RADKA:
Ako by si chcela vyjadriť seba bez slova?!
matnou farbou na skle
prefíkanou vôňou
hladkou pokožkou
obrázkovou vodeodolnou knižkou
hladkou pokožkou
obrázkovou vodeodolnou knižkou
nekončiacim dotykom,
ktorého intenzitu určuje tvár v kameni
šíp v plameni
teplo, ktoré leptá
meandre čírych tekutín
rozbité sklo na zemi
.
Mlčky sa prebúdzala a mlčky zaspávala. Snívalo sa jej, že z jej úst vychádzali prázdne bubliny. Vždy, keď sa na ne zahľadela, praskli. Nepríjemný zvuk, ktorý bolí.
U nich doma sa komunikovalo výhradne pohľadmi. Medzi najdôležitejšie parametre patrila dĺžka a ostrosť. Veľa krát dopomáhala práca s obočím, či pohyb pier. Keď sa na ňu brat pozeral dlhšie, než bolo únosné, vedela, že ju chce zabiť. Keď matka zatínala zuby a hľadela do zeme, vedela, že nastanú v ich životoch nenávratné zmeny.
K ničomu sa nemusela vyjadrovať.
Nikdy sa nemusela hrabať v morkom piesku, z ktorého by vyťahovala zabudnuté kusy detských hračiek tých najsprávnejších tvarov, v tých najsprávnejších farbách, z tých najsprávnejších materiálov. Po celý svoj doterajší život vnímala len obrazy, vône, pachy, zvuky, ktoré síce jedno ráno potešia, ale iné zas kompletne zdevastujú.
.
bezbrehá radosť
z každého drobného pohybu
neutíchajúci smútok
s rukami v bok
hysterický výsmech
v tureckom sede
Keď sa v jej mysli rozbúril oceán, stala sa jeho vlnou
~
TÁŇA:
Stopy dočasnosti. Pozostatok prítomnosti.
Šum mora. Zvuk oceánu. Taká tá večná energia. Sem a naspäť, masa vody, jej sila. Jej farba, ďalej od brehu. Ďaleko od brehu. Tmavá a nepriehľadná. Hlbina. So všetkým tým, čo si pod ňou predstavíš. Za ňou, v strede nej, na konci alebo na začiatku nej - ostrov. S tmavým pieskom, s hnedými chaluhami vyplavenými na brehu. Všetko je nasiaknuté vodou. Postupuješ ďalej. Vlhký piesok, vlhké kamene, vlhký útes, vlhká hmla. Chodníčky porastom len od divej zvery alebo duchov námorníkov. A vedú zas len k ďaľšiemu vlhku. K hukotu vodopádu, ku ktorému chodia zahnať svoj smäd. Alebo k horúcemu prameňu. Počuješ len vlastné kroky a vodu. Od oceánu, od vodopádu. Prší. Je tu zima. Nie je tu čo sledovať. Monotónne farby zeme, ľadovca, lišajníkov, chalúh a kameňov. Nie je tu žiaden orientačný bod (len skaly vo veľkej diaľke). Kráčaš po chodníčku vyšľapanom zverou (duchmi námorníkov), vyzliekaš sa pri prameni. Je zima. Skáčeš doň. Nechávaš na seba dopadať horúcu vodu, kričíš. Ešte stále máš tendenciu premýšľať. Nad ňou, nad ním. Aké by to bolo, keby... Ako okamihy stretnutia vytvárajú tú zmenu, ktorá sa stane. Potrebuješ zažiť niečo transformujúce! Nechceš si len tak presvišťať životom. Niečo, čo premení vás oboch! Nové dimenzie! Áno! A zrazu to zhasne. Voda dopadá na tvoju pokožku, vnímaš len ju. Jej silu, hukot, hĺbku, chlad, teplo, všetko. Občas ti ešte v pozadí nabehne nejaká tá predstava, prianie. Slabne však na intenzite. Slová miznú. Úplne. Prišiel si sem sám. Chcel si zažiť samotu. Privítať ju. Nepočuť žiadne slová. Svoje, jej. Nemyslieť. Pozorovať odtiene tráv, vyvretý čadič, byť nachvíľu Yves-Joseph de Kerguélen - Trémarecom. Na najizolovanejšom mieste na svete. Vety sa skracujú. Vyberáš svoj zápisník. Expedícia sa začala.
Obaja účastníci sa behom expedície premenia. On inak. Ona inak. Tam a vtedy. Teraz a tu.
