streda 14. augusta 2019

119. Po čom aktuálne túžim

TÁŇA:

Po samote. Po chodníku premoknutom rannou rosou, po vlhkom vzduchu, po vôni hríbov, po košíku plnom bylín a čaji, ktorý mi pohladí dušu. Po tichu. Po mape, ktorá je v niektorých zhyboch vydratá. Po lavičke pod borovicou rozožratej od červotočov a výhľade do doliny. Po mravcoch pod kraťasmi, po blate na topánkach, po lentilkách, ktorých chuť by ma preniesla neviem kam. Po sluchu, ktorý citlivejšie vníma zvuky prírody. Po vôni divokého jazmínu, po vianočke s maslom, po drevenej verande za ktorej oknom prší, po hmle, po jeseni, po narodeninách, po pocitoch, ktoré som doteraz nikdy nemala, po Big Sur, po bábkovom divadle, po plnených kapustových listoch, po vlastnej záhrade, po lúke s posedom, po pršiplášti, búrkach, pexese, po výlete autobusom, po varení ako predtým, po mladosti pochabosti. Po spoznávaní nových rastlinných druhov, po výnimočne dobrom filme, po ústraní, hojdačke na breze a spánku pod širákom.

Mám pokračovať?


RADKA:

Streda 14. augusta 2019, 18:43

Po zdravom tele, v ktorom by bol zdravý duch. Nie, že by bolo celé nemohúce, ale bolo napadnuté, tak sa bráni, aj s duchom. Po tropických nociach. Po disciplíne, aj keď som si v detstve myslela, že toto slovo nebude figurovať v mojom slovníku. Po schopnosti robiť jednu vec za druhou a nie všetky naraz, aby mi z toho explodoval mozog. Po novej perine a voňavých obliečkach. Po hlbokom nádychu uprostred lesa. Po balkóne. Po trpezlivosti. Po malinách zo záhrady, maďarských broskyniach a marhuliach.     

streda 27. februára 2019

118. Zamyslenie z Berlína

RADKA:


S každým príchodom vykročíš zo svojej komfortnej zóny. Raz ako dáma, len jemne po špičkách inokedy ako kamikadze, rýchlo a úderne, bum! Odrazu je všetko možné, všetky, aj tie najdivokejšie, predstavy samej seba sú možné, ba dokonca legitímne. Odhadzuješ zábrany, komunikuješ na rôznych úrovniach, tancuješ, piješ pivo pri prvých teplejších dňoch, na brehu kanála s cudzími ľuďmi, s ktorými zdieľaš na pár dní jeden obytný priestor, sleduješ filmy na najväčšom plátne ever s najkvalitnejším priestorovým zvukom, že až chceš napomínať ľudí za tebou, aby boli tichšie.

Cítiš sa dôležito, sexy, nasiaknutá dojmami a ulepená estetikou bežných dní, na ktoré nezabudneš, keď sa zase prebudíš.

Vnímaš viac zvukom. Aj drobné, bežné, v podstate nudné situácie odrazu znejú inak. Je to jedna óda, jeden veľký hype, ktorý ti môže ktokoľvek narušiť v momente, keď prehovorí. 

Je to káva, cukor, káva, najhorší tabouleh ever, maté, víno, cukor, čaj, samota, nehorázna zima, spoločnost, leto, čokoľvek, čo chceš, aj nechceš, máš, dáš, čau>mňau. Nezastavíš sa, spíš málo, ak vôbec, často mlčíš. Trochu ti to vadí, ale potom zase vykročíš zo seba, cigareta, cukor, káva. A ani nevieš ako, ale už zase sedíš v autobuse opačným smerom.

