65. Vyrastala som v 90. rokoch na Slovensku...

Bilancia tohto obdobia z pohľadu dieťaťa.

TÁŇA:

Budem písať v odrážkach, pretože Slovensko sa mi tak vtedy javilo.

- Cestujem autobusom č. 5 zo školy v centre mesta. Na vysokom múre nápis "Slovák volí Mečiara!" a aj druhý "Mäso je vražda!".

- Robím z blata gule a hádžeme ich s kamošmi na bočnú stranu nášho paneláku (bielu), zanechali pekné stopy

- Bunker z diek pod schodiskom a v ňom skryté všetky poklady

- mame niekto ukradol peňaženku a prázdu, bez peňazí, hodil do kostola na dlážku, kde ju našiel farár a vrátil jej ju

- je zatmenie Slnka a ja idem zo zelovocu s desať kilovým vrecom zemiakov

- najviac mi chutí bazový sirup od starej mamy

- stredoškoláci sa mi v buse smejú, že som "dogabaná", jedna z partie ich však zahriakne slovami o tom, že som len dieťa

- stará mama ma učí piecť, robiť medovníky, šúlať šúlance (môžem jesť surové cesto)

- v TV po príchode zo školy pozerávam Alfa a Krok za krokom (cez víkend doobeda Zoro, Herkules a Xena)

- keď neviem dojesť obed, musím čítať vybrané pasáže z Biblie (lebo kým nedojem, neodídem od stola)

- hrám sa na lúke a v rieke pod panelákmi (chalani klamú, že tam bolo kedysi pohrebisko), robím si herbár a pozorujem raky

- nemám tablet, mobil, nemám usb, diskety, počítač, viem akurát o CD a kazetách s hudbou alebo rozprávkami, na ktoré som sa rada nahrávala a ničila tak najrôznejšie umelecké diela od Riša Mullera až po Popolvára

- sánkujem sa na sídlisku plnom snehu, oteplovačky, "kamaše", rukavice, jednoducho všetko je premočené

- som oprávnená ísť von sama, bez dozoru rodičov, bez toho, aby sa mi niečo stalo, niekto ma dal do dodávky alebo ponúkol "cukríkmi"

- milujem Family Frost

- rada skáčem gumu a hrám schovky

- milujem mandarinky

- zvedavo idem prvý krát do stánku so zmrzlinou, ktorý otvorili na boku nášho domu (citrónová + čokoládová)

- kupujem mlieko v sklenených fľašiach

- spomínam si na vraždu v autobuse, skíni dobodali "Cigána"

- spomínam si na veľa "náckov" 

- každý týždeň musím umývať schody v bytovke, nenávidím to, vždy v sobotu a vždy mi to niekto došlape

- z lietadla padajú reklamné papieriky

- všade sú kolotoče a cirkusy plné ľudí

- každý ma zahriaka, že mám byť TICHO

- povinne chodím na omše sväté, neskôr aj "poza ne" a doma si vymýšlam kázne (moja odpoveď mala byť dôkazom toho, že som v kostole bola) / šťastie z obalamutenia

- čítam Bellu a Sebastiána

A tak.

RADKA:

... a hojdajúc sa hádala s deckami zo sídliska, kde žili moji starí rodičia, že Mečiar je zlo. Cítila som, že spoločnosť sa delí (ak už dávno nebola) na dve. Jedna pre a druhá proti. Ja som bola proti. Prečo? Lebo sa to tak u nás doma hovorievalo. Nerozumela som tomu, ale som rada, že to bolo práve takto. Ktovie v akom názorovom spektre by som sa ocitala teraz. Uf. Určite by sa mi nepáčili farebné číra pankáčov z Nemecka, ktoré som zahliadla v telke. Páčili sa mi však aj všetky kreslenky, ktoré dávali, mala som kazetu Mišky Paštékovej a chodila som v nohavicom komplete s motýlikom amerického pôvodu. 

Vtedy si niektorí ľudia mysleli, že som chlapec. Ostrihaná na hríbika opatovskou strihačkou oviec (dlho to bol ten najslušivejší účes, ktorý som, podľa názoru našej babiny, kedy mala) som medzi dlhovlasé princezny nezapadla. Nebola som jediná, to nie, veď vtedy to bolo moderné rovnako ako fialová farba, vypchávky na pleciach a sprej Impuls.

Vedela som, že zomrela Lady Diana, že uniesli Michala Kováča ml. do cudziny, že existujú baskickí separatisti (a neskutočne sa mi toto slovné spojenie páčilo), že už čoskoro začne vysielať prvá súkromná televízia, že je dôležité mať na pamäti: "Zu Risiken und Nebenwirkungen lesen Sie die Packungsbeilage und fragen Sie Ihren Arzt oder Apotheker". Ešte, že vysielali Harvepína a ja som v nemčine nebola stratená. Väčší vplyv však mala zrejme reklama. 

V jednu nedeľu na STV dávali dánsky film Drömprinsen - Filmen om Em, ktorý si veľmi jasne pamätám až doteraz. Hrávali sme sa na stavenisku nadjazdu v Opatovej a chodili sme do oboch kaštieľov hoci to bolo zakázané. Ráno, cestou do škôlky, som oblečaná v modrých šatoch s Mickey Mouesom, na chodbe prekračovala ďalšieho cudzieho uja, ktorého suseda odvedľa po divokej noci vykopla. Vždy mi ich bolo ľúto, ako tam spia na chladnej zemi.

Toľko málo dnes odo mňa, asi to ani nie je dobré, ale iná už nebudem.

64. Problém reality - rozprávanie

TÁŇA:

Zrkadlo. Zrkadlo je obvykle tvorené lesklou kovovou plochou. Zrkadlom je akákoľvek plocha majúca reflexné vlastnosti. Väčšinou na prechode dvoch opticky rozdielnych prostredí. (Moje reálne a abstraktné ja). Väčšinou sa používa hlavne na odraz reality. Ktokoľvek sa pozrie do zrkadla, vidí PRAVÚ realitu.

Toto som ja. Ja, ja a ja. Kučeravé vlasy, sivé oči. Zhrbená, vystretá. Na ktoré časti svojho tela nedovidím? To, čo nevidím som tiež ja? A čo chcem vidieť? Chcem naozaj vidieť seba? A čo sa stane, keď sa pozriem do rozbitého zrkadla? Rozdrobím sa na tisíc častí? Na milión častí, z ktorých sa reálne skladám? A čo je realita? Je to to, čo žijem? Je to to, čo žijem vo svojom imaginárnom svete? Som to ja v práci? Ja spiaca? Ja na ulici? Ja, ja, ja.

Klaudia sa rada obzerala vo výkladoch a výlohách obchodov, butikov, kaviarní. Rada sa videla, táto realita ju uspokojovala. Či má dobrý kabát, či sa jej nevyhrnula sukňa, či sa jej neodtlačil rúž.  Aký je typ jej chôdze, ako došľapuje, ako sa nadnáša a nesie.

Realita je úplne iná, milá slečna, ako ste si mysleli. Afrika neleží na kontinente Ázia. Vy ste sa snáď vôbec neučili? Dobre sa vám pofajčievalo za barákom? Dobre sa vám sedelo v pohostinstve Galaxia? Ja presne viem, čo ste vy zač. Takýmto tempom vám realita dá facku a vy budete predávať tresku a rožky notorikom pred rannou šichtou na stavbe.

David si trošku “ujížděl” na rôznych látkach. Až tak, že začal ako realitu vnímať svoje sny. Nezvládal každodenný život. Zatváral sa doma. Bláznil, blúznil, spoločnosť ho začala odsudzovať, susedia si o ňom šepkali za zavretými dverami.

Dym, čad, kúr sú drobné viditeľné časti rozptýlené vo vzduchu ako produkt nedokonalej reality. Horeli zrkadlá, horela ja, horela Klaudia, horela realita, horel David a horel aj dym samotný. A ona to celé pozorovala cez zrkadlo. Metafory, vravíte? Ale kdeže…

RADKA:

To, čo sa považuje za skutočné je konštrukt spoločnosti, do ktorej som sa narodil. Odzrkadľuje to jej kultúru, jej nastavenie hraníc. To, čo považujem sa skutočné ja, je prchavé, efemérne. Takmer ako toulén ukrytý vo fľaši s džinom. Tým rozprávkovým, nie tekutým. To, čo by som chcel považovať za skutočné, neexistuje resp. takto: môže existovať, ale v pozmenenej verzii. Niečo v zmysle 2.0 alebo tak nejako. Pokojne by to mohlo byť aj inak. Úplne inak.

