61. Rituál

*Interné info: Vyber si akýkoľvek rituál a nechaj svoju postavu ním prejsť.*

TÁŇA: 

18+

Pani Beta (55) bola vždy susedami považovaná za divnú. Z jej bytu bolo totiž dosť často cítiť zvláštne vône typu šalvia lekárska, ba niekedy i šalvia divotvorná. Žila sama. Dvojizbáčik, druhé poschodie. Každé ránko si poctivo vyložila tarot, zapálila vonné tyčinky, zaliala turka a zapálila slimku na balkóne medzi muškátmi. Pootŕhala pár suchých lístkov, popol odklepávala do popolníka v tvare labute. Interiér jej bytu bol naozaj veľmi dekadentný a nevkusný. Na oltári v strede izby sa vynímali rôzne predmety, ktoré Beta rada používala a hrala sa s nimi. Kyvadlo, minerály, ruženec, ružové silikónové dildo, pierka rôznych tvarov a dĺžok, kaktusy, ihly, sušené kvety, marihuana a tak. Po rannej slimke nasledovala krátka hra s kockami, minerálmi, pálenie rôznych lístkov a následná inhalácia dymu, ktorý ju podľa jej slov "dostával niekde inde". Vylúštenie krížovky a dopitie turka. Krátke pozorovanie sveta za oknom. Výhľad mala pekný, na obchodné centrum vybudované v 70tych rokoch. Poštár, Zora so psom, deti na ihrisku. Kopla do chladničky, ktorá stála pri okne a príliš hlasno hučala. Zastrela záclonu, vzala si ihlu a ľahla si na plyšovú deku na posteli. Jemne si pichala do bodov na ušiach, nad obočím. Uvoľňovala sa. Zo skrine vybrala červené kombiné, navliekla sa do neho, sekundovka oznámila desať hodín dopoludnia, zapálila vonný ihlan, roztiahla nohy a čakala.  Do kľúčovej dierky prenikol kľúč a do bytu jeho fantóm, Tonda (65), Betin manžel. Zo skrine vybral koženú masku, horiaci ihlan zahasil vo svojich prstoch, vzal jedno z pierok a prerážal si ním cestu cez Betino chmýrie. V byte sa nachádza asi desatoro hodín rôzneho typu, počuť len Betine vzdychy, chladničku a hlasný zbor tik tak. Tonda je nekompromisný a keď vidí, že dnes to s pierkom asi nepôjde, vyťahuje svoju tajnú "zbraň". Ku zvukom bytu sa pridáva chór posteľových latiek. 10.15. Je po srande. Beta si oblieka župan. Tonda z tašky vyťahuje nákup, podáva jej Blesk, sám si zapína TV a dáva variť vodu na párky.

RADKA:

Jonáš sa nesmierne tešil na víkend. Čakal ho dopredu plánovaný výlet s otcom. Títo dvaja muži (Áno, Jonáš už dávno nie je dieťaťom. Dospel rýchlejšie ako jeho vrstovníci.) sa stretávali sporadicky. Ich konverzácie po základných, banálnych otázkach väčšinou rýchlo vyhasli. Nastalo podivné ticho, ktoré trvalo do chvíle kým jeden z nich nevyslovil vtip alebo krátku „filozofickú“ myšlienku, ktorá sa vytratila do prázdna. Ani jeden z nich nevedel prečo sa, i keď sporadicky ako som už spomínala, vôbec stretávajú. Spoločne zdieľané ticho ich iritovalo a priťahovalo zároveň.

Otec si v duchu hovoril že takto vyzerá puto otca a syna, že veď sa nemusia rozprávať o holých ženách, motorkách a rybárskych prútoch. V tomto type mlčania videl prepojenie. Neskúmal aké, jednoducho prepojenie a bodka. Odkedy ho napadlo toto, podľa neho, najpresnejšie pomenovanie daného stavu, sa jeho významom alebo pomenovaním nikdy nezaoberal. Veď načo by aj, keď je raz niečo dané, tak s tým nič nezmôže.

Jonáš si toto ticho vysvetľoval ako nezáujem otca o jeho osobu a veľké, nevysloviteľnú lásku zároveň. Podľa nálady sa prikláňal vždy k jednému alebo druhému vysvetleniu. Na výlet sa tešil najmä z toho dôvodu, že ide o historický prvý výlet otca a syna, ktorý počíta aj s prenocovaním.