TÁŇA:

Paralelné fóbie vraj. Tak ako veľa ľudí na tomto svete, tak aj ja. Zatváram oči a počas kráčania si predstavujem, že som niekde inde. Dokážem meniť farbu svetla, vôňu vzduchu, jazyk, terén a atmosféru. Dokážem meniť priestor a čas. Keď chcem. Dokážem byť na Pohode s mokrými vlasmi, dokážem byť na stohu sena v strede lúky, dokážem byť na rohu Turmstrasse a Ottostrasse a hľadieť cez kríčkové rajčiny na nápis Eurogida, Obst und gemuse, Fleischerei alebo Spielothek so slniečkom v logu. Dokážem prežiť znovu dražbu orchideí aj vôňu currywurstu. Dokážem hľadieť na Sprévu, cítiť sa ako vtedy (aj keď nechcem). Dokážem nadobudnúť ten istý rytmus chôdze, to isté zakopnutie, to isté nadšenie v botanickej záhrade. Navštíviť kaviareň November v Septembri, hľadieť na meotar v Maxim Gorki Theater, voňať dávno odkvitnuté lipy na Unter der linden a pozorovať ľudí nahrávajúcich si vtáky v brečtane. Mohla by som stáť a čakať na S-bahn, počúvať Nicka a vidieť aspoň z časti, predsataviť si, čo mohol vidieť on. Tu. Isto disponoval jazvami na tele. Ako ja na stehnách. Škrtnutie zápalkou. Jamelia vie. Každý vzťah obsahuje jazvu, dve. Zamyslenie z Berlína prišlo a tak skoro sa nevráti. Fragment. Iba fikcia môže byť pravdivá.

117. Osamote (rozprávanie)

RADKA:



Osamote, pod UV lampou, si pomalým, trhaným pohybom zvliekam kožu. Zostáva vo mne len večný pocit dôvery! Nepatrí však štátnemu zriadeniu, ako by sa nejeden jeho služobník mohol nazdávať. Zasiali ho iní. Záves je odostrený, svetlo zasvietené. Chvíľku pozorujem pavučiny na strope, sú v letmom pohybe. 

Tancujem bosá na studenej podlahe. Saltá, kotrmelce, šnúry. Som kráľovnou ohybnosti, vojvodkyňou vytrvalosti, barónkou trpezlivosti! Chladím si pravé líce.  

Na zaprášenú parapetnú dosku zoraďujem kúsky jantáru a potom ho pomaly a plynulo prehĺtam. Od najmenšieho po najväčší. Vonku je odrazu svetlo. Odráža a triešti sa vo mne. Farebné spektrum je nesmierne široké. Priblíži sa mu len dotyk.

TÁŇA: 

Smelým krokom. Možno až preveľmi smelým krokom lemujem obrubník. Počúvam hudbu. Moju obľúbenú hudbu. Z môjho telefónu zdedenom po bratrancovi. Vejú mi vlasy. Nevedela som, že ich odtieň je, (pozor), perleťová blond. Vrhám tieň. Mohla by som sa dotknúť vrcholkov odpočívajúcej vínnej révy. Keby som chcela. Mohla by som sa dotknúť čohokoľvek a kohokoľvek by som chcela. Do plotov sa zarezáva brečtan. Tajné cestičky cez vinohrady vedú na pomedzia karpatských lesov. V diaľke vidím kopce. Tie, v ktorých sa skrývajú staré gaštanice, konvalinkové háje, mäta, sršne, papradie a kamenné terasy. (Dávno preskúmané). 

Hustle in the five old years,
do you love and do you fear?
All your working inspiration,
systematic exploration
Words are great, words are real,
words are desperate, make a deal
All your words are so poetic,
generational synthetic

And I will do it on my own again,
and I will say what I will
and I will do it on my own again
and I will say what I will

All my friends are far away,
hits my head in disobey,

I can help but to forget
what is now and what is next
Train a fortune for a soul,
what we wanted all along
All your words are so magnetic,
generational pathetic

And I will do it on my own again,
and I will say what I will  


Ako kedysi som si kúpila lístok na vlak a našla si miesto pri okne. Stúpam do jemného kopca. Po dlhej dobe a dlhej zime sa mi potí šija. Snímam šál - predzvesť slobody. Všetko naokolo je ešte stále sivo-hnedé. Míňam vinárstva, prezerám si keramiku - nech to znie akokoľvek. Odlesky, zárezy, glazúra, tvary, štrbiny. Aké ruky ju robili? Aké myšlienky boli pri jej vzniku? Porcelánové drevo? Wow! Nesmela som, no poklopkala som naň. V prázdnom starom mlyne. Kde jeho niekdajší obyvateľ karikoval dedinčanov z rovakej obce a vystavoval si ich vo vlastnej záhrade... Alebo tak nejak (Katka díky). V záhrade, v ktorej teraz sedím so spomienkou na detskú knižku o lese, ktorú som celú prelistovala. Les sa z nej "vynáral" vystrihnutý z farebného papiera. Porcelánové drevo a papierový les. Hm. 

Sedím na podstienku na ovčej vlne s kávou a vínom. Prvé tohtoročné teplé slnko roztvára puky na stromoch a trochu aj moju dušu. O chvíľu prepukne jar. No ja zatiaľ sedím na pomedzí. V kabáte a so šálom. Po prvej zime s mojím dieťaťom. Po prvej zime s ním, sedím sama na dvore nejakého starého mlyna. Cestou sem bolo cítiť dym. Niekto opekal. Alebo pálil lístie. Alebo nad dymom sedela aborigénska žena počas pôrodu kvôli tomu, aby sa do detského tela dostal smrteľný duch. Hocičo. Februárové hurá. Život sa znova začne sústrediť vonku. Vysedávačky na obrubníkoch, schodiskách, pníkoch, lúkach, posedoch, v lesoch. Štebot vtákov sa bude exponenciálne zosilovať.

Ocitnúť sa v malom meste, stratiť sa, blúdiť, stroskotať, nechať sa viesť intuíciou. Presne to niekedy človek potrebuje. Zistiť, že tam, kde bola kedysi reštaurácia, je síce priestor reštaurácie, no jedlo tu už dávno nepodávajú. Ostatné pohostinstvá sa zatvárajú o 18.00. Jedine cukrárne vedú. Objímam burizónovú guľu a kráčam späť na vlak. Dvojposchodový. S radosťou malého dieťaťa vybieham hore. Ibaže už je tma. Zaspávam. V štvorke s dôchodcami so zapravenými svetrami. 

Matka by vraj nemala byť od malého dieťaťa preč dlhšie ako dve hodiny. Adventures in FUCKING WONDERLAND. Na dvore toho mlyna som sedela a rozprávala sa s čašníčkou. Po chvíľke sme sa obe pozreli na oblohu a presne nad našimi hlavami sa pretli vzdušné stopy dvoch lietadiel, ktoré vytvorili "X". Tu! Tu! som bola. Tu! sme! 

TU. je môj podpis. Tatiana Urbanová. TU. Sama. Ja. Dobrú noc. 

 



nedeľa 27. januára 2019

116. Na lesnej križovatke


TÁŇA:

Na lesnej križovatke prehovára muchotrávka k steblu trávy. Kamienok z násypu na ceste ku kukučke na smreku. Prehovára aj včela k čmeliakovi, kaluž k vetru, čakanka k rosničke, malina k breze, bukvica k zemežlču, pavúk k popadanému ihličiu a tak podobne. Na lesnej križovatke zastal čas. Monumentami slúžiacimi na orientáciu ľudí sú napríklad storočný dub, čerešna zhorená a zasiahnutá bleskom, kamenný pomník, altán, vodopád, lávka cez rieku či studnička, pri ktorej sa zavše všetci radi osviežia. Čas zastal, prinajlepšom zostal na vlakovom nástupišti spolu s turistami alebo výletníkmi stúpajúcimi do jemného svahu lemovaného hustým porastom bazy, jelše, javora a buka. Na to, aby sa nestratili im poslúži len mapa starostlivo zabalená v plastovom obale (v prípade dažďa) a jej farebné piktogramy. Žiadne značenie, žiadne pruhy na ceste, žiadne predbiehanie sa, ruch ulice. Vlak odchádza a v prírode nastáva ticho. Ľudské ucho je omnoho viac citlivejšie. Rytmické "kukuk, kukuk, kukuk", prelet hmyzu popred hlavu, potôčik v diaľke. Je to ako vchod do čarovného kráľovstva. Turista sa obzrie. Tam, kde vošiel do lesa, je len hustý porast cez ktorý nevidno von. Ľudia väčšinou skĺzavajú k takým veciam, že si začnú všímať detaily okolo seba. Hríb vyrastajúci zo stromu, miniatúrne papradie na skale, pavučina s kvapkami vody, imelo popadané na zemi, ligotajúce sa kamienky a ja neviem čo všetko.

