18. Teletext. Reportáž.

RADKA:

JUSTÝNA A JEJ SVET

Sedím na starom ošúchanom gauči v trochu stiesnenom byte medzi množstvom dekoračných predmetov. Miestnosti dominujú sošky rôznych zvierat, slávnych osobností, či upomienkových predmetov z rôznych miest sveta. Žena, ktorá tu býva musela mnoho cestovať alebo musela mať mnoho známych, ktorí jej tieto predmety zo svojich ciest nosili. K týmto otázkam sa nerada vyjadruje. Mávne rukou do vzduchu a dojedá chlieb s lekvárom, ktorý zapíja niečím, čo sa tvári ako čaj. Justýna tvrdí, že jej chutí, a že si nebude kupovať drahé hlúposti, keď vie, že najdôležitejšou zložkou akéhokoľvek nápoja je voda. A tú má ona vynikajúcu. Dožúva posledné sústo a prisúva sa na kresle bližšie k televízoru.

Justýna sa nedočkavo naťahuje za ovládačom, len aby mohla vyťukať svoje najobľúbenejšie trojčíslie 111 a dozvedieť sa, čo je nové vo svete. Táto skratka však nefunguje na všetkých teletextoch, ale len na jednom. Na jej favoritovi, ktorý je na „najlepšej televíznej stanici na svete“. V rýchlosti preverí, čo sa deje vo svete. Preťukne na 160 a dozvie sa aké je počasie tam vonku, za oknom, kam už nedovidí lebo je tma a Justýna trpí šedým zákalom a celkovo vlastne už len trpí. Má pocit, že nič iné okrem utrpenia už na tomto svete na ňu nečaká a preto sa dennodenne oddáva jedinej radosti v podobe magického trojčíslia, ktoré ju zavedie tam, kam chce len ona sama.

Občas, keď je Justýne veľmi smutno, tak sleduje konverzácie cudzích ľudí, ktorí sa jej zdajú byť blízkymi. Toto číslo nevie naspamäť, vždy si ho musí nanovo nájsť, aby potom v miernom napätí mohla sledovať osudy iných ľudí. Justýna na seba prezradila, že niekedy ju láka odpísať ľuďom, ktorí hľadajú spriaznenú dušu alebo niekoho na „bezstarostný pokec“ ako to Justýna trochu ironicky vysloví bez toho, aby sa jej zrak odpútal od televíznej obrazovky.

Televízny kanál a jeho teletext majú podľa Justýny priam súrodenecký vzťah. Jeden bez druhého by vraj existovať nemohli. Preto sleduje len ten svoj obľúbený teletext a televízne dianie vníma auditívne. Z teletextu sa stala jej jediná vášeň a celý svoj život postupne zabudla. Nevie ani, kedy sa narodila, či vždy žila sama alebo sa po okolí ponevierajú jej príbuzní. Nič ju nezaujíma, nič ju nebaví. Dokonca aj sníva v trojčíselných kombináciách. Sníva len v číslach a farbách.

Justýna zaspáva pri zapnutom televízore. V minulosti ju aspoň prebral nepríjemný zvuk monoskopu, ale teraz môže pokojne pochrapkávať celú noc a zobudiť sa s tým, že svoj zrak uprie na obrazovku a vyťuká znova to známe trojčíslie 111, aby bola „v obraze“ ako hovorí.

Ja, stále sediac na gauči, dumám nad tým, či tá škaredá, chlpatá deka, ktorá mi dala na prikrytie, bola niekedy praná alebo nie. Sledujem pohyb chatu na teletexte.

JAJO:

„Ozve sa mi pekna baba, ktora sa pekne oblieka a je rada rozmaznavana?“

Beriem do ruky deku a prestávam premýšľať. Zakrývam sa ňu až po hlavu, aby mi svetlo z obrazovky nekazilo spánok. Ja nechcem snívať v číslach a farbách. Nechcem snívať o Jajovi hoci uvažujem nad tým, či mu napísať alebo nie. Zaujíma ma, ktorým smerom by sa táto komunikácia mohla vyberať. Možno raz vyskúšam, ale dnes nie, dnes už chcem spať. Justýna chrápe dosť nahlas. Počítam v hlave ovečky, ktoré preskakujú cez zamrznutý potok. Či chcem, či nie postupne sa ich telá strácajú a ostávajú len čísla voľne rozptýlené v priestore.

TÁŇA: 

JEDOVATÉ OCASY REJNOKŮ

CHAT 24

ROZPLETKO

Ktora cez telefon?

0902 172 123 

MALETOTO

Je tu starsia zena zo Ziliny? na stretko? Vecer len real nie vypisovacky! Ja M 37

sms 0904 190 724

DINO

hladam zrelu milenku na pekne dnicky. Ja zrely m.

MIRKUSKA

Ahoj smaragd. dnes rano som bola v kostole. lubim ta. tvoja Mirka z preselian.

MALASI

Ahoj ponukam starsej zene pravidelny prijem, nad 50r.

0908 245 009

MARCKINO

Kupim dodavku do 500 eur

SPESTRI SI DEN HADANKOU

V ktorom stole farár káže?  