Otázka, kto prejavil túto ohromnú iniciatívu a výlet zorganizoval, je samozrejme na mieste, ale ja na ňu odpovedať nebudem.

Miestom stretnutia je horská chata. Ide predsa o drsný, chlapský výlet, takže prostredie nehostinnej prírody je viac, než na mieste, aj keď príbeh vytvára žena. Otec v teple čakal na syna. Trochu sa obával, či chatu nájde, či sa cestou nestratí alebo nezatúla do susednej kotliny alebo či sa na to jednoducho nevyserie a nevráti sa odkiaľ prišiel (nie však do lona matky). Na stole čakali naplnené decáčiky. Borovička + horec v pomere 1:1. V chate bolo ticho, nehral televízor, ba dokonca ani žiadne slovenské rádio. Otec sa tak mohol v pokoji pripraviť na to, čo bude nasledovať.

Po chvíli sa otvorili dvere a dovnútra vošiel Jonáš. Spotený, v tvári červený, nie príliš atraktívny, čo je v danom kontexte úplne bezpredmetné, ale ako som už spomenula vyššie, tak príbeh vytvára žena. Pre tých, ktorí by v tom nemali jasno ide o pohlavie povrchnej povahy, ale len v tomto jednom, konkrétnom prípade. Takže poznámky o atraktivite, či neatraktivite hlavného hrdinu sú na mieste, rovnako ako otázka, kto výlet zorganizoval.

Otec sa úprimne potešil, keď zbadal jeho červené líčka. Pripomenul si tým obdobie detstva jeho jediného syna. Jonáš si prisadol ku stolu, s úsmevom vzal do pravej ruky pohár, ktorý pozdvihol nad úroveň hlavy svojej i otcovej. Otec zopakoval synovo gesto. Obaja naraz, bez toho, aby ich aspoň na chvíľku zatriaslo kopli do seba celý obsah pohárika. Spokojne kývli hlavou, vzali si svoje veci a vyrazili do tmy.

Tam vonku, v tme, obdržal Jonáš baterku, aby si posvietil pod nohy a nezakopol na ceste za dobrodružstvom. Jonáš pracoval s týmto nástrojom nadmieru sofistikovane. Po čase prišli na miesto určenia. Na zem zložili všetko, čo niesli na chrbtoch a v rukách. Jonáš bol vyzvaný (kým?), aby založil oheň, i tak bez väčších problémov učinil. Nasledovali ďalšie body programu ako stavanie stanu, zohriatie dvoch konzerv fazule (červená ledvina a pinto), odkrojenie dvoch krajcov chleba veľkosti „ako pre drevorubača“, popíjanie ohnivej vody, dôverne známe mlčanie, umytie si zubov  a zaľahnutie. Otec si stanovil privilégium spania v stane. Jonáš musel ostať vonku a udržiavať oheň, sliediť, či sa v okolí nepohybuje divá alebo drobná zver (ktovie, čo by sa dialo keby sa pohybovala, že áno) a zároveň aj trochu spať, aby mal silu na túru, ktorá ich čakala na ďalší deň, hneď potom ako sa nahí vykúpu v jazere počas východu slnka, zjedia podivné bobule z kríkov kým rosa neopadne a hrdelným spevom zaspievajú pieseň svojho srdca.

Mohlo by sa zdať (komu?), že je toho na jedného mladého muža priveľa a toto zdanie by mohlo byť aj správne, ale nie je. Otec si upevňuje pozíciu, dáva synovi možnosť zažiť nepoznané. Syn túto možnosť prijíma. Business taktika známa ako win – win. Otázne je, že kto skutočne vyhráva a či o nejakú výhru vôbec ide.

Obaja sa vracajú plní životodarnej energie, ktorú načerpali počas hodín (koľkých?) strávených v lone prírody (Teraz je už zrejmé, že sa Jonáš v predchádzajúcej časti príbehu nemohol vrátiť do lona matky lebo ho čakala cesta do lona iného.) Obaja sú silnejší, než pred tým. Obaja prežili to isté, ale spomínať na to bude každý z nich inak. A to je na tom krásne. Zdalo by sa.

60. 25 slov, ktoré sú najdôležitejšie pre Tvoju obraznosť

TÁŇA:

1.  Vietor/vánok
2.  Pláň
3.  Les
4.  Hudba
5.  Zvuk
6.  Okno
7.  Výhľad
8.  Atmosféra
9.  Chata
10. Stromy
11. Voda
12. Človek
13. Predikcia
14. Konanie
15. Sen
16. Rastliny
17. Hory
18. Skrýša
19. Ego
20. Tatiana
21. Detstvo
22. Dekadencia
23. Radosť
24. Smútok
25. Poznanie

RADKA:

1.  vône
2.  pohyb
3.  bizár
4.  strach
5.  nepokoj
6.  hra
7.  nadhľad
8.  rozpaky
9.  detail
10. podvedomie
11. únik
12. čas
13. paralely
14. pamäť
15. konkrétnosť
16. tekutiny
17. humor
18. ty
19. vnímanie
20. náhoda
21. pohľad
22. abstrakcia
23. priestor
24. neznámo
25. sen

59. Imaginárna mapa mesta

RADKA:

Dávaj pozor, aby si sa nemotal v kruhu.

Námestia bez mena. Veľké plochy zelene, v niektorých štvrtiach nadmieru divokej (na to bacha!). Centrálne body s intímnym osvetlením. Nadmieru náročné (občas aj riskantné) vybrať si jednu z priľahlých ciest, ktoré sa farebne odlišujú.  Orientácii v priestore dopomáha dotyk, sem-tam nejaké gesto.

Nekonečná ulica. Najradšej by si prešiel, čo najrýchlejšie. Najradšej na bicykli. Najradšej sám. Hlavne sa neobzerať. Ide ti to lepšie ako Orfeovi. Myslíš na neho viac, než na jeho ženu. Ulica je temná. Zo všetkého najviac chceš byť na jej konci. Atmosféra: dokonalá. Nahlas počítaš kroky a tvoj hlas sa zhmotňuje v eche. Je vás tam mnoho, príliš mnoho.

Bulvár. Stromy a palmy v bezdrôtovom spojení. Vtáčik ti sadá na rameno. Oddychuje. Rozťahuješ ruky a určuješ uhol dopadu slnečného žiarenia. Len tak, podľa momentálnej nálady. Mraky sa priblížia, keď si zakryješ oči. V okolí sú ľudia. Ich počet je ideálny. Nie si sám, ale taktiež nie si ani s niekým. Krok máš ľahký. Ideš predsa z kopca.

Z domov radovej výstavby vyliezajú ľudia ako mravce. Nasadajú na bicykle (najobľúbenejší spôsob prepravy) a v pravidelných intervaloch sa menšie skupiny odpájajú. Niektorí odbočia doľava, niektorí doprava. Vždy sa nájde niekto, kto si chce cestu skrátiť a tak si to preštrikuje pomedzi ploty a záhrady priľahlých domov. Tých máš najradšej.

Cestou okolo jazera pozoruješ, že mrzne. Nevieš sa zorientovať. Strácaš prehľad o tom, čo sa okolo teba odohráva. Premýšľaš, kde si zle zahol. Či pri krokodíliom kráľovičovi alebo tej smiešnej kaviarni, ktorá vyzerá ako krabica od topánok. Je potrebné sa vrátiť, v mysli prejsť inou cestou a nájsť tri trblietky na tele polonahej predavačky županov na jednom z námestí bez mena. 

TÁŇA:

Košická ulica.

S vínom to ide vždy najlepšie. S vínom to ide vždy úplne hladko. Ide to samo. Všetko. Samospády. Zákruty. Strasti. Smiechy a prehry v kartách. Osprchovať sa. Začať znovu od čistoty. Ružové obláčiky vo vodnej pare. Mäkký biely uterák na nahom tele. Na tajnom nahom tele. Naozaj má každá žena jeden prsník väčší?

Trhovisko Miletičova.

Položím vás na lôžko. Tak rád by som vás tam videl. Obeta so zlatým krížikom zarezaným vo výstrihu. Obeta daná mne. Beta ešte jednu kofolu. Beta ešte Ferovi jedno pivo. Beta a nedáš si niečo s nami? Beta, pavučiny vám budú visieť nad hlavou, keď vás budem milovať. Beta, som silák, som statný muž v najlepších rokoch.

Mudroňova.

Ešte raz sa na mňa niekto pozrie tak sa zabijem. Táto vlastnosť ľudí. Všetko pozorovať, všetko vnímať, vo všetkom sa zamotávať a strácať. Čo sa to tu deje? Miliarda autobusov pod hradom. Ruskí turisti. Chutí im vôbec vodka v tomto meste? Čo im behá hlavou keď hľadia dolu na centrum mesta? Ako sa taká Bratislava líši od Moskvy?

Prokopa Veľkého.

