100. Zaseknutí vo výťahu. Vnútorný monológ dvoch postáv.

RADKA:

Beverly Rose

Ako dlho tu už trčíme? Cítim ako nám pomaly dochádza kyslík. Asi si musím sadnúť lebo omdliem. Hm, vždy som chcela použiť vo vete slovo "omdlieť". Ako tú vetu vyskladám? Ideálne tak, aby z nej bolo jasné, že mi naozaj zle, a že to v tejto skrinke už nevydržím. Práve toto slovo mi pomôže, aby som to ešte trošku zveličila, ale nesmiem to prehnať. Prečo sa ten chlap na mňa tak uprene pozerá. Ťažko sa mi uhýba pohľadom. Hľadí mi priamo do oči, ale nepovie ani slovo. Rozpačitý úsmev to nezachráni. Kurva! Kedy sa odtiaľto dostaneme? Umrieť v takto jasne ohraničenom priestore spolu s podivínom, ktorý má rozviazanú šnúrku na topánke? Najradšej by som nahlas vykríkla, ale šetrím si kyslík. Dýcham pomaly a trochu povrchne. Nesmiem sa sústrediť na ten dych, nesmiem sa sústrediť na to ako (či ako dlho) sa na mňa pozerá. Super, začína sa mi klepať noha. To je výborné! Úplne skvelé! Gratulujem k tejto luxusnej výhre.

Kamil

Furt na mňa čumí, ale nepríde so žiadnym riešním. Keby nebolo mňa, tak by iste nezavolala žiadnu pomoc. Chudák človek, ktorý by tu s ňou musel ostať. Asi sa poštím! Čo mám teraz robiť? Zaujímalo by ma ako dlho tu budeme ešte trčať. Neviem, či sa mám pozerať na čísla poschodí alebo do zeme alebo na ňu. Ako vlastne vyzerá? Celkom pekná, len ten čierny prefarbený ohon by si mohla odpustiť. Nie, ja jej to odpúšťam. Odpúšťam ti, moja! Počuješ? Pôsobí nervózne, asi sa bojí. Čo by som jej akože mal urobiť? Veď sa poštím! Keby aspoň nadviazala nejaký dialóg, ale ona len odovzdane mlčí. Lezú mi na nervy takého ženy, ktoré vyžadujú aktivitu od muža, ale samy nie sú schopné prísť s niečim originálnym alebo aspoň prinajmenšom zaujímavým. Čo jej mám začať hovoriť o tom, že niekoľko ľudí z podobnej situácie, v ktorej sme my dvaja, už nikdy nevyviazli živí alebo ich to zmenilo na nepoznanie alebo pohovorím o spirituálnom zážitku, ktorý takto môžeme dosiahnúť? Poštím sa!

TÁŇA:

1. Naposledy sa mi to stalo, keď som mala šesť. Bola som sama a v rukách som držala dózu s vanilkovou zmrzlinou. Zvonila som na žlté tlačítko "zvonček" dobrých dvadsať minút. Trvalo asi hodinu, kým si niekto všimol rozruch. Viem koľko to trvá. Nebude to krátka záležitosť ako si iste myslí tuto pani susedka. Nie, zlatá moja, nebude to dvadsať minút. Bude to hodina. Za hodinu sa stihne roztopiť celý pakel vanilkovej zmrzliny. Zahodinu stihneš kričať, kopať do kovových výťahových dverí, pošťať sa, zhodiť omylom kľúče do výťahovej šachty, nadávať na mamu, že čo asi robí, pomodliť sa "anjelíčku, môj strážničku", predstavovať si patkane pod tebou a podobne. Ho di na.

2. Kľud. Dvadsať minút a sme vonku. Moderný výťah. Zavolám na tiesňovú linku, príde pán, odblokuje výťah a sme vonku.  Raz, dva, tri, štyri, tisícmiliónosem. Nechcem sa s ňou baviť. Nechcem viesť small talk. Nezaujíma ma, či sa jej to už stalo. Nikam sa neponáhľam, kľud. Raz, dva, tri, štyri. Zenový tréning. Utrpenie, zlý vzduch, ach, vôňa gumolitu zo schodiska. Neverím, že sme v celom dome len my dve a už dobrú polhoďku nikto neodomkol dvere. Všetci sú o takomto čase v práci. Že som ja sprostá, lenivá bzdocha nešla radšej po schodoch. To mám za to. Krava, debilka debilská. Nie, nepozeraj sa na mňa. Neotváraj ústa. Nepýtaj sa ma nič. Že sa ti to už stalo? No a čo? Čo mi asi tak pomôže tvoj empirický svet? Čo? Nič! Peťka + Jožko rovná sa VSL. Tagovať výťah.  To je len vizitka. Isto je to tá Peťka z nápisu na stene. Jožko ju už dávno nechal. Ešte v puberte, keď uvidel prvé nechutné chlpy na tom jej malom ohambí. Okej. Kroť sa. Už zachádzaš príliš ďaleko. Bodaj by ste skapaliiiii, aaaaa!

99. Jeseň

RADKA:

Negatív level 100 000 aneb Niekoľko dôvodov prečo ju nemať rád:

• nemožnosť prehodiť cez seba jeden kus odevu a vyjsť do ulíc
• naliehavé svrbenie v kolenných jamkách
• blížiaci sa koniec ďalšieho roka
• prádlo*  schne raz tak dlho
• priveľa denného šera
• samota

*bielizeň, claro que sim

TÁŇA:

Jeseň je.

Teraz.

Hmly, ktoré dodávajú okolitej krajine pátos, tajomno a zvláštnu jemnosť. Zahalenie svojej pokožky do niekoľkých vrstiev teplých a príjemných materiálov. Zahrievanie sa zázvorom, škoricou, čajom. Jeseň je zakonzervované leto duše. Sklenené poháre plné letných usušených bylín. Spomienky na miesta "zberu". Veľa "š". Šušťanie popadaného lístia. Vlhký vzduch spojený s dažďom. Zmena farieb. Zmena krajiny. Suchá tráva. Jeseň je tma o 18.30 a skôr. Jeseň je deka, perina, prikrývka zahaľujúca melancholično. Jeseň je ročné obdobie v ktorom som prišla na svet. Jeseň je studený nos a ponožky. Jeseň je bez dioptrií rozmazaná. Jeseň je choroba, kýchanie a sople. Jeseň je zurčanie vody v radiátoroch. Zmena jedálneho lístka. Otváranie a zatváranie dážnika. Jeseň je kaviareň a kniha. Jeseň je kaviareň, zákusok a kniha. Jeseň je sledovanie cudzích interpretácií života v kinách a filmových kluboch. Jeseň je prechádzka medzi tehlovými domami. Jeseň je tretie ročné obdobie. Jeseň sú dule, trnky, šípky, rakytník, oskoruše, huby, papradie, machy, muchotrávky, orechy. Mokré topánky v mokrej tráve. Jeseň je chladný vzduch prichádzajúci do izby cez otvorený oblok. Jeseň je strácanie sa.

Jeseň je.

Teraz.

98. Kedysi som vedel spájať slová za sebou. Rozprávanie

RADKA:

Vedel som vytvárať najkrajšie súvetia v okolí. Teraz neviem, čo dnešné slová znamenajú. Spájať ich za sebou mi spôsobuje obtiaže. Robím to chaoticky, mechanicky, bez akejkoľvek emócie. Nesnažím sa už hľadať významy a odtiene v rôznorodosti. Hádžem ich jedno za druhým ako maltu, či betón, či ktoré slovo vystihne onen materiál, ktorým sa hádže. Mohol by to byť aj granát alebo salmonela. Nemohlo by to však byť niečo, čím sa vrhá alebo mieri. Tak mi to bolo aspoň povedané. Sám neviem, či je to pravda alebo len reči tých odroňov, čo nevedia venovať svoj čas ušľachtilejším veciam ako robiť si posmechy z osamelého bežca. Nie, nikdy som nepatril ku žiadnej literárnej skupine. Rád sa však takto označujem. To mi ostalo a odmietam sa toho vzdať. Všetko ostatné je už preč. Všetky tie známe zvyky, zlozvyky, návyky. Neviem kam som ich zahodil a v podstate si už ani nepamätám prečo. Možno ma popudili, pobúrili moju čistú povahu a ja som už nechcel byť viac takým človekom. Takým, čo je obalený vo svojich tukových nánosoch. Začal som behávať. Denne 3 až 15 kilometrov, podľa počasia, nálady a vôle. Uľavilo sa mi. Z úst vydychujem horúci vzduch, ktorý sa v zime zráža a v lete sa vyparí. Kíl mám menej, kondíciu silnejšiu. Všetko to je logické, všetko je to známy fakt, ale ja som tomu neveril. Nikdy som neveril tomu, že by svojím pohybom mohol človek na sebe niečo zmeniť a aha ho, zmenil som ním takmer všetko. Ja som zmenil pohybom seba. Pohyb sebou zmenil mňa. Sme vo vzťahu s premenlivou dynamikou. Je to môj jediný dlhodobý vzťah, ktorý mi vydržal. Ostatné som vzdal ja alebo druhá strana bola nespokojná s primalou aktivitou, či naopak s prehnanou snahou udržať všetko pokope. Aj tak sa to nakoniec rozpadlo ako (chcelo by sa povedať "domček z karát", ale nepovie sa) vrece na zemiaky. 

