123. Lesný motív - rozprávanie

RADKA:

Herbert sa ráno zobudil a vybral sa na poľovačku. V kuchyni vzal do jednej ruky drevenú pušku po starom otcovi a do druhej uschnutý koláč po otcovi. Nevedel ako sa zabíja srna, líška, či diviak, ale počas posledných dní pociťoval silnú túžbu si to vyskúšať a keď nie naozaj, tak aspoň imaginárne. Nevedel odkiaľ prišla táto myšlienka a vlastne na to ani nechcel prísť lebo by sa mu to v hlave určite celé rozležalo a on by sa rozhodol nezabiť. Prišiel na to sám, logickou úvahou. 

Herbert nechce zabiť, Herbert nevie ako zabiť a pritom zaspáva s pocitom, že musí ísť na poľovačku, že hneď ráno ako vstane schmatne tú pušku a hybaj ho do lesa! Tam jeho plán končí. Herbert dojedá obschnutý koláč po otcovi a ráznym krokom kráča k lesu. Neotáča sa, mlčí a sleduje svoje kroky. Nespoznáva sa, nechce so sebou polemizovať, chce si vyskúšať aké to je, zabiť, hoci aj imaginárne.

Po chvíli si ľahne na zem a puškou zamieri niekam do vzduchu. Vykrikuje: "Ratatata!" a nahlas sa smeje. Herbert vie, že takto to nepôjde. Otáča sa na brucho a potichu zameriava. Najprv na strom, na mach, na muchotrávku, na listy... Má pocit, že sa stáva súčasťou podhubia, že je lesom celú večnosť svojho krátkeho života. Začína sa celkom nudiť, a tak premýšľa, ako si skrátiť túto chvíľu. Nič, čo by ho zachránila, mu nenapadá. 

Herbert si začína spievať svoju obľúbenú pieseň a prudko vstáva. Rozhliadala sa okolo seba a pozorne zameriava. Zdá sa mu to alebo je neďaleko neho naozaj nejaký živý tvor? Obzerá sa okolo seba, sleduje ticho lesa až sa pred ním zjaví medveď Helmut a diviak Arpád. Všetci traja sa tvária, že sa nepoznajú, a že sa ešte nikdy nevideli. Arpád sa pozerá do zeme lebo sa cíti trápne, Helmut mlčí a Herbert sa rozpačito usmieva. Po chvíľke mlčania prehovorí Herbert ako prvý: "Nie je to tak, ako to vyzerá!" Helmut a Arpád prevártia oči k nebu akoby to už niekedy počuli a Herbert sa nervózne škrabe po hlave. Arpád prejde tri kolečká okolo stromu a laxne zareaguje: "No nič to, tak zajtra zase! Čau!" Herbert si nasadí pušku na rameno, zamáva "chlapcom" a odchádza odkiaľ prišiel. 

Ráno sa mu možno bude opäť zdať, že chce zabiť. Radšej nad tým nebude uvažovať, určite nie nahlas a urobí zase tú istú chybu ako každé ráno, už niekoľko rokov.

TÁŇA:

The senses
The plants
The changing Mountain
The Coast
Valleys of Ice
The Earth
The Animals
The Shape of Nature
The Light
The Sky
The Weather
Still Waters
Colour
The City
The Trees
The Human Animal
Worldly Goods
Food and Drink
Contrasting Lines
The River
Lines in the Earth
Time
Language
Companions
Customs and Habits
Religion
Beauty
Inner Time and Mood
Imagination and Wonder
Sharing the Experience: Towards a New Explorer
The End of the Journey

Sehnsucht- the passion for what is ever beyond - is livingly expressed in that white riband of possible travel that severs the uneven country. 
- Robert Louis Stevenson

Tak a teraz nejaký ten epilóg k tomuto celému. Kto už niekedy sedel v lete v tieni košatého stromu, vie, aký je to blahodárny pocit. Oprieť sa o tvrdú kôru, pozerať uprene pred seba, položiť sa na zem,  poštekliť sa trávou, pozorovať konáre plné listov, nechať si ovievať tvár teplým letným vánkom. To patrí k mojim predstavám. Čo ale taký prales? Koho napadne prales? Aká je jeho povaha? Najsôr nejaké to papradie, mach, huby. Neskôr mohutné stromy, ktorých koruny už nevidno, liany, rastliny rastúce na stromoch. Pre prales alebo i pásmo lesa je však typické šero/polotieň, cez ktorý do porastu presvitajú lúče slnka (mesiaca) a osvetľujú ho ako svetlá reflektorov. Les je veľkou témou rozprávok, legiend, posvätných textov aj mysterií. V premenlivej krajine sú často skryté pôvodné sídla sily, bohatstva a zvláštnych hrdinov. Šero, odľahlosť a nepreniknuteľnosť/nepriehľadnosť činili z lesa už odpradávna tajomný mýtický priestor. Topos lesa bol ríšou Psyché a ženského princípu, miestom skúmania a intuície. 