751 EXKLUZIVNE EQ TEST

ot.5 Akého priatela by ste chceli mať?

a. vplyvného b. podlízavého c. bohatého d. prefíkaného

ot.6 Čo by vám najviac prekážalo?

a. šéf vás kritizuje pred kolegami b. facka od hulváta pred partnerom c. predavačka vám vynadá pred zákazníkmi d. chytí vás revízor bez lístka

Kalábria 16

Korzika 17

Odesa 8

Varna 12

Tunis 18

Belfast 11

Bergen 2

Berlin 6

Bonn 7

VTIP NA DNEŠNÝ DEŇ

Aký je rozdiel medzi ježkom a ježicou? Ježko má o jeden puchliač viac.   

JAZERÁ 

Bukovec 11

Dedinky 9

Domaša 13

Kráľová 11

Liptovská Mara 12

Ružín 11

Sĺňava 10

PRIDTE PRACOVAT DO CESKA. HLADAME URADNYCH ZVARACOV (ZVARANOE TRUBICKOVYM DROTOM). DALEJ: CNC FREZAR, HORIZONTAR, FREZAR A HORIZONTAR KLASIKAR

Si jemna a krasna ako biely kvietok si najkrajsia na svete krajsej uz nieto. si vzacna a krasna ako perla ktora vznikne pritul sa laska ja viem ze si pri mne. nie som ja nie si ty ale spolu sme my. viem, ze si toty zena s ktorou chcem byt jedine ty ta s ktoru chcem zit  a to nielen slubit ale aj naplnit

LUBO

Chcem s tebou zaspavat a vnarat sa do snou preto pisem pre teba tychto par slov. tvoje oci za ktore by vsetci skakali tvoje oci nikdy nedovolim aby plakali.

AMI

Rozdiel je velky.. ako bolo volakedy a ako teraz.. tolko drogerii a tolko ziletiek nebolo.. ani tolko prizivnicok nebolo. a kolko ix je este skrytyx..

(Nový fenomén: dvojbodka!)

Bugár ohodnotil vládu štvorkou.

Bratislavčanov trápil žalúdok.

Nočný požiar v obci Ždiar.

VAŘÍME S TELETEXTEM

Špagety s kaviárovou smetanou

Čočkový salát s vejcem a jablky

Šunkové kornouty s broskvemi

EKOLOGIE  

Chystá se: den zimního spánku

Chov bílých tigrů: jde o peníze  

ZDRAVÝ STYL

Mezin. institut pro výzkum konopí

Francie proti vyhublosti

Připravuje Dagmar Šraierová  

 

ZAJíMAVOSTI 

Prezident Srí Lanky kritizoval koncert. 

Prezident Srí Lanky Maithripala Siricena kritizoval organizátory nedávného "neslušného" koncertu španělského zpěváka Enriquea Iglesiase v hlavním městě Colombu. Nechal by je prý zmrskat JEDNOVATÝMI OCASY REJNOKŮ, což kdysi býval v této zemi tradiční trest, napsala agentura AFP.

(Hádzali na neho spodné prádlo a omdlievali v dave.)   

17. Nič sa nestane

TÁŇA:

Rozčechrala si chĺpky. Vytvorili jej súvislý koberec. Zakryla ich do nohavičiek. Pomaly si navliekala pančuchy. Začala od prstov na nohe a rolovala smerom hore. Vzadu na lýtku mali pásik, ktorý sa vinul aj cez stehná a zadok.

Vyšiel zo sprchy, kde pobudol pár chvíľ, vodu totiž miloval. Dal si na seba spodky, nohavice, tričko a rolák. Všetko čierne. Po dvoch dňoch si umyl zuby. Vzal si peniaze a kľúče. Zabuchol za sebou dvere.

Navliekla na seba šaty, ktoré si na ľavej strane tela zazipsovala od bokov až po prsia. Pod šatami nemala nič. Vlasy zachumlala do neurčitého tvaru niekde na temene hlavy. Na pulzujúce zápästia naniesla kvapky jemného parfému. Krk jej zdobil ochranný kryštál. Obula sa, vzala si kľúče a peniaze. Zabuchla za sebou dvere.

Ešte pred vchodom si zapálil cigu, ktorú si kúpil vo večierke oproti. Na umytých zuboch ten tabak vždy chutí divne. V duchu si nadával. že so sebou nevzal slúchadlá a nejakú príjemnú dynamickú hudbu. Mohol by sa tak popri prechádzke naladiť na nadchádzajúci večer, ktorý sa rozhodol tráviť osamote.

Ešte pred vchodom si zapálila cigu, ktorú si kúpila vo večierke oproti. Neznášala fajčiť a kráčať zároveň. Z večierky sa ozývala hudba:

" I feel something. Something is coming. Aaaaaaa."

Dnes ho už musí stretnúť. Nie je možné, aby sa v takto malom meste ich cesty nepretli.

ODSTREDIVÁ SILA.

Vošiel dnu. Z baru si vzal noviny, objednal si dve deci červeného, posadil sa a čítal. Dnes ju už musí stretnúť. Nie je predsa možné, aby sa v takto malom meste ich cesty nepretli.

TELEPATIA.

Po chvíli vošla dnu aj ona. Pozdravila sa barmanke, objednala si dve deci červeného a dychtivo čosi rozoberala s personálom. Všetci sa nahlas smiali.

