43. Ráno v zborovni. Obrazy.

TÁŇA:

1.

Violka otvára dvere do prázdnej miestnosti. Žalúzie sú zastreté a vetračky otvorené. Zborovňa vonia mierne zatuchnutým nábytkom (sedacou súpravou, knižnicou - Peter a Lucia, Euegen Onegin, Marína, Antigona, Hviezdoslav, Kukučín a samozrejme V. Hugo; dlhým stolom, fasciklami so starými písomkami). Na stene nad umývadlom veľkomožne visí slovenský znak. Violka zo svojej sieťovky vyberá kávu, ktorú ešte 07.10 ráno stihla pomlieť v Jednote. Zarovnáva stoličky, ktoré upratovačka NIKDY neuprace dokonalo. Poctivý Tatra nábytok. Bohužiaľ sa jej do jednej z nich zachytia silonky. Očko na pančuchách premení príjemne sa javiaci deň na katastrofu. A tú si vybije (na kom inom ako...) na študentoch.

2.

Do zborovne prichádza Peter. Telocvikár do špiku kosti. Jedným ťahom odsunie tri stoličky a svojím konaním naruší poriadok, ktorý v toto ráno nastolila Violka (tá vzdychá, je príliš slabá na to, aby mu povedala, že jej to vadí). Dnešný pondelok už teraz nie je ružový. Peter to však vidí svojsky. Necháva si zaliať turka a nohy si nehanebne vyloží na stôl dlhý a široký ako osem katedier dokopy. Postupne sa dvere čoraz častejšie otvárajú a zatvárajú.

3.

Pohľad na budovu gymnázia zvonka. Brezy pred oknami, ktoré sa vyklápajú von. Študenti sediaci na parapetách. Niekto z okna vyhadzuje mikinu, niekto, konkrétne "profesorka" Daubnerová fajčí na okne v dejepisnom kabinete, z jedálenského okna zase stúpa para a pod vchodovými schodmi si mačičky veselo pijú mliečko z obalu od Májky.

4.

"Pani profesorka? Ja viem, že tam mám päť a štyri. Viete. Ja tú matiku nikdy v živote nebudem potrebovať. Nematurujem z nej a už som spravila talentovky, som prijatá na VŠ."

- "Stačí ti trojka?"

"Ježiš, ďakujem vám, ste strašne strašne zlatá, ďakujem, ďakujem, ďakujem!"

(Irena, matematika)

5.

Dlhou chodbou prechádza učiteľka, ktorá si vyslúžila prezývku Jolana, hoc sa volá Simona. Na sebe má dlhý plášť a v ruke krhlu. Jej ranný rituál je dokonalý a trvá asi štyridsať minút. Začína na prízemí a chodbami postupuje smerom nahor. Všetky tie listy, tvary, farby, štruktúry a vône. Ak má dobrú náladu, niektorého z nich sa dokonca aj dotkne. Nedostupná Jolana. Učiteľka chémie, druhotriedna.

6.

Jedáleň. Pomaranč v polievkovej mise, všetky tie sotéčka a žabí sliz v pohári. Odlháste si všetky obedy a oni vám vrátia peniaze, potom môžte ísť v piatok von, radí štvrták prvákom. Rady, duply, zašpinené sklo na stoloch, kapusta na podlahe, obedáre a sieťky na hlavách kuchárok, ktoré jedlo radi dávkujú a "servírujú" na tanier ako psom.

Crrrn, crrrn, zvoní, vypadnite do tried! Kto mi kúpil Fantu v bufete? Simona? Ako ti vyšiel tento príklad? Daj mi to opísať. Poď, dnes ideme poza, na kávu a cigu. Cez prestávku za barákom, čautééé!

A takto končí pondelňajšia mozaika od zborovne až po jedáleň.

ilustračné foto GVBN

RADKA:

I.

V prázdnej, tmavej miestnosti sa pomaly rozblikáva neónka. Jedna za druhou v jasne stanovenom rytme. V miestnosti stojí žena v zimnom kabáte s kožušinou okolo krku. V zborovni je absolútny poriadok. Všetko je zarovnané, zoradené, na stole každého jedného vyučujúceho je položený diár, modré pero a jeden zápisník. Svetlo z neóniek je chladné a prenikavé. Žena sa spokojne usmieva. Zhasína svetlo a odchádza z miestnosti.

