47. Kubofuturizmus. Báseň.

TÁŇA:

*

*

*

*

*

zem samotná spí

ženy sú z Prievidze

muži

z MARSU

na parapetách leží sneh

hrejivý ako bavlna

alebo perie

som Ceres oblasti Horná Nitra

cereálie sú pomenované tiež len

po mne

strážny pes

 drieme pri krbe 

vzduch

ožíva

Človek spí a potom sa náhle prebudí do reality zimného rána. Toto je prudkointelektuálny žáner. Chcem sa schladiť. Vonku je strašne teplo. Môj prúd predstáv smeruje k zasneženej hore. Tichej a mäkkej. Občas sa vetva plná snehu prehne, zapráši sa za ním a padne. Chvíľka jemného hluku. Potom nič.

Otváram dvere

snehový závej

vchádza so mnou

dnu

Hviezdy už stratili časť svojho jasu

prichádza ráno

rozbila som pohár

Ceres z Prievidze

Peace!

RADKA:

***

**

*

dúhový chvost 

zmenšenina čau-čaua

ryba v potoku

a zajtra prázdna hlava

+ hlavolam na raňajky

+ adventúra na obed

+ kocka cukru na večeru

nič z toho nezjem sama

nič z toho nezjem

nič z toho

nič

*

**

***

dlhé vety by sa mohli zdať prínosnejšie

dlhé vety by spustili hmlostroj

dlhé vety by sa rodili zo sena a kameňa

stále znova

dokola

lev v tigrovanej šiltovke

prechádza cez zebru

cerí zuby

bozkáva chodníky

zdraví okoloidúcich

<nahlas>

nastalo odpočítavanie

zatancuj!

46. Denník vymyslenej postavy. Fragment.

TÁŇA:

14.07. 1916

Vrchol hory pozostáva z niekoľkých akrov, na ktorých nerastú žiadne stromy a ktoré pokrývajú holé kmene striedajúce sa s čučoriedčím, malinčím, egrešom, jahodami, machmi a jemnou tenkou trávou. V štrbinách kameňov hojne rastú kanadské ľalie a drienky. Tento voľný priestor, ktorý má ľahko okrúhly tvar, ohraničuje o pár stôp nižšie dubová húština, s ktorou sa miesia javory, osiky, buky, čerešne a občas jarabiny. Prvý deň bola taká hmla, že sa naše zraky len márne pokúšali skrz jej opar peniknúť. Pripadalo nám, akoby sme sa opäť dívali na oblohu a akoby sa tu a tam viditeľné kúsky lesa mihali ako mraky nad nejakou nižšou nebeskou klenbou.

20.07. 1916

Jablká na štepenie neboli obvykle vybraté až tak kvôli svojej chuti ako skôr kvôli svojej jemnosti, veľkosti a plodnosti - nie až tak pre svoju krásu, ako skôr pre svoju uhľadenosť a preto, že sa nekazia. Voči vybraným zoznamom pomológov nemám vskutku žiadnu dôveru.

06.10. 1916

Na výstavu dobytka má právo sa prísť pozrieť každý, aj transcendentalista, a čo sa týka mňa, zaujímajú ma tu skôr ľudia ako dobytok.

24.10. 1916

Ako je známe, rozlišuje sa flóra glaciálna a stepná, arktická, politická, stredomorská, subtropická, bahenná a všelijaká iná, a to jednak podľa pôvodu, jednak podľa miesta, kde sa vyskytuje a bují.

30.11. 1960

Napriek všetkým zdaniam sa záhradník nerodí zo semena, výhonkov, cibule, hľuzy ale vzniká skúsenosťou, okolím a prírodnými podmienkami. Svoj deň delím medzi štúdio a prácu na záhrade, tá slúži meditácii a duchovnému tráveniu času, a preto ju vykonávam sám.

01.02. 1917

To, čo je v tebe večné som videl v oboch tvojich očiach. Bola si medzi vetvami jablone, slnko žiarilo a bol august. Slnko a jablká a smiech a láska, ktorú sme zdielali. Ty a ja. A vtáci spievali.

RADKA:

12.4.1995

Za oknom začína jar a ja ležím doma s teplotou. Okolo krku mám oviazanú šatku, ktorú dostala Olina na Vianoce. Sama mi ju ponúkla. Aj tak si myslím, že to je len zaužívané klišé. Si chorý? Daj si šatku na krk a ono to prejde. Akoby ten kúsok látky, ktorý zohrieva kúsok tela pôsobil ako liek, ako liek na všetko! Daj si šatku na krk a vyliečiš sa zo syfilisu, z depresie, z úpalu a možno aj tie hemoroidy zmiznú. Olina to však iste myslela dobre. S jej naivným pohľadom na svet, by to inak ani nešlo. Chcel by som mať znovu tú optiku, vnímať veci len ako dobré a zlé, správne a nesprávne. Len tak na základe nejakého vnútorného kompasu bez toho, aby som zvažoval, prehodnocoval alebo analyzoval. Nezaťažený pochybnosťami.

13.4.1995

Teplota klesá, ale ja stále nemôžem ísť von. Najradšej by som sa prechádzal v parku, pil s chalanmi víno a potom len tak ležal na tráve a fajčil jednu od druhej. Cigaretu! Hneď, prosím! Nechcem však, aby ma Olina videla fajčiť. Hneď by to vykecala mame a tá by z toho bola opäť nešťastná. Nechcem ju trápiť, ale cigaretu by som si dal. Počkám deň, dva a pôjdem za chalanmi.

14.4.1995

Už tretí deň ležím v posteli a ide ma poraziť z toľkej nečinnosti. Snažím sa čítať, dobehnúť, čo som zmeškal v posledných mesiacoch. Neviem sa však sústrediť, písmenka sa mi zlievajú do jedného veľkého, ťažko uchopiteľného zhluku a ja zaspávam. Mám pocit, že prespím celý svoj život, že práve teraz by sa mohlo udiať niečo veľkolepé, že teraz mám byť tam vonku a nie ležať sám v posteli ako slabý maród, ktorý sa nedokáže o seba postarať.

15.4.1996

Dnes som sa zobudil skoro ráno a zdalo sa mi, že som už úplne zdravý. Vyskočil som z postele, umyl sa a zdrhol von, zatiaľ čo mama bola u kamošky na kávičke. Olinu som nechal samú doma s tým, že si poradí. Keď som odchádzal, tak pozerala telku. Vytratil som sa potichučky, že si to ani nevšimla.

V parku som stretol chalanov, vraveli, že Paťo sa chystá skúsiť šťastie do Ameriky. Dúfam, že ho ešte stihnem pred odchodom. Rád by som sa s ním porozprával o jeho plánoch. Aj ja by som chcel niekam vycestovať. Teraz sa to už dá. Teraz môžem ísť kamkoľvek. Bola by škoda to nevyužiť a trčať navždy v tomto meste. Mama by to niesla asi ťažko, Olina ešte horšie. Nemôžem ostať s nimi navždy. Musia si vedieť poradiť aj samé. Nechcem byť kópiou svojho otca. Lacnou náhradou. Chcem si žiť po svojom. Vytvoriť si vlastné pravidlá, robiť si svoje veci, stretávať sa s kým chcem, fajčiť Marsky a baliť baby na maďarský akcent. Chcem študovať vo veľkom meste (nie, v Banskej Bystrici alebo Bratislave, to určite nie) a opíjať sa radosťou. Asi som patetický, ale v tejto chvíli mi to nevadí. Možno o pár rokov, keď si prečítam tieto zápisky sa budem hanbiť a spálim ich, aby sa nikto nikdy nedozvedel o mojich myšlienkových pochodoch. To je ďaleká budúcnosť. Dnes mi patetickosť neprekáža. Dnes ma baví. Musím sa, ale stretnúť s tým Paťom. Čím skôr tým lepšie.

16.4.1995

Do konca týždňa som vypísaný. Mama šla už do roboty, tak mi tu nechala na starosti Olinu. Hráme sa hru, že ja sa pýtam a ona mi musí odpovedať bez ohľadu, či vie alebo nie. Pýtam sa jej na vesmír, nekonečno, druhú svetovú, Boha, kvety, mravce, včely, na život v Južnej Amerike, na farby, vône, na hipisákov, pankáčov, metalistov, ako aj na diskofilné hity, farbu maminho najobľúbenejšieho rúžu, na svet Barbie, na diktatúru, na ľudské práva, na slobodu, na jej najväčšie želanie, rovnako ako aj na najväčšie tajomstvo, ktoré v sebe skrýva, na počet zubov v mojej ústnej dutine, na jej kamarátky, na jej sny a obavy zároveň, na to kým je a čím sa chce stať, na seba. Otázok je mnoho a Olina pohotovo reaguje na každú jednu z nich. Na všetko má odpoveď. Aj ona sa chce opýtať. Pýta sa ma na farbu očí nášho otca. Nepamätám si, ale asi hnedé ako ona. Pýta sa ma, či mi jej šatka pomohla na ceste k uzdraveniu, či mám rád kačaciu pečeň a či ju niekedy opustím. Nemôžem jej klamať, tak mlčím. Hra sa tým zákonite končí.

45. Fire walk with me.

RADKA:

Ranná, slnečná ulica. Do kaviarne vchádza mladý muž s kyticou ľalií a (už ošetrenou) rozbitou hlavou. Pýta sa, či máme alkohol. Vytiahne dve stovky a objedná si malé pivo. Predtým by však chcel vodu s citrónom lebo mu je zle. Dávi. Trochu sa obáva, aby nedávil vo vnútri. Prosí o nádobu, ktorú by mohol mať po ruke. Nesiem mu vedro. K pivu si dáva panáka slivovice. Vraj mi to povedal už predtým, ale v kontinuite jeho prejavu sa táto požiadavka vytratila. Pýta sa, či ma teda má, o tú 52% slivovicu poprosiť na kolenách. Veľmi sa mu pozdáva poldecáčik, ktorý si nakoniec rozhodne ponechať. Sleduje ma výraznými, modrými očami.

Hovorí o tom, že sa mu tu páči, napriek tomu, že vlastne netuší v akej časti Prahy sa nachádza. Predstavuje sa menom Peter. To moje sa mu náramne páči a usmieva sa. Zopakuje ho asi 5 krát, aby sa potom znova opýtal lebo on si nevie zapamätať ani Peter a to je vážne, seriózne (!) meno. Vyzrádza na seba, že je alkoholik, taký malý, ale aj to niečo znamená. Zisťuje odkiaľ som. Lučenec je vraj pekné mesto, on tam bol, ale Košice sú krajšie. Uchechtne sa. Povedali mu, že mu dávajú pol roka života a to nie je sranda, ale ani smutné to nie je. Opäť začína s rečami o možnom dávení.

Pýta sa, či nehovorí nahlas lebo mu to zvyknú ľudia hovoriť, a že mi rozpovie príbeh. Kladie dôraz na to, že nemám volať policajtov. Začína s príbehom. Pár krát sa opýta, či ho počujem. Včera mu policajti vzali do útulku jeho psíka, Daisy, jeho malú Daisy, to jediné, čo mu ostalo. Všetko len preto lebo ju mal v kufri, ale veď ten psík je jeho majetok a ona to pozná, tak ona vie. Jeho malá Daisy! V útulku! Peter však robil na prokuratúre a vie, že to bez dôkazového materiálu nie je možné. Bude súd! Hľadá právnika a zároveň sa pýta, či si v okolí vie kúpiť klobúk lebo sa na neho všetci dívajú ako na kokota. Ospravedlňuje sa za ten výraz (spolu so slovom idiot sú to jediné nadávky, ktoré používa, nie však často, počíta si to), ale veď ja tomu predsa musím rozumieť. Hlavne si o neho nemám robiť starosti, on je v pohode. I keď prognóza posledného pol roka nie je povzbudivá. 

Baví a desí ma zároveň.

Peter odrazu vstáva, že už musí ísť. Kúpiť si telefón do bazáru lebo žiaden nemá. Nemá ho lebo je pijan. V pravej ruke drží ľalie, v ľavej prázdny poldecák. Sústredene sa na mňa pozerá a ďakuje. Vo dverách sa ešte otáča: "Tie kvety nie sú nikoho, tie sú moje." 

Viac ho už niet. Akoby neexistoval.

TÁŇA:

Už ako malá topila mandelínky v pohári s vodou. Kobylkám trhala nohy a rada sa pozerala na to ako trpia. V kostole vyrývala do lavíc slovo "satan" a z diaľky pozorovala ľudí, ktorí si nad nápis sadnú a zhrozene sa presúvajú niekam inam. Manipulovala koho sa len dalo. Robila oči, bila sa, kopala naokolo, klamala, luhala a soptila. Jej obľúbeným TV programom bol Herkules a Xena. Pretože v ňom figurovalo ZLO. Nejak prirodzene ju fascinovalo. Všetky jeho podoby. Potajomky pozerala Akty X, horory, nastražovala matke pasce tak, aby sa po príchode do bytu pošmykla a spadla. Bola jednoducho hnusné oplanské decko. Nemalo ju čo zastaviť. Nad týmto všetkým však stálo zlo k osobe. K jednému konkrétnemu človeku, ktorý v nej vzbudzoval pocit, ktorý doposiaľ nepoznala. Tvrdila:

"Ja keď vidím v telke toho Róberta Fica, mne je normálne zima. Brrr."

Pocit zimy nepoznala. A tak si povedala, že so zimou môže bojovať jedine ohňom. Ako malé dieťa mala prístup takmer všade. S plamienkami v očiach vstupovala do parlamentu so zámienkou fascinácie slovenskou politikou. Vraj keď je niekde zima, tak vtedy je oheň prospešný, môže pomôcť. Dievčatko so zápalkami si doma detailne pripravilo akciu ČERVENÝ KVET (rozumej oheň - nechcela, aby to hneď bolo každému jasné). Akoby nič nakráčala dnu a s mrštnosťou malého dieťaťa pozapalovala všetko naokolo.