Dúfam, že nestretnem toho debila s pitbullom. Džeky, musíme zvoliť iný okruh. Dnes pôjdeme okolo tých zakrpatených bukov. Ak budeš žrať žalude, kopnem ťa do hlavy. Poď, poď. Zabehneme si trochu.

Obchodná.

Vieš čo teraz mám len poobedné tréningy. Ráno vstanem, dám si nejaký strečing, zabehnem si, kolečko okolo domu, vieš ako, na zahriatie. O deviatej mám manikúru, z nej bežím na kozmetiku a potom kaderko. Ježiš minule mi tak dojebala vlasy. Normálne som jej nechcela zaplatiť. Vravím jej, chcem zmenu. Ona, že oké, oké a vyjdem odtiaľ taká istá ako predtým. A Mulošovský? Môže byť rád, že mu dám raz za mesiac, vieš čo... Nerev mi tu. Prosím ťa, nerev. V tej novej čínskej si už bola? Menu štyri ečka. Môžme ísť budúcu stredu. Jáj, máš posilku. Tak čo v piatok?

Karloveské rameno.

Voda sa zlieva. Voda plynie. Neustály kolobeh. Tento pán naozaj pracoval v STV? Zaujímavý. Teraz už viem, že keď zbieram štrk na kaktusy, musím ho upiecť. Zabiť baktérie.

Karadžičova.

Ak ho neuvidím v tom Brne, skapem. Nemôže existovať niekto s takouto charizmou na tomto svete. Jednoducho nemôže. On čo má v tom pohľade? On je z iného sveta. Prečo? Prečo? Prečo? Keby som mala znovu 13 a lepila si posters na stenu, bol by to iba jeden. Ako sa volá? Claus? Esben? Esben? Tak tajomné meno som v živote nepočula. To nie je Milan, Braňo ani Rišo. To je ESBEN. To nie je zakrpatený midžet niekde od pivka.    

Sibírska.

Prečo mi neprihral? Mohol som dať kôš. Idem si radšej sadnúť na múrik.

Rybné námestie.

Nemôžem stále takto unikať. Utekať preč po každom probléme. Jedna borka, dve, päť, desať. Akože alko to má vyriešiť? Som právnik. Musím ju presvedčiť o svojej pravde.

Záhrady.

Zahnojiť, poliať. Zahnojiť, poliať. Spraviť kompót. Uvariť džem na zimu. Mať zásoby do koláčov. Vyprášiť koberce. Postaviť vodu na kávu. Sadnúť si pod jabloň. Toto potrebujem, nič viac. Nič viac mi nechýba. Teda ešte vytrhať burinu. To rastie ako huby po daždi. Sláva príde? 

Nová doba.

Nedala som ešte sýkorkám. Upečiem karé a musím to napraviť. Čo budú jesť? Pokapať od hladu ich určite nenechám. Ľanové semienka mi minule žrať nechceli.

Špitálska.

Kks, akože čo si myslí? Na ten jej feedback sa jej môžem vysrať. Rates, faktúrky, stretnutia. Ja chcem mať normálny život. Nie sa tu doťahovať o pár tisíc eur. Nie, nezavolám. Nie, ja nebudem ten, ktorý za ňu vyrieši všetky jej sračky. Čo chcela, to nech má. Ja nebudem robiť pre T-com. Ja nebudem robiť pre O2. 

Kollárko.

Domov chcem ísť. Chýbajú mi tie nostaldžik chvíle vo vlaku. To, keď vidím čínsky múr, to keď vlak prechádza cez zabudnutý Koš, to, keď vidím kopec nad Novákmi. Prší, hmla. Tu som doma. Tu sú kopce, ticho, mhd v rozklade. Toto je moje mesto.

Trenčianska.

Celý deň ti periem a upratujem jak piča, nemáme ani mlieko. A on mal ísť len do obchodu pomedzi svoje stretká s kamošmi. A kokot nestihne. Jebne ma, hladná som jak pes.

Kulíškova.

Slečna, keby zavial vietor trošku viac, videl by som ako vám spodné prádlo opisuje kontúry ohanbia. Istotne by ste sa zahanbili. To by bola rozkoš.  Namiesto toho smerujem a zahýbam do obchodu pre rádioamatérov. Nepotešili ste ma.

SNP.

S Ibrahimom bola vždy sranda. Yes.