Na lesnej križovatke často objavíme turistický rozcestník. (Často obrastený kmeňom stromu.) Slúži nám ako malá nápoveda, keby sme náhodou nevedeli, ktorým smerom pokračovať alebo by sme boli zo všetkej tej prírody takí odviazaní, že by sme dokonca dali možnosť zmene plánu. Existujú aj prípady ľudí, ktorí sa strácajú radi a zámerne. Späť k rozcestníku. Je libo šľapať na vrchol hory s vidinou nádherného výhľadu, občas si oddýchnuť, pozrieť sa späť a vidieť ako veľa sme už vyšlapali, uvariť si kávu v kosodrevine a pobozkať blížneho svojho? Alebo sa držať v doline a lemovať riečku, pri ktorej nazbierame maliny, mätu, zavesíme hamak a zaspíme s komármi medzi stromami pozorujúc a otáčajúc si v rukách malé šištičky jelše? Ešte stále môžeme ísť k horárni pod štyrmi lipami, založiť oheň a opiecť si kus slaniny. Jaskyňa? No vidíte. Veľa ľudí volí jaskyňu ako miesto príjemného schladenia sa po výšlape. 

Tak či onak, lesné križovatky ponúkajú mnoho ciest. Stačí si len vybrať z rozcestníka alebo ísť jednoducho za nosom.  

(Fotky sa po kliknutí zväčšia)


Niekde pri Silici © Tatiana

Veľká Fatra © Tatiana

Pod Suchým vrchom, Veľká Fatra © Tatiana

Sitno © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Klátová Nová Ves © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Les © Tatiana

Banská Štiavnica © Tatiana

Les © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Sitno © Tatiana


RADKA:


Nič z toho, čo mám na sebe nie je funkčné. Je mi mokro, asi aj zima a pomaly prestávam vidieť pred seba. Vlhká hmla sa ma dotýka viac než čokoľvek iné. Neoznačené rázcestie ma irituje. Kričím a nadávam hlasnejšie, než reálne dokážem. Nevábia ma hlasy sirén, ani svetielko v čarovnej chalúpke. Vidím o tri kroky vpred a o dva vzad, ale teraz si potrebujem vybrať stranu. Samozrejme, že by som mohla vedieť kam, ale cesta za mnou je už dávno zarastená a reverse je aj tak neprijateľným druhom herného módu. Mohla som sa lepšie pripraviť, pozrieť sa trebárs do mapy, že. Ja som sa však chcela nechať pohltiť lesom, nech mach pokryje moje nohy a divé zvery pristúpia bližšie, aby som im mohla hľadieť do očí.

Nič z toho sa nestalo a teraz mám rázne vykročiť trochu akoby doprava alebo prudko doľava. Určite by mi pomohlo keby tu bola umiestnená aspoň nejaká značka, hoci aj v cudzom jazyku. By mi bolo bývalo tu tiež neplatí. Nikto mi za tie kroky neplatí. Všetko si to odšlapem sama aj s povrchným dychom. Krásu nevidím, už je tma. Avšak cítim všetky zemité vône vďaka ktorým viem, že som tu správne. 
 

piatok 18. januára 2019

115. Lenivá nedeľa

RADKA:


Ráno vstávam v čase, ktorý si vyberá moje telo. Naťahujem sa v posteli a pozerám sa cez okno. V duchu si vravím, že dnes mám kopec času, tak si môžem konečne aj zacvičiť. Medzilopatkové svaly, naťahovačky, mňau. Keď sa už konečne rozhodnem vyliezť z postele, tak otváram okno, nech sa vyparia zbytky noci. Prejdem do kuchyne, kde si spravím čaj alebo kávu (v závislosti na tom aká bola sobota a na čo mám v danú chvíľku chuť). 