Sám som zemiakom a uvarím sa domäkka. 

Keď nie som v pohybe, tak sa tvárim staticky. Staticky a odovzdane. Niekedy nenápadne alebo hravo. Som náladový. Občas, keď sa mi zachce, tak som ako Nick Cave. Viem ovládať počasie svojimi náladami, avšak neviem ovládať svoje nálady. Napriek tomu som to stále ja. Toľko by som k tomu. Možno by sa dalo aj viac a výstižnejšie, ale verte mi, nedá sa. Posledný detail: zo šnúrky na topánke som si spravil laso, aby som mohol chytiť medveďa.

TÁŇA:

Kedysi dávno som sa opýtala starého otca, aby mi porozprával niečo o svojom živote. Bol na smrteľnej posteli a ja som chcela, aby si spomenul na všetko pekné, čo zažil. Napríklad na to, ako sa so mnou ako malou nechcel podeliť o slaninu, ako ma vodil na atletické súťaže, ako čítaval v kresle noviny, strihal vinič a podobne. Najskôr na mňa ticho hľadel. Dosť dlho vlastne nepovedal nič. Jednou rukou chytil vankúš, ktorý potichu zašušťal. Zobral posledné svoje sily a hodil ho po mne.

"Mala si sa ma to opýtať, keď som ešte vedel spájať slová za sebou."

To bola jeho odpoveď. Už ich spojiť nevedel. No a ja sa niekedy prichytím pri tom, ako si tie slová spájam za neho. Malé obrazce jeho života.

Šport, jedlo z mikrovlnky (dala to len na dve minúty, no je to vriace) , záhrada, deti, slnko, poobedný spánok, detský domov,  večerné spravodajstvo, cigarety, pohár vína, suché ruky, suché päty, ladný krok vysokého a statného muža, funenie, prísny pohľad, modré oči, biele vlasy. 

Nejde to tak ľahko ako by sa mohlo zdať. Bez objektu pred očami sa všetko stáva matným. 

"Spomienka nevyzerá nijak, je priesvitná."

Povedal nedávno môj malý brat Michal.

97. Road Trip

TÁŇA:

Budíš sa ráno v aute. Okná sú zarosené, spacák príjemne hreje, pod tebou a prenosným domovom sa nachádzajú len trsy suchej trávy.  Hľadíš cez strešné okno na oblohu a máš pocit, že dnes bude sychravo.  Otváraš dvere, vpúšťaš dnu ranný vzduch. Je ostrý a chladný. Naozaj jemne poprcháva (spomienka na Tasov). Nohy ešte nachvíľu vložíš pod vedľajší spacák, vždy je tam tak trochu teplejšie. Klbko sa roztvorí a pomaly sa vstáva. Umývanie zubov. Vodou treba šetriť. Na najbližšej zastávke musíme doplniť zásoby. Ukladáme spacáky, skladáme sedadlá, obliekame si čisté veci a pomaly vyrážame. Na začiatku jazdy nám hudba nechýba, počúvame len vietor, zvuk krajiny. Zastavíme sa na raňajky a kávu. Hľadáme miesto, ktoré nám je sympatické. Všetko dôkladne preskúmavame, nenavštevujeme miesta, kde sme už boli, chceme vidieť niečo nové. Miestni vždy dobre poradia, no často sa spoliehame na vlastnú intuíciu. Ty väčšinou šoféruješ a ja referujem, čo vidím. Meandre riek, vysoké topole, dravé vtáky, posedy, kríže za dedinou, farba svetla, kopce, hory, krčmy s predzáhradkami (milujem tie pod stromami, orechmi a lipami), opustené domy, vysnívané obydlia, dlhé verandy, zarastené záhrady, rozvešané prádlo, žltnúce Smrekovce opadavé, srnky v diaľke. V rovnakom momente zistíme, že sme hladní, začneme sa cez okno auta obzerať na príjemné miesto na oddych. Dnes prší, čiže nejaký altán by to zachránil. Povieme si to isté nahlas a za pár minút naozaj narazíme na super miesto so strieškou a ohniskom niekde pod lesom. Hurá! Počas pekných dní nám postačí deka a chládok niektorého zo stromov. Štekajú po nás psy, neveriacky na nás hľadia domáci spoza plotov. Odkrajuješ chlieb a syr, ja rozprestieram obrúsok. Nemusíme sa na ničom dohadovať, jednoducho len robíme to isté.  Po jedle sme mierne unavení, nasleduje krátky odpočinok. Občas auto odstavíme na bezpečnom mieste, zoberieme vaky, spacáky, hamaky, kráčame nad dedinu a strácame sa v zákrutách vysokej trávy. Pripravujeme si pelech, kúpeme sa v potoku, beháme nahí po lúke, zakladáme oheň a pripravujeme večeru, počítame hviezdy, objímame sa, hráme karty, ktoré sme popísali heslami. Niekedy máme šťastie a objavíme prastarý strom, temnú jaskyňu, vodopád a podobne. Čas sa stráca niekde nad poslednou dedinou, zaspávame, vstávame, kráčame a vezieme sa nejak mimo neho. Opraté oblečenie (mydlo je základ) visí natiahnuté na šnúre medzi borovicami, veje, počuť len vietor, občas štekot psa z dediny, tvoj dych a lietadlá.   

RADKA:

Niekto jej povedal, že najprv si musí zohnať auto, keď chce cestovať. Požičala si od kamarátky, ktorá ho na onen čas zrovna nepotrebuje lebo okrem tohto jedného kusu, majú v domácnosti ešte dva iné modely. Začala sa baliť. Oblečenie, nabijáčky, foťák, švajčiarsky nožík, raw tyčinky. Snáď na nič nezabudla. Odhodlala sa vyraziť v nasledujúce ráno. Celú noc nevedela zaspať a premýšľala, či niekoho vezme so sebou. Dvaja ľudia by sa k nej do auta bez problémov zmestili. Ráno vypila veľké množstvo kávy, aby bola ako tak hore a rozhodla sa, že k sebe vezme jedného človeka. Zaparkovala pred jeho domom a nahlas zatrúbila. Tento človek ešte spal. Vďaka tomu netrvalo dlho, aby ho presvedčila, že má ísť s ňou a vydali sa na cestu. 

Prvé, čo urobili bolo, že si nahlas pustili hudbu, ktorá im pripomínala časy mladosti. Obaja nahlas spievali známe odrhovačky a pretekali sa, kto má silnejší hlas. Smer jazdy určovala náhoda. Spávali v hosteloch a lokálnych penziónoch. Ona snívala o moteli, tak ako býva zobrazovaný v amerických filmoch. Lenže oni cestujú po Európe. Bohužiaľ. Krajina za oknom sa menila s prechodom hraníc, vyhýbali sa veľkým mestám a mierili skôr do divočiny. Reči o tom, že ich smer určovala náhoda boli v rozpore so skutočnosťou. Oni obaja boli v rozpore so skutočnosťou. Vonku sa ochladilo, ale oni sa ešte nevrátili. 

Stali sa z nich kočovníci alebo divoké šelmy.

96. Ona ráno, on večer

RADKA:

*

Spieva piesne svojich zabudnutých predkov. V bodkovanom župane. Melódie zajedá sardinkami nakladanými v oleji. K tomu biely rožok, odvčera. Zuby si už niekoľko dní neumýva. Experimentuje. Ostatne ako so všetkým. Každý deň vstáva v rovnakú hodinu, ba dokonca i minútu. Nemusí používať budík. Jej telo je budík, jej myseľ je časovaná bomba. Nikdy nevie, či ju v spánku premôže telo alebo myseľ. Je to hazard. Rub alebo líc. Raz sa už neprebudí v rovnakú hodinu a niekto ju bude musieť zoškrabať z čerstvej bielej omietky.

**

Nevie zaspať. Číta do noci. Pije bourbon do noci. Tancuje na terasách, tiež do noci. Nakupuje v non stop Tescu. Vtedy je tam najmenej ľudí, vtedy sa cíti byť slobodným konzumentom. Varí do noci a susedia sa sťažujú, že na chodbe zase smrdí bravčovina. Susedku oproti z nej napína. Povedala mu už viac krát, že zakaždým dávi. On však v noci varí bravčovinu. Do toho pije bourbon, do toho tancuje na terasách, do toho číta. Občas premiestni nábytok. Spálňu do kuchyne a obývačku do detskej izby, ktorá nikdy detskou izbou nebude. Ktoré dieťa by tak chcelo bývať v izbe, kde smrdí bravčovina? Sem tam si napustí vaňu a popri tom číta a fajčí a dojedá zvyšky. Často premýšľa, že si nájde opustenú mačku. Celkovo často premýšľa a potom zase varí bravčovinu. Keď mu niečo chýba vyjde z vane, oblečie sa do košele a nohavíc s pukmi a vyrazí do non stop Tesca, aby sa nechal pohltiť. Vráti sa a zase číta alebo pije bourbon alebo tancuje na terasách. Raz, keď nedostane bravčovinu, tak bude vedieť, že nastal koniec sveta.

TÁŇA: 

"Obaja hrdinovia, ohromení zistením, že majú rovnaké sny, sa ich postupne pokúšajú spoločne plniť. Ľahko excentrická, taktilná i odťažitá romanca s prvkami každodennej drámy a čiernej komédie sugestívne tematizuje dualitu bdelosti a snenia, beštiality a humanity, duše a tela. Film, ktorý nenásilne spája chladné pozorovanie a nezvyčajnú emocionalitu."  

Popis k filmu O tele a duši, Testről és lélekről, režisérky Ildikó Enyedi.

Rituál. Ona ráno. On večer. 

Ráno sa prejde lesom, uvedomí si, že je šťastná, nadýcha sa čerstvého vzduchu, prezrie kvapky vody na listoch a pripraví sa na každodennú trmu - vrmu. Najviac sa na konkrétne veci sústredí medzi 08.00 a 11.00. Vtedy má pocit, že funguje naplno. Neskôr prichádza obedná siesta a všetok ten každodenný balast. Jedine keď je sama, je schopná reflexie týkajúcej sa jej samej, výsostne jej. Postupne sa vynárajú abstraktné "veci" a myšlienky. Popretkávané povinnosťami, cestovaním, čítaním (ktoré to všetko len umocňuje), stretnutiami s priateľmi, prechádzkami, kinom, etc.

Večer sa venuje jej alebo hudbe. Alebo priateľom. Večer je jeho dobou. Nepotrebuje spánok, jeho imunita je neoslabená. Má iné zamestanie ako ona. Premýšla, oddychuje, tvorí. Nerád ju však necháva zaspávať samú. Rád by sa jej venoval najviac ako môže. Rád by sa venoval sebe najlepšie ako vie. Lode, ktoré sa stretávajú v spoločnom prístave. Niekedy s meškaním, no s tým sa pri cestovaní počíta. Vydrží dlho. Bez zbytočného klipkania očami. Bez rečí. Sám so sebou.  Precházdky tmou. Prechádzky sebou.

Loď odchádza. Ona čaká minimálne desať minút v predstihu. Obzerá sa, kríži nohy, sadá si na zem. On dobieha na poslednú chvíľu. Letmo sa pobozkajú a ladne spolu naskočia na palubu.

Vivat bilogický rytmus!

(Rekord v použití slovného druhu zámeno na príspevok!!!)