Slovakia.travel

V stredoeurópskom priestore nie je zachovaný prakticky žiadny nížinný prales. Kto by bol býval povedal, že práve jedným z tých zachovaných je bývalý cársky poľovný výbeh na rozhraní dnešného Poľska a Bieloruska? Les Bialowieza. Bielovežský prales. Nie tak ďaleko. Prešlo si ním veľa zubrov, poľských utečencov a sovietskych partizánov. Pokiaľ ste po rokoch zatúžili po prechádzke v prírode, nemusíte zúfať. Podobné krásy si môžete vychutnať aj kúsok nad Prešovom (Stužica, Rožok, Havešová). Nie tak ďaleko. Rožok sa napríklad zaradil do zoznamu UNESCO medzi významné prírodné pamiatky ako Yellowstonský národný park a Grand Canyon v USA, Sagarmáthá v Himalájach či Kilimandžáro v Afrike. Lesný motív nás stále víta. A keď tam budete, spomeňte si na úvod tohto textu. 

122. Text dňa a text noci

RADKA:

Odhalené časti tela v zaparenom voze mestskej hromadnej dopravy. Svetlá pokožka mladých upírov verzus opálené ruky pracujúcich v záhradách. Pastelové farby v detailoch, neónové farby v celkoch. Úsmevy. Domino efekt s pozitívnym dopadom. Prejav trochu radosti a ja ti ju vrátim späť. Snažím sa nemyslieť na Mira Žbirku, ale obávam sa, že to teraz nejde. Ospravedlňujem sa, aj keď vlastne bezdôvodne. Prečo by človek nemohol myslieť na Mira Žbirku o druhej hodine popoludní? Odpoveď je jednoduchá, neviem prečo sa pýtaš. Realita v dialógu. Aktivita v zamate.

Viečka jemné ako hodvábny papier. Presvitá cez ne kus cudzej kuchyne odnaproti. Nemôžu tam zhasnúť? Nemôžu. Ok, vybavené. Predstavujem si, čo všetko som zažila za posledné dni, za posledné týždne, za posledné mesiace, za posledné roky. Modelujem jednotlivé situácie v priamom prenose, ale mnoho z nich sa javí byť poškodenými. Zvukový záznam hapruje, obraz sa nehýbe. Črty tvárí kreslil niekto vodovkami. V kuchyni už nikto nie je. Ako dobre, môj dych sa vracia k normálu. Aktivita v malinčí.

TÁŇA:

Text dňa

Slnko, periny, zvuky, voda, uterák, vodná para, káva, informácie, vzduch, ruch ulice, štekajúce psy, vrieskajúce deti, vône, chute, komunikácia, schody, presuny, pohľad do zrkadla, ásána, ovocie, ticho, vŕtanie, podcast, hudba, fantázie, spomienky, pochybnosti, muchy, osy, dážď, čaj, knihy, vykladanie, odkladanie, skladanie, presúvanie, vyťahovanie, schovávanie, vyzliekanie, obliekanie, obúvanie, plánovanie, dohadovanie sa, stretávanie sa, rozprávanie sa, cítenie, trávenie, cvičenie, zvuky vtákov (krá krá), pučanie stromov a kvetov, debaty susedov, vymieňanie pohľadov, česanie vlasov, sedenie bez pohybu, rozjímanie, meditácia, počítanie oblakov, les, lúka, chodníky a skratky, zberanie plodov, fotenie, uchovávanie, vešanie prádla, zdravenie sa, cestovanie, nakupovanie, sadenie, záhradničenie, honeybush, mandarínka, himlagott, fikkal illam, vilcacora, tinktúry, vitamíny, voda pre kvety, kuchárske knihy.