Všimol si ju. Obliekol sa, noviny nechal novinami a víno vínom. Vybehol von a zapálil si. Čo spraví? Konečne ju stretol. Tú, s ktorou sa míňa. A je sama. Čo má spraviť? Vošiel dnu. Sedela za stolom a odsŕkavala si z vína. Stretli sa im pohľady. Pozrela do zeme. Ako malé dievča.

Všimla si ho. Pozrela do zeme, poškrabala sa vo vlasoch. Hlasy ľudí zmizli a hudba nadobudla na intenzite tak sto násobne viac. Spraví niečo? Do úst si vložila cigu, prešla okolo neho, pričom ho nezabudla uhranúť pohľadom.

NÁHODA.

Rýchlo vzal noviny, víno, cigy, prachy a premiestnil ich k jej stolu. Objednal ešte fľašu červeného a vodu. Poháre dolial. Posadil sa oproti vchodu tak, aby ju videl vchádzať.

REAKCIA.

Vošla dnu, mrkla na stôl, kde predtým sedel, na barmanku, na stôl, na barmanku. Tá pokynula hlavou k stolu, za ktorým sedela predtým. Dramatic look. Ticho mu hľadela do očí, sadla si a nepovedala ani slovo.

Zdvihol pohár, štrngli si a obaja to deco vína exli. Predstavil sa jej. Matiáš. Aj ona jemu. Zoja. Poznajú sa z videnia. Bývajú oproti sebe. Doteraz to nevedeli.

TRAPAS. KONŠTANTNÉ PREKVAPENIA.

On. FLASH FORWARD.

Má ju u seba v izbe. Konečne. Nalieva jej víno, usádza ju na posteľ, dnu púšťa čerstvý vzduch. Zapína gramofón, no hudba sa stráca niekde medzi nimi dvoma. Chytí ju za šiju, pritiahne ju k sebe, bozkáva ju, rozopína jej šaty, hľadí jej bradavky, lýtka, prstom sleduje pásik na jej pančuchách, zabára sa do nohavičiek, hľadí jej kliťák, zacvakáva medzi prstami jej pysky a priťahuje si ju ku svojmu prirodzeniu, zatiaľ čo jej hľadí jej jemný chrbát.

Ona. FLASH FORWARD.

Usadí ho u seba v kuchyni. Naleje obom víno. Odpijú si a ona si na neho obkročmo sadne. Jeho tvár chytí do dlaní a začne ho bozkávať. Vyzlečie mu rolák, tričko. Panvou sa pritlačí ešte viac do jeho lona. Presne tak, aby cítila ako to všetko správne pulzuje. Rozopne mu nohavice, nakloní sa nad neho a vloží si ho do úst.

STOP.

Matiáš ponúkne Zoji cigaretu, oblečie jej kabát, berie oba poháre s vínom a vychádzajú na čerstvý vzduch. Obom je akosi teplo. V polovici cesty ju však chytí za ruku a vedie ju dolu po schodoch do respírka, v ktorom sa fajčí a nikto tam nikdy nie je. Ona si sadá na lavicu, no pohotovo sa ocitá v jeho rukách a sedí s rozkročenými nohami na stole. Matiáš sa umne približuje k Zoji. Hľadia na seba. Zoja vezme pohár vína. Odpije si. Vidí ako mu pod nohavicami stojí vták. Chce to všetko oddialiť. Stačí jej absorbovať. Tu. Na tomto ukrytom mieste. Zapáli zapaľovač, zaiskrí mu ním pred očami. Matiáš si pripáli a spoločne fajčia. Zoja zoskakuje zo stola a ladne kráča hore schodmi. Napäť za spoločný stôl.

Nič sa nestalo.

RADKA:

„Veď sa nič nestane, keď pôjdeš, ty ťapa!“ vyhrkla zo seba rýchlosťou blesku Sestra Deprészie, zatiaľ, čo umývala podlahu, tou istou handrou, ktorou si ich matka, každé ráno suší vlasy.

Deprészia sedela v rohu chodby na malom štokrlíku a fajčila čiernu Sobraňku (ako ich s obľubou a istou roztopašou v hlase, v slabej chvíli, volala). Rukami si objímala kolená, letmo sa knísajúc, sledovala Sestrine rýchle pohyby. Na podlahe ostávali prilepené dlhé, červené vlasy. Znechucovalo a fascinovalo ju to zároveň. Popol odklepkávala automaticky pod seba. Sestra ju niekoľko krát prebodla pohľadom až to zabolelo pri žalúdku. Deprészia vyplazila jazyk a odhodila špak na vlhkú zem. Vstala a odišla do kuchyne, aby sa mohla napiť čistej vody. Rituálne vyliala dva poháriky a až ten tretí vypila. Tak to má rada. A nijako inak.

Premýšľala nad tým, čo jej Sestra povedala. Výnimočne by chcela, aby sa niečo stalo (čo by to tak malo byť ostáva záhadou aj pre ňu samotnú). Akonáhle niekto vysloví negáciu jej želania nahlas a zreteľne (alebo aspoň hlasnejšie a zreteľnejšie ako ona sama v kúpeľni pred špinavým zrkadlom), tak akoby sa v jej hlave prestavil celý mechanizmus a jej je odrazu jasné, že to nebude tak, ako si myslela, že by mohlo, a že sila cudzej myšlienky je niekoľkonásobne koncentrovanejšia, ako tá jej. Občas sa jej to zdalo podivné, ale brala to ako desatoro a radšej nepolemizovala. Prijala to ako pravdu přes, kterou nejede vlak. Položila pohár na hranu stola a čakala kedy spadne na zem a roztriešti sa na milión kúskov. Trvalo to len krátku chvíľku a bytom sa niesol zvuk ostrejší než britva tatranských pašerákov.

