Milá Alma,
predpokladám, že neviete, kto Vám píše a pravdupovediac ma to ani neprekvapuje. Veď ako by ste mohli poznať rukopis niekoho, s kým obvykle prehodíte tých istých pár viet. To nie je výčitka, som rád aj za tých pár slov, viet, či letmých pohybov perami. Ani len netušíte akého fanúšika vo mne máte. Začal som chodiť do Café Cúchulainn, aby som mohol pozorovať ľudí a spoznávať tak seba. Taktiež som chcel mať priestor, kde môžem presedieť celý deň pri čaji alebo káve (výnimočne pri niečom tvrdšom) a zapisovať si všetky myšlienkove pochody, čo sa mi preháňajú hlavou, aby z toho raz mohlo vzniknúť niečo väčšie, niečo, čo ma prerastie. Určite sa čudujete prečo Vám to všetko píšem, ale vyčkajte, časom pochopíte...
Pamätám si na moju prvú, nesmelú návštevu v Café Cúchulainn. Za barom ste stála vy. Na stoličkách, ktoré skôr trestajú, než tešia, sedelo zopár ľudí rôznorodých charakterov. Usadil som sa k voľnému stolu a sledoval Vás, prítomných ľudí a sem tam svoj odraz vo vitríne s koláčmi. Prítomní muži sa Vás snažili zaujať rečami rôzneho typu, ale Vás to nezaujímalo. Vy ste do nich zabodli svoj ostrý pohľad a robili ste si ďalej "to svoje". Zo začiatku som sa bál osloviť Vás s prosbou o kávu, či čaj, ale postupne som naberal sebavedomie a dokonca sa mi dostalo aj retardovaného (v tom najlepšom slova zmysle) polo úsmevu. Veľmi ma zaujal spôsob vašej sofistikovanej ignorácie. Možno tomu nebudete veriť, ale hneď počas tejto prvej návštevy som zapísal asi desať strán vo svojom notese. Fascinovalo ma, koľko hluku narobíte počas prípravy jednej kávy, koľkokrát myknete plecom alebo pokývete hlavou. Nehovorili ste veľa, ale Vaša mimika, Vaše gestá boli jednoznačné, jasné a zrozumiteľné. Pri pohľade na osadenstvo som s vami súcitil. Hneď som porozumel prečo nemáte chuť rozprávať sa s hentým, či tamtým pošukom (prepáčte mi ten výraz, ale inak to vyjadriť neviem), prečo neprehrávate a netvárite sa milo, až by sa z toho jeden pozvracal.
Od mojej prvej návštevy v Café Cúchulainn ubehlo už niekoľko mesiacov a ja sa tam pravidelne vraciam. Avšak len v prípade, že pracujete Vy, drahá Alma. Dovoľujem si Vás oslovovať krstným menom, ktoré som započul od Vašej kolegyne v jedno chladné jesenné ráno, keď ste premýšľali nad odchodom z tohto mesta. Aj vďaka Vám sa moja kniha, môj opus magnum stáva skutočnosťou. Za to som Vám neskonale vďačný, ale viac o tom napíšem až v ďalšom liste. Teraz sa pomaly dostávam k jadru veci, ktorým je dôvod písania tohto listu.
Už sú to zhruba tri týždne, čo som sa o Vás začal obávať. Z vášho poloúsmevu sa odrazu stal úsmev celý. Niekedy je tak široký, že by som Vám vedel spočítať všetky zuby. Vtedy by som Vám ich najradšej vybil, všetky do jedného lebo pohľad na Vaše šťastie je mojim utrpením. Vaša hudobná dramaturgia sa preorientovala z temných tónov do veselých melódií, ktoré drásajú moju myseľ a nútia ju sústrediť sa len na Vaše pôvabné krivky v mikro tanečných pohyboch, ktoré len tak mimochodom, akoby nič, začleňujete do Vašej pohybovej kultúry.
Alma, privádzate ma do šialenstva a ja sa neviem sústrediť na písanie. Záver mojej knihy je ohrozený. Vy ste ho ohrozili! Prešiel som od čaju k vínu, ale to, čo predávate je odporné, tak som pokročil ešte ďalej. Našiel som záľubu v rume, sem tam vo whisky, ale domnievam sa, že rum je pre mňa vhodnejším alkoholom (o tom Vám taktiež napíšem v ďalšom liste). Teraz, viac, než kedykoľvek inokedy musím dokončiť, čo som začal, preto Vás prosím, prestante s tým! Nebráňte mi v tom, aby som knihu dopísal a nenúťte ma, aby som celé dni myslel na to, kedy ste sa takto zmenili a čo je toho príčinou.
Asi ste prekvapená z toho, čo ste sa dočítali. Možno aj nahenvaná, že ako si niečo takéto môžem dovoliť, ale nenechajte prekvapenie a hnev zatemniť Vašu myseľ a zvážte to, či by ste sa mohli vrátiť do starých koľají, aby ste pomohli človeku, ktorý Vašu pomoc extrémne potrebuje.
Ďakujem.
Srdečne zdravím, do skorého videnia.
Živan
///
Drahá Alma,
v úvode môjho listu, ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem. Dúfam, že sa máš dobre. U mňa je všetko v poriadku. Tak povediac po starom, veď to poznáš. Píšem ti preto lebo už dlhý čas mám na srdci zopár slov, ktoré by som ti chcela venovať. Trochu sa obávam, že vďaka tvrdohlavosti, ktorou disponuješ, moje slová nepadnú na úrodnú pôdu, ale nemôžem už viac mlčať.
Zmenila si sa.
S láskou spomínám na záchvaty tvojho roztomilého, spravodlivého hnevu vo chvíľach, keď práve nemám, čo na práci (rozumej často, ale o tom by som teraz nerada). Kam sa vytratil? Rozumiem tomu, že s vekom sa ideály menia, ale akosi som počítala s tým, že tebe sa táto transformácia vyhne, že budeš stále pevne stáť za svojimi rozhodnutiami a názormi, že nebudeš piť Coca colu, brať drogy a nosiť blúzky s vypchávkami na pleciach. Pamätáš ako si ich v detstve nenávidela? Rovnako ako opraté pančuchy. Musím sa nahlas smiať, keď si spomeniem na to trucujúce decko, ktoré odmieta niekam ísť kvôli opratým pančucháčom.
Neber to zle, v žiadnom prípade nechcem, aby si ostala zaseknutá v nejakom štádiu svojho žitia. Avšak niekedy sa mi zdá, že v osobných zmenách zachádzaš priďaleko, že z teba postupne opadáva odhodlanie bojovať. Jednoducho sa z teba stáva komerčné lenivé prasa. Nie, nie je to nadávka, len konštatovanie, tak to prosím, tak ber. Teraz "kĺžes po povrchu" ty, aby som použila tvoje slová, ktoré si v mladosti, tak rada a často použivala.
Už nedokážeš zvýšiť hlas na človeka, ktorý ti oponuje. Prestávaš presvedčivo argumentovať, vzdávaš sa. Bez akejkoľvek snahy. To by sa ti predtým nikdy nestalo. Tvrdíš, že ľudia majú právo na svoje názory a omyly, a že tieto názory a omyly môžu byť rozličného charakteru. Odrazu máš problém nahlas vysloviť svoje pochybnosti. Diplomaticky kľučkuješ a chceš byť s každým zadobre. Takto to, ale nefunguje a fungovať nemôže, milá Alma! Pochop, že musí existovať percento ľudí, ktorí ťa nikdy nebudú mať radi, ktorým budeš pripadať malá, tučná, škaredá, hlučná, hlúpa, neobratná, naivná špina, ktorá je závislá na ostatných a bezbreho túži po pozornosti (samozrejme, že najmä tej mužskej, ale to ti nevyčítam, sama som iná nebola).
Alma, Alma... Asi som posledná osoba, od ktorej čakáš niečo takéto, ale nedalo sa inak. Neviem to v sebe už viac udržať. Láme mi to srdce.
Na ďiaľku bozkávam a zdravím!
stará mama Hermína
TÁŇA:
Dcéra moja.
Po pár vynechaných rokoch sa opäť vraciam k listom. Internet mi lezie hore krkom, správy sa stávajú čoraz kratšími a neosobnejšími.
Pamätám si ako som písal Tvojej mame listy z vojny. To formovanie viet, štylizácia a hlavne to napätie, ktoré túto činnosť sprevádzalo. Čo napísať? Čo vyjadriť? Budem pochopený, bude rozumieť tomu, čo jej chcem povedať? Za koľko list príde? Za koľko mi odpíše? Náš svet sme v tej dobe vtesnali do listovej komunikácie. Bolo to ťažké, ver mi, no zvládli sme to. Po vojne som sa vrátil a za rok si už bola na svete. Náš poklad. Čiže ver mi, tá snaha a to čakanie, stálo naozaj za to. Vieš si predstaviť, že by si v tejto uponáhľanej dobe čakala na svojho priateľa dva roky? Zatiaľ čo on musí znášať debilov všade naokolo seba? Zvládla by si to. Viem, že všetko, čo robíš, robíš naplno. Čiže aj miluješ naplno. Bolo to veľmi ťažké. No ale dosť o tom. A dosť aj o mne.
Sedím tu teraz nad kusom papiera hlavne kvôli Tebe. Aby si vedela, že som vždy stál a aj budem stáť pri Tebe. Mrzí ma, že si tak ďaleko, aj keď mi nič nebráni v tom, aby som si predstavoval ako asi tráviš dni, čo Ťa napĺňa, teší, z čoho si smutná a podobne. Keďže nie si pri mne, musia mi moje predstavy stačiť. Verím, že akosi podobne, niekde počas pár minút voľna to máš takisto aj Ty. Pamätáš ako sme minule počúvali Simple Minds? Tú platňu som si kúpil v tom roku, čo si sa narodila. Takéto zážitky spojené s Tebou mám rád. Viem, už nie si malé dievčatko, zmenila si sa. Vďaka bohu. Vtedy si o svete ešte nevedela zhola nič, teraz s Tebou môžem dišputovať o najrôznejším veciach. Ústa Ti narástli riadne, haha, Ty hubizňa moja. Som rád, že mám dcéru ako si Ty, aj keď sa síce niekedy škriepime, ale aj to patrí k životu.
Chýbaš mi. Vidím Ťa, ako sedíš u seba v kuchyni, čítaš si Kunderu alebo A2jku, ako fajčíš na okne, ako varíš, ako hľadíš, ako premýšľaš, ako snívaš.
Príď ma zas niekedy navštíviť. Veď sama vieš najlepšie, že tu skapal pes a ľudia sú tu divní. Sadneme si niekde na lúku a budeme sa rozprávať.
Bozkávam Ťa do diaľok a smradu hlavného mesta.
Tvoj milovaný otec.
Prievidza, september 2016