Text noci

Svätojánske mušky, svrčky, lampióny, sviečky, psíčkari, tma, kopulujúce mačky, sova, komáre, dym z cigarety, hašiš, marihuana, masáž, yuzu, vanilka, kakao, chladný vzduch, bambucké maslo na pokožke, zimomriavky, kefa na vlasy, uzavreté listy rastlín, ticho, ruch v pozadí (cesta, Slovnaft, železnica), struny, hudba, Alibernet, Pinot Noir, Shiraz, André, uspávanky, povesti, povery, kučery, uprené pohľady, kreslá, deky, vrkoče, spodné prádlo, únava, pohodlie, beh, prechádzka, pot, hlasná hudba, kniha, pohyblivé obrazy, poriadok, spánok, sen, retrográdnosť, gerontológia, mladosť, negližé, vráska, pokožka, nažka, blesk, búrka, neha, samota, sonáta, hýrenie, tanec, nočná mora, rubín, smaragd, zafír, meluzína, duchovia, pohľad do zrkadla, glans, záves, žalúzia, nočné svetlo, žblnk, láska, smiech, maskulínum, sauna, kupeľ, tunika, pyžmo, ylang-ylang, vetiver, vypínač, šuchotanie, nimbus, nirvána, pá.

121. Zamyslenie z Paríža

TÁŇA:

David Hockney / Arrival of Spring

V Paríži som bola veľa krát a vždy sa objavovali tie isté znaky:   jemné odtiene fasád podobnej farby, ranné svetlo počas celého dňa, appy our, cassis, kvetinárstva plné nádherných kvetov, graffiti, zatuchnuté byty, pouliční predavači, cigy, káva, miniatúrne priestory, pečivo a najmä zákutia. Tie sú na tomto meste úplne najlepšie. Zákutia sa nachádzajú síce všade, no tieto parížske majú niečo do seba. To ale záleží od pohľadu. No a mne pri tom pohľade na fungujúce a pulzujúce mesto zostalo vždy smutno z toho, v akej krajine žijem. To bolo moje zamyslenie z Paríža. Chodila som si tam po inšpiráciu, vysadávať do kaviarní, na dlhé prechádzky pozdĺž Seiny a kanála, učila sa kvôli nemu dokonca francúzsky. Spoznala som v ňom filozofa Quentina, ktorý nepoužíval mobilný telefón a daroval mi pohľadnicu Matissa (La chapelle du rosaire de Vence), upiekol rybu s ryžou a požičal mi svoj byt. Len tak.

Väčšinou som sa pohybovala a bývala v blízkosti Rue Daguerre, čo je taká celkom živá ulička s rôznymi obchodmi, hračkárstvami a hlavne s pouličným trhom (ustrice, krevety, ryby, syry, pečivo). Nie je to odtiaľ ďaleko do mesta, epicentra galérií, múzeí, turistov, mostov. Ja som ale vždy mala radšej tie okolité štvrte ako napríklad  Clichy, Bercy, okolie Bois de Boulogne, Versailles bolo tiež fajn miesto, tam som spala v dome na zemi na mramorovej podlahe, Barbes a okolie, kde sa dalo prejsť cez Bollywood, modliacich sa ľudí na koberčekoch až do Afriky. Mala som pocit, že čím ďalej odídem od centra, tým viac preniknem k ľuďom, k Parížanom. A aj sa tak stalo. Nakúkala som im do okien, pozorovala ich v parku, pri práci v pompéznych obchodoch s designovým nábytkom, nakupovala s nimi potraviny, občas prehovorila. 

Jedno sa ale nezmenilo nikdy. Vždy som mala pocit, že moja duša opúšťa toto mesto nabitá umením až do prasknutia. To ma vždy nadnášalo od radosti a naplňovalo v mizérii česko-slovenského kontextu. Naposledy ma takto naplnila retrospektíva Davida Hockneyho a koncert Bon Ivera. Wow. A mesto. Ako súbor zvláštnych javov, na ktoré sa môžem v spomienkach vždy obrátiť a potešiť sa nimi. Ktoré ma zavedú tam, kde mi bolo dobre. Toľko zamyslenie z Paríža z bratislavských 500 bytov.