Deprészia odtancovala cez chodbu do svojej izby a ponechala Sestru napospas tomuto osudu. Sestra mlčala a myslela si to svoje, čo si už myslí niekoľko rokov odkedy Deprésziu pozná, ale minimálne polovicu z tohto obdobia jej to už neopakuje. Radšej berie do ruky handru a ide prepojiť úlomky na jednu hromadu, aby následne, len tak v tielku a nohavičkách vyniesla s radosťou smeti a nechala sa obdivovať všetkými susedmi z okolia. Sestra (ani nahá, ani oblečená), mala rada pozornosť a očný kontakt s okolím. Bežala hore po schodoch, ktoré brala po dvoch, plastový biely kôš sa jej hompáľal v ruke a kričala: „Szia! Szia! Všetci sa na mňa pozerali! Všetci! Aj Smaragd z druhého!“

Deprészia všetko zreteľne počula aj za zatvorenými dverami. Stála pri nich a čakala na moment kedy má otvoriť, aby Sestra plynulo vbehla do paláca a tanečným krokom postúpala po maminých vlasoch. Deprészia medzitým zabuchla dvere, aby nikto nevidel a nepočul, čo sa odohráva medzi ICH stenami, medzi ICH stehnami.

„Hej, máš pravdu, keď ostanem doma, tak sa určite nič nestane,“ zašepkala rudými perami.

16. Samota mi nesvedčí

RADKA:

I

Čakám na stanici a je mi zima. Už dávno som mala sedieť v autobuse a oddávať sa spánku, aby som sa ráno mohla prebudiť v cieľovej destinácii. Zatiaľ len zaspávam sediac na lavičke, vrúcne objímajúc moje imanie. Odrazu započujem zvuk motora a zbadám dva kusy svetla v diaľke. Moje spasenie konečne prichádza! Vstávam z lavičky a prechádzam k autobusu. Jednému zo šoférov predkladám svoju batožinu, aby ju vpratal tam, kde je miesto. On sa na mňa len pohŕdavo pozrie a pomedzi žlté zuby zasyčí: „Slečna, ale veď to si tam sama dajte. Čo som tu ja. Jáááj.“ Tak si ho (ten batoh) tam (do batožinového priestoru) dávam sama. Ako obvykle. Druhý šofér odo mňa už netrpezlivo dranká lístok: „Slečna, lístok, šup šup. Nemáme čas, meškáme.“ Celý čas sa na mňa ani len nepozrie. Dávam mu ho do ruky On si niečo zamrmle a ja pokračujem ku svojmu sedadlu. Vedľa mňa sedí chlap v kožáku, ktorý vŕzga s každým jeho pohybom. Snažím sa to predýchať, ale úprimne mi ten zvuk dosť vadí.

Po cca piatich minútach jazdy autobus zastaví na benzínke za mestom. Pol hodinová prestávka. „Asi ma jebne! Ja sa tam nikdy nedostanem!“ pomyslím si potíšku v duchu. Všetci cestujúci vystupujú do zimy a ja jediná ostávam. „Slečna, ale ja musím zamknúť autobus. Už sa odtiaľto nedostanete,“ kričí na mňa jeden zo šoférov. „Veď dobre, tak nedostanem a čo?!“ reagujem podráždene. Dvere zasyčia a v autobuse je ticho. Oddane zaspávam. Zobudí ma svetlo a hluk ľudí, ktorým skončila prestávka a tak sa vyzimení a prebraní k životu vracajú naspäť do tejto tesnej krabičky, ktorá nás má dopraviť na miesto, kde chceme byť zo všetkého najviac. 

Môj vŕzgajúci spolucestujúci vyberá čosi z vrecka a poklepká ma po pleci. „Tu máte čokoládu, aby ste neupadli do hypoglykemického šoku.“ Do šoku som upadla teraz. Vypadlo zo mňa len rozospaté ďakujem. Chlapík sa trochu pomrvil na sedačke a spustil: „Viete, ja som lekár. Konkrétne väzenský lekár. Robil som aj v Leopoldove, ale teraz som v Nitre. Niekedy je to s nimi šialené. Oni by najradšej, akože väčšina z nich, nie všetci sú takí, ale väčšina áno, no jednoducho, že oni by najradšej chceli len predpisy na lieky alebo nebodaj nejaké drogy. A čo som ja dealer alebo čo? Treba tvrdo na nich lebo oni keď vidia, že ste na vážkach, tak toho využijú.“

Ja mlčím a dívam sa na obal od čokolády, ktorá sa volá Gejša. Premýšľam nad tým, či inú nemali alebo je tá čokoláda akýmsi nevypovedaným symbolom: „Ježíííš, zase ďalší pošuk, ktorý vidí v noci cestovať samu babu a už má pocit, že sa jej nejako musí venovať. Teraz mi tu bude vykladať všetky svoje zážitky a dojmy z práce a ani ho nenapadne, že mne sa zo všetkého najviac, chce spať a mlčať.“

Keďže nereagujem, zakončuje svoj pútavý monológ. Odteraz počuť len šepot šoférov a vrzgot pravej kože. Znova sa mi darí zaspať. Keď sa zobudím, sedí vedľa mňa akási pani s trvalou a igelitkou v ruke. Asi sa na ňu dívam nepekne lebo si tú igelitku stíska viac a viac. Odvrátim od nej pohľad a skontrolujem, čo sa deje za špinavým oknom. Nič. Nevidím nič lebo ešte niet ničoho, čo by som mohla zazrieť tam v diaľke. Ešte som hermeticky uzavretá v krabičke s čokoládkou a igelitkou. Zabudla som ako hýbať nohami, zabudla som ako hýbať mozgom. Tak sedím. A čo?!

Vonku akoby nebola noc, ale ani deň. Nachádzame sa v medzičase, zatiaľ, čo väčšina obyvateľstva vydychuje zo seba posledné čiastočky snov, aby mohli zase raz vstať, umyť, obliecť, čosi zjesť a vyraziť do práce, ktorá ich v tom lepšom prípade aspoň trochu baví, či nebodaj napĺňa. Chcela by som to vidieť graficky spracované. Pekne s percentami.

„Koľko ľudí vstáva s pocitom, že dnešok bude lepší ako včerajšok, s tým, že sa niečo ohromné udeje?“

Prehrávam si túto vetu v hlave mnohokrát, aby som na ňu nezabudla. Nechcem si ju zapisovať lebo viem, že pri pohľade na písmenka v pohybe zvraciam.

Dočkala som sa! Už je deň. Už vystupujem. Pani s igelitkou sa to akosi nepozdáva: „Joj, ale veď sa nezmestíte takto.“ Pozriem sa jej priamo do vymaľovaných očí: „Čo keby ste sa skúsili postaviť a ja by som potom vyšla bez problémov.“

„Postaviť, tsssss, ale veď ja chcem sedieť. Musíte sa nejako prepchať,“ pani stále zviera v ruke igelitku akoby v nej mala celý slovenský poklad. Snažím sa pretlačiť pomedzi jej nohy, tašku a sedadlo. Chvíľku bojujem, ale nakoniec sa mi podarí odtiaľ dostať. Na rozlúčku jej kopnem do igelitky a niečo v nej zachrastí. „Bohužel,“ prehodím s úsmevom. Ženská ma prebodáva pohľadom a ja sa cítim znovu živá, keďže viem, že by ma najradšej zabila.

Vystupujem z autobusu a presúvam sa k svojmu batohu, ktorý si chcem vytiahnuť z batožinového priestoru sama, tak ako na začiatku. Odrazu je však jeden zo šoférov prekvapivo čulý a svoju apatiu asi zanechal za hranicami tohto štátu.

„Hej hej, slečna, to sa nemôžete takto sama prehrabávať. Ktorá batožina je vaša?“

„No, ten batoh tam v rohu.“

„Tak si ho teda vezmite.“

Naťahujem sa pre neho a cítim jeho chlipný pohľad na mojom zadku. Rýchlo si beriem svoje veci a snažím sa vytratiť.

II

Strácam sa v hmle, aby som sa znovu našla ako ležím pod kopcom. Pomaličky a nekoordinovane sa preberám. Na sietnicu mi dopadá svetlo. Vstávam a bežím na vrchol. Chcem vedieť, čo tam je. Ženie ma zvedavosť. Nedýcham. Inak by som sa zbláznila. Neudržala by som to šialené tempo, ktoré som si nahodila. Približujem sa. Už som takmer tam. Posledných pár metrov slowmotion. Chodidlo sa dotýka zeme a odráža sa od nej, vlasy mi padajú do tváre. Pohyb sa opakuje. Už už, už som skoro tam! Oči mám zavreté, aby som neprišla o moment prekvapenia. Je to zradné. Kvôli prekvapeniu nevidím a tak neviem, že sa potkýnam o kus konára, ktorý tam pohodil niekto, kto bežal do toho istého kopca roky predo mnou. Malé zakopnutie mení celkovú trajektóriu môjho pohybu. Salto. Pád. Stále slowmotion. Nič iné tejto chvíli nesvedčí tak ako slowmotion. Jeden kotrmelec za druhým. Skončí to až na rovnej ploche na druhej strane kopca. Na sietnicu mi opäť dopadá kus svetla. Netvárim sa nadšene. Premeškala som čas výhľadu. Nedozviem sa, čo všetko sa tam v diaľke nachádza. Môžem si to len naďalej predstavovať. Myknem plecom. Jedným aj druhým. Pomaly pokračujem po dopredu vyšliapanom chodníčku. Vykračujem si. Sledujem stopy, ktoré tu zanechala divá zver. Tuším, že svieti slnko. Zastavím sa pri bráne. Fabka je zabalená v ponožke a v igelitovom sáčku. Netrpezlivo to rozbaľujem ako vianočný darček. Odomykám kľúčom. Zavriem bráničku. Po provizórnych schodoch postupujem hore. V istom úseku sa musím vychýliť viac doprava, v inom zas doľava. Hentam schod chýba, tak našľapujem na hlinu. Chytám sa natiahnutého lana, aby som nespadla.

Rozhliadnem sa okolo seba. Dúfam, že kľúč od chatičky je pod rohožkou. Overujem si, že moje dúfanie je správne. Odomykám dvere, ale dovnútra zatiaľ nevchádzam. Kontrolujem, čo všetko sa nachádza v mojom bezprostrednom okolí. Sekera. Triesky. Lavór.

Tou sekerou raz rozmlátim všetky okná! Budem si chcieť odťať zápästie, aby som si dokázala, že cítim, aby som samú seba presvedčila, že v minulosti som nespávala s Kayom, ktorý by do mňa zasial úlomok ľadu. V lavóre dovolím snehu zmeniť skupenstvo a potom dovolím sebe rátať si čas bez dychu.

Všetky obrazy mi preleteli hlavou ako leporelo. Som tu a viem, čo sa stane. Som tu a neviem ako sa vrátiť späť. Som tu a asi tu aj ostanem.

TÁŇA:

Stotisinka 

Do tohto mesta ma priviedla trauma. Traum, myslím, znamená po nemecky sen, prianie, ilúzia, klam a iné. Schubert, Nacht und träume. Opadla približne po roku. Počas tohto obdobia som síce spoznala veľa nových ľudí ale Bratislave som sa naplno neotvorila ešte nasledujúcich pár mesiacov. Bolo ich asi štrnásť. Svoju zónu pohodlia som bola ochotná prekročiť len minimálne. A tak som sa približne na rok uzavrela a zaizolovala do zákruty okolo mŕtveho ramena Dunaja. Tam, kde ani samotná hladina rieky nie je stabilná. Čo som si myslela? Žiadny Schubert... Debussyho more som mala v hlave.

Áno, fascinovalo ma to tlmené ranné svetlo, divoký strom broskyne a milióny mirabeliek, vôňa dymu (a jeho modrá farba) z tajných ohnísk a pláže, o ktorých vie len pár prieskumníkov. Sivý piesok, blato. Dokonca som vedela určiť presnú hodinu toho, kedy začnú vylietavať do priestoru nad zátokou komáre. Večer strašidelné torzá stromov popadaných jeden cez druhý a nohy dopŕhlené od žihľavy. Spoznala som miestne postavičky. Muža so psom husky, ktorého vychovávala stará mama. Prezradil mi, že keď beriem z lužného lesa zátoky hlinu na kvety, musím ju upiecť. Že sa tak zahubia všetky larvy a škodcovia v nej. Predavačku, ktorá mi nikdy nechcela predať cigarety.

„Vy fajčíte? Ja vám tie cigarety všetky vypálim!!!“

Bezdomovca, ktorý sa umýval v ramene mydlom a chodil s plátenkou nemenovaného kníhkupectva, jej obsahom bolo iba a iba kilo cukru. Stretla som aj dôchodcov kedysi pracujúcich pre televíziu. Tí zase hovorili o Deane Jakubiskovej. Že už na škole bola jebnutá. Jeden z nich chodí na párty na Pajštún. Týpci. A aj pani vrchnú z Marka Twaina, ktorá mi neraz dala cigu zadara. Aj deti, ktoré chodili na breh loviť riečne mušle (korýtko maliarske) a dievčatá, ktoré zase cičili slepeckých psov. Rada som sa opaľovala na schodíkoch, ktoré viedli k mólu miestnych vodákov. Jednoducho som sa s tým prostredím zžila. Vystačila som si v ňom aj sama. Moja fascinácia momentami, prostredím a vecami podobnými totiž môže byť v určitých etapách môjho života priam OBROVSKÁ.

Na tomto mieste som zotrvala rok. Bolo mi doporučené behať a skákať na švihadle. Že aby som vyskákala a vybehala všetky nové podnety. Lebo malé deti skáču švihadlo a gumu a behajú presne kvôli obrovskému množstvu nových podnetov. Aby to zvládli. Tak som to robila. Istú chvíľu. Potom to nejak prešlo. (Otcov obľúbený album:  All things must pass). Naučila som sa jesť vajíčka a cuketu, väčšinou na raňajky a vo forme omelety. V tesnom zástupe stále zostávala slanina a klobása, pretože mäsiarstvo hore v Karlovke ponúka naozaj mňamózne produkty.

Či sa môj život zmenil? Či môj život zmenila zátoka? To neviem. Zahĺbila som sa viac do seba. Písala som diplomové práce, po byte behala v deke, ráno ma čakala škoricová sladká káva a pečivo z pumpy, lebo obchod bol priďaleko. Za každých nových dvadsať strán nejaká malá pozornosť od tety, ktorá sa o mňa starala ako vlastná matka. (Spoločné nákupy, rozhovory, vína – diera z detstva sa vo mne zapĺňala). Nemala som rádio, iba TV. Občas nejaký stream. Do mesta, z ktorého som odišla som ani nepáchla. Ak aj áno, tak iba na vlakovú stanicu a rovno do kaviarne, v ktorej som mala konzultáciu. Okrem toho bol jedinou zastávkou obchod s korením U Sindibáda. Myslela som naň ale každý deň. Na mesto. Na všetky jeho ulice, okná, farby fasád, kaviarne, úsmevy, stromy vo vetre, akademický bar plný dekadentov, kvitnúcu čerešňu, ktorej kvety po dozretí skončili v pálenke, ktorá sa ocitla na pulte školského baru (cyklus sa uzavrel), na profákov, na ich hostilné pohľady a reči, na ateliér a chvíle v ňom, na roky, ktoré ubehli ako nič. Na prechádzky Kamennou kolonií, Černá pole, Kraví hora, Koliště, Kopečná ulica, U sedmi švábů, Hybeška, Babice, všetko!!!

Aby som celé dni netrávila len v byte, často som si zbalila knihy a sadla si do kaviarne, kde som študovala nekonečné spisy Bordwella a Thompsonovej, Carriéra, Aristotela, iných a poznámkovala. Do nemoty. Za A. Ďakujem. Gratulujem si tiež takmer osamote. Vyprázdněná narace. Áno, to som si žila. A úprimne? Premýšlala som veľa. Tie „veci“ som nikam nezaznamenala. Zostali iba vo mne. Možno nejaké malé fragmenty, ktoré prenikli pomedzi moje prsty.

Po čase som sa presťahovala. Vlastne presne po roku. Tento stav pretrvával. Do včera. Bývam na Šancovej. Kedysi dávno sme boli na exkurzii v Bratislave. Nepamätám si kvôli čomu. Bolo leto, sedeli sme pri fontáne na lavičke. Nevedela som si spomenúť, ktorá fontána to bola, no jej obraz som mala zafixovaný tak hlboko v sebe, že som sa v tom musela pohrabať. Park na Račku mám od domu asi minútu. Štyri mesiace ma nenapadlo sa ísť pozrieť do jeho útrob. Že sú tam ruže a preliezky. Uhm. V zime viac menej mŕtve miesto. Ale! Prechádzam sa celý deň mestom. A dostavila sa! Chuť vystaviť sa opäť niečomu novému. Vchádzam do parku. Objavujem tajomno. V šere. Bývalé pohrebisko. Krásne miesto. Prečo si sem doteraz nešla, Táňa? Pokračujem, míňam monumenty, drevené koly, a nachádzam, olalá, modrú fontánu. Presne tú, ktorú som hľadala. Nekonečné browsovanie spomienok (v istej chvíli som si myslela, že sa jednalo o sen) a pritom stačilo zabočiť z bežnej cesty trochu viac doprava. S novými knihami, sama, na koláči. Nemožnosť sa podeliť so zážitkami. Diagnóza je už dávno stanovená, ehh. A potom to prišlo. Vystavenie sa tajomnu. Nové pocity. Mimóza opäť kvitne. Vidím Tvoje oči.

02.00 výťah, som scinknutá.

Cudzí muž mne: Kde je manžel?

Ja: Žiadny neni.

Cudzí muž mne: A bolo to nutné?

(Čo mi to práve povedal?!)

Cudzí muž mne: Sama na siedme? To je strašne vysoko. Ja by som sa bál. Sám tak vysoko.

SAMA TAK VYSOKO.

(archívny text)

15. Ľubovoľná téma. Rozprávanie. (Za nadpismi sa nedáva bodka).

RADKA:

„Čo keby sme už navždy mlčali?“,

zaznelo z jej plných úst, keď dojedala posledný veterník zo zákuskovej vitrínky cukrárne. Kus krému jej počas tejto vety vypadol na čierne, zamatové nohavice. Sledovala tú hmotu a dožúvala posledné sústo. Nevedela, či si má do zababraných rúk vziať servítku a snažiť sa ten sladký kúsok do nej zachytiť a následne vyhodiť, alebo či sa má viac ohnúť a svojím mlsným jazýčkom oblízať nohu smerom od seba a dopriať si tak posledný kúsok potešenia. Nakoľko sa nevedela rozhodnúť, tak už ani nedýchala, neprehĺtala a nehýbala sa. Krém sa pomaličky začínal vsakovať do textílie. Odrazu vykonala prudký pohyb, priblížila k sebe nohu a ostentatívne dojedla to, čo začala.

Ťažko povedať, či bola len dobre vychovanou dcérou, ktorá vedela, že zjesť sa musí všetko lebo inak „bude mať škaredého muža“ alebo bola, len jednoducho pažravá.

Pažravá pandrava.

Dve slová, ktoré sa jej hnusili najviac na svete. Už len pri spomienke na ne (a hlavne na to, čo prezentujú), dávila všetko, čo si starostlivo nahanobila v brušku. Teraz zvracať nechcela. Preto dýchala zhlboka a snažila sa zabudnúť, že ju niečo takéto vôbec napadlo.

Tým pádom bola naozaj ticho, tak ako si to predstavovala. Rozhliadala sa okolo seba, prehodila nohu cez nohu, upravila vlasy na jednu stranu a špúlila ústa akoby chcela zapískať svoju obľúbenú pesničku z detstva, ale to bola len zásterka. Vedela, že sa musí aspoň trochu pohybovať, aby úplne nezmeravela a rozhodla sa, že pery budú časťou tela vyjadrujúcou jej vnútorný pohyb. Budú tancovať. Silent disco.

Chcela by sa pretancovať do rána.

Musela stopnúť tento prúd myšlienok lebo si uvedomila, že sedí vo funkcionalistickej cukrárni a nemá ďalší koláčik, ktorým by zahnala svoju neistotu. Pokojne by si dala aj kávové zrno, ale pripadá jej to trošičku nevhodné. Mala by hrať na to, čo sa patrí alebo by sa na to mala vykašľať? Chvíľku váhala. Zvažovala. Analyzovala. Hýbala hlavou zo strany na stranu ako kyvadlo na mieste pre Stalina. Odrazu sa zastavila a zdvihla ukazovák smerom k nebu. Vstala a podišla ku vitrínke. Sústredne si premerala všetky ostávajúce koláčiky a pomaly, s tým istým prstom, ktorým smerovala k nebu, si v duchu opakovala vypočítavanku.

„Aka fuka funda luka funda káva keven duka ak fuk fundaluk funda káva kevenduk.“

Oči mala zatvorené a len si v duchu opakovala slovíčka, ktoré začala ľavou rukou dirigovať. Tempo sa stupňovalo. Prechádzalo celým jej telom, až do nôh, ktoré sa trepotali ako bláznivé. Uspokojovalo ju to možno aj viac, než koláč samotný. Zhlboka dýchala, keď otvorila oči, aby videla, kto je teraz na rade. Zorničky sa jej radikálne zväčšili.

ŠPIC!

Pozrela sa na tetu v bielej zástere s kúpacou čiapkou na hlave. Znova tým istým prstom, ktorý predtým smeroval do nebies, ukázala na špic a ľavou rukou označila množstvo. Päť. Viac prstov nemala. Teta vzala do ruky klieštiky a na maličký biely tanierik, s akýmsi nápisom zospodu, naložila 5 (slovom päť) kusov tohto zázraku. Takmer sa tam všetky nepomestili. Vzájomne sa dotýkali a otláčali na seba stopy čokolády.

Vzala si do ruky tanierik a odkráčala späť na miesto. Najprv poobhrýzala hlavičky, potom do seba (ako z pohárika) naliala likérik a až potom začala objedať ten zvyšok, až kým sa dopracovala k piškóte, ktorú nechala osamotenú ležať na tanieri. Hoci tých bolo v skutočnosti päť, ale akoby tam bola len jedna jediná, trochu stará a zoschnutá. Nie príliš vábivý kus.

Spokojne mlčala a úplne zabudla na to že oproti nej niekto, niekedy sedel.

TÁŇA:

To, že si moja sestra odkladala mliečne zuby som nikdy nepochopila. Otvárala som tú jej krabičku a prstom skúmala sklovinu a zárezy v mŕtvych zuboch. Fuj, hnusilo sa mi to. Pritom to bol jej najvzácnejší poklad. Malé perleťové kúsky seba samej. Spomenula som si na to, keďže sa mi tento týždeň prerezal prvý ZUB MÚDROSTI. Rastú tieto zuby iba ľuďom, ktorí sú naozaj múdri? A ak áno, prečo ich potom takmer všetkým vytrhnú? Áno, nie som debil, viem prečo.

S otcom sme si niekedy opekávali v opustenom lome. Najviac mi chutil jeho opekaný chlieb natretý syrokrémom. Otec to volal hrianka. Taká fajn vydymkaná. Aj na tom sa dá dobre vylomiť zub. Svoje mliečňaky som si trhávala zásadne sama a zásadne pred zrkadlom. Ako sa tam už slabunko kývkali v tom lôžku. To ma na tom najviac bavilo.

Niekedy nám opiekol aj jablko (doteraz nechápem). Vtedy sme boli ešte súdržné sestry. Ja prvorodená, ona druhorodená. Ja bloncka, ona bruneta. Do huby sme si dávali cencúle z povodia rieky Handlovka a do rúk chytali sneh zašpinený od hnilých listov a kravských lajen. A bolo nám to dosť jedno. Jediné pravidlo bolo, že žltý jesť nemáme. Sneh.

Chodievali sme na expedície vedené taktovkou otca. Takýmto spôsobom nás zoznamoval s prírodou. Ukazoval včelie úliky, základy starej horárne, prvé jarné kvety (hluchavka, pľúcnik, podbeľ) a učil nás fotiť. Dosť často sme stanovali. Otec mal vychytané príjemné lokácie. V rieke sme umývali špinavý ešus. Najprv riečnym pieskom, potom vodou. Bála som sa pijavíc. Väčšina vecí, ktorých som sa bála sa nestali a ani nestanú. Čaj z jahodových listov, prvé prvosienky. PRIMULA. PRVÁ.

Už nemám ani jeden mliečny zub. Už prešlo tak dvadsať rokov. Za ďalších dvadsať už možno nebudem mať v hube nič. Tvar bez formy. Vyschlé řečistě. Aj na týchto miestach bude možno postavených sto tisíc hnusných rodinných domov. Základy starej horárne už padli. Kto tam asi tak žil? Betón na zamrznutej tráve, na šípkových kríkoch (chrastie), na starých duboch a storočnej lipe. 

A ona ešte má tie zuby? To by ma naozaj zaujímalo. Teraz je v móde si z toho robiť bižu. Náhrdelník zo zažltnutých mliečnych zubov. A prečo sa o spomienkach vraví, že sú zažltnuté? Hady na lúke, varenie polievky v hrdzavom hrnci. Z hlávok ruží a lístkov myšieho chvostíku. Devil give me wings.