II.

Zborovňa sa pozvoľna zaplňuje. Všetci učitelia majú na sebe rovnošatu v béžovom odtieni. Ženy bez make-upu a s vlasmi upravenými do copu, majú sukne pod kolená , v ktorých majú zastrčenú blúzku zapnutú až ku krku. Muži majú tesilové nohavice, polo a trochu gélu vo vlasoch. Nepríjemné pískanie neóniek je najhlasitejším zvukom v miestnosti. Všetci mlčia a zapisujú si poznámky do notesu. Pri príchode ďalšieho vyučujúceho sa pozdravia gestom prekrížených prstov na pravej ruke.

III.

Najmladšia učiteľka, 29, si chytá hlavu do dlaní, dýcha zhlboka. Svetlo po jednom zhasína a vzápätí sa opäť rozsvecuje. Takmer nikto z prítomných učiteľov tomu nevenuje pozornosť. Len tá najmladšia sa pozerá sa sústredene pozerá hore. Vstáva a prechádza k oknu. Zroluje žalúziu, za oknom svieti ostré slnko na nedotknutý sneh. Jeden z jej starších kolegov si to všimne a nenápadne k nej podíde, aby žalúziu zase zroloval a usadil kolegyňu na miesto. Ukazovák si položí na pery, aby jej dal jasne najavo, že sa to nikto nedozvie. Ostatní učitelia majú zrak upriamený do svojich notesov.

IV.

Do ticha v zborovni sa ozýva hlas zo školského rozhlasu: „Vážené kolegyne, vážení kolegovia, s istou mierou sklamania, vám musím oznámiť, že sa dátum stretnutia so žiakmi odkladá o, minimálne, dva týždne. Dôvodom tohto opätovného posunu je vaša neschopnosť kolektívnej práce a udržovania poriadku na pracovisku. Vo vašom vlastnom záujme, vás vyzývam, aby ste dodržiavali stanové pravidlá, tak ako sú napísané na nástenke v zborovni. Pevne verím, že počas nasledujúcich dvoch týždňov sa posuniete vpred a k dlho očakávanému stretnutiu s vašimi žiakmi, konečne dôjde. Koniec oznamu.“

V.

Žena z prvého obrazu vchádza do zborovne. Všetci učitelia naraz vstávajú a zdravia ju na pozdrav. Jedna z učiteliek si pomýli prsty pri pozdrave,  a tak jej to trvá dlhšie, než ostatným. Žena v kabáte a nekompromisne pokrúti hlavou a ukáže na túto učiteľku prstom. Tá si zbalí svoje veci, odovzdá notes a diár žene v kabáte a odchádza z miestnosti. Žena gestom ruky vydá povel, aby sa zvyšok vyučujúcich usadil. Spokojne sa usmeje a odchádza zo zborovne. 

42. Vôňa mora

TÁŇA:

Melancholic true story

Nevedel, čo so sebou. Krachlo mu zopár vzťahov. Týpek po tridsaťpäťke, kariéra sa stále akosi nerozbehla, na účte nula. Keby bolo slovo stagnácia mužského rodu, mohlo by to byť jeho priezvisko. 

Život v Bratislave, kde sa takmer každý na niečo hrá ho už nenapĺňal. Nevydarené zväzky so ženami mohli za to, že sa stal plachým. Ich spoločnosť nevyhľadával, priam sa im vyhýbal. Zaseknutý nad projektami, ktoré mu nezaplatili ani nájom zdieľaného bytu so študentmi. 

Vracal sa k svojej podstate, skúmal veci, ktoré ho napĺňajú, ktoré mu prinášajú jeho malé radosti a za ktoré nemusí platiť. Vždy miloval hory. Utiekal sa medzi štíty, prespával pod holým nebom. Sám a nepochopený. V meste sa cítil prázdno. Výklady, za ktorými sa ligotali VECI. Ľuďom ide len o VECI. Opakujem sa. Bol po tridsaťpäťke, nula na účte, priatelia rozlietaní kade-tade. Ľudia sa stali jeho kulisou. Vnímal len ich hlasy. Rozhodol sa, že odíde. Preč od rodiny, ktorá ho mala za blázna. Niekam, kde mu nikto nerozumie, kde ľudia hovoria inou rečou. Kde ho nikto nepozná, kde nikoho nezaujíma kto je on a čo tam robí. 