RADKA:

Priletela som nejak večer, vonku už bola tma. Nasadla som do autobusu smer Opera a pozerala sa cez okno na svetlá okoloidúcich aút. Z busu som mala ísť na metro. Obzerala som sa okolo seba a snažila sa nájsť automat na lístky, nikde nič, nikde nikoho. V momente, keď okolo mňa prechádzali dve ženy som sa bez váhania pristiskla k jednej z nich, aby som vďaka jej platnému lístku prešla turniketom. Mnohokrát som videla decká v Lisabone, ktoré robili to isté. Až keď som prešla turniketom mi došlo, čo som urobila, a že som sa vlastne rozhodla ísť na čierno. V metre som tŕpla, obzerala si ľudí na okolo a každého považovala za podozrivú osobu, z ktorej sa vykľuje neľútosntý revízor, ktorému budem dookola, ako mantru odpustenia, nahlas opakovať: "Je suis desolé!" s rafinovaným francúzskym afektom, ktorý sa mi tak páči. Cesta prebehla hladko a ja som bez problémov výstupila. Snažila som sa dovolať osobe, u ktorej som mala stráviť prvú noc v tomto meste, aby som sa potom mohla presunúť zase ďalej. Nezvonilo to. Hlas v telefóne mi opakoval, že volané číslo neexistuje. 

Vybrala som sa ulicou a oslovila partiu ľudí, fajčiacich pred barom L'Assasin, či by mi mohli pomôcť. Jeden z nich sa pozrel na telefónne číslo, ktoré som mala uložene v mobile a usúdil, že v ňom chýba jedna číslica. Povedala som si, ok, čo teraz a sadla si na bar. Obejednala som si Earl Grey lebo vonku bola zima. Predsalen bol január, mrazivejší než ten na juhu odkiaľ som prišla. Niektorí z tej partie ľudí, ktorých som oslovila vonku sa chodili v pravidelných intervaloch pýtať, či nastala nejaká zmena v mojej situácii. Od určitého momentu sa ma to pýtal aj barman a následne poznamenal, že o 2:00 zatvára. Prostredníctvom wifi sa mi podarilo pripojiť tlačítkovu Nokiu k internetu a napísať na správu na facebooku. Odpoveď však neprichádzala. Už dávno nebol večer, ale noc. Premýšľala som nad tým, čo všetko musím urobiť preto, aby som odišla spolu s barmanom. V duchu som si hovorila, že buď pôjdem s ním alebo sa sama vydám do nočných ulíc tohto mesta a budem sa pokúšať nájsť niekde hostel.

Zvláštnym spôsobom má táto situácia tešila. Prekvapivo som nemala vôbec strach, čo so mnou bude. Ani mi nenapadlo strachovať sa. Páčilo sa mi, že moja prvá návšteva Paríža začína takto. Hovorila som si, že takéto situácie tomuto mestu svedčia a premietala som si v hlave obrazy z francúzskej novej vlny. Ostala som v bare sama, všetci už odišli a odrazu sa vo dverách zjavila ona osoba a všetko nakoniec dopadlo, tak ako bolo dohodnuté. Barmanovi som stihla len zakývať a prvú noc som strávila priamo pod parížskou oblohou.

120. Cez jemné paprsky melanchólie sa na seba pozerám

RADKA:

Le Fontainas, 2019

A vidím len odrazy toho, čo malo priniesť toto leto. Ťažko sa vysvetľuje tá neustála túžba po tom, aby sa NIEČO stalo, keď niečo sa predsa deje neustále. Aj keď stojím, som v určitom pohybe, minimálne voči slnku. Neviem kedy sa zrodila táto megalománia po vyrazení dychu. Možno keby tomu predchádzal pád alebo zrážka s cudzou päsťou, tak by som si to rozmyslela inak. Nuž, nestalo sa (podobne ako mnoho skutkov v rodnej krajine). Ani neviem, či v tomto prípade žiaľbohu, či chvalabohu. 

Nenapĺňam svoje predstavy, skôr ich vyprázdňujem. Prvá časť vety bolí, desivo paralyzuje. Tá druhá vytvára pomyselný balans, akože iróniu alebo vtip, aby bol (inner) vesmír v poriadku. Nevolám nikoho do môjho sveta napriek tomu, že bránička ostáva vždy pootvorená. Nekričím na cudzinca to, čo Marek Brezovský, keď niekde zvoní hrana. Neviem sa popísať, skôr počarbať. Viem aká (by) som byť chcela. A tak neviem, či si idem naproti alebo tá dodávka, ktorú som stopla na zaprášenej ceste (lebo dodávka je vždy len na záprašenej ceste - na zaprášenej ceste v USA medzi kaktusmi) ide opačným smerom. 

Bez zbytočného sentimentu, občas až príliš chladne sledujem vzduch alebo inak povedané nič, z ktorého žila istého času aj Zuzana Krónerová (pre úplnosť informácie 95 minút). Samozrejme si to niekedy vynahradím prehnane sentimentálnym a až príliš emotívnym sledovaním sociálnych sietí a starých emailov. A pritom viem, že "život je jinde", ale (!), kde presne pane Milane? Normálne sa pýtam, ale odpoveď žiadna. Tak sa pýtam, či si hluchá, milá moja? A tak len mlčky klopím zrak a sledujem život podlahy.

TÁŇA:

Tvoje paprsky určite nebudú paprskami jemnými a ani paprskami melanchólie. Budú paprskami sýteho slnka, ktoré osvetľuje prázdny les s prebúdzajúcim sa rastlinstvom, ošťatý piesok na ihrisku, kvitnúcu čerešňu a thajskú bazalku na balkóne. Sýte slnko, ktoré štípe v oku.

Neviem, cez čo by si sa sa mohla na seba pozrieť, no najlepšie by to asi vystihol pohľad cez samú seba, ktorý spolu s pohľadom cez druhých ľudí praktizuješ už pomerne dlho. Ani tentokrát by si si nedala dioptrické okuliare, aby si nič nevidela ostro a narážala do hrán samej seba a tých druhých. A možno by si sa ani nepozrela. Ani na seba ani na nikoho. Možno by si sa opäť raz len stratila vo veciach skrytých, na miestach, v ktorých sa strácaš rada, v snových priestoroch, ktoré sa donekonečna opakujú, niekedy iniciujú, inokedy zanikajú. V situáciách, ktoré sa nestali, no mohli sa stať, v paralelných životoch, ktoré si mohla viesť, v mestách, v ktorých si mohla žiť, v jazykoch, ktorým zatiaľ nerozumieš, v očiach ľudí, v pohľadoch, ktoré si pamätáš alebo by si si pamätať chcela, v rozhodnutiach, ktoré si neurobila alebo nad ktorými si ani len nepremýšľala (väčšinou nad tými fatálnymi). Tento jav sa myslím  volá spomienková nostalgia. Niekto ju má prepojenú s dobou, resp. režimom, u nás zväčša s komunistickým. Niekto iný s časmi, kedy mu bolo dobre. Potom býva prepojená s určitými etapami života ako napríklad detstvo, puberta, s obdobiami, ktoré sú nenávratne stratené a už sa nikdy nevrátia. Bohužiaľ. U teba tento spomienkový optimizmus spravidla vyústi do melanchólie. 

Čiže späť k tej vete ako by si sa na seba pozrela. Nijako. Máš obdobie, kedy je tvoje ja posunuté úplne niekam inam a konečne sa nonstop nemusíš zaoberať svojimi vnútornými variáciami. A chceš, aby to takto ostalo čo najdlhšie. Dosť bolo overthinkingu.

119. Po čom aktuálne túžim

TÁŇA:

Po samote. Po chodníku premoknutom rannou rosou, po vlhkom vzduchu, po vôni hríbov, po košíku plnom bylín a čaji, ktorý mi pohladí dušu. Po tichu. Po mape, ktorá je v niektorých zhyboch vydratá. Po lavičke pod borovicou rozožratej od červotočov a výhľade do doliny. Po mravcoch pod kraťasmi, po blate na topánkach, po lentilkách, ktorých chuť by ma preniesla neviem kam. Po sluchu, ktorý citlivejšie vníma zvuky prírody. Po vôni divokého jazmínu, po vianočke s maslom, po drevenej verande za ktorej oknom prší, po hmle, po jeseni, po narodeninách, po pocitoch, ktoré som doteraz nikdy nemala, po Big Sur, po bábkovom divadle, po plnených kapustových listoch, po vlastnej záhrade, po lúke s posedom, po pršiplášti, búrkach, pexese, po výlete autobusom, po varení ako predtým, po mladosti pochabosti. Po spoznávaní nových rastlinných druhov, po výnimočne dobrom filme, po ústraní, hojdačke na breze a spánku pod širákom.

Mám pokračovať?

RADKA:

Streda 14. augusta 2019, 18:43

Po zdravom tele, v ktorom by bol zdravý duch. Nie, že by bolo celé nemohúce, ale bolo napadnuté, tak sa bráni, aj s duchom. Po tropických nociach. Po disciplíne, aj keď som si v detstve myslela, že toto slovo nebude figurovať v mojom slovníku. Po schopnosti robiť jednu vec za druhou a nie všetky naraz, aby mi z toho explodoval mozog. Po novej perine a voňavých obliečkach. Po hlbokom nádychu uprostred lesa. Po balkóne. Po trpezlivosti. Po