104. Vínna muška. Rozprávanie

TÁŇA:

Radka sedí za svojim písacím stolom. Hlavu má bolestivo položenú v dlaniach. Čas sa celý deň vlečie, je oťapená, za oknom sneží. Pýtate sa správne. Áno, včera bola vonku. Nie vždy sa jej podarí naraziť na milú príjemnú pajtičku s domácim vínkom. Včera sa jej podarilo. A víno tieklo. A víno sa prelievalo. Domov prišla o štvrtej ráno, pražské ulice boli prázdne a tiché. Počuť bolo len jej kroky. Odomkla, napila sa vody a oblečená zaspala v rozostlanej posteli.  To, že bola rozostlaná nasvedčuje Radkinej vnútornej disharmónii už počas rána. Vstala pomerne skoro, o deviatej. Uvarila si kávu, no po jej dopití opäť zaspala. Druhý krát sa prebudila o trinástej. Zohriala si svoju obľúbenú polievku a cez okno civela do blba. Jej osobné ticho narúšali len zebričky v klietke. Každé zaštebotanie malých vtáčkov prehlbovalo jej pulzujúcu migrénu. "Už nikdy viac!" Povedala si Radka nahlas do prázdnej kuchyne, no sama tejto vete neverila. Neschopná akejkoľvek aktivity po sebe umyla aspoň tanier a lyžicu. Rekapitulovala večer a uvažovala, ktorý z miliardy seriálov načne. Perinka bola mäkká, voda v sprche príjemne teplá, počítač zapnutý. Zebričky prikryla utierkou, aby už konečne držali huby, no a naša hlavná hrdinka, Radka, zapadla do svojho postieľkového kráľovstva. Vínne mušky to majú občas ťažké.

RADKA:

Nie je to ani tak rozprávanie v pravom slova zmysle, ale niečo sa to snaží rozpovedať.

Vznik

Mlhavé chvíľky radosti,

na ktoré si už nikto nespomenie.

Premnoženie

Likvidácia pôvodcu.

Moment (taký ako keď raz žmurkneš naprázdno) napätia,

na ktorý priamo nadväzuje

Zánik 

103. "Večer cloumal světlem, do destě se dalo" Variácia na Borkovca

TÁŇA:

Ostal sám a konečne si mohol vydýchnuť. Fakt, že všetky slová, ktoré jej kedy povedal, boli stratené niekde v nenávratne, ho robil slobodným. Ako ju nadovšetko miluje. Ako s ňou chce byť každú svoju voľnú chvíľu, ako bez nej nedokáže žiť, aká je krásna, akí sú rovnakí, ako spolu budú mať dieťa. Kytica klišéčiek sem, kytica karafiátov tam.

Ten rezeň si pred odchodom mohol ohriať, nebola by mu v tento daždivý večer taká zima. Zohrievať ho však začala prudko narastajúca úzkosť a pocit akéhosi "nevedna". Kráčal mestom, ktoré neznášal a snažil sa nájsť krásu vo všetkom naokolo. Svietiace okná, plné byty, dokonalé rodiny, šumiace listy na stromoch, psíčkari, mašle vo vlasoch malých dievčat, voňa vypraného prádla, ruže vo výkladoch. Nesústredil sa. Hlavou mu ako defilé prechádzali rady šťastných obrázkov z ich vzťahu. Toto zahodil. Toto stratil. Chvíľu mu bude smutno. Chvíľu nebude spať. Chvíľu nebude jesť. Najhoršie to bude prvý mesiac. Schudne. Kruhy pod očami ešte viac zmodrajú. Ukazovák mu bude smrdieť od tabaku o dosť viac. No a časom sa toto zúfalstvo rozplynie na úplne malé nič. Na transparentnú spomienku, ktorá sa príde ukázať naozaj zriedka.

Občas si na ňu spomenie pri cigarete, pri výklade s krajkovým prádlom, pri zvonení kostolných zvonov, pri prechádzke dedinou. A to je asi tak všetko. Tá spomienka už však nikdy nebude ŇOU. Bude to len akési nehmatateľné šednúce nič, ktoré sa raz vytratí nadobro.

RADKA:

Ukrytá vo svojej zvukoplachosti odolávam rozkazom. Odrážajú sa na parapetnej doske. Na jar som totiž nevysadila žiadne kvety, aj keď som mohla. Všetky tajné správy sa prudkým nárazom roztrieštia a zaniknú. 

V tme. 

Mlčanie ti svedčí. 

Vždy, keď vidím ako sa chystáš nadýchnuť, aby si niečo povedal, tak vydýchnem naprázdno. Sledujem svoje žiarivé nechty, ako sa odrážajú pri každom dotyku. Zabúdam pri tom na únavu.

"Mlčanie svedčí každému," tvrdí Jasmin popri tom ako usrkuje presladený čierny čaj zo skleneného pohárika. Prehltne a pozrie sa mi sústredene do očí. Pokojne a zreteľne artikuluje: "Tebe vlastne nie, chcel by som viac počuť tvoj hlas." Pokrčenými ramenami mu dávam zapravdu. Dúfam, že tomu rozumie, ale obavy z opaku stekajú po parapetnej doske, na ktorej v roku dvanulajednasedem nenarástli žiadne kvetiny. Jasmin sa usmeje potmehúdsky, ja prihlúplo. 

Jasmin tam ostáva sedieť sám, so zatvorenými očami. Na mihalniciach mu narástli malinké trblietky. Súkromná diskotéka pre oči pozorovateľa. "Dávaj si pozor, aby ti neprišlo zle!" radím mu v spomienkach.  

102. Chlastáš celý deň v letnej kuchynke

TÁŇA:

Letná kuchynka je špeciálne miesto, ktoré nemal možnosť každý zažiť. Vždy to tam tak trochu páchlo po plastovom obruse na stole a starom nábytku. Staré matky tam hromadli zaváraniny a starí otcovia haldy prečítaných novín. Často sa v nej objavovali rohové lavice, lepkavé závesné mucholapky a v kredenci horda chlastu - od návštev. Bolo to ideálne miesto, kam sa Peter mohol zašiť vždy, keď chcel. Cez obrovské okno hľadel na dozrievajúce hrušky a jablká a chvíľa mu voňala sladko. Sníval o ohanbiach mladých dievčat, potulkách prírodou s karibským rumom, volejbalových zápasoch, mladosti na internáte, topiachich sa mandelínkach a inom hmyze. Na stole mal vždy naservírované pocukrované buchty, pár fľaštičiek miestneho pivka, domácu klobásu a sekanú. Tú zbožňoval. Rohovú lavicu by najradšej vymenil za hojdacie kreslo, lenže dobre vedel, že toto nie je žiadna rekreačná chatka, no obyčajná letná kuchynka. Ako áno, ako nie, cítil sa tu Peter ako ryba vo vode. Rád si vytiahol slávnostný pohár na stopke - ten bol jeho. Pozmetal omrvinky zo stola (na zem). Zapol si rádio a počúval tak rôzne. O zime pri fjordoch, o lete na šírom mori, o značení turistických chodníkov, no aj o krížoch na okrajoch šírich polí. Dosiahnuté informácie nikdy nezabudol sprostredkovať v krčme. Poobede si rád zdriemol na obľúbenej rohovej lavici, z ktorej mu trčali nohy. Nevadili mu muchy, nevadili mu zvuky sliepok z kurína odvedľa, nevadil mu ani vo vetre cinkajúci korálkový záves. Sladko spal a sníval o maturantkách, o písomkách z dejepisu, o predbehovaní sa v rade alebo o bitke pred kostolom. A čas plynul tak neurčito. Zavesený niekde nad fotografiou Kováča.

RADKA:

Máš na sebe biele tielko a trenky, ktoré ti ešte celkom nedávno kúpila mama. Páčia sa mi. Trochu menej ako tvoja pehatá tvár a trochu viac ako to tielko po dedovi. Keď sa na teba pozriem cez záclonu v malom okienku napravo, mám pocit, že cestovať v čase sa dá. Chvíľu premýšľam nad tým, aký by si mal kádrový posudok, ale rýchlo tieto myšlienky zaženiem. Nechcem vnášať nánosy politiky do tejto naivne romantickej chvíle. Odtiahnem záclonku a v reálnych farbách horúceho leta vidím ako prelievaš pálenô z demižóna do fľaše. Vyruším ťa. Pozerám sa ti priamo do očí, ty znervóznieš a trochu vyleješ na linoleum. Je tu ticho, takže kvapky stekajúce zo stola je dobre počuť. Vidieť horšie, a to len z toho dôvodu, že sa tam jednoducho nepozerám. Stále ťa sledujem, zvádzam ťa pohľadom a ty sa len placho usmeješ. Napiješ sa priamo z fľaše a ponúkneš mi ju bez toho, aby si sa na mňa pozrel, len natiahneš ruku a trochu ňou pohneš. Prekročím prah a vchádzam dnu. Beriem ti z ruky fľašu a napijem sa, ako by som roky nepila. Nevadí mi, že to, čo pijem nie je voda, ba dokonca mi nevadí ani to, že je to hnusná rožovka z pochybného zdroja. Po druhom glgu mi to už nejde, vyprsknem okolo seba túto priehľadnú tekutinu a začnem sa nahlas smiať. Ty stále hľadíš do zeme a letmo ti cuká kútikmi úst. Chcel by si sa smiať, ale to by si sa musel menej hanbiť a ty sa hanbíš viac, takže sa nesmeješ. Vietor opäť priveje záclonu pred tvoju tvár a ja by som si chcela uchovať tento moment navždy v pamäti. Avšak o rok, o takomto čase ho už určite zabudnem. Rok je dlhá doba a všetky tie tváre ľudí, ktoré sa predo mnou mihnú rozmažú tú tvoju. Čudujem sa, že ešte triezvo stojím na nohách v tejto horúčave. Najradšej by som sa vyzliekla, ale čo s tým? Budem tu pobehovať polonahá ako zbesilá sliepka? Radšej postojím. Ty mlčíš a ja tiež nehovorím nič. Takto by sme tu mohli ostať naveky, zaseknutí v časopriestore. Nejde to. Musím nasadnúť na bicykel a prepedálovať sa do mesta na druhej strane zemegule.

101. Fotka

RADKA:

Sirény

Varna, 2016

TÁŇA:

That day
Súľovké skaly, 2017