74. Vnútorný monológ hráča ruskej rulety

RADKA:

Za chvíľu to príde. Šanca že sa dožijem prvých slnečných dní tohto roka je vyššia, než to, že sa mi mozog rozpleskne na bielu stenu. 1:6, to nie je márne. No a čo, v prípade, že to nevyjde, tak sem o pár rokov budú chodievať zástupy turistov, sledovať umelecké dielo, ktoré vytvoril život. Áno, život a nie ruka nejakého pochybného umelca. Možno bude pri tej škvrne aj ceduľa s mojim menom, možno pridajú aj príbeh. Dostane sa to na verejnosť, k širokým masám. Je možné, že sa budú o mne aj učiť! To preháňam...

Skôr ma asi niekde zakopu ako psa, ako odpad. Vyhodia ma za mesto na skládku a podpália. Nikto nebude poznať moje meno, nikto sa nikdy nedozvie dôvod mojej hráčkej vášne. Nikto. Ešte, že sa toho nedožila mama!

Šanca prežiť je vysoká!

Prídem tam, sadnem si na bedňu, pozriem sa im do očí a vezmem do ruky zbraň. Vhodím jeden, jeden jedíný náboj a mocne zakrútim. Priložím hlaveň ku spánku, najprv sa jemne, dotknem kohútika a následne stlačím. Padnem z bedne a všetci mi zatlieskajú. Inak to nesmie dopadnúť, nesmie! Vezmem si všetky prachy a zmiznem do iného štátu. Tam nikomu nepoviem odkiaľ mám toľko peňazí, ani odkiaľ som.

Stanem sa pekárom. Budem nadránom vstávať a piecť čerstvý chlieb pre celé mesto. Nie nie, radšej budem poštárom, poslom dobrých aj zlých správ. Ľudia si ma budú vážiť, vyrozprávajú sa zo svojich starostí. Takto budem mať prehľad o tom, čo koho trápi. Hm, v tom meste iste nikto nebude poznať pravidlá tejto hry. Môžem to tam rozbehnúť a pomôcť im vyvliecť sa z finančných problémov. Veď tu u nás to úspešne funguje už niekoľko rokov. Prečo by mal byť svet ochudobnený o túto príležitosť? Prečo by som ja, preživší, nemohol ďalej niesť toto posolstvo?

Šanca prežiť je vysoká!

TÁŇA:

Green park, Piccadilly. Sedem ráno. Hmla, dvanásť stupňov. Na strome oproti straka.

Môj byt. Večer. Líham si do postele a za susednou stenou, rovno pri mojej ruke je pravdepodobne inštalovaný radiátor, ohrevné teleso. Za stenou. Sála teplo až ku mne a ja ho pripúšťam a hrám sa s myšlienkou, že to vlastne ani nie je abstraktná vec to teplo. Takto k večeru sa rada upínam k podobným myšlienkam.

(Popevok)

Komu je viac fajn v tomto živote? Komu je viac fajn ako Tatiane? Komu je viac v tomto živote? Komu je viac fajn ako ako mne?

Dostávam sa do nálady, bola by škoda opustiť tento svet. Musím opustiť tento svet, indiánska uspávanka a negro spiritual. Blaho. Som rozodnutá.

Unsinkable in the water. Avalon sutra. As long as I can hold my breath.

Mať všetko rozhodnuté a byť úplne šťastná? To je len sen. Čistý kryštalický jazyk. Zrkadlo sebalásky. Mám peniaze na jablká a iné pochúťky. William Tell bez decka. Nezomriem. Ešte nie. Sága pokračuje.

Tibetské zvončeky. Tuc tuc tunc tunc. Buddhovská pentáda pokojných božstiev zaujala postoj blankytný. Vyber si kontinent, na ktorom sa chceš narodiť, milá Tatiana. Cítiš vôňu? Štrnásť ženských mien v ich strede nesie dvojhlásku.

Šesť ženských mien tu a teraz. Neumrela som. Padla za nás Ľudmila.

73. Bezúčelná prechádzka

TÁŇA:

Zelenkavé tendy (vraciam sa k svojim vymysleným slovám), šnúrky, opálené nohy, kraťase, slnečné okuláre a holý chrbát (lebo si to môžem dovoliť, nie je na ňom totiž nič), vlasy ako po výbuchu Delfína, v slúchatkách nejaký pofidérny surf rock z Big Sur, ladné vlnky, ostré gitarky a zhulený hlas spievajúci „oh babe slow down, just slow down“. Keby sa to tak dalo. Sto schodov, vchodové dvere (Bratislavčania ich volajú „brána“) rozrážam a vyskakujem na ulicu.