A bolo po zime.

44. Dovolenkový zápisník. Útržky.

TÁŇA:

* Sedím vo vlaku. Za oknom sa mihá krajina, ktorú nenavštevujem častejšie ako päť krát do roka. Som ďaleko, som ďalej. Pozorujem sa v okne. Rysy, padajúce vlasy, plné pery. V pozadí sa "miháš" ty, vyslovene sa "miháš". Sedíš pri mne. Spíš, tak ako vždy v dopravnom prostriedku. Istotne sa ti sníva o nejakej maškrtke.

* Ovce pasúce sa medzi fatranskými vrcholkami. Zvonce zvonia a ozývajú sa. Močím si nohy v bystrine, som na pokraji svojich síl, takmer v tranze. Nevládzem, no cítim, že energia mi stále prúdi telom.

* Liptovská Mara smrdí ako bzdocha.

* Dpč, keby som vedela, že na Liptove je večer V LETE zima, zobrala by som si aj nejakú bundu.

* Pozri sa na mňa. Otoč sa. Objím ma. Pochvál ma za to, že som všetko zvládla. Zo Žarnovice pešo do Štiavnických Baní. Odľahlé statky, samoty, nádherné miesta, ktoré by som inak nevidela. Odpočinok v tráve, pod stromom, všade mravce a materina dúška. Vietor, inverzie, putujúca vodná para. Putujúca ja.

* Budím sa v zrube/chate/bývalom salaši. Je prázdny. Otváram dvere a dívam sa pred seba. Absolútne ticho. Len bzukot hmyzu. Dolu tečúci prameň. Idem sa doň umyť. Nahá, yes. Nikto tu nie je. Žiadne hlasy, žiadne autá, žiaden nadbytočný balast. Čistá ja v čistej prírode. Malá Táňa na kameni. Jemný lesný porast rozvoniava ráno nadnádherne, všetky vône rozváňajú a postupne sa otvárajú. Kvapky rosy na čučoriedkach. Vzduch je čistý a chladný. Predsa som 1600 metrov nad morom.

* Povedz stop. Stop. Dé.

D Dušan D Donovaly D Daniel D Drumbľa. STOP! 

* Sedím za dreveným stolom a krájam slaninu. Budem smrdieť od dymu, nemám to rada ale je mi to jedno. Cestovné balenie šampónu a kondicionéru mám so sebou. Jediné, čo mi vadí je, že si nemôžem dôkladne umyť ruky.

* Vyrážame lokálnym busom smer Staré Hory. Tento kraj vôbec nepoznám a samozrejme ma zase fascinuje úplne všetko. Vajíčko namäkko a turek v miestnej stravovni. Všade rastie durman.

*Aha! Tak sem si chodil do školy, tu je staré ihrisko, tamto býva sestra, toť vynikajúca krčma, staré vlakové "nádražie", hnusná plavéreň, bordel za cestou, tu chcú rúbať stromy, tamto najlepšie varia.

*Grilujeme u Maťa, pijem pivo na verande, susedia húkajú. Tomuto hovorím letná dovolenka!

Foto Táňa

Kerling 2015

Foto Táňa
Ružomberok 2015

Foto Táňa
Ludrová hot summer 2015

RADKA:

*

Šlapky, ktoré som si kúpila nie sú vhodné na dlhé prechádzky. Prešli sme sa po promenáde do neďalekého mestečka a ja môžem počítať pľuzgiere na nohách. Nestačí, že mi slnko spálilo moju hebkú pokožku, ale ešte aj pľuzgiere budem mať. Nabudúce nebudem veriť nikomu. Ani predavačke v obuvi, ani domácim, že na opaľovanie je najlepší olivový olej.

*

Ráno melón na balkóne v tričku Iron Maiden od môjho bývalého frajera.

*

Bombová zábava na lodi. Kapitán na mne mohol oči nechať, keď videl ako to viem roztočiť na tanečnom parkete. Uniformy, tie ja môžem. Keď som vystupovala z lode, tak na mňa aj žmurkol. Škoda len, že som si na neho nevzala kontakt, mohla som mať o jedno dovolenkové „povyražení“ naviac. Menej je niekedy viac, vravievala moja stará mama. Tu to však neplatí.

*

Sangría od rána do večera!

*

Biele mapy soli na nohách. Soľ vo vlasoch, na perách, občas páli v očiach. Vynorí sa aj pár pieh, aby som na ne nezabudla.

*

Foto Radka
Barcelona 2014