štvrtok 26. apríla 2018

112. "Mama odišla do Györu za Adamom."

TÁŇA:

Do kufra zo sedemdesiatehosiedmeho zbalila všetky potreby na háčkovanie, lieky na tlak, zo päť nátelníkov, pár výtlačkov krížoviek, dioptrické okuliare a kopu iných nezaujímavých no pre ňu potrebných vecí. Adam je môj starší brat, vraj mu to musí ísť vysvetliť. Vraj ho to samého nikdy nenapadne. Odprevadil som ju na autobus a počkal až kým sa zavrú dvere a zakýva mi svojou malinkou rukou. Adam tam už žije dlho, stará sa sám o seba, mame pravidelne volá (rozhovory sú skôr povrchného charakteru a končia približne po dvoch minútach), pracuje klasicky v reklamke a pičuje na celý svet. Ja som však ten šťastnejší syn. Nemáme rovnakého otca, ja som sa narodil mame ako druhý, nevychovávala ma samého a od decka som mal možnosť vidieť aké to je mať oboch rodičov. Milujúcich sa rodičov. To je dôvod Adamovej žiarlivosti voči mne. Mám to, čo on ako dieťa nikdy nemal. Úplnú rodinu. Lásku. Šťastie. No mama ho teraz v dospelosti obskakuje ako malého. Vyčíta si to, ľutuje ho, vidí kvôli čomu je taký a onaký, prečo sú jeho reakcie neprimerané, prečo ešte nemiloval žiadnu ženu a prečo je aj v tridsiatichtroch rokoch sám. Prečo mu neostali žiadne spomienky do obdobia cca piatich rokoch akoby ani nežil.

Sedela v autobuse a s hnusom sa pozerala na krajinu, ktorej režim jej zdevastoval mladosť a život. Premýšlala nad tým, čo Adamovi povie. Stretli sa v kaviarni pri parku plnom zimozelene. Nezačala úplne najlepšie.

"Poďakuj sa Husákovi."

"Husák ma neporodil a nevychoval."

Tam vraj začal aj skončil ich rozhovor. Adam nechal na stole nejaké forinty, matku pobozkal na čelo a odišiel. Zostala tam sedieť sama. Ešte chvíľu potom sa prechádzala po meste, nazerala do výkladov a necítila nič.

RADKA:


Ráno svietilo slnko priamo na kuchynský stôl, kde mala mama položenú šálku s kávou. Nikdy doteraz som si to nevšimla. Zrejme to bude tým, že o takomto čase ešte snívam o farebných strechách. Sedela tam na rohovej koženkovej lavici a nahlas usrkávala čiernu tekutinu v nočnej košeli s medvedíkom Pú. Nebola veľmi zhovorčivá. V duchu som si vravela, že to bude tým, že takto skoro ráno som ju ešte nezažila, tak neviem, či hovorí veľa, málo a či vôbec. Zatiaľ to vyzerá tak, že vôbec. Sedela som priamo oproti nej, ale akoby som neexistovala, akoby bola myšlienkami niekde úplne ďaleko a pomaly sa k tomu približovala. Odrazu prudko vstala, hodila prázdnu šálku do drezu a odišla do spálne. Chvíľu tam buchotala a šušťala kadečím, čo jej prišlo pod ruku. Po necelej polohodinke vyšla z izby učesaná, oblečená do pohodlného odevu zloženého z teplákov a trička s aplikáciou. V ruke držala šušťáčku ružovej farby. Nikdy predtým som ju nevidela. Nemusím vedieť o všetkom, čo má ukryté vo svojej skrini. Bez slova sa začala obúvať a takmer odišla bez pozdravu.

"Kam ideš??" vykríkla som prekvapene.

"Za Adamom," odpovedala mama pokojne, akoby mi to malo byť jasné z jej rozhodných pohybov.

Bála som sa povedať niečo viac. Adam bol od určitého momentu zakázanou témou v našej domácnosti. Mama ho nevidela vyše roka. Nevidela dokonca ani jeho dcéru, ktorá sa nedávno narodila. Ja som si s ním počas tejto temnej rodinnej doby potajomky písala, posielal mi fotky malej Agnes a opisoval mi ako sa mu žije. Zaujímalo by ma na základe toho, mama prehodnotila svoj názor a rozhodla sa ho navštíviť. Ona bola tá, čo preťala puto. Ona sa príliš nahlas obracala na Boha s otázkami: "Prečo ju tak tresce? Prečo sa práve jej syn začal ťahať s Maďarkou?" Kolegyne v práci ju v tom ešte podporovali. Ešte včera večer bola presvedčená o správnosti svojho hnevu voči prvorodenému a dnes ráno odrazu takýto zvrat. Asi ten slnečný lúč bol osvietením alebo mu len ide vynadať a vráti sa spokojene naspäť. Ostávam doma čakať v napätí ako sa toto(!) skončí!

pondelok 23. apríla 2018

111. Čo by som sa chcela naučiť od cuzdinca / cudzincov

RADKA:


Zamýšľam sa, ale nakoniec to všetko dokážem aj tak, len vymenovať. Čo by som sa chcela naučiť od Camusovho Cudzinca? Chcela by som sa učiť od Meursaulta? Tak nad tým môžem dnes uvažovať aj celý deň... Dajme tomu, že máme na mysli cudzincov s malým c. Och, tieto ranné dvojzmysly. Človek by sa aj zasmial, ale nie je veľmi čomu. Vtip nevychádza. Píšeme ďalej. Ako prvé mi, samozrejme, napadli jazyky a prízvuky. Zvádza to tam lebo je to asi najuniverzálnejšia vec, čo o cudzincovi človek povedať môže. Od tých, čo prirodzene, bez toho, aby ich to učili na kurzoch a aby preháňali, žijú prítomnosťou by som chcela vedieť ako na to. Nuž, ale i nejaký ten fajn recept by sa hodil do zbierky aj niečo o ich životoch a výnimočnosti oblastí, z ktorých pochádzajú.