Vždy miloval more. Neutíchajúci rytmus, príliv a odliv, nepreskúmané hlbiny. Prirovnával sa k nemu. Zbalil sa do jedného ruksaku. Len tie najpotrebnejšie veci. Sadol na vlak a odviezol sa preč. Začne odznova. Nádej prichádza. Možno spozná. Možno niekoho spozná. Možno sa zoznámi. 

Keď zacítil vyprahnutú zem, suché trsy trávy a vôňu mora, vedel, že spravil dobre, je na správnom mieste. Intuícia ho zatiahla práve sem. Našiel spustnutý kamenný dom. Nič mu nebolo, no roky v ňom nikto nebýval. Zašiel za miestnym starostom, ktorému rozpovedal svoj príbeh a ten sa mu rozhodol dom (s člnom zarasteným v tráve záhrady) predať za symbolickú cenu. Ajtak vraj patril nejakému Srbovi. Nemal žiadne peniaze. Starosta mu dohodil džob. Štyri hodiny denne. Pomáhal rybárom voziť a predávať ryby na miestnom trhu. Zvyšok času trávil zveľaďovaním svojej novej nehnuteľosti. Mal šťastie. Prenieslo sa na neho. Dom zaplatil a našiel si ešte jednu part time prácu, zárobok z nej sa rozhodol si odkladať. 

Bavilo ho robiť okolo záhrady, pozemok vyzeral čoraz lepšie. Bobule hrozna sa zväčšovali a záhon levandulí vytvoril prirodzenú stenu medzi vonkajším krbom a sedením. Tam si po večeroch griloval ryby a pozoroval ženu v bielych šatoch, ktorá sa takmer každý večer chodila prechádzať do zálivu. Pozval ju na večeru. Išla. Pozval ju znova. Prišla. Prerábal kuchyňu tak, aby jej to vyhovovalo. Začali spolu bývať. Rachol sa do nej. Aj ona do neho. Mal šťastie. Ďakoval svojej intuícii, že ho priviedla práve sem.

*Autorka udeľuje súhlas na spracovanie a použitie textu ako predlohu VÝHRADNE pre potreby žánru MUZIKÁL.

RADKA:

Mala trinásť, keď šla po prvý krát na dovolenku, do zahraničia. Nebolo to s rodičmi, ale so skupinou iných detí, ktoré podobne ako ona vyhrávali súťaže v hádzaní šípok. 

Nikdy nemala trénera. Všetky potrebné manévre sa naučila v krčme, kde robievala pravidelnú spoločnosť svojmu otcovi, ktorý zase robieval pravidelnú spoločnosť svojím kamoškom a tí... a tak ďalej. Raz sa prihlásila na zápas a vyhrala ho. Jednoduché. Prirodzený talent. Ten švih v zápästí bol nenapodobiteľný!

Od malička počúvala doma historky o tom, ako sa zrodila z morskej peny. Nikdy tomu príliš nerozumela nakoľko si nedokázala predstaviť, čo znamená slovné spojenie morská pena podobne, ako nerozumela tomu, že to playko, čo dostala k posledným narodeninám označil kamoš jej otca za danajský dar. Doteraz poznala len penu montážnu a penu z úst.

Afrodita sa nesmierne tešila na výlet. V značnom predstihu sa dôsledne pobalila. Celé dni nemyslela na nič iné, len na to, ako zažije najväčšie dobrodružstvo svojho života, ako sa budú všetky deti predháňať v tom, kto trafí do čierneho z najväčšej diaľky a kto so zaviazanými očami. Nevedela sa dočkať toho, že okrem autobusu mestskej hromadnej dopravy, vyskúša aj ďalší dopravný prostriedok. Poletí! Poletí predsa na krídlach Ikara!

41. Opis jedného miesta, ktoré si navštívila a zanechalo v tebe silný dojem.

TÁŇA:

Zabrowsovala som trošku tými miestami, ktoré vo mne zanechali silný dojem. Problém je v tom, že vo mne zanechá silný dojem takmer KAŽDÉ

miesto a atmosféra, ktorú so sebou prináša. 

Miletička, fontána pre ****** a rozhovor o mimóze, fajčenie v kuchynke na Bernoláku, Hády v Brne, zasnežená Macocha, prechádzka hrebeňmi Veľkej Fatry, scenáristický ateliér u nás na škole s mini okienkom, Husova a Pellicova, Terst, lúka pred panelákom, kde som vyrastala a spoznala všetky lúčne kvety, Soča v Slovinsku, Štiavnica, ktorá prekvapuje svojim okolím stále, a bla a atď. a etc.

Nemôžem však teraz spraviť nejaký minivýcuc top 20 miest? Nedokážem sa rozhodnúť, vybrať jedno je extrémne ťažké. Jedno, ktoré pre mňa znamená viac ako všetky ostatné. Musí to byť miesto, z ktorého pochádzam, ktoré ma definuje a istým spôsobom stále determinuje môj život. A také miesto je len jedno.

Dedina Chrenovec sa nachádza cca 10 km od môjho rodného mesta, Prievidze. Môj starý otec tam kedysi za komančov kúpil nemecký vidiecky dom, patrili k nemu nejaké maštale, všetko z nepálenej tehly, obyčajná a krásna architektúra typická pre danú lokalitu. K domu kedysi patrila záhrada, ovocný sad, vínna pivnica, pergola plná nejakých popínavých ružových rastlín, ohnisko, orgovány, tuje zasadené v rade a aj opustený susedný dom, v ktorom nik nebýval a bol obrastený viničom. Nedoriešené podiely majetku typu "tomu patrí jedna osmina pozemku, tomu jedna dvadsaťštvrtina" nerobia nikoho zodpovedným a tak miesto pred očami chátra a upadá. Starej sýpke, ktorá by kľudne mohla byť kultúrnym dedičstvom prehnívajú drevené trámy, padá a podobne. Pozemky, ktoré boli kedysi po slovnej dohode dedove už naše nie sú. Susedný dom obrastený viničom niekto kúpil a bez citu prerobil na potraviny. Po dedičskom konaní sa zistilo, že k chalupe nepatrí žiadny pozemok, pretože niekdajšia dohoda bola len ústna.

Preč od komplikácii. Je tam dom. V prostredí, ktoré je síce debilitou nekultúrnych ľudí narušené až zničené ale pre mňa stále krásne a fascinujúce. Je to miesto tisícich spomienok. Koniec koncov som tam urobila prvé kroky. V zime stála ako malý ročný zasnežený snehuliak zabalený do červenej bumbajky s petrolejovým lampášom na pozore na podstienku pred chalupou. V lete zase počas noci počula ako po záhrade šuštia ježkovia, ako mama kričí, pretože sa bála myši, ako otec vyvoláva v tmavej komore fotky. Toto miesto malo spirit! A stále ho má, aj keď v už trošku zredukovanej a pozmenej podobe. Niekto by mi mohol povedať, že už som "dospelá", že už ho nevnímam detskými očami. Nie je to tak. Ja si totiž pamätám takmer všetko! A tak vám najskôr miesto, ktoré vo mne zanechalo najsilnejší dojem predstavím z pozície dieťaťa...

Mám plienku, rukou sa chytám omietky na fasáde domu, po tom, čo do nej zaborím svoje drobné nechty sa jemne rozsypáva, viem chodiť, moje prvé kroky smerovali k smradľavým aksamietnicam zasadeným vo veľkom bielom vandlíku, cez trávu, v ktorej ďatelinu opeľovali včely. Padám na zadok, moje slabé nohy ma ešte veľmi nedržia, pozorujem mravce, kúpem sa v mini bazéniku napustenom vodou, ktorá sa na slnku vyhriala a je príjemná. Mama vešia moje plienky na šnúru a zbiera jahody. Nemôžem ich jesť, som ešte veľmi malá.  

Rastiem.

Otec mi v tmavej komore ukazuje ako sa vyvolávajú fotky a ja prvý krát v živote vidím ako sa na bielom papieri zjavujú tváre aj tvary, obdivujem ho. Padám do žihľavy, popŕhlené mám celé telo. Stará mama pučí ríbezle a maliny s cukrom. Trhám Ariel od Disneyho, muselo sa vraj stať niečo strašné, bola to moja najobľúbenejšia kniha. 

Rastiem.

Otec nám v hornej izbe servíruje polievku "Pridaj vajce" a učí nás manipulovať s počítačom. Milujem jeho jedlá. Učím sa, čo znamená delete, insert, escape a podobne. Hnusia sa mi pavučiny na stene ale nevadia mi. Schádzam dolu do kuchyne, pošmyknem sa a na predlaktí mám jazvu po odtrhnutí kože, ktorá sa zachytila na drevenom zábradlí. Je dlhá 10 centi, a 10 je vzdialenosť Chrenovca od Prievidze. Mám ju tam doteraz. 

Rastiem.

Otec nás necháva hrať sa v potoku v gumákoch. Berie nás na exkurziu do miestnej pekárne, kde je desaťtisíc stupňov Celzia. Hladkáme so sestrou malé šteniatka, ktoré smrdia ako tchory. Berie nás na túry, na opekačky, špekačky servírujeme na tanier z lopúcha a riad umývame pieskom z potoka. Večer v miestnej vinárni. Vrchný kŕmi hada živou myšou. Moja imaginácia sveta sa zmenila. 

Rastiem.

Naši sú rozvedení. Dvor chalupy zahalilo blato a sneh zmiešaný s dažďom. Otec si zaobstaral psa, Miňa. Jeho nerezová miska na jedlo a vodu stojí na podstienku. Dom chátra. Spím v hornej izbe. Prebudím sa. Môj prvý menzes. Naokolo je len moja mladšia sestra, ktorá predsa tomu ešte NEROZUMIE, otec a strýko. Posielam ho kúpiť mi vložky. "Nikomu to nepovedz!"  

Rastiem.

Vínna pivnica sa doslova prepadla pod zem. Múrik, na ktorom mal otec posadené bonsaje v malých kvetináčoch tiež padá. Orgovány sú vyrúbané, pretože prevažnú časť z nich zožrali ovce, ktoré sa tam pásli (na pozemku, ktorý nám nepatrí). Máme susedov. V dome, ktorý zničili, keď z neho spravili potraviny, ktoré po čase ajtak skrachovali. Jeden by povedal, že sa to miesto zmenilo, oškaredelo, stratilo atmosféru.

Ale nie.

Pozícia dospelého dieťaťa.

Táto chalupa nepadne. Potok zurčí, stále do neho padajú dule, stále pred domom voňajú lipy, stále sa v sobotu z ampliónov ozýva hlas dedinského rozhlasu. Na miestne trhovisko stále prichádzajú predajci z juhu Slovenska a Poľska, dedina je stále vzdialená desať kilometrov od Prievidze a stále do nej chodí malý motorák, ktorý si to štráduje malebnou cestou popod pohorie sopečného pôvodu. Stále sa na lúkach pasú srnky a v chalupe to aj po rokoch vonia stále tak isto. Voda tam chutí už takmer 30 rokov rovnako dobre, muchy stále lietajú do kruhu a na kopčeku za kostolom v júni v malinčí stále nájdete svätojánske mušky. Ale musíte byť pozorní. Inak sa vám toto miesto môže javiť banálne a vy neucítite vôňu vyschnutej trávy v lete a chuť melóna z Jednoty vám tiež bude pripadať úplne obyčajne. Ale čo pozíciu dospelého dieťaťa teší najviac? To keď sa zemou na jar začnú prerezávať narcisy, tulipány a pivonky, ktoré tam pred asi 50 rokmi zasadil môj nebohý starý otec. To, že si na jeseň odtrhnem hrozno, ktoré tam zasadil taktiež on. Síce pri tom stojím na kameňoch zborenej vínnej pivnice. Ale to sú tie moje piliere. Nosné piliere.

 A ja stojím na piedestáli tohto miesta ako jeho jediná a posledná kráľovná so svetielkujúcim vencom svätojánskych mušiek okolo hlavy, žezlom z orgovánového prútiku a s detskou iskrou a všetkými spomienkami v oku! A nedám si ho vziať NIKDY!