Yeah. Teplý vzduch vchádza do nozdier a ja sa naň začínam sústrediť hmatom, nesmejte sa mi, meditovať sa ešte len učím. Prejdem okolo základky, školáku, stromy šumia, rastú tu prevažne lipy  a topole, myslím. Topole mi vždy veľmi voňali. Na ihrisku sa deti hrajú vo vysokej nepokosenej tráve. Jazdia dokolečka na bicykli. Mačičky na baterky. Sú hladné a smädné, no nejdú domov, lebo BYICHUŽNEPUSTILIVON!!! Úsmev, takéto momenty vždy potešia. Vymýšlanie hier priamo v teréne. Deti majú k dispo len kríky, plot, stromy, trávu a antuku. Asi ich kreativita pracuje trošku inak ako keď introvertne ležia doma na sofe a hrajú Minecraft.

Pred barákom na Kulíškovej je jedno super miesto, babky si tam pred vchod (bránu) vyniesli lavičku a ešte stále popíjajú vonku, pri rušnej ceste, turkov. Echtových, v pohároch na stopke, hrubé sklo. Ale len do pätnástej, pozor. Po poobednej sieste vyťahujú suďák z Mildy. Party začína.

Autobuska, fuf, toto miesto je nabité tak, že ho radšej míňam. Kafe a malinový sirup na stojáka. Spolu s úsmevom pekného nie barmana ale baristu, piči. Dámy nenadávaju, Táňa. Dámy nie. Teraz sa nikdy neviem rozhodnúť, či doprava alebo doľava. Ale vždy ma to ťahá viac doprava, medzi tehlové bytovky. Nie popred Twin City, nie popred Neuroveu. Dnes si nebudem čítať v Medickej, dnes som na prechádzke.

Preštrádujem celé mesto, zaznamenám pár pohľadov od predavačov kebabu (koľká pocta), občas si trošku asi aj popisknem do hudby, schovávam sa do tiena na Konventnej, tá ulica dýcha niečim iným ako ostatné. Nie jediná ale jedna z nich. Ups, zaviazať šnúrku. Ruže v záhrade na Panenskej sú v plnom rozkvete – presne ako ja. Ehm. Chuť na letné vínko. Biele. Next Apache. Na moment skladám slúchadlá a vychutnávam si šum okolo. Cinkanie pohárov, plačúce decko, odsúvajúce a zasúvajúce sa stoličky. Dopíjam, fičím.

Hore, do kopca, na samý vrchol. Tempo hudby dokonalo zladené s tempom krokov. K celej tejto letnej gýčarine mi už chýba len ružová žuvka a bubliny. Le chewing gum. Nikoho nepoznám. Nikoho nezdravím. Slnko mi príjemne zohrieva hlavu. Sadám si na obrubník, pijem vodu, ktorá sa ešte nestihla vypariť. Bohatá vnútorná krajina? Pull over, let me in. Niekedy celé dni neprehohvorím.

Hrad, Strmá cesta, bazén. Bazén? Okej. Ciga pod skalami. Zuckermandel. Vám musí JEBAŤ! Dámy nenadávajú, Táňa. Ja to jebem, ja som slečna. Naťahujem granát a hádžem ho smerom k tomuto architektonickému skvostu. Pobehnem k ufu, Zuckermandel horí naružovo. S trblietkami. Dunaj je plný delfínov.

Prešli štyri hodiny. Sadám na bus smer Vlčie hrdlo. Za oknom pozorujem krajinu, čas a priestor. Turisti s dáždnikmi namiesto slnečníkov. Spolusediaci na Tindri. Ľúbi, neľúbi? Tak jednoduché. Mačovia v cabrioletoch a zosolárkované debilky s nimi. Našpúliť, tááák. Môj stredný prst spoza okna MHD (s efektom pobozkania ho), nechápu. Široký úsmev. (Asi som psychicky narušená) (Asi mi jebe) (Asi neviem, čo so sebou).

Vystupujem, tridsať minút cesty, skladám a vypínam hudbu. Bzučanie Slovnaftu, bzučanie letných cvrčkov, pod nohami len suchý štrk. Vôňa divokých rastlín, asfaltu a topolov. Kombo. Žiadne autá. Žiadni ľudia. Motýle, lietajúce chrobáky a včely. Slnko je nižšie, je večer. Pri jazere nikto. Vyzliekam sa do naha a skáčem do vody.

Áno, toto je o mne. Píšem o sebe. Vysielanie hitparády inotajov skončilo. Teraz o mne môžete hovoriť niekde na káve. Váš život je tak prázdny, že musíte riešiť životy iných. Vaše nudné stereotypy, milovanie sa raz do týždňa a partnerky, ktoré zaujíma len fitko a Smatanová. Píšem o sebe. Som taká. Milujem sa za to. Tá Táňa, ach.

RADKA:

Účel svätí prostriedky. Vravieval si často a mne trvalo veľmi dlho kým som to pochopila. Tvoj účel, moje prostriedky. Niekedy naopak. Väčšinou nie.

Prechádzam prázdnymi miestami vo vyprázdnenom meste, v ktorom som pred rokmi nechala svoju dušu. Hľadám ju rovnako vytrvalo ako hľadám seba. Nikde už nenachádzam svoj odraz. V zrkadle sa nevidím. V odpadkoch už nebývam. Sú tu všetci a napriek tomu tu nikto nie je. Sama blúdim a blúznim. Dnes nie som mokrá od potu, nemám teplotu, ani delírium. Volím si cesty, ktoré nepoznám. Dôležité je to, že som vôbec schopná voľby, že som vôbec schopná, že som to vôbec ja.

Kde tu zahnem doprava, ale skôr ma to ťahá doľava a ja si v duchu vravím, že ma smeruje hlas môjho srdca a možno je to Boh a možno Marx. Nech. Za každým rohom sa bránim vonkajším vplyvom. Bránim sa slovne, len výnimočne fyzicky. A že to viem! Jedno aj druhé. Druhé aj tretie.

Jeden krát som takto stretla aj teba. Stál si pred obchodom s loveckými nožmi a vášnivo fajčil. Až teraz si uvedomujem, že si vždy vášnivejšie fajčil, než miloval, ale to odbáčam (spisovné to asi nie je, ale tik tak, tik tak a hluk je hlučnejší, než by sa zdalo, tik tak, tik tak) na druhú koľaj a to nie je prvoradé. Každopádne je to aj trochu trápne. Jebať. Obvykle vulgárna nebývam, ale sú isté chvíle, keď si myslím, že si to môžem dovoliť. Stále kráčam slepo ďalej, občas si pobehenm, občas si odpľujem.

Účel svätí lovecké nože. Lovecké nože svätia moje telo. Fenomenologické aj semiotické. Dnes som to počula, tak machrujem. Nemám veľa času, tak machrujem. Neostáva mi nič iné ako machrovať. Podvedome kráčam ďalej. Poď so mnou, ak sa nebojíš.

72. "Au milieu de l'hiver, j'ai découvert en moi un invincible été."

"Uprostred zimy som v sebe objavil neprekonateľné leto."

A. Camus

*voľné asociácie*

RADKA:

Neviem ako, ani kedy sa to stalo. Namýšľam si, že mám výpadok pamäte, ale niečo mi hovorí, že to nie je pravda. Namýšľam si to však ďalej. Tak to mám vo zvyku a na svojich zvyklostiach nehodlám nič meniť. I keď zvyk býva označovaný ako „železná košeľa“. To sa mi nepáči lebo železo na koži by mohlo zoxidovať. Mohlo? Prehodnotím svoje tvrdenie a radšej sa zvyku zbavím. Snáď. Ak by táto činnosť neprebehla (čo nemení nič na tom, že ešte stále prebehnúť môže, je to predsa len proces a proces súvisí s časom), tak mám naozaj výpadok pamäte. Počkať, počkať, to, ale logicky nedáva zmysel alebo hej? Nuž, nevadí, vytiahneme roletu a pokračujeme ďalej (pop kultúrny odkaz, ktorý je však skôr alternatívou vo svojom žánri a napriek tomu mainstreamom).

