa vám sedelo v pohostinstve Galaxia? Ja presne viem, čo ste vy zač. Takýmto tempom vám realita dá facku a vy budete predávať tresku a rožky notorikom pred rannou šichtou na stavbe.

David si trošku “ujížděl” na rôznych látkach. Až tak, že začal ako realitu vnímať svoje sny. Nezvládal každodenný život. Zatváral sa doma. Bláznil, blúznil, spoločnosť ho začala odsudzovať, susedia si o ňom šepkali za zavretými dverami.

Dym, čad, kúr sú drobné viditeľné časti rozptýlené vo vzduchu ako produkt nedokonalej reality. Horeli zrkadlá, horela ja, horela Klaudia, horela realita, horel David a horel aj dym samotný. A ona to celé pozorovala cez zrkadlo. Metafory, vravíte? Ale kdeže…

RADKA:

To, čo sa považuje za skutočné je konštrukt spoločnosti, do ktorej som sa narodil. Odzrkadľuje to jej kultúru, jej nastavenie hraníc. To, čo považujem sa skutočné ja, je prchavé, efemérne. Takmer ako toulén ukrytý vo fľaši s džinom. Tým rozprávkovým, nie tekutým. To, čo by som chcel považovať za skutočné, neexistuje resp. takto: môže existovať, ale v pozmenenej verzii. Niečo v zmysle 2.0 alebo tak nejako. Pokojne by to mohlo byť aj inak. Úplne inak.

„...ale realita je iná“, hovorievala často.

Kto? Kto ma chcel takto konfrontovať? 

Zrejme si už nespomeniem na jej meno, ani na to, či bola skôr vyššia než širšia a či sme boli pokrvne spojení. Rezonuje mi to v mysli stále a dokonca pravidelne. Vždy, keď si pomyslím na to všetko, čo by som chcel zažiť alebo dokázať, tak sa ozve nahrávka jej hlasu. Verím tomu, že časom sa zdeformoval, tak ako sa vytratila predstava o tom, čo sme spolu vlastne prežívali, keď mala neustálu potrebu to všetko zhrnúť do vety: „...ale realita je iná.“ Väčšinou si nepamätám, čo mi ľudia hovoria, ale túto vetu mi ktosi vypálil do mozgu a ja s ňou celý život bojujem. 

„Akože s tou ženou alebo tou vetou?“ pýtaš sa rázne. A ja odpovedám celkom úprimne, že vlastne s obomi.

63. Rozhlasové vysielanie z fjordu

RADKA:

Dobrý večer, vážení poslucháči!

Oslovenie je síce trochu nezvyklé a hlavne absolútne nelogické nakoľko predpokladám, že nikto z vás ma nepočuje. Pri čítaní tohto textu vám zvuková stopa naskakuje výhradne na vlnách neurónov (a je to vôbec pravda?). 

Mozog je médium. 

To, že si myslíte, že presne viete odhaliť postavanie môjho hlasu, sykavky, račkovanie a slabú artikuláciu je len konštrukt vašej mysle.  

Aj napriek tomu vám prajem príjemný večer. Prihováram sa vám z, pre mňa, trochu netypického prostredia. Väčšina mojej práce vychádza z interiéru, ale dnes (možno je to spôsobené nadmernou silou mesačného svitu) je to presne naopak. Nie som in, som out. Ak by som to chcela previesť do rodného jazyka, tak som ex. To platí tiež, takže vo svojej podstate je jedno koho jazykom hovorím.

Sedím na fjorde. Ako na koni. Hoci neviem, či sa na fjorde sedieť dá (isteže sa dá, ale dovolím si nad tým chvíľku polemizovať), tak ako neviem, či vy počujete to, čo čítate a či nepočujete náhodou niečo úplne iné ako napríklad vŕtanie, či tupé údery kladivom do mrazeného kuraťa. Vráťme sa k podstate. Medzitým ako sa, s určitým oneskorením (chcelo by sa povedať až delayom, ale nepovie sa) k vám dostávajú posledné hlásky, sa fyzicky nachádzam na fjorde inom. Poposkočila (nie je to preklep) som si pár metrov a vietor zavial správnym smerom, takže bol celý presun omnoho jednoduchší, než som si pôvodne myslela. Ešte, že nemám so sebou žiadnu batožinu. Kabelku, a v nej zosobnený celý môj život, som nechala doma. Mohlo by sa zdať (ale nezdá), že tu vlastne nie som, že neexistujem na tej správnej frekvencii. Ako som však už v zátvorke avizovala, nezdá sa tak. Ospravedlňujem sa za mierny chaos, ktorý sa tu zľahka premáva, ale hostia v dnešnej relácii sú nadmieru aktívni a svojvoľne zasahujú do jej štruktúry. 

Každopádne stále sedím tam, kde som sedela a predstavujem si, že sedím na koni. Asi nie úplne ako dáma v klobúku, nechcem však rozoberať svoje spôsoby. Môžem si opäť poposkočiť na protiľahlý breh, ale rovnako aj nemusím. Možnosť voľby. Čo by si, drahý poslucháč, urobil ty? Koľko hlasov ovládaš, toľko krát si človekom. A niečo na tom bude! Len sa prosím nesnaž zmocniť toho môjho. Nič iné mi v tejto ukrutnej, dlhotrvajúcej zime nerobí radosť, nič iné mi neostalo (bola tu reč o kabelke a v nej ukrytom posmrtnom živote, ale to je už passé).

Nabudúce sa vám ozvem (lebo veď frekvencie na seba máme, v kontakte ostaneme) z iného miesta ukrytého v mojej duši alebo v deravej ponožke. Prezradím viac zo svojho súkromia a dokonca aj zaspievam pieseň, ktorú som zložila pri príležitosti osláv rozhlasového vysielania na území Tuhárskeho potoka. 

Vlnám zdar!

TÁŇA:

Vážení a milí poslucháči. Sedím si tu tak na bárke uprostred fjordu, nado mnou sa rozlieha jemný opar, po ľavej strane vtekajú do fjordu tri (magické číslo) vodopády, ktorých hluk takmer ani nepočuť. Na strmých svahoch naokolo rastú krehké biele kvety a toto prostredie naozaj pôsobí tak, akoby ho ešte nikdy nik nenavštívil, čo mi samozrejme dodáva náramný pocit dôležitosti. Prezencia je krásna! Môj hlas tu naberá na elegancii, rozlieha sa a stráca niekde v diaľke. Žiadne echo. 

Je tu taký chlad, že sa mi nad vrchnou perou zoskupujú molekuly vody, ktoré takmer ihneď mrznú. Ženský Santa v Nórsku na fjorde. Len stotisíc sobov mi ešte chýba. Ako som sa tu ocitla? Neviem. Asi sa mi o tom v noci snívalo a normálne som sa sem premiestnila. Že. "Choď nahrať zvukovú pohľadnicu z fjordu." Ja. "To vážne? Mega. Kedy? Ihneď?" A bolo. Áno, som vďačná. Som si chvíľami myslela, že pracujem pre Radio Arte. Toto sa u nás netočí. Maximálne nejaká moja staršia kolegynka vybehne na Jánošíkové diery a pýta sa turistov odkiaľ sú. Maximálne. 

Občas tadeto síce preletí nejaký ten vták, veď to aj počujete, ale takisto počujete aj to, že okrem môjho hlasu sa tu žiadne iné zvuky jednoducho nevyskytujú. Čiže jediné čo tu môžem nahrať je zase nejaký môj vnútorný monológ, ktorý beztak nikoho nezaujíma. Tak já si to udělám hezký aspoň pro sebe... Alebo sa ešte môžem uviesť do tranzu a nejako tie zvuky skúsiť privolať. No nie som si istá, či by túto ťarchu verejnoprávne médium unieslo.

Uvedomila som si, že som tu úplne sama. Kam sa akože plánujem dopraviť? Prsty mám od zimy tak skrehnuté, že v nich ledva udržím rekordér. Prčic. Možno ma niekde tuto na strane čaká hlavný hrdina filmu Into the Wild 2, s podtitulom Sám v Nórsku, zosadí ma z loďky a položí na kožušiny vo svojej vykúrenej červenej nórskej chatke. Pomiluje ma tak, že zabudnem na všetky strasti mladej rozhlasovej reportérky a všetko bude fajn.

Voda je priezračná a niekedy mám pocit, že aj vidím na dno. To však nie je možné a tento fakt/nefakt teda pripisujem mojej paranoidnej hlave. To ani nehovorím o tom ako sa tu rýchlo mení počasie, zmráka sa, stmieva sa a zrazu všetko nadobúda akýsi iný rozmer...

"Bohaaaa. Táňa?! Čo to zase počúvaš? Teba tieto debiliny fakt bavia? Nemôžeš to prepnúť na šport, prosím ťa? Najlepšie hneď, áno!"