„...ale realita je iná“, hovorievala často.

Kto? Kto ma chcel takto konfrontovať? 

Zrejme si už nespomeniem na jej meno, ani na to, či bola skôr vyššia než širšia a či sme boli pokrvne spojení. Rezonuje mi to v mysli stále a dokonca pravidelne. Vždy, keď si pomyslím na to všetko, čo by som chcel zažiť alebo dokázať, tak sa ozve nahrávka jej hlasu. Verím tomu, že časom sa zdeformoval, tak ako sa vytratila predstava o tom, čo sme spolu vlastne prežívali, keď mala neustálu potrebu to všetko zhrnúť do vety: „...ale realita je iná.“ Väčšinou si nepamätám, čo mi ľudia hovoria, ale túto vetu mi ktosi vypálil do mozgu a ja s ňou celý život bojujem. 

„Akože s tou ženou alebo tou vetou?“ pýtaš sa rázne. A ja odpovedám celkom úprimne, že vlastne s obomi.

63. Rozhlasové vysielanie z fjordu

RADKA:

Dobrý večer, vážení poslucháči!

Oslovenie je síce trochu nezvyklé a hlavne absolútne nelogické nakoľko predpokladám, že nikto z vás ma nepočuje. Pri čítaní tohto textu vám zvuková stopa naskakuje výhradne na vlnách neurónov (a je to vôbec pravda?). 

Mozog je médium. 

To, že si myslíte, že presne viete odhaliť postavanie môjho hlasu, sykavky, račkovanie a slabú artikuláciu je len konštrukt vašej mysle.  

Aj napriek tomu vám prajem príjemný večer. Prihováram sa vám z, pre mňa, trochu netypického prostredia. Väčšina mojej práce vychádza z interiéru, ale dnes (možno je to spôsobené nadmernou silou mesačného svitu) je to presne naopak. Nie som in, som out. Ak by som to chcela previesť do rodného jazyka, tak som ex. To platí tiež, takže vo svojej podstate je jedno koho jazykom hovorím.

Sedím na fjorde. Ako na koni. Hoci neviem, či sa na fjorde sedieť dá (isteže sa dá, ale dovolím si nad tým chvíľku polemizovať), tak ako neviem, či vy počujete to, čo čítate a či nepočujete náhodou niečo úplne iné ako napríklad vŕtanie, či tupé údery kladivom do mrazeného kuraťa. Vráťme sa k podstate. Medzitým ako sa, s určitým oneskorením (chcelo by sa povedať až delayom, ale nepovie sa) k vám dostávajú posledné hlásky, sa fyzicky nachádzam na fjorde inom. Poposkočila (nie je to preklep) som si pár metrov a vietor zavial správnym smerom, takže bol celý presun omnoho jednoduchší, než som si pôvodne myslela. Ešte, že nemám so sebou žiadnu batožinu. Kabelku, a v nej zosobnený celý môj život, som nechala doma. Mohlo by sa zdať (ale nezdá), že tu vlastne nie som, že neexistujem na tej správnej frekvencii. Ako som však už v zátvorke avizovala, nezdá sa tak. Ospravedlňujem sa za mierny chaos, ktorý sa tu zľahka premáva, ale hostia v dnešnej relácii sú nadmieru aktívni a svojvoľne zasahujú do jej štruktúry. 

Každopádne stále sedím tam, kde som sedela a predstavujem si, že sedím na koni. Asi nie úplne ako dáma v klobúku, nechcem však rozoberať svoje spôsoby. Môžem si opäť poposkočiť na protiľahlý breh, ale rovnako aj nemusím. Možnosť voľby. Čo by si, drahý poslucháč, urobil ty? Koľko hlasov ovládaš, toľko krát si človekom. A niečo na tom bude! Len sa prosím nesnaž zmocniť toho môjho. Nič iné mi v tejto ukrutnej, dlhotrvajúcej zime nerobí radosť, nič iné mi neostalo (bola tu reč o kabelke a v nej ukrytom posmrtnom živote, ale to je už passé).

Nabudúce sa vám ozvem (lebo veď frekvencie na seba máme, v kontakte ostaneme) z iného miesta ukrytého v mojej duši alebo v deravej ponožke. Prezradím viac zo svojho súkromia a dokonca aj zaspievam pieseň, ktorú som zložila pri príležitosti osláv rozhlasového vysielania na území Tuhárskeho potoka. 

Vlnám zdar!

TÁŇA:

Vážení a milí poslucháči. Sedím si tu tak na bárke uprostred fjordu, nado mnou sa rozlieha jemný opar, po ľavej strane vtekajú do fjordu tri (magické číslo) vodopády, ktorých hluk takmer ani nepočuť. Na strmých svahoch naokolo rastú krehké biele kvety a toto prostredie naozaj pôsobí tak, akoby ho ešte nikdy nik nenavštívil, čo mi samozrejme dodáva náramný pocit dôležitosti. Prezencia je krásna! Môj hlas tu naberá na elegancii, rozlieha sa a stráca niekde v diaľke. Žiadne echo. 

Je tu taký chlad, že sa mi nad vrchnou perou zoskupujú molekuly vody, ktoré takmer ihneď mrznú. Ženský Santa v Nórsku na fjorde. Len stotisíc sobov mi ešte chýba. Ako som sa tu ocitla? Neviem. Asi sa mi o tom v noci snívalo a normálne som sa sem premiestnila. Že. "Choď nahrať zvukovú pohľadnicu z fjordu." Ja. "To vážne? Mega. Kedy? Ihneď?" A bolo. Áno, som vďačná. Som si chvíľami myslela, že pracujem pre Radio Arte. Toto sa u nás netočí. Maximálne nejaká moja staršia kolegynka vybehne na Jánošíkové diery a pýta sa turistov odkiaľ sú. Maximálne. 

Občas tadeto síce preletí nejaký ten vták, veď to aj počujete, ale takisto počujete aj to, že okrem môjho hlasu sa tu žiadne iné zvuky jednoducho nevyskytujú. Čiže jediné čo tu môžem nahrať je zase nejaký môj vnútorný monológ, ktorý beztak nikoho nezaujíma. Tak já si to udělám hezký aspoň pro sebe... Alebo sa ešte môžem uviesť do tranzu a nejako tie zvuky skúsiť privolať. No nie som si istá, či by túto ťarchu verejnoprávne médium unieslo.

Uvedomila som si, že som tu úplne sama. Kam sa akože plánujem dopraviť? Prsty mám od zimy tak skrehnuté, že v nich ledva udržím rekordér. Prčic. Možno ma niekde tuto na strane čaká hlavný hrdina filmu Into the Wild 2, s podtitulom Sám v Nórsku, zosadí ma z loďky a položí na kožušiny vo svojej vykúrenej červenej nórskej chatke. Pomiluje ma tak, že zabudnem na všetky strasti mladej rozhlasovej reportérky a všetko bude fajn.

Voda je priezračná a niekedy mám pocit, že aj vidím na dno. To však nie je možné a tento fakt/nefakt teda pripisujem mojej paranoidnej hlave. To ani nehovorím o tom ako sa tu rýchlo mení počasie, zmráka sa, stmieva sa a zrazu všetko nadobúda akýsi iný rozmer...

"Bohaaaa. Táňa?! Čo to zase počúvaš? Teba tieto debiliny fakt bavia? Nemôžeš to prepnúť na šport, prosím ťa? Najlepšie hneď, áno!" 

62. Muž ve vyhlídkovém koši - poviedka

RADKA:

Basilio sa od detstva rád hrával s Willym Fogom. Lev v obleku pre neho symbolizoval prepojenie elegancie a divokosti. Divokým elegánom vždy závidel. Chcel patriť medzi nich, ale bohužiaľ mu príroda, v podobe genofondu jeho rodičov a prarodičov, nadelila iné vlastnosti a znaky, ktoré ho charakterizovali. Bohužiaľ pre neho. Tak to ostatne vnímal Basilio sám. Nedokázal sa zbaviť predstavy ideálu obsiahnutého v divokom elegánovi. Silou mocou sa chcel zmocniť tejto „sily“, ako často hovorieval. Dovtedy kým ju nezíska, tak sa bude cítiť ako slaboch, zasraný looser, ktorý nedokáže naplniť očakávania seba samého.   

Doma sa ukrýval v koši na bielizeň a so zatvorenými očami letel svetom. Spoznával krajiny, nových ľudí a ich kultúru, zvyky, jedlá a s ním spojené chute a vône, cudzie náboženstvá, totalitné režimy a tak ďalej, a tak ďalej. Všetky jeho výlety na seba nadväzovali. Prostredníctvom nich sa učil napríklad aj cudzie jazyky. Jeho bengálčinu mu závidel nejeden Bangladéšan. Basilio bol nesmierne vzdelaný, ale knihu v ruke nikdy nedržal. Dokonca si myslím, že ani nevedel čítať, ale je to len domnienka.

K jeho poznaniu mu stačil len prútený kôš umiestnený v malej kúpeľni panelákového bytu, ktorý zdedila jeho matka po praslici. V tom koši sa roky stretával s Willym Fogom, z ktorého sa vykľulo jeho alter ego.

Raz, v čase, keď spoločnosť nevnímala Basilia ako dieťa, ale ako muža, sa rozhodol zariskovať. Vzal rozpadajúci sa kôš z kúpeľne a odišiel s ním do kúpeľne niekoho iného. Priviazal na neho niekoľko povrazov, ktorými chcel pripojiť kôš k nafukovaciemu balónu, ktorý mu ostal po narodeninovej oslavy jeho mladšej sestry. Balón musel znovu nafúkať. Využil na to svoje vysokokapacitné pľúca a malému balóniku vdýchol veľkú dušu. Priviazal k nemu kôš. Sadol si do neho a nechal sa unášať. Poveternostné podmienky boli priaznivé. Vietor fúkal správnym smerom. Basilio sa vzďaľoval od predstáv ľudí, ktorí ho obklopovali. Ocitol sa vo svojej predstave, ktorá ho prebrala zo spánku. Bol vyššie než čakal, vyššie, než si dokázal predstaviť. Neustále stúpal. Do nekonečna. Iné vysvetlenie pre to Basilio nedokázal nájsť. Z pôvodných kontúr nevidel už nič len machule. Rovnaké machule, ako keď sa snažil namaľovať ideálnu zimu mame k narodeninám. „Kuipitsa mbiri v jazyku ňandža,“ opakoval nahlas dokola. Opäť si sadol do koša a zaspal. Nechal sa unášať machuľami. Aby tento príbeh mal aj nejaké zakončenie, tak môžeme tvrdiť (nepodložene), že lieta medzi kuipitsa mbiri až dodnes a so zmenami mesiaca sa z neho stáva alebo nestáva Willy Fog.

TÁŇA:

Veľmi ma teší, pán XY. Som rád, že práve ja môžem byť tým, kto vám sprostredkuje tento neobyčajný zážitok. Podajte mi ruku, vážený pasažier. Ničoho sa nebojte. Pozor na tú mláku, mohli by ste sa pošmyknúť. A to by rozhodne ani jeden z nás nechcel. Ste pripravený? Viete vôbec čo vás čaká? Psss. Nečakám odpoveď. Pripútať? Ale prosím vás, to nebude treba. Nechcete si to ešte predsa len rozmyslieť? No dobre teda. Let sa môže začať. Užite si tento vyhliadkový kôš. Dám vám len jednu radu. Nevykláňajte sa príliš.

Pán XY ohodnotil pána sprievodcu. Nazval ho "psychopatom". Celý čas ako na neho hovoril mu po chrbte behala husia koža. Oľutoval. No áno, je to tak. Nachvíľu oľutoval, že do toho koša vôbec nasadol. Vozidlo sa však začalo pohybovať akosi príliš rýchlo, vznieslo sa k oblakom a pán XY prestal vnímať zvuk. Až tu zrazu pif paf. Jeden veľký tresk. Kôš zmizol, pán XY levitoval asi jednu nanosekundu vo vzduchu a následne tresol na zem. Tvrdí, že nevie ako dlho ležal. No keď sa prebudil, všetko bolo akési iné. Stál pred obrovským starým domom. Obzeral sa, chcel zvoliť inú cestu, no nejaká sila prasila ho hnala dnu. Nevedel sa domu vyhnúť. Otvoril teda dvere. Na opätku sa chcel otočiť, no dvere za ním zmizli. Uf. V tomto momente však pán XY nadobudol nevídanú odvahu, prudko sa rozbehol dlhou chodbou. To si ešte nevšimol, že je celá lemovaná obrazmi z jeho života. Pán XY na hojdačke ako päťročný, pán XY s prvou priateľkou na lavičke v parku, pán XY vracajúci špenátový prívarok na bielu stenu, pán XY na imatrikuláciach, pán XY s maminkou, pán XY so psom, pán XY a jeho partia na opekačke. Zabrzdil až pri rámiku s obrázkom "Portrét pána XY". Začal tušiť, kde sa asi nachádza.

XYpsiloňák otvoril dvere a ocitol sa v komnate, z ktorej chcel opäť razom zdupkať. Dvere späť nikde. Východ zmizol. Exit doesn´t exist dear  Mr. XY. Není cesty zpátky. Tudy neprojdete.  Objects in mirror are closer, then they appear. Pozor, nespadnite. Točí sa vám hlava. Áno, toto ste vy, postúpte ďalej, pozrite, brána sa otvára sama a vpúšťa vás stále hlbšie k sebe samému, pán XY. Ja. Ja milujem byť rozprávačom. Sprostredkovateľ nezainteresovaného pohľadu. Toto ste tiež len vy. Tento opovrhovačný a namyslený idiot. Dvadsaťročný XY, len sa na seba pozrite. Ďalej? Prajete si ísť ďalej? Ako vám srdce ráči. Tak šup. Áno, aj toto ste vy. Človek, ktorý hľadí len pred vlastný nos. Aj toto, áno. Človek, ktorý využíva druhých vo svoj prospech. Nie? Vraj nie ste taký, dovoľte sa mi zasmiať. Poďte, ešte vás trošku prevediem. Pán XY, vy ste zabudli, že máte rodinu, že máte korene a predkov? Lebo v tejto miestnosti to tak vyzerá. Nočná lúka, na ktorej stojíte len vy. Ste sám. Kontrolka bliká, haló. Spamätajte sa. Ste sáááááám. Je tu tma. Vidíte v nej niečo? Nasledujte to svetlo vzadu. Blížime sa k jadru veci. Vraj chcete byť dobrým človekom, tvrdíte. Kto zotrváva pri zle, nech nikdy nie je hosťom vašej mysle a ani hosťom vášho kozubu, milý pane. Zapamätajte si to. Poďte, vstúpte. Tu ste už pochopili. Vraj všetko zlé je na niečo dobré? Ach. Tak predsa ešte nie. Prekročte túto rieku, nenamočte sa prosím, dávajte pozor. Všetko totiž plynie. Ale len raz, pán XY, to vám tiež ešte nikto nepovedal? Joj, joj, joooj. Namočila sa vám topánka, toto vás ešte raz zabolí. Veď vy budete spomínať na moje slová. Dajte pozor, keď budete na prechádzke pri rieke. No dobre, dobre, jeden skok a sme tu. Už vám dopína? Už si uvedomujete kde sme? (Rozprávač vie vždy všetko skôr ako "hrdina".) Bravó. Ovácie, prosím tlieskajte. Približuje sa sám k sebe. Tu? Tu sa cítite pohodlne? Tu je vám dobre? Celý doterajší život vám trvalo aby ste na toto prišli? A neboli ste ani len schopný na to prísť sám? Ľudia sú zvláštni.

Ešte dvoje dvere. Raz. Tu vám je ešte lepšie? Už chápete, že tie piliere nie sú vaša rodina, vaši priatelia, domáci maznáčikovia, bývalé frajerky? Už konečne rozumiete? Ste to vy. Vitajte v sebe, pán XY. Delí vás už len krok. Posledný meter. Vau. To sú farby. To je ohňostroj. Túto oslavu som usporiadal na vašu počesť. Ste šťastný? Pomohol som vám? Našli ste sa?

Svetlá zhasli.

Pán XY vystupuje z vyhliadkového koša. Točí sa mu hlava. Svoju ruku vkladá do dlane odetej v bielej rukavičke, došľapuje na zem. Ďakuje. Usmieva sa. Mizne.