TÁŇA:
Po samote. Po chodníku premoknutom rannou rosou, po vlhkom vzduchu, po vôni hríbov, po košíku plnom bylín a čaji, ktorý mi pohladí dušu. Po tichu. Po mape, ktorá je v niektorých zhyboch vydratá. Po lavičke pod borovicou rozožratej od červotočov a výhľade do doliny. Po mravcoch pod kraťasmi, po blate na topánkach, po lentilkách, ktorých chuť by ma preniesla neviem kam. Po sluchu, ktorý citlivejšie vníma zvuky prírody. Po vôni divokého jazmínu, po vianočke s maslom, po drevenej verande za ktorej oknom prší, po hmle, po jeseni, po narodeninách, po pocitoch, ktoré som doteraz nikdy nemala, po Big Sur, po bábkovom divadle, po plnených kapustových listoch, po vlastnej záhrade, po lúke s posedom, po pršiplášti, búrkach, pexese, po výlete autobusom, po varení ako predtým, po mladosti pochabosti. Po spoznávaní nových rastlinných druhov, po výnimočne dobrom filme, po ústraní, hojdačke na breze a spánku pod širákom.
Mám pokračovať?
RADKA:
Streda 14. augusta 2019, 18:43
Po zdravom tele, v ktorom by bol zdravý duch. Nie, že by bolo celé nemohúce, ale bolo napadnuté, tak sa bráni, aj s duchom. Po tropických nociach. Po disciplíne, aj keď som si v detstve myslela, že toto slovo nebude figurovať v mojom slovníku. Po schopnosti robiť jednu vec za druhou a nie všetky naraz, aby mi z toho explodoval mozog. Po novej perine a voňavých obliečkach. Po hlbokom nádychu uprostred lesa. Po balkóne. Po trpezlivosti. Po malinách zo záhrady, maďarských broskyniach a marhuliach.
