Do kufra zo sedemdesiatehosiedmeho zbalila všetky potreby na háčkovanie, lieky na tlak, zo päť nátelníkov, pár výtlačkov krížoviek, dioptrické okuliare a kopu iných nezaujímavých no pre ňu potrebných vecí. Adam je môj starší brat, vraj mu to musí ísť vysvetliť. Vraj ho to samého nikdy nenapadne. Odprevadil som ju na autobus a počkal až kým sa zavrú dvere a zakýva mi svojou malinkou rukou. Adam tam už žije dlho, stará sa sám o seba, mame pravidelne volá (rozhovory sú skôr povrchného charakteru a končia približne po dvoch minútach), pracuje klasicky v reklamke a pičuje na celý svet. Ja som však ten šťastnejší syn. Nemáme rovnakého otca, ja som sa narodil mame ako druhý, nevychovávala ma samého a od decka som mal možnosť vidieť aké to je mať oboch rodičov. Milujúcich sa rodičov. To je dôvod Adamovej žiarlivosti voči mne. Mám to, čo on ako dieťa nikdy nemal. Úplnú rodinu. Lásku. Šťastie. No mama ho teraz v dospelosti obskakuje ako malého. Vyčíta si to, ľutuje ho, vidí kvôli čomu je taký a onaký, prečo sú jeho reakcie neprimerané, prečo ešte nemiloval žiadnu ženu a prečo je aj v tridsiatichtroch rokoch sám. Prečo mu neostali žiadne spomienky do obdobia cca piatich rokoch akoby ani nežil.
Sedela v autobuse a s hnusom sa pozerala na krajinu, ktorej režim jej zdevastoval mladosť a život. Premýšlala nad tým, čo Adamovi povie. Stretli sa v kaviarni pri parku plnom zimozelene. Nezačala úplne najlepšie.
"Poďakuj sa Husákovi."
-
"Husák ma neporodil a nevychoval."
Tam vraj začal aj skončil ich rozhovor. Adam nechal na stole nejaké forinty, matku pobozkal na čelo a odišiel. Zostala tam sedieť sama. Ešte chvíľu potom sa prechádzala po meste, nazerala do výkladov a necítila nič.
RADKA:
Ráno svietilo slnko priamo na kuchynský stôl, kde mala mama položenú šálku s kávou. Nikdy doteraz som si to nevšimla. Zrejme to bude tým, že o takomto čase ešte snívam o farebných strechách. Sedela tam na rohovej koženkovej lavici a nahlas usrkávala čiernu tekutinu v nočnej košeli s medvedíkom Pú. Nebola veľmi zhovorčivá. V duchu som si vravela, že to bude tým, že takto skoro ráno som ju ešte nezažila, tak neviem, či hovorí veľa, málo a či vôbec. Zatiaľ to vyzerá tak, že vôbec. Sedela som priamo oproti nej, ale akoby som neexistovala, akoby bola myšlienkami niekde úplne ďaleko a pomaly sa k tomu približovala. Odrazu prudko vstala, hodila prázdnu šálku do drezu a odišla do spálne. Chvíľu tam buchotala a šušťala kadečím, čo jej prišlo pod ruku. Po necelej polohodinke vyšla z izby učesaná, oblečená do pohodlného odevu zloženého z teplákov a trička s aplikáciou. V ruke držala šušťáčku ružovej farby. Nikdy predtým som ju nevidela. Nemusím vedieť o všetkom, čo má ukryté vo svojej skrini. Bez slova sa začala obúvať a takmer odišla bez pozdravu.
"Kam ideš??" vykríkla som prekvapene.
"Za Adamom," odpovedala mama pokojne, akoby mi to malo byť jasné z jej rozhodných pohybov.
Bála som sa povedať niečo viac. Adam bol od určitého momentu zakázanou témou v našej domácnosti. Mama ho nevidela vyše roka. Nevidela dokonca ani jeho dcéru, ktorá sa nedávno narodila. Ja som si s ním počas tejto temnej rodinnej doby potajomky písala, posielal mi fotky malej Agnes a opisoval mi ako sa mu žije. Zaujímalo by ma na základe toho, mama prehodnotila svoj názor a rozhodla sa ho navštíviť. Ona bola tá, čo preťala puto. Ona sa príliš nahlas obracala na Boha s otázkami: "Prečo ju tak tresce? Prečo sa práve jej syn začal ťahať s Maďarkou?" Kolegyne v práci ju v tom ešte podporovali. Ešte včera večer bola presvedčená o správnosti svojho hnevu voči prvorodenému a dnes ráno odrazu takýto zvrat. Asi ten slnečný lúč bol osvietením alebo mu len ide vynadať a vráti sa spokojene naspäť. Ostávam doma čakať v napätí ako sa toto(!) skončí!
