116. Na lesnej križovatke

TÁŇA:

Na lesnej križovatke prehovára muchotrávka k steblu trávy. Kamienok z násypu na ceste ku kukučke na smreku. Prehovára aj včela k čmeliakovi, kaluž k vetru, čakanka k rosničke, malina k breze, bukvica k zemežlču, pavúk k popadanému ihličiu a tak podobne. Na lesnej križovatke zastal čas. Monumentami slúžiacimi na orientáciu ľudí sú napríklad storočný dub, čerešna zhorená a zasiahnutá bleskom, kamenný pomník, altán, vodopád, lávka cez rieku či studnička, pri ktorej sa zavše všetci radi osviežia. Čas zastal, prinajlepšom zostal na vlakovom nástupišti spolu s turistami alebo výletníkmi stúpajúcimi do jemného svahu lemovaného hustým porastom bazy, jelše, javora a buka. Na to, aby sa nestratili im poslúži len mapa starostlivo zabalená v plastovom obale (v prípade dažďa) a jej farebné piktogramy. Žiadne značenie, žiadne pruhy na ceste, žiadne predbiehanie sa, ruch ulice. Vlak odchádza a v prírode nastáva ticho. Ľudské ucho je omnoho viac citlivejšie. Rytmické "kukuk, kukuk, kukuk", prelet hmyzu popred hlavu, potôčik v diaľke. Je to ako vchod do čarovného kráľovstva. Turista sa obzrie. Tam, kde vošiel do lesa, je len hustý porast cez ktorý nevidno von. Ľudia väčšinou skĺzavajú k takým veciam, že si začnú všímať detaily okolo seba. Hríb vyrastajúci zo stromu, miniatúrne papradie na skale, pavučina s kvapkami vody, imelo popadané na zemi, ligotajúce sa kamienky a ja neviem čo všetko.

Na lesnej križovatke často objavíme turistický rozcestník. (Často obrastený kmeňom stromu.) Slúži nám ako malá nápoveda, keby sme náhodou nevedeli, ktorým smerom pokračovať alebo by sme boli zo všetkej tej prírody takí odviazaní, že by sme dokonca dali možnosť zmene plánu. Existujú aj prípady ľudí, ktorí sa strácajú radi a zámerne. Späť k rozcestníku. Je libo šľapať na vrchol hory s vidinou nádherného výhľadu, občas si oddýchnuť, pozrieť sa späť a vidieť ako veľa sme už vyšlapali, uvariť si kávu v kosodrevine a pobozkať blížneho svojho? Alebo sa držať v doline a lemovať riečku, pri ktorej nazbierame maliny, mätu, zavesíme hamak a zaspíme s komármi medzi stromami pozorujúc a otáčajúc si v rukách malé šištičky jelše? Ešte stále môžeme ísť k horárni pod štyrmi lipami, založiť oheň a opiecť si kus slaniny. Jaskyňa? No vidíte. Veľa ľudí volí jaskyňu ako miesto príjemného schladenia sa po výšlape. 

Tak či onak, lesné križovatky ponúkajú mnoho ciest. Stačí si len vybrať z rozcestníka alebo ísť jednoducho za nosom.  

(Fotky sa po kliknutí zväčšia)

Niekde pri Silici © Tatiana

Veľká Fatra © Tatiana

Pod Suchým vrchom, Veľká Fatra © Tatiana

Sitno © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Klátová Nová Ves © Tatiana

Malé Karpaty © Tatiana

Les © Tatiana

Banská Štiavnica © Tatiana

Les © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Bezovec © Tatiana

Sitno © Tatiana

RADKA:

Nič z toho, čo mám na sebe nie je funkčné. Je mi mokro, asi aj zima a pomaly prestávam vidieť pred seba. Vlhká hmla sa ma dotýka viac než čokoľvek iné. Neoznačené rázcestie ma irituje. Kričím a nadávam hlasnejšie, než reálne dokážem. Nevábia ma hlasy sirén, ani svetielko v čarovnej chalúpke. Vidím o tri kroky vpred a o dva vzad, ale teraz si potrebujem vybrať stranu. Samozrejme, že by som mohla vedieť kam, ale cesta za mnou je už dávno zarastená a reverse je aj tak neprijateľným druhom herného módu. Mohla som sa lepšie pripraviť, pozrieť sa trebárs do mapy, že. Ja som sa však chcela nechať pohltiť lesom, nech mach pokryje moje nohy a divé zvery pristúpia bližšie, aby som im mohla hľadieť do očí.

Nič z toho sa nestalo a teraz mám rázne vykročiť trochu akoby doprava alebo prudko doľava. Určite by mi pomohlo keby tu bola umiestnená aspoň nejaká značka, hoci aj v cudzom jazyku. By mi bolo bývalo tu tiež neplatí. Nikto mi za tie kroky neplatí. Všetko si to odšlapem sama aj s povrchným dychom. Krásu nevidím, už je tma. Avšak cítim všetky zemité vône vďaka ktorým viem, že som tu správne. 

 

115. Lenivá nedeľa

RADKA:

Ráno vstávam v čase, ktorý si vyberá moje telo. Naťahujem sa v posteli a pozerám sa cez okno. V duchu si vravím, že dnes mám kopec času, tak si môžem konečne aj zacvičiť. Medzilopatkové svaly, naťahovačky, mňau. Keď sa už konečne rozhodnem vyliezť z postele, tak otváram okno, nech sa vyparia zbytky noci. Prejdem do kuchyne, kde si spravím čaj alebo kávu (v závislosti na tom aká bola sobota a na čo mám v danú chvíľku chuť). 

Zapnem Vltavu a sadnem si na gauč alebo do kresla a listujem si v nejakom zo zakúpených novín, časopisov. Prichystám si raňajky (zrejme niečo sladké, ale nie preto, že je nedeľa, ale preto, že to to tak jednoducho je) a počúvam, listujem, pozerám cez okno. Umyjem sa, nanesiem olej na tvár a prezlečiem sa do pohodlného oblečenia. Chodím z izby do kuchyne, z kuchyne do izby. Sedím v kresle. Ležím v posteli. Čítam knihu, ktorú si vždy odložím na stolík. Surfujem po intertnetoch. Pozerám film, seriál, či rozprávku. Možno sa idem prejsť, ale to záleží na počasí a nálade. K tomu sa pripojí nejaké jedlo doma, či vonku a nejaký nápoj, či už kofeínový, alkoholický alebo nealkoholický. Večer sa osprchujem. 

Olej na telo. Olej na tvár. Zuby čisté. 

Prezlečiem sa do nočného úboru. Tentokrát do košele lebo je už teplo. Internety. Kniha. Film. Spánok. A ráno do práce. 

TÁŇA: 

Som nikde. I am nowhere. V tichej miestnosti hrá hudba, rozvidnieva sa. Vodná para čerí kuchyňu. Som niekde. I am somewhere. Gramofónová platňa praská. Som sama. Úplne sama. To, čo bolo kedysi neznesiteľné, je mi teraz vzácne. Nikdy som nenosila župan. Už jeden mám. Filmová hviezda bez plátna. S komparzom všedných dní. Štyri steny nech sú mojimi divákmi. Ktorou nohou som dnes vstala z postele? Kam mi uleteli včely? Vždy keď stojím na balkóne si predstavujem cudzie výhľady. Tie z minulosti. Tie z budúcnosti. Tommy Guerrero mood.  Guerrero znamená vojak. Šesť rokov som mala španielčinu. Haha. Tie obrátené otázniky a výkričníky boli super. Jemné svetlo dopadá na listy izbových rastlín. Vidno na nich prach. Vidno ho aj na mne? Každý deň dám dve kávy. Snažím sa ich dať bez stresu. Vyberám random knihu z knižnice. Polynézske mýty. Dlho som nečítala básne. Kedysi som nimi žila. Mám rada Petra Borkovca. Stará mama zviazala cesnak do kytice, je zavesený neďaleko kuchynskej linky. Slnko z jej predzáhrady je zavesené niekde nad mojou hlavou. Vraj žltá je farbou optimizmu. Za oknom sadia stromy. Snažím sa spomenúť si na kuchyňu, v ktorej som trávila nedele ako dieťa. Mäta od rieky a do čajníka šesť lyžíc cukru. "Kým to nedoješ, nepohneš sa od stola!" Mám rada basovú linku. Spievať neviem. Tancovať viem. Aj plávať. Byt vonia avivážou. Nikam nejdem. Som nikde. Som niekde. Som? Mám chuť naučiť sa nový jazyk, mám chuť čítať knihy, na ktoré som nikdy nemala čas. Mám chuť zájsť do hvezdárne, na prechádzku vysokou trávou. Nejdem nikam. Nikam nejdem. Je nedeľa. Som letiacim šípom vystreleným z luku. Som večné dieťa milujúce nedele, xylofón, kakao, šúchanie sa po koberci, Zora, Popolvára a iných hrdinov.