Zapnem Vltavu a sadnem si na gauč alebo do kresla a listujem si v nejakom zo zakúpených novín, časopisov. Prichystám si raňajky (zrejme niečo sladké, ale nie preto, že je nedeľa, ale preto, že to to tak jednoducho je) a počúvam, listujem, pozerám cez okno. Umyjem sa, nanesiem olej na tvár a prezlečiem sa do pohodlného oblečenia. Chodím z izby do kuchyne, z kuchyne do izby. Sedím v kresle. Ležím v posteli. Čítam knihu, ktorú si vždy odložím na stolík. Surfujem po intertnetoch. Pozerám film, seriál, či rozprávku. Možno sa idem prejsť, ale to záleží na počasí a nálade. K tomu sa pripojí nejaké jedlo doma, či vonku a nejaký nápoj, či už kofeínový, alkoholický alebo nealkoholický. Večer sa osprchujem. 

Olej na telo. Olej na tvár. Zuby čisté. 

Prezlečiem sa do nočného úboru. Tentokrát do košele lebo je už teplo. Internety. Kniha. Film. Spánok. A ráno do práce. 


TÁŇA: 

Som nikde. I am nowhere. V tichej miestnosti hrá hudba, rozvidnieva sa. Vodná para čerí kuchyňu. Som niekde. I am somewhere. Gramofónová platňa praská. Som sama. Úplne sama. To, čo bolo kedysi neznesiteľné, je mi teraz vzácne. Nikdy som nenosila župan. Už jeden mám. Filmová hviezda bez plátna. S komparzom všedných dní. Štyri steny nech sú mojimi divákmi. Ktorou nohou som dnes vstala z postele? Kam mi uleteli včely? Vždy keď stojím na balkóne si predstavujem cudzie výhľady. Tie z minulosti. Tie z budúcnosti. Tommy Guerrero mood.  Guerrero znamená vojak. Šesť rokov som mala španielčinu. Haha. Tie obrátené otázniky a výkričníky boli super. Jemné svetlo dopadá na listy izbových rastlín. Vidno na nich prach. Vidno ho aj na mne? Každý deň dám dve kávy. Snažím sa ich dať bez stresu. Vyberám random knihu z knižnice. Polynézske mýty. Dlho som nečítala básne. Kedysi som nimi žila. Mám rada Petra Borkovca. Stará mama zviazala cesnak do kytice, je zavesený neďaleko kuchynskej linky. Slnko z jej predzáhrady je zavesené niekde nad mojou hlavou. Vraj žltá je farbou optimizmu. Za oknom sadia stromy. Snažím sa spomenúť si na kuchyňu, v ktorej som trávila nedele ako dieťa. Mäta od rieky a do čajníka šesť lyžíc cukru. "Kým to nedoješ, nepohneš sa od stola!" Mám rada basovú linku. Spievať neviem. Tancovať viem. Aj plávať. Byt vonia avivážou. Nikam nejdem. Som nikde. Som niekde. Som? Mám chuť naučiť sa nový jazyk, mám chuť čítať knihy, na ktoré som nikdy nemala čas. Mám chuť zájsť do hvezdárne, na prechádzku vysokou trávou. Nejdem nikam. Nikam nejdem. Je nedeľa. Som letiacim šípom vystreleným z luku. Som večné dieťa milujúce nedele, xylofón, kakao, šúchanie sa po koberci, Zora, Popolvára a iných hrdinov.