RADKA:
Basilio sa od detstva rád
hrával s Willym Fogom. Lev v obleku pre neho symbolizoval prepojenie
elegancie a divokosti. Divokým elegánom vždy závidel. Chcel patriť medzi
nich, ale bohužiaľ mu príroda, v podobe genofondu jeho rodičov a prarodičov,
nadelila iné vlastnosti a znaky, ktoré ho charakterizovali. Bohužiaľ pre
neho. Tak to ostatne vnímal Basilio sám. Nedokázal sa zbaviť predstavy ideálu
obsiahnutého v divokom elegánovi. Silou mocou sa chcel zmocniť tejto „sily“,
ako často hovorieval. Dovtedy kým ju nezíska, tak sa bude cítiť ako slaboch, zasraný
looser, ktorý nedokáže naplniť očakávania seba samého.
Doma sa ukrýval v koši na
bielizeň a so zatvorenými očami letel svetom. Spoznával krajiny, nových
ľudí a ich kultúru, zvyky, jedlá a s ním spojené chute a vône,
cudzie náboženstvá, totalitné režimy a tak ďalej, a tak ďalej. Všetky
jeho výlety na seba nadväzovali. Prostredníctvom nich sa učil napríklad aj
cudzie jazyky. Jeho bengálčinu mu závidel nejeden Bangladéšan. Basilio bol
nesmierne vzdelaný, ale knihu v ruke nikdy nedržal. Dokonca si myslím, že
ani nevedel čítať, ale je to len domnienka.
K jeho poznaniu mu stačil
len prútený kôš umiestnený v malej kúpeľni panelákového bytu, ktorý
zdedila jeho matka po praslici. V tom koši sa roky stretával s Willym
Fogom, z ktorého sa vykľulo jeho alter ego.
Raz, v čase, keď
spoločnosť nevnímala Basilia ako dieťa, ale ako muža, sa rozhodol zariskovať.
Vzal rozpadajúci sa kôš z kúpeľne a odišiel s ním do kúpeľne
niekoho iného. Priviazal na neho niekoľko povrazov, ktorými chcel pripojiť kôš
k nafukovaciemu balónu, ktorý mu ostal po narodeninovej oslavy jeho
mladšej sestry. Balón musel znovu nafúkať. Využil na to svoje vysokokapacitné
pľúca a malému balóniku vdýchol veľkú dušu. Priviazal k nemu kôš.
Sadol si do neho a nechal sa unášať. Poveternostné podmienky boli priaznivé.
Vietor fúkal správnym smerom. Basilio sa vzďaľoval od predstáv ľudí, ktorí ho
obklopovali. Ocitol sa vo svojej predstave, ktorá ho prebrala zo spánku. Bol
vyššie než čakal, vyššie, než si dokázal predstaviť. Neustále stúpal. Do
nekonečna. Iné vysvetlenie pre to Basilio nedokázal nájsť. Z pôvodných kontúr
nevidel už nič len machule. Rovnaké machule, ako keď sa snažil namaľovať
ideálnu zimu mame k narodeninám. „Kuipitsa
mbiri v jazyku ňandža,“ opakoval nahlas dokola. Opäť si sadol do koša
a zaspal. Nechal sa unášať machuľami. Aby tento príbeh mal aj nejaké zakončenie,
tak môžeme tvrdiť (nepodložene), že lieta medzi kuipitsa mbiri až dodnes a so
zmenami mesiaca sa z neho stáva alebo nestáva Willy Fog.
TÁŇA:
Veľmi ma teší, pán XY. Som rád, že práve ja môžem byť tým, kto vám sprostredkuje tento neobyčajný zážitok. Podajte mi ruku, vážený pasažier. Ničoho sa nebojte. Pozor na tú mláku, mohli by ste sa pošmyknúť. A to by rozhodne ani jeden z nás nechcel. Ste pripravený? Viete vôbec čo vás čaká? Psss. Nečakám odpoveď. Pripútať? Ale prosím vás, to nebude treba. Nechcete si to ešte predsa len rozmyslieť? No dobre teda. Let sa môže začať. Užite si tento vyhliadkový kôš. Dám vám len jednu radu. Nevykláňajte sa príliš.
Pán XY ohodnotil pána sprievodcu. Nazval ho "psychopatom". Celý čas ako na neho hovoril mu po chrbte behala husia koža. Oľutoval. No áno, je to tak. Nachvíľu oľutoval, že do toho koša vôbec nasadol. Vozidlo sa však začalo pohybovať akosi príliš rýchlo, vznieslo sa k oblakom a pán XY prestal vnímať zvuk. Až tu zrazu pif paf. Jeden veľký tresk. Kôš zmizol, pán XY levitoval asi jednu nanosekundu vo vzduchu a následne tresol na zem. Tvrdí, že nevie ako dlho ležal. No keď sa prebudil, všetko bolo akési iné. Stál pred obrovským starým domom. Obzeral sa, chcel zvoliť inú cestu, no nejaká sila prasila ho hnala dnu. Nevedel sa domu vyhnúť. Otvoril teda dvere. Na opätku sa chcel otočiť, no dvere za ním zmizli. Uf. V tomto momente však pán XY nadobudol nevídanú odvahu, prudko sa rozbehol dlhou chodbou. To si ešte nevšimol, že je celá lemovaná obrazmi z jeho života. Pán XY na hojdačke ako päťročný, pán XY s prvou priateľkou na lavičke v parku, pán XY vracajúci špenátový prívarok na bielu stenu, pán XY na imatrikuláciach, pán XY s maminkou, pán XY so psom, pán XY a jeho partia na opekačke. Zabrzdil až pri rámiku s obrázkom "Portrét pána XY". Začal tušiť, kde sa asi nachádza.