Namýšľam si toho mnoho a vďaka tomu môžem prekonať tieto dni a noci. Namýšľam si, že som dobre vychovaná, spoľahlivá, zodpovedná, tolerantná, flexibilná, spoločenská, že viem dobre hrať šach, že rozumiem cudzím jazykom, že sa vyštveriam na strom, že preleziem plot, že vypijem desať panákov slivovice, že zatancujem na námestí, že sa nemusím hanbiť, že viem čítať medzi riadkami, že viem otvoriť konzervu s paradajkovým pretlakom, že viem predýchať stratu vedomia v autobuse, že všetci Hoffmani sú si rodina, že mi mesiac v určitých fázach svieti v noci do ksichtu, že gold is the new black, že fašizmus vymrie po praslici, že dôjde k radikálnym zmenám, že preplávam La Manche, že ti raz zamotám hlavu, že straka skryje ukradnutý orech, že objavím poklad ukrytý v záhrade.

Fakt neviem kedy, ani ako sa to stalo. Zrejme mi vypadla pamäť. Z vrecka, ktoré som si nezazipsovala i keď som mala. Papierové vreckovky v tom vrecku, v tom vrecku, v ktorom bola predtým aj pamäť, ale už nie je, tak tie vreckovky vo vrecku ostali, ale čo s nimi, že áno? Bude to dar pre cudzinca. Dobre. Napíšem na ňu svoju adresu, aby som sa nestratila.

Me quemo por dentro.

TÁŇA:

Čo rastie v temnej pôde sklamania? Al - kemi znamená čierna zem a to konkrétne v údolí rieky Níl. Alkémia, alkímia, alchýmia - názov pochádza z arabčiny. Akú farbu má farba chvíle? Kto je ten tretí, ktorý vždy kráča popri tebe? Farba chvíle je zlatá.

Ja ale žijem zo studena chladného severu. Vraj som bohyňou čarodejníctva. To znamená, že aj zimu viem ľahko v leto premeniť. Vlastním sokolie rúcho, koč ťahaný mačkami a kanca so zlatými štetinami. Iní vravia, že som aj vedomkyňou lásky a krásy a party girl Aesiru. Mám rada veci, ktoré v sebe majú pomlčku. Moje vlasy sú blond. Mám slabosť pre krásne šperky. A pre basu, och. A rada provokujem. Vlastním niekoľko rastlín, ktoré nazývam svojimi a rada sa nimi obklopujem. Ďatelina, ľudovo nazývaná "trojka". Mak. O jeho účelnosti snáď hovoriť nemusím. Prvosienka s jemnou podmanivou vôňou a so sklonenými kalichmi. Ruža - vitaminiferum, diuretikum, mierne adstringens. Tú používam aj ako parfém. Santal, jahoda, myrta a tak. Nič z toho pravdepodobne nepoznáte. Nikdy vás to nezaujímalo. Môj pohľad je uhrančivý, prenikavý a jasný. 

Party girl Aesiru? Zlé jazyky! Ľudia radi označujú slasť za neresť.

Prechádzala som sa jedno ráno na hranici môjho kráľovstva. Došlo mi imelo a narýchlo som ho potrebovala (nie, nepoviem na čo). Keďže moja krajina susedí s krajinou tých  čiernych rozprávkových bytostí malého vzrastu, niet divu, že som ich stretla. Nie vždy mám chuť na rozhovor. Ale pozor! Takú krásu som v živote nevidela! Ten najčarokrásnejší šperk. Nazvali ho Brisingamen. Vraj celé striebro sveta sa nevyrovná jeho hodnote. Tak sa pýtam tých zakrpatencov, že čo sa teda jeho hodnote vyrovná. Že za čo ho od nich môžem kúpiť... Viete, čo mi povedali? Že za moju lásku. Že tá sa jediná vyrovná jeho kráse a hodnote. Pokiaľ s každým z nich strávim deň a noc, Brisingamen bude môj. Zabudla som na to, že som kráľovnou a s týmto paktom súhlasila. Preto party girl.

Náhrdelník vlastním. No za to už nevlastním manžela, ktorému sa tieto klepy samozrejme doniesli. Ani sokolie rúcho mi nepomohlo. Dostala som trest. Ten zlatý šperk musím nosiť do konca života na sebe. Také takmer neviditeľné poznávacie znamenie. Ehm. A vraj mám svoju lásku hľadať. Ak na neho natrafím, vráti sa ku mne. Počas putovania som bola statočná, no občas som sa uchýlila k plaču. Pokiaľ sa moje slzy dotkli zeme, premenili sa na zlato v kameňoch. Tie, ktoré padli do mora sa premenili na jantár.

Mumifikácia momentu. Zabalzamované slzy. Kúsok leta na mojom krku. A zima. Tá zima. 

Čo ten akcent? Odkiaľ ste? Môžem vám priniesť nejaký drink?

-

Vďaka. Dala by som si golden haze. Ten mám najradšej.

Mám, som, vlastním, rada. Leto, zima, leto, zima.  

71. V zámku zostalo ticho!

RADKA:

Neležím vo svojej posteli. Budím sa na zemi. Chladnej a vlhkej. Nemyslím si, že by som sa pošťala, ale vylúčiť to v tejto chvíli úplne neviem. Nedokážem vstať tak rýchlo ako by som si želala. Rozhliadam sa okolo seba, miestnosť je prázdna, ja som nahá. Začína mi byť trochu zima, ale vstať stále nedokážem. Rezignujem. Cítim ako mi vlhký chlad, či chladná vlhkosť vsakuje do kože. Pripadám si ako lakmusový papierik, ktorý ma niečo prezradiť, ale zatiaľ len zaryto mlčí. „Som už po smrti?“, pýtam sa v duchu, ale odpovede sa nedočkám lebo v duchu už nikto iný nebýva.

Zrejme je už na čase. Počítam do päť, vyššie ísť nedokážem. Nie, že by som to nikdy neskúšala. Tých pokusov boli tisíce, čo tisíce, ba priam státisíce. Tak abstraktné a pri tom až otravne konkrétne. Napriek tomu a napriek všetkému, vyššie ako do päť ísť nedokážem. Zaseknem sa a ostanem stáť (minimálne) v polovici schodiska. Ešte, že je vždy po ruke výťah, ktorý si zavolám mávnutím ruky tým správnym smerom (vždy doľava) a ten ma pomaly (aby som nedostala závrat) presunie tam, kam treba. „Kam treba“, to je jediný správny smer, ktorý akceptujem. Kto ho, však, určuje mi je vcelku nejasné. Nebolo by, ale pravdivé, tvrdiť, že som sa touto otázkou v minulosti hlbšie zaoberala. Toľko na okraj. Takže sa vrátim späť ku svojej situácii. Ležím na zemi a musím počítať do jeden – dva – tri – štyri – päť, aby som naraz, čo možno jedným plynulým pohybom vstala zo zeme (to slovo prízvukujem naschvál, aby to všetko bolo ešte patetickejšie) a šla ďalej. Kam ďalej? Nevedno. Miestností je tu iste habadej.

Pomaly sa dostávam k číslu päť. „Teraz alebo nikdy!“ vravím si opäť v duchu duchovi. „Päť!“ vykríknem celkom nahlas až ma to prekvapí, vyskočím na rovné nohy a kýchnem si. Pozriem sa pod seba a podlaha je naozaj nasiaknutá akousi tekutinou. Nielen tam, kde som ležala, ale komplet celá, v každom rohu a zákutí. Odrazu mi v nej čvachtajú chodidlá. Už jej mám po členky. Po kolená. Po zadok. Po pupok. Po boky. Po prsia. Po krk. Po bradu. Po pery. Po zatvorené oči. Ponad hlavy.

TÁŇA:

Na ľadovej kryhe surfuje si k zámku. Ona. Točité schodisko sa zavŕtava do jej mozgových závitov. Komnata je otvorená. Kľačí na kolenách a prstami zametá svoje zlaté vlasy z kamennej podlahy. Studený vietor deformuje jej bradavky. Ľudia za stenou sú hluční. Sú šťastní. Smejú sa.

Kúpe sa. Modré mydlo sa obtrie o jej dlaň. Zmýva. Zmýva všetko. Do mútnej vody rozkladá svoje vlasy.

Biela pani sa potkla o svoj závoj. Padala jedno. Padala tri. Padala desať poschodí. Že ako vznikol názov vína "Hradná pani"? Vyluhovali závoj nasiaknutý jej KRVOU.

Rada strihala šípové ruže. Tŕne pripodobňovala rôznym predmetom. Snívala o avantúrach v altánoch. Jemné rozšnúrovavania jej živôtika. Vodopády slasti. Jej priezračný a melodický hlas sa rozliehal salónom. Popevky. Vraj každú sobotu večer je čas na trestanie. Raz videla (šla pre nejaké ovocie) ako z jednej strany pozemku (tam, kde je rieka) plávajú dve loďky. Štyria muži v kabátoch vošli do zámku bočným vchodom.

Sedí v izbe a dlhými prstami zametá svoje vlasy z kamennej podlahy. Barometer ani kukučkové hodiny sa nehlásia. Muchy zmizli. Ticho a ona. Zo stien ju pozorujú portréty jej predkov. Pred kov. Čo je za tými zahľadenými pohľadmi? Veľké utrpenie? Veľa sĺz? Veľa nechcených detí? Vykloní sa z okna a na jazyku zachytáva snežné vločky. Necíti chlad. Je čistá.

Na zámku zostalo akosi ticho. Cválajúce kone za vitrážou. Polovica kráľovstva? Nie! Celé kráľovstvo je moje! Vzdychy. Do Hospodinovho zhromaždenia nesmie vojsť muž s rozdrteným alebo odrezaným prirodzením. Do Hospodinovho zhromaždenia nesmie vojsť bastard. Ani jeho desiate pokolenie nevojde do Hospodinovho zhromaždenia. Pohľad von oknom. Zástupy pri vodopádoch slasti. Jebe na to. V tichom zámku je nuda. Ona, karafa, desať poschodí, závoj nasiaknutý krvou a altán. Vraj tá najkrajšia pôjde prvá. Záhradná slávnosť sa môže začať. Áno? ÁNO!

70. Legenda

RADKA:

Legenda o Sv. Alexandre

Alexandra už od detstva vynikala medzi rovesníkmi, nielen dĺžkou svojho kabáta, ale i nesmiernym darom reči. Či svietilo slnko, či mrholilo, rozprávala deťom i starcom, príbehy z ďalekých svetov plné dobrodružstiev a zábavy. Jej neprajníci ju za každým rohom potajomky osočovali z klamstva, že si všetky tie bájne miesta na svete jednoducho vymyslela. Šírili zvesti o jej bujnej fantázii po celom kraji. Alexandra sa však nedala zlomiť. Pevne a vytrvalo rozprávala príbehy ďalej, bez prestania. Ústa sa jej nezavreli ani počas spánku, keď vykrikovala do tmy: „Garam Masala!“ Postupom času bolo menej a menej tých, ktorí by jej dychtivo načúvali. Ľudí totiž vyľakalo, že sa ocitla v nemilosti správcu tohto kraja. On dal na reči neprajníkov a verejne označil Alexandru za nepriateľa ľudu. Tvrdil, že ich chce opiť svojimi báchorkami, že nič z toho, čo hovorí nie je pravda. Správca vydal vyhlásenie, že Garam Masala neexistuje, že medzi korenia sa radí len to čierne a rasca. Dospelo to až tak ďaleko, že Alexandra musela opustiť tento kraj a vydať sa na cestu. So sebou si vzala tabak, knižku a odšťavovač.

Prechádzala okolo potôčika, jazierka, lesa, parku i močiara. Radosť však nemala. Nestretla cestou nikoho, komu by rozpovedala jeden zo svojich fantastických príbehov. Začala mať pocit, že ju voľakdo takto skúša. Brala to s pokorou, ktorá jej bola darovaná do vienka a mlčky kráčala ďalej. Na konci cesty, keď už ledva prepletala nohu cez nohu a jazyk sa jej ťahal po zaprášenej zemi sa voľakdo zľutoval a zoslal jej na zem oslíka, ktorý si ju vyložil na chrbát a niesol až do púšte z bieleho piesku. Oslík sa však sústredil na cestu a nepočúval jej  historky o krajine soli, ktorá málo solí. Zmierila sa s tým, že bude mlčať už na veky. Avšak voľakdo nechcel, aby všetky jej príbehy ostali zabudnuté. Zoslal jej vtáčika. Vtáčik pozorne načúval všetkému, čo mu Alexandra povedala a šíril jej posolstvo do sveta, aby neupadla do zabudnutia.

TÁŇA: 

Vraj existuje miesto, ku ktorému vedie dlhá cesta lesom a lúkami. Málo z nás vie ako sa naň dostať. Prostredie ponúka mnoho vodítok. Jedným z nich je ozvena po asi 500 metroch, kedy sa naša noha prvý krát dotkne mäkkého sivého machu. Musíme stáť na presnom mieste a zakričať niečo "múdre". Náš hlas odletí, pretočí sa pár krát vo vzduchu a následne nám ozvena šepne do ucha, ktorým smerom sa treba vydať. 

Na svahu po ľavej strane sa zvyčajne pasú srnky. Pokiaľ je naše ucho pozorné, neunikne mu, že rozprávajú ľudskou rečou. Nesmieme im odpovedať. Sú zlé, zvrátené a začarované. Pokiaľ by sme tak spravili, miesto by sme už v ten rok nenašli a na 365 dní by sme sa stali jednou z nich. Treba byť naozaj ostražitý. 

Pokračujme v ceste. Údolím sa vinie malý strieborný potôčik, ktorý pri každom náraze na malý trávnatý meander zmení svoj zvuk. Improvizácia čistej vody. Do potôčka vložme svoju ľavú nohu, tak sa do našich hláv nahrá zvuková stopa, ktorá nám v hľadaní tohto legendami opradeného miesta tiež pomôže. Znie ako zvončeky, xylofón, cimbál, cikády a skúsenejším prechádzkárom trochu pripomína jazz. Vytiahneme nohu a nasledujeme jej smer. Farby krajiny sa jemne pozmenili.

V tomto momente sa treba obzrieť za seba. Okolo ohniska sedí sedem postáv, čo najrýchlejšie ich pohľadom zoskenujeme a vyberieme si jednu, ktorá nám padla do oka. Ráznym krokom sa k nej vyberieme, neváhame (aj keby sa nám z blízka hnusila) a čo najvášnivejšie ju pobozkáme. V srdci zacítime jemné pichnutie, zatočí sa nám hlava, teraz treba zavrieť oči, nezľaknúť sa - postava nás chytí a odsotí - týmto hrubým gestom sa nám tiež len snaží ukázať smer, nebojme sa jej.

Kráčame do kopca, ktorý je každým krokom strmší. Na radu prichádza lesný roh, ktorého znenie je tak pôvabné, že sa nám hneď pred očami objaví obraz človeka, ktorého tajne milujeme a nadobudneme pocit, že nás vábi a volá k sebe. V žiadnom, ešte raz, v žiadnom prípade tento prelud nenasledujeme. Nie sme tu pre to, aby nás niekto lacno zvádzal hrou na lesný roh.

Kríky okolo cestičky nám v tomto pomôžu a šípy na vetve divokej ruže nás z tejto halucinácie prebudia a jemne poznačia našou vlastnou krvou. Tú treba preniesť na prst a zlízať - takto vďaka prechádzke ešte aj získame novú vlastnosť - nikto si nás len tak ľahko nepodmaní.

Vietor v korunách borovíc rozohráva tieňové divadlo, ktoré sa projektuje akosi samo sebou a podľa podvedomia každého z nás. Niekto vraj vidí nočné motýle, iný zase divoké vlky, boli tu vraj aj prípady gigantických slimákov a chobotníc. Tieto obrazy si treba zapamätať, môže sa stať, že sa nám objavia v snoch a pri ďalšej ceste budú nápomocné. 

Blížime sa k miestu. Vieme to podľa bleskom rozseknutého stromu rozdeleného na dve časti. Kráčame na samučičký vrch lúky. Pokiaľ sa dá a je to možné, spočítame osamotené borovice. Ak narátame iné číslo ako desať, cesta sa pre nás končí a musíme ju podniknúť celú znova.

Šťastnejší z nás narátali borovíc desať, všimli si za nimi nádherný výhľad, brezový háj, v ktorého strede je na zemi položený obrúsok plný vína, ktoré sa nikdy neminie, srnky priniesli jedlo, ktoré nás pohostí na minimálne celý mesiac a divné postavy z okolia ohniska po vetre poslali podušky a prikrývky, ktoré nás zahrejú i schovajú pred dažďom. Ten prichádza len vtedy, ak účastníci prechádzky prinášajú na miesto zlú náladu. Ciže takmer nikdy. 

Teraz nám už len zostáva užiť si toto ľuďmi neobjavené miesto čo najlepšie ako sa dá. Poslúži nám k tomu zvuková stopa zo strieborného potôčika, ozvena, na ktorej sa dá dobre pobaviť, aj tieňové divadlo. Pokiaľ toto miesto nájdete, budete sa sem isto iste radi vracať. Ak sa Vám to však nepodarí, neváhajte kontaktovať autorku tejto legendy a tá Vám rada dovysvetlí všetko, čomu nerozumiete.