Foto Táňa

Foto Táňa

RADKA:

Dojmy, ktorých intenzita sa líši na základe rozličných faktorov, vo mne vyvoláva mnoho miest. Niekedy je vcelku komplikované percentuálne určiť, nakoľko onen silný dojem vyvoláva miesto samo a nakoľko za to môžu ľudia, ktorý zdieľajú tento priestor so mnou. V niektorých prípadoch je nemožné oddeliť tieto veličiny. Inokedy je to zase triviálne jednoduché.

Musím si vybrať jedno miesto, len jedno, ktoré popíšem. Nie je to úplne jednoduché, zvlášť pre človeka, ktorý sa nevie rozhodnúť, ktorý koláč si dá. Miest je mnoho, premnoho. Tak teda prvé, ktoré mi napadne, deal?

Poď!

Bang!

FOLGOSA (DO DOURO)

Malá dedina na severe Portugalska. Prechádza ňou rieka Douro a okolité kopce sú posiate viničom. Myslím na portské, ktoré z neho vzíde. Na jeho sladkú chuť, ktorá sa mi zapáčila. V dedine je ticho, takmer nikoho z domácich nestretávam. Nemám tu vlastne, čo robiť, a tak mám kopec času prechádzať sa malými uličkami a dívať sa z kopca na vodu alebo zo strechy domu na pomarančovníky a ich plody. Tento pohľad ma vzhľadom na zimu, ktorá je vo vnútri domu neznesiteľná až tak, že sa bojím ísť osprchovať, aby nedošla teplá (povedzme vlažná) voda a ja s mokrými vlasmi neostala napospas chladu. V dedine sú len malé potraviny, v ktorých sa dajú nakúpiť rôzne hlúposti, z ktorých sa človek nenaje. Portské však majú, to spolu s tesnou, telesnou blízkosťou mladíka večer zahreje. Každý deň sem však prichádza auto plné rozličného pečiva a ja k nemu prichádzam, nahlas pozdravím, vypýtam si na čo mám chuť a zaplatím. Aj sa usmejem lebo mám radostí hneď niekoľko. Spravím si kávu a spolu so sladkým pečivom vychádzam na strechu znovu skontrolovať tie kopce a pomarančovníky. Chvíľku svieti slnko, tak mu nastavujem svoju tvár.

Noci trávim v jedálni na zemi na lôžku pripravenom len pre mňa. Okolo sú gýčové keramické figúrky psíkov, futbalistov alebo Ježiša Krista. Na stenách visia portréty všetkých členov rodiny. V strede jedálne je veľký stôl, pri ktorom sa rodina zíde, niečo poje a pobavia sa o svojich životoch. Tak nejako si to predstavujem. Možno sa však bavia o psíkoch, futbale alebo Ježišovi Kristovi.

Na oknách sú ťažké vonkajšie žalúzie, ktoré keď mladík zatiahne, tak je v miestnosti absolútna tma. Tak to má rád. Ja však pomenej. Naschvál ich nechávam trochu poodtiahnuté a pozývam denné svetlo na návštevu. V podstate neviem, čo mám vo Folgose robiť. Chvíľu sa hnevám, chvíľu sledujem, čo sa tu deje, chvíľu si zapisujem, čo sa mi preháňa hlavou, chvíľu sa nudím, chvíľu sa smejem. Zaspávam a budím sa. Hádam sa a vysvetľujem. Spolu s ďalšími cudzincami si robíme srandu z Portugalcov...

Dlho som na toto miesto nepomyslela a teraz sa mi vynorilo z pamäti. Nuž.

Foto: Radka

Foto: Radka

40. Spomienky na všetky dobroty, ktoré si jedla, keď si bola dieťa.

TÁŇA:

V posledných dňoch nemám doma internet, čiže príspevky posielam z práce, čo ohrozuje ich dĺžku a obsah (v práci si pri písaní nemôžem dať stričík, prokrastinovať a pod...).

Ale zhrniem túto gastrotému do voňavých makových šúlancov, do ujedania cesta starej mame z misky, do medovníčkov s vlašským orieškom na vrchu, do chlebíku vo vajíčku (mňam!!!), do bazového sirupu, ktorého omamná atmosféra ma už ako päťročnú odbengla do tisícej dimenzie, do mätového čaju s cukrom (na čajník šesť lyžičiek cukru a mäta prieporná nazbieraná pri rieke Handlovka), na Malibu, ktoré som po častiach vycecávala mame zo špajze, do ružového bajúza, ktorý mi zafarbil pery vždy po malinovej pene z čerstvých malín, bielka a cukru, do ríbezlí s cukrom na podstienku chalupy, na dyňu, ktorú sme ako deti volali melón a zostalo nám to doteraz, na čučoriedkový jogurt s rožkom, na opekanú slaninu okorenenú popolom z ohňa, na pomarančový džús a kravské maslo v Tatroch v škôlke v prírode, na pečené bedle, na odkrucovanie si vlásočkov z parenice, na škoricové žuvky, Zoru a tak :)

Dospapkania ďalší pondelok!

RADKA:

Dedicated to: das Grieß

I

Na sídlisku Červenej armády, ktoré sa oficiálne tak už dávno nevolá, ale akoby sa stále volalo. Tak tam, na prvom poschodí v kuchyni s výhľadom do nikam, na rohovej lavici, presne tam, som čakala na porciu najlepšej krupicovej kaše na svete. Môj otec ju nenazval inak ako brizolit, ale mne (a dovolím si tvrdiť, že aj mojej sestre) to vôbec neprekážalo. Za prvé som nevedela, čo to brizolit je (preháňam, najprv som nevedela, čo to je, ale po tom ako to prvý krát môj otec vyslovil a následne vysvetlil, som už bola znalá problematiky brizolitu v gastronómii) a za druhé, zážitok spojený s jedením tejto kaše (i keď to bol skôr DAS Grieß!) prekonal všetky nedôverčivé reči ostatných dospelých, ktorí nemali ani poňatia z čoho sa to posmievajú.

Starký vždy uvaril kašu hustú jak šľak. Ponechal ju v hrnci, odkrojil kúsok masla, ktorý vložil do hrnca a posypal ju kakaom a cukrom (zásadne nezmiešaval tieto dve ingrediencie v miske, ako to robieval zvyšok rodiny). Na niektorých miestach bolo len horké kakao a na niektorých len sladký cukor. Ako život sám. Ktovie, či mal túto fintu od zenových majstrov, aby nás pripravil na to, že nemôžeme počítať s tým, že všetko bude neustále sladké. Hrniec položil na stôl a zo šuflíka vybral hliníkovú lyžicu. Zenoví majstri mu asi zabudli povedať, že zdravé zuby sa života celkom hodia, ale aj napriek relatívne častému kontaktu (tým mám na mysli dotyk hliníka so zubami), to tie moje zvládli a nijako výrazne sa nesťažovali.

II

Ríbezle! Čierne, červené a najvzácnejšie BIELE! Trhala som ich z kríku v záhrade do rúk malého dieťaťa a nikdy som vo vedierku nemala viac ako v bruchu (to bolo ostatne so všetkým, čo som kedy zbierala, ale to už zase odbáčam niekam veľmi doľava). Až v dospelosti som sa dozvedela, že tieto magické kríky už nepatrili nám, ale susednej záhrade. Korene mali síce u susedov, ale plody boli naše. Teda moje.

III

Dyňa na kúpalisku v Dolnej Strehovej! Doteraz si pamätám to nešťastie, keď sme jedno leto museli predčasne ukončiť svoj pobyt a odísť domov, ale to už je zase iná pesnička.

IV

Flambované banány od maminky a jej fire show v kuchyni.

V

Ručne nazbieraná šóška (maďarský vplyv v našej oblasti sa nezaprel už druhý krát) aneb štiav, či šťovík a detské súťaže, kto si zvládne napchať do úst, čo najväčšie množstvo.

***

Isteže by sa toho našlo oveľa viac (drevené maliny na školskom dvore, hrachové lusky, kakaové záviny, tekvicový prívarok, strojová zmrzka za 5 korún vedľa činžiaku, maliny, marhule a vlastne akékoľvek ovocie ... ). Väčšina z toho je spojená s letom.

Som letné dieťa.

Čau.