15. Ľubovoľná téma. Rozprávanie. (Za nadpismi sa nedáva bodka).

RADKA:

„Čo keby sme už navždy mlčali?“,

zaznelo z jej plných úst, keď dojedala posledný veterník zo zákuskovej vitrínky cukrárne. Kus krému jej počas tejto vety vypadol na čierne, zamatové nohavice. Sledovala tú hmotu a dožúvala posledné sústo. Nevedela, či si má do zababraných rúk vziať servítku a snažiť sa ten sladký kúsok do nej zachytiť a následne vyhodiť, alebo či sa má viac ohnúť a svojím mlsným jazýčkom oblízať nohu smerom od seba a dopriať si tak posledný kúsok potešenia. Nakoľko sa nevedela rozhodnúť, tak už ani nedýchala, neprehĺtala a nehýbala sa. Krém sa pomaličky začínal vsakovať do textílie. Odrazu vykonala prudký pohyb, priblížila k sebe nohu a ostentatívne dojedla to, čo začala.

Ťažko povedať, či bola len dobre vychovanou dcérou, ktorá vedela, že zjesť sa musí všetko lebo inak „bude mať škaredého muža“ alebo bola, len jednoducho pažravá.

Pažravá pandrava.

Dve slová, ktoré sa jej hnusili najviac na svete. Už len pri spomienke na ne (a hlavne na to, čo prezentujú), dávila všetko, čo si starostlivo nahanobila v brušku. Teraz zvracať nechcela. Preto dýchala zhlboka a snažila sa zabudnúť, že ju niečo takéto vôbec napadlo.

Tým pádom bola naozaj ticho, tak ako si to predstavovala. Rozhliadala sa okolo seba, prehodila nohu cez nohu, upravila vlasy na jednu stranu a špúlila ústa akoby chcela zapískať svoju obľúbenú pesničku z detstva, ale to bola len zásterka. Vedela, že sa musí aspoň trochu pohybovať, aby úplne nezmeravela a rozhodla sa, že pery budú časťou tela vyjadrujúcou jej vnútorný pohyb. Budú tancovať. Silent disco.

Chcela by sa pretancovať do rána.

Musela stopnúť tento prúd myšlienok lebo si uvedomila, že sedí vo funkcionalistickej cukrárni a nemá ďalší koláčik, ktorým by zahnala svoju neistotu. Pokojne by si dala aj kávové zrno, ale pripadá jej to trošičku nevhodné. Mala by hrať na to, čo sa patrí alebo by sa na to mala vykašľať? Chvíľku váhala. Zvažovala. Analyzovala. Hýbala hlavou zo strany na stranu ako kyvadlo na mieste pre Stalina. Odrazu sa zastavila a zdvihla ukazovák smerom k nebu. Vstala a podišla ku vitrínke. Sústredne si premerala všetky ostávajúce koláčiky a pomaly, s tým istým prstom, ktorým smerovala k nebu, si v duchu opakovala vypočítavanku.

„Aka fuka funda luka funda káva keven duka ak fuk fundaluk funda káva kevenduk.“

Oči mala zatvorené a len si v duchu opakovala slovíčka, ktoré začala ľavou rukou dirigovať. Tempo sa stupňovalo. Prechádzalo celým jej telom, až do nôh, ktoré sa trepotali ako bláznivé. Uspokojovalo ju to možno aj viac, než koláč samotný. Zhlboka dýchala, keď otvorila oči, aby videla, kto je teraz na rade. Zorničky sa jej radikálne zväčšili.

ŠPIC!

Pozrela sa na tetu v bielej zástere s kúpacou čiapkou na hlave. Znova tým istým prstom, ktorý predtým smeroval do nebies, ukázala na špic a ľavou rukou označila množstvo. Päť. Viac prstov nemala. Teta vzala do ruky klieštiky a na maličký biely tanierik, s akýmsi nápisom zospodu, naložila 5 (slovom päť) kusov tohto zázraku. Takmer sa tam všetky nepomestili. Vzájomne sa dotýkali a otláčali na seba stopy čokolády.

Vzala si do ruky tanierik a odkráčala späť na miesto. Najprv poobhrýzala hlavičky, potom do seba (ako z pohárika) naliala likérik a až potom začala objedať ten zvyšok, až kým sa dopracovala k piškóte, ktorú nechala osamotenú ležať na tanieri. Hoci tých bolo v skutočnosti päť, ale akoby tam bola len jedna jediná, trochu stará a zoschnutá. Nie príliš vábivý kus.

Spokojne mlčala a úplne zabudla na to že oproti nej niekto, niekedy sedel.

TÁŇA:

To, že si moja sestra odkladala mliečne zuby som nikdy nepochopila. Otvárala som tú jej krabičku a prstom skúmala sklovinu a zárezy v mŕtvych zuboch. Fuj, hnusilo sa mi to. Pritom to bol jej najvzácnejší poklad. Malé perleťové kúsky seba samej. Spomenula som si na to, keďže sa mi tento týždeň prerezal prvý ZUB MÚDROSTI. Rastú tieto zuby iba ľuďom, ktorí sú naozaj múdri? A ak áno, prečo ich potom takmer všetkým vytrhnú? Áno, nie som debil, viem prečo.

S otcom sme si niekedy opekávali v opustenom lome. Najviac mi chutil jeho opekaný chlieb natretý syrokrémom. Otec to volal hrianka. Taká fajn vydymkaná. Aj na tom sa dá dobre vylomiť zub. Svoje mliečňaky som si trhávala zásadne sama a zásadne pred zrkadlom. Ako sa tam už slabunko kývkali v tom lôžku. To ma na tom najviac bavilo.

Niekedy nám opiekol aj jablko (doteraz nechápem). Vtedy sme boli ešte súdržné sestry. Ja prvorodená, ona druhorodená. Ja bloncka, ona bruneta. Do huby sme si dávali cencúle z povodia rieky Handlovka a do rúk chytali sneh zašpinený od hnilých listov a kravských lajen. A bolo nám to dosť jedno. Jediné pravidlo bolo, že žltý jesť nemáme. Sneh.

Chodievali sme na expedície vedené taktovkou otca. Takýmto spôsobom nás zoznamoval s prírodou. Ukazoval včelie úliky, základy starej horárne, prvé jarné kvety (hluchavka, pľúcnik, podbeľ) a učil nás fotiť. Dosť často sme stanovali. Otec mal vychytané príjemné lokácie. V rieke sme umývali špinavý ešus. Najprv riečnym pieskom, potom vodou. Bála som sa pijavíc. Väčšina vecí, ktorých som sa bála sa nestali a ani nestanú. Čaj z jahodových listov, prvé prvosienky. PRIMULA. PRVÁ.

Už nemám ani jeden mliečny zub. Už prešlo tak dvadsať rokov. Za ďalších dvadsať už možno nebudem mať v hube nič. Tvar bez formy. Vyschlé řečistě. Aj na týchto miestach bude možno postavených sto tisíc hnusných rodinných domov. Základy starej horárne už padli. Kto tam asi tak žil? Betón na zamrznutej tráve, na šípkových kríkoch (chrastie), na starých duboch a storočnej lipe. 

A ona ešte má tie zuby? To by ma naozaj zaujímalo. Teraz je v móde si z toho robiť bižu. Náhrdelník zo zažltnutých mliečnych zubov. A prečo sa o spomienkach vraví, že sú zažltnuté? Hady na lúke, varenie polievky v hrdzavom hrnci. Z hlávok ruží a lístkov myšieho chvostíku. Devil give me wings.