  

58. Umelecký opis prírody

RADKA:

Všetko lístie zo stromu už opadlo. Ostali mu len konáriky vydané napospas svojej nahote. Jeho plody sa odkotúľali do vreciek detí s veľkolepými plánmi a ešte väčšími očami. Nie je jediným, koho postihol takýto osud. Keby chceli, tak by mi mohli stromy v lesoch vytvárať svorky a nachádzať tak sebe podobných. Lenže oni nechcú. Oni sa radšej uzavrú do seba a oddychujú vo svojej nahej samote. Obklopení ďalšími svojho druhu bez toho, aby sa vôbec niekedy spoznali. Nič im nezostalo, prišli aj o ten posledný kúsok seba. Každý rok to však prijímajú s pokorou. Je to fakt, s ktorým sa nedá nič urobiť. Všetko navôkol pomaly utichá. Slnko nás zabúda navštevovať a my, rovnako ako tie stromy sa sťahujeme do seba. Rovnako a pritom úplne inak. Bez odhalenia.

Vietor naberá na sile, strapatí nás, hrá sa s nami. Tlak ovzdušia klesá až k zemi a ľuďom sa z toho podlomujú kolená. Svetla pozvoľna ubúda, noci sú dlhšie a pustejšie. Ľahnem si do machu a prikryjem sa papraďami, tak ako to robia lesné víly. 

TÁŇA:

1.

Ach. Klepocú sa mi ruky, už ide ku mne. Sukňa z prapodivného materiálu sa vlní, natočené kučery už popadali a okuliare jej skĺzajú dolu na nos.

"Vaša maturitná téma."

Kkt, toto zase bude fiasko. Sloh? Ten vľavo, ten vpravo alebo ten v strede? Šajz. Zlatá stredná cesta nie. To nie je nič pre mňa. Ten naľavo? Že? Oké. 

UMELECKÝ OPIS PRÍRODY.

Á. Zabite ma. Nie. 20 minút povedala? Ja nie som Timrava, ježiš. O čom? O čom mám písať? Táňa, Táňa, spamätaj sa. Chyť to pero. Čitateľne, s tým máš problém, veď vieš. Á. Nie, 15 minút. 

"Môžem aj tlačeným?"

(Slovenčinárka si pomyslí : "Ty máš tlačené v hlave akurát tak moja zlatá...")

"Samozrejme."

Yes. Džízs. Čo tam mám asi tak písať? Ja nenávidím prírodu, nenávidim literatúru, nenávidím školu a nenávidím maturity. 10 minút. 

Nemám ani slovo. Och. 

Bol raz jeden les. A v tom lese sa chúlili srnky. Toto nemyslíš vážne Táňa. Toto nie. Toto je trapas. 5 minút.

Že nezabudnite dodržiavať odstavce. Ako mám asi dodržiavať odstavce, keď nemám napísanú ani jednu vetu, ani jedno slovo, ani jedno písmeno. Foter ma zabije. Nié. 

"Odovzdávame. Položte perá, ruky na lavice."

Tak toto som posrala. Super.

2. 

Je tma. Na stromoch sa trblietajú stopy po nedávnom daždi. V dlaniach mi umierajú svätojánske mušky. Jedna po druhej zhasína. Pulzujúci les. Mach je vlhký a mäkký. Opisuje každý môj krok. Neznesiteľná váha tela. Všade je ticho. Občas len pár zvieracích zvukov. Dotýkam sa ihličia, mokrého a jemného. Zapadám do tohto celku? Zapadám do neho ako definitívny šperk? Líham si do lístia a prikrývam sa mesačným svitom. 

Ráno je iné. Objavujú sa farby, rastliny sa roztvárajú. Jemná rosa na mojej pokožke vsakuje a rozplýva sa. Tráva sa opäť týči. Žiadne zviera jej nebráni. Nik na nej neleží. Lúky sa zlievajú jedna do druhej a tvoria akési planinové nekonečno. Kráčaj pomaly a hľaď. Drienky popadané na zemi. Červené reflektory. Kaluže, v ktorých vidno vesmír. Rastliny, do ktorých útrob chceš vnikať a spoznať ich záhyby. Jemne poštekliť prstom. Preniesť peľ. Rozmnožiť tento moment a pestovať si ho niekde doma v posteli. Vyzbierať všetky kamene z rieky. Keď sú bez vody zmenia farbu. Ovšednejú. Strácajú zo svojej sýtosti. Ako ty keď opúšťaš alej divých hrušiek a svoju nohu položíš na asfaltku miestnej komunikácie tretej triedy.   

57. Ahojte