TÁŇA:

Variť. Elegantne vysedávať celé dni v kaviarňach. Vedieť tráviť čas na čerstvom vzduchu. Chcela by som sa naučiť ich jazyk a spoznať ich kultúru. Objaviť čaro siesty, nazrieť do tienistých kamenných domov. Chcela by som sa od nich naučiť žiť s ľahkosťou. Nezastierať závesy. Spoznať všetky cudzokrajné rastliny, ktoré u nás nerastú. Od Švédov by som sa chcela naučiť umeniu pozorovania vtáctva, od Islanďanov štrikovanie, od Polynézanov zase vnášanie sa na azúrových vlnách, od Mexičanov niečo o agáve. Chcela by som spoznať rôzne kultúry a aspoň nachvíľu s nimi splynúť. Pozrieť si film, ktorého jazyku nerozumiem a nechať si ho vysvetliť. Vypočuť si múdrosti stareniek a starcov. Chcela by som sa naučiť niečo aj o meškaní vlakov v tej ktorej krajine, o tom ako vo večerných hájoch štekajú šakaly, o tom, ako predísť úrazu z ostňov morskej ježice, no aj o tom, ako urobiť ten najlepší olivový olej sveta.

štvrtok 5. apríla 2018

110. Dôsledný pozorovateľ (opis situácie zpoza okna / z balkónu bytu)

TÁŇA:

Pol šiestej ráno, káva zaliata, na kuchynskej linke svieti len malé svetielko a aj to je dobré radšej zhasnúť, aby bolo lepšie vidieť na ulicu. Vonku svitá. Omrvinky sú zo stola dôkladne zhrnuté, dečka zarovnaná a záclona sa jemne veje popri pootvorenom okne.

Na špacírku vychádzajú ako prví psíčkari po svojich obvyklých trasách. Okolo agátu, brezy, do vysokej trávy... Pozrieť, či pri lavičke puberťáci včera večer nevytratili nejaké drobné. A naspäť domov.

Na chodníku pod bytovkou sa to začína hemžiť ľuďmi, ktorí smerujú do práce. Vždy v polhodinovom intervale ich prejde hŕstka. S taškami, ruksakmi, aktovkami aj igelitkami.  Niektorí v družnom rozhovore, iní potichu. Fajčiaci študenti gymnázia. Čašníčky z kaviarní v centre. Šoféri diaľkových spojov. Majiteľky módnych butikov. Zmrzlinári.

Do pol deviatej je na ulici opäť kľud. Káva je dopitá. Čas na telenovelu.

Poobede je rituál podobný. V lete pri otvorenom okne, s kávou, do ktorej sa pridáva poobedná zmes éčok s názvom Cappuccino. Na ihrisku hrajú chlapci futbal, mikiny zaviazané okolo pása a školské tašky hodené ledabolo pri lavičke. Psíčkari sú opäť vonku. Menšie deti skáču gumu alebo si vymieňajú kartičky a ľudia sa vracajú z práce. Igelitové tašky sú plné nákupov, deň sa pomaly končí a je čas naladiť si večerné správy.

RADKA:

 

Sedím na balkóne a dýcham vlhký zimný vzduch. Večerná rutina. Bojím sa, že umriem na turbekulózu, tak si namýšľam, že takáto prevencia ma zachráni. Pouličná lampa svieti slabým, oranžovým svetlom. Vo veľkých mestách tento druh svetla už úplne zmizol! Oproti sebe prichádzajú dve postavy. Ťažko identifikovať vek, či pohlavie. Títo ľudia, ktorí majú nakročené k sebe, sú zababúšení od hlavy k päte. 

Všade navôkol je pokoj, ticho zabudnutej dediny, v ktorej ľudia pôsobia len ako svoje tiene. Je náročné zaostriť a zbadať, čo i len kúsok z ich tváre alebo prameň vlasov. Krok k sebe sa približujúcich postáv je rázny, ale podozrivo pomalý, miestami váhavý. Vzťah postáv je nejasný, vrúcnym by som ho nenazval. Zdá sa mi, že táto chvíľa trvá večne, že zastal čas a ja zhlboka vdychujem a vydychujem mrazivý vzduch do mojich vzácnych pľúc.

Tamtí dvaja sú už takmer pri sebe. Miestom ich stretnutia je práve starý kandeláber z minulého storočia. Zvítavajú sa podaním ruky a letmým objatím. Stoja oproti sebe a vôbec sa nehýbu. Pripadá mi to ako večnosť. Zaspávam...

Vzápätí má preberie podivný, tlmený zvuk. Jedna postava kľačí na kolenách a druha vyťahuje predmet z útrob tela tej prvej. Tá prvá padá na zem, zatiaľ čo tá druhá sa obzerá a pomalým, rozvážnym krokom odchádza. Ja medzitým dýcham rýchlejšie a cítim ako mi ľadový vzduch, plnou silou, vráža do pľúc. Vstávam a presúvam sa do bytu. Beriem do ruky telefón a volám záchranku. Bojím sa o jeho život. Takto sa mi to zdá správne.