XYpsiloňák otvoril dvere a ocitol sa v komnate, z ktorej chcel opäť razom zdupkať. Dvere späť nikde. Východ zmizol. Exit doesn´t exist dear Mr. XY. Není cesty zpátky. Tudy neprojdete. Objects in mirror are closer, then they appear. Pozor, nespadnite. Točí sa vám hlava. Áno, toto ste vy, postúpte ďalej, pozrite, brána sa otvára sama a vpúšťa vás stále hlbšie k sebe samému, pán XY. Ja. Ja milujem byť rozprávačom. Sprostredkovateľ nezainteresovaného pohľadu. Toto ste tiež len vy. Tento opovrhovačný a namyslený idiot. Dvadsaťročný XY, len sa na seba pozrite. Ďalej? Prajete si ísť ďalej? Ako vám srdce ráči. Tak šup. Áno, aj toto ste vy. Človek, ktorý hľadí len pred vlastný nos. Aj toto, áno. Človek, ktorý využíva druhých vo svoj prospech. Nie? Vraj nie ste taký, dovoľte sa mi zasmiať. Poďte, ešte vás trošku prevediem. Pán XY, vy ste zabudli, že máte rodinu, že máte korene a predkov? Lebo v tejto miestnosti to tak vyzerá. Nočná lúka, na ktorej stojíte len vy. Ste sám. Kontrolka bliká, haló. Spamätajte sa. Ste sáááááám. Je tu tma. Vidíte v nej niečo? Nasledujte to svetlo vzadu. Blížime sa k jadru veci. Vraj chcete byť dobrým človekom, tvrdíte. Kto zotrváva pri zle, nech nikdy nie je hosťom vašej mysle a ani hosťom vášho kozubu, milý pane. Zapamätajte si to. Poďte, vstúpte. Tu ste už pochopili. Vraj všetko zlé je na niečo dobré? Ach. Tak predsa ešte nie. Prekročte túto rieku, nenamočte sa prosím, dávajte pozor. Všetko totiž plynie. Ale len raz, pán XY, to vám tiež ešte nikto nepovedal? Joj, joj, joooj. Namočila sa vám topánka, toto vás ešte raz zabolí. Veď vy budete spomínať na moje slová. Dajte pozor, keď budete na prechádzke pri rieke. No dobre, dobre, jeden skok a sme tu. Už vám dopína? Už si uvedomujete kde sme? (Rozprávač vie vždy všetko skôr ako "hrdina".) Bravó. Ovácie, prosím tlieskajte. Približuje sa sám k sebe. Tu? Tu sa cítite pohodlne? Tu je vám dobre? Celý doterajší život vám trvalo aby ste na toto prišli? A neboli ste ani len schopný na to prísť sám? Ľudia sú zvláštni.
Ešte dvoje dvere. Raz. Tu vám je ešte lepšie? Už chápete, že tie piliere nie sú vaša rodina, vaši priatelia, domáci maznáčikovia, bývalé frajerky? Už konečne rozumiete? Ste to vy. Vitajte v sebe, pán XY. Delí vás už len krok. Posledný meter. Vau. To sú farby. To je ohňostroj. Túto oslavu som usporiadal na vašu počesť. Ste šťastný? Pomohol som vám? Našli ste sa?
Svetlá zhasli.
Pán XY vystupuje z vyhliadkového koša. Točí sa mu hlava. Svoju ruku vkladá do dlane odetej v bielej rukavičke, došľapuje na zem. Ďakuje. Usmieva sa. Mizne.
TÁŇA:
Veľmi ma teší, pán XY. Som rád, že práve ja môžem byť tým, kto vám sprostredkuje tento neobyčajný zážitok. Podajte mi ruku, vážený pasažier. Ničoho sa nebojte. Pozor na tú mláku, mohli by ste sa pošmyknúť. A to by rozhodne ani jeden z nás nechcel. Ste pripravený? Viete vôbec čo vás čaká? Psss. Nečakám odpoveď. Pripútať? Ale prosím vás, to nebude treba. Nechcete si to ešte predsa len rozmyslieť? No dobre teda. Let sa môže začať. Užite si tento vyhliadkový kôš. Dám vám len jednu radu. Nevykláňajte sa príliš.
Pán XY ohodnotil pána sprievodcu. Nazval ho "psychopatom". Celý čas ako na neho hovoril mu po chrbte behala husia koža. Oľutoval. No áno, je to tak. Nachvíľu oľutoval, že do toho koša vôbec nasadol. Vozidlo sa však začalo pohybovať akosi príliš rýchlo, vznieslo sa k oblakom a pán XY prestal vnímať zvuk. Až tu zrazu pif paf. Jeden veľký tresk. Kôš zmizol, pán XY levitoval asi jednu nanosekundu vo vzduchu a následne tresol na zem. Tvrdí, že nevie ako dlho ležal. No keď sa prebudil, všetko bolo akési iné. Stál pred obrovským starým domom. Obzeral sa, chcel zvoliť inú cestu, no nejaká sila prasila ho hnala dnu. Nevedel sa domu vyhnúť. Otvoril teda dvere. Na opätku sa chcel otočiť, no dvere za ním zmizli. Uf. V tomto momente však pán XY nadobudol nevídanú odvahu, prudko sa rozbehol dlhou chodbou. To si ešte nevšimol, že je celá lemovaná obrazmi z jeho života. Pán XY na hojdačke ako päťročný, pán XY s prvou priateľkou na lavičke v parku, pán XY vracajúci špenátový prívarok na bielu stenu, pán XY na imatrikuláciach, pán XY s maminkou, pán XY so psom, pán XY a jeho partia na opekačke. Zabrzdil až pri rámiku s obrázkom "Portrét pána XY". Začal tušiť, kde sa asi nachádza.
XYpsiloňák otvoril dvere a ocitol sa v komnate, z ktorej chcel opäť razom zdupkať. Dvere späť nikde. Východ zmizol. Exit doesn´t exist dear Mr. XY. Není cesty zpátky. Tudy neprojdete. Objects in mirror are closer, then they appear. Pozor, nespadnite. Točí sa vám hlava. Áno, toto ste vy, postúpte ďalej, pozrite, brána sa otvára sama a vpúšťa vás stále hlbšie k sebe samému, pán XY. Ja. Ja milujem byť rozprávačom. Sprostredkovateľ nezainteresovaného pohľadu. Toto ste tiež len vy. Tento opovrhovačný a namyslený idiot. Dvadsaťročný XY, len sa na seba pozrite. Ďalej? Prajete si ísť ďalej? Ako vám srdce ráči. Tak šup. Áno, aj toto ste vy. Človek, ktorý hľadí len pred vlastný nos. Aj toto, áno. Človek, ktorý využíva druhých vo svoj prospech. Nie? Vraj nie ste taký, dovoľte sa mi zasmiať. Poďte, ešte vás trošku prevediem. Pán XY, vy ste zabudli, že máte rodinu, že máte korene a predkov? Lebo v tejto miestnosti to tak vyzerá. Nočná lúka, na ktorej stojíte len vy. Ste sám. Kontrolka bliká, haló. Spamätajte sa. Ste sáááááám. Je tu tma. Vidíte v nej niečo? Nasledujte to svetlo vzadu. Blížime sa k jadru veci. Vraj chcete byť dobrým človekom, tvrdíte. Kto zotrváva pri zle, nech nikdy nie je hosťom vašej mysle a ani hosťom vášho kozubu, milý pane. Zapamätajte si to. Poďte, vstúpte. Tu ste už pochopili. Vraj všetko zlé je na niečo dobré? Ach. Tak predsa ešte nie. Prekročte túto rieku, nenamočte sa prosím, dávajte pozor. Všetko totiž plynie. Ale len raz, pán XY, to vám tiež ešte nikto nepovedal? Joj, joj, joooj. Namočila sa vám topánka, toto vás ešte raz zabolí. Veď vy budete spomínať na moje slová. Dajte pozor, keď budete na prechádzke pri rieke. No dobre, dobre, jeden skok a sme tu. Už vám dopína? Už si uvedomujete kde sme? (Rozprávač vie vždy všetko skôr ako "hrdina".) Bravó. Ovácie, prosím tlieskajte. Približuje sa sám k sebe. Tu? Tu sa cítite pohodlne? Tu je vám dobre? Celý doterajší život vám trvalo aby ste na toto prišli? A neboli ste ani len schopný na to prísť sám? Ľudia sú zvláštni.
Ešte dvoje dvere. Raz. Tu vám je ešte lepšie? Už chápete, že tie piliere nie sú vaša rodina, vaši priatelia, domáci maznáčikovia, bývalé frajerky? Už konečne rozumiete? Ste to vy. Vitajte v sebe, pán XY. Delí vás už len krok. Posledný meter. Vau. To sú farby. To je ohňostroj. Túto oslavu som usporiadal na vašu počesť. Ste šťastný? Pomohol som vám? Našli ste sa?
Svetlá zhasli.
Pán XY vystupuje z vyhliadkového koša. Točí sa mu hlava. Svoju ruku vkladá do dlane odetej v bielej rukavičke, došľapuje na zem. Ďakuje. Usmieva sa. Mizne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára