RADKA:
Ráno vstávam v čase, ktorý si vyberá moje telo. Naťahujem sa v posteli a pozerám sa cez okno. V duchu si vravím, že dnes mám kopec času, tak si môžem konečne aj zacvičiť. Medzilopatkové svaly, naťahovačky, mňau. Keď sa už konečne rozhodnem vyliezť z postele, tak otváram okno, nech sa vyparia zbytky noci. Prejdem do kuchyne, kde si spravím čaj alebo kávu (v závislosti na tom aká bola sobota a na čo mám v danú chvíľku chuť).
Zapnem Vltavu a sadnem si na gauč alebo do kresla a listujem si v nejakom zo zakúpených novín, časopisov. Prichystám si raňajky (zrejme niečo sladké, ale nie preto, že je nedeľa, ale preto, že to to tak jednoducho je) a počúvam, listujem, pozerám cez okno. Umyjem sa, nanesiem olej na tvár a prezlečiem sa do pohodlného oblečenia. Chodím z izby do kuchyne, z kuchyne do izby. Sedím v kresle. Ležím v posteli. Čítam knihu, ktorú si vždy odložím na stolík. Surfujem po intertnetoch. Pozerám film, seriál, či rozprávku. Možno sa idem prejsť, ale to záleží na počasí a nálade. K tomu sa pripojí nejaké jedlo doma, či vonku a nejaký nápoj, či už kofeínový, alkoholický alebo nealkoholický. Večer sa osprchujem.
Olej na telo. Olej na tvár. Zuby čisté.
Prezlečiem sa do nočného úboru. Tentokrát do košele lebo je už teplo. Internety. Kniha. Film. Spánok. A ráno do práce.
TÁŇA:
Som nikde. I am nowhere. V tichej miestnosti hrá hudba, rozvidnieva sa. Vodná para čerí kuchyňu. Som niekde. I am somewhere. Gramofónová platňa praská. Som sama. Úplne sama. To, čo bolo kedysi neznesiteľné, je mi teraz vzácne. Nikdy som nenosila župan. Už jeden mám. Filmová hviezda bez plátna. S komparzom všedných dní. Štyri steny nech sú mojimi divákmi. Ktorou nohou som dnes vstala z postele? Kam mi uleteli včely? Vždy keď stojím na balkóne si predstavujem cudzie výhľady. Tie z minulosti. Tie z budúcnosti. Tommy Guerrero mood. Guerrero znamená vojak. Šesť rokov som mala španielčinu. Haha. Tie obrátené otázniky a výkričníky boli super. Jemné svetlo dopadá na listy izbových rastlín. Vidno na nich prach. Vidno ho aj na mne? Každý deň dám dve kávy. Snažím sa ich dať bez stresu. Vyberám random knihu z knižnice. Polynézske mýty. Dlho som nečítala básne. Kedysi som nimi žila. Mám rada Petra Borkovca. Stará mama zviazala cesnak do kytice, je zavesený neďaleko kuchynskej linky. Slnko z jej predzáhrady je zavesené niekde nad mojou hlavou. Vraj žltá je farbou optimizmu. Za oknom sadia stromy. Snažím sa spomenúť si na kuchyňu, v ktorej som trávila nedele ako dieťa. Mäta od rieky a do čajníka šesť lyžíc cukru. "Kým to nedoješ, nepohneš sa od stola!" Mám rada basovú linku. Spievať neviem. Tancovať viem. Aj plávať. Byt vonia avivážou. Nikam nejdem. Som nikde. Som niekde. Som? Mám chuť naučiť sa nový jazyk, mám chuť čítať knihy, na ktoré som nikdy nemala čas. Mám chuť zájsť do hvezdárne, na prechádzku vysokou trávou. Nejdem nikam. Nikam nejdem. Je nedeľa. Som letiacim šípom vystreleným z luku. Som večné dieťa milujúce nedele, xylofón, kakao, šúchanie sa po koberci, Zora, Popolvára a iných hrdinov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára