Rozčechrala si chĺpky. Vytvorili jej súvislý koberec. Zakryla ich do nohavičiek. Pomaly si navliekala pančuchy. Začala od prstov na nohe a rolovala smerom hore. Vzadu na lýtku mali pásik, ktorý sa vinul aj cez stehná a zadok.
Vyšiel zo sprchy, kde pobudol pár chvíľ, vodu totiž miloval. Dal si na seba spodky, nohavice, tričko a rolák. Všetko čierne. Po dvoch dňoch si umyl zuby. Vzal si peniaze a kľúče. Zabuchol za sebou dvere.
Navliekla na seba šaty, ktoré si na ľavej strane tela zazipsovala od bokov až po prsia. Pod šatami nemala nič. Vlasy zachumlala do neurčitého tvaru niekde na temene hlavy. Na pulzujúce zápästia naniesla kvapky jemného parfému. Krk jej zdobil ochranný kryštál. Obula sa, vzala si kľúče a peniaze. Zabuchla za sebou dvere.
Ešte pred vchodom si zapálil cigu, ktorú si kúpil vo večierke oproti. Na umytých zuboch ten tabak vždy chutí divne. V duchu si nadával. že so sebou nevzal slúchadlá a nejakú príjemnú dynamickú hudbu. Mohol by sa tak popri prechádzke naladiť na nadchádzajúci večer, ktorý sa rozhodol tráviť osamote.
Ešte pred vchodom si zapálila cigu, ktorú si kúpila vo večierke oproti. Neznášala fajčiť a kráčať zároveň. Z večierky sa ozývala hudba:
" I feel something. Something is coming. Aaaaaaa."
Dnes ho už musí stretnúť. Nie je možné, aby sa v takto malom meste ich cesty nepretli.
ODSTREDIVÁ SILA.
Vošiel dnu. Z baru si vzal noviny, objednal si dve deci červeného, posadil sa a čítal. Dnes ju už musí stretnúť. Nie je predsa možné, aby sa v takto malom meste ich cesty nepretli.
TELEPATIA.
Po chvíli vošla dnu aj ona. Pozdravila sa barmanke, objednala si dve deci červeného a dychtivo čosi rozoberala s personálom. Všetci sa nahlas smiali.
Všimol si ju. Obliekol sa, noviny nechal novinami a víno vínom. Vybehol von a zapálil si. Čo spraví? Konečne ju stretol. Tú, s ktorou sa míňa. A je sama. Čo má spraviť? Vošiel dnu. Sedela za stolom a odsŕkavala si z vína. Stretli sa im pohľady. Pozrela do zeme. Ako malé dievča.
Všimla si ho. Pozrela do zeme, poškrabala sa vo vlasoch. Hlasy ľudí zmizli a hudba nadobudla na intenzite tak sto násobne viac. Spraví niečo? Do úst si vložila cigu, prešla okolo neho, pričom ho nezabudla uhranúť pohľadom.
NÁHODA.
Rýchlo vzal noviny, víno, cigy, prachy a premiestnil ich k jej stolu. Objednal ešte fľašu červeného a vodu. Poháre dolial. Posadil sa oproti vchodu tak, aby ju videl vchádzať.
REAKCIA.
Vošla dnu, mrkla na stôl, kde predtým sedel, na barmanku, na stôl, na barmanku. Tá pokynula hlavou k stolu, za ktorým sedela predtým. Dramatic look. Ticho mu hľadela do očí, sadla si a nepovedala ani slovo.
Zdvihol pohár, štrngli si a obaja to deco vína exli. Predstavil sa jej. Matiáš. Aj ona jemu. Zoja. Poznajú sa z videnia. Bývajú oproti sebe. Doteraz to nevedeli.
TRAPAS. KONŠTANTNÉ PREKVAPENIA.
On. FLASH FORWARD.
Má ju u seba v izbe. Konečne. Nalieva jej víno, usádza ju na posteľ, dnu púšťa čerstvý vzduch. Zapína gramofón, no hudba sa stráca niekde medzi nimi dvoma. Chytí ju za šiju, pritiahne ju k sebe, bozkáva ju, rozopína jej šaty, hľadí jej bradavky, lýtka, prstom sleduje pásik na jej pančuchách, zabára sa do nohavičiek, hľadí jej kliťák, zacvakáva medzi prstami jej pysky a priťahuje si ju ku svojmu prirodzeniu, zatiaľ čo jej hľadí jej jemný chrbát.
Ona. FLASH FORWARD.
Usadí ho u seba v kuchyni. Naleje obom víno. Odpijú si a ona si na neho obkročmo sadne. Jeho tvár chytí do dlaní a začne ho bozkávať. Vyzlečie mu rolák, tričko. Panvou sa pritlačí ešte viac do jeho lona. Presne tak, aby cítila ako to všetko správne pulzuje. Rozopne mu nohavice, nakloní sa nad neho a vloží si ho do úst.
STOP.
Matiáš ponúkne Zoji cigaretu, oblečie jej kabát, berie oba poháre s vínom a vychádzajú na čerstvý vzduch. Obom je akosi teplo. V polovici cesty ju však chytí za ruku a vedie ju dolu po schodoch do respírka, v ktorom sa fajčí a nikto tam nikdy nie je. Ona si sadá na lavicu, no pohotovo sa ocitá v jeho rukách a sedí s rozkročenými nohami na stole. Matiáš sa umne približuje k Zoji. Hľadia na seba. Zoja vezme pohár vína. Odpije si. Vidí ako mu pod nohavicami stojí vták. Chce to všetko oddialiť. Stačí jej absorbovať. Tu. Na tomto ukrytom mieste. Zapáli zapaľovač, zaiskrí mu ním pred očami. Matiáš si pripáli a spoločne fajčia. Zoja zoskakuje zo stola a ladne kráča hore schodmi. Napäť za spoločný stôl.
Nič sa nestalo.
RADKA:
„Veď sa nič nestane, keď pôjdeš, ty ťapa!“
vyhrkla zo seba rýchlosťou blesku Sestra Deprészie, zatiaľ, čo umývala podlahu,
tou istou handrou, ktorou si ich matka, každé ráno suší vlasy.
Deprészia sedela v rohu chodby na malom
štokrlíku a fajčila čiernu Sobraňku (ako ich s obľubou a istou roztopašou
v hlase, v slabej chvíli, volala). Rukami si objímala kolená, letmo
sa knísajúc, sledovala Sestrine rýchle pohyby. Na podlahe ostávali prilepené
dlhé, červené vlasy. Znechucovalo a fascinovalo ju to zároveň. Popol
odklepkávala automaticky pod seba. Sestra ju niekoľko krát prebodla pohľadom až
to zabolelo pri žalúdku. Deprészia vyplazila jazyk a odhodila špak na
vlhkú zem. Vstala a odišla do kuchyne, aby sa mohla napiť čistej vody.
Rituálne vyliala dva poháriky a až ten tretí vypila. Tak to má rada. A nijako
inak.
Premýšľala nad tým, čo jej Sestra povedala.
Výnimočne by chcela, aby sa niečo stalo (čo by to tak malo byť ostáva záhadou
aj pre ňu samotnú). Akonáhle niekto vysloví negáciu jej želania nahlas a zreteľne
(alebo aspoň hlasnejšie a zreteľnejšie ako ona sama v kúpeľni pred
špinavým zrkadlom), tak akoby sa v jej hlave prestavil celý mechanizmus a jej
je odrazu jasné, že to nebude tak, ako si myslela, že by mohlo, a že sila
cudzej myšlienky je niekoľkonásobne koncentrovanejšia, ako tá jej. Občas sa jej
to zdalo podivné, ale brala to ako desatoro a radšej nepolemizovala.
Prijala to ako pravdu přes, kterou nejede
vlak. Položila pohár na hranu stola a čakala kedy spadne na zem a roztriešti
sa na milión kúskov. Trvalo to len krátku chvíľku a bytom sa niesol zvuk ostrejší
než britva tatranských pašerákov.
Deprészia odtancovala cez chodbu do svojej
izby a ponechala Sestru napospas tomuto osudu. Sestra mlčala a myslela
si to svoje, čo si už myslí niekoľko rokov odkedy Deprésziu pozná, ale
minimálne polovicu z tohto obdobia jej to už neopakuje. Radšej berie do
ruky handru a ide prepojiť úlomky na jednu hromadu, aby následne, len tak
v tielku a nohavičkách vyniesla s radosťou smeti a nechala sa
obdivovať všetkými susedmi z okolia. Sestra (ani nahá, ani oblečená), mala
rada pozornosť a očný kontakt s okolím. Bežala hore po schodoch,
ktoré brala po dvoch, plastový biely kôš sa jej hompáľal v ruke a kričala:
„Szia! Szia! Všetci sa na mňa pozerali! Všetci! Aj Smaragd z druhého!“
Deprészia všetko zreteľne počula aj za zatvorenými
dverami. Stála pri nich a čakala na moment kedy má otvoriť, aby Sestra
plynulo vbehla do paláca a tanečným krokom postúpala po maminých
vlasoch. Deprészia medzitým zabuchla dvere, aby nikto nevidel a nepočul, čo
sa odohráva medzi ICH stenami, medzi ICH stehnami.
„Hej, máš pravdu, keď ostanem doma, tak sa
určite nič nestane,“ zašepkala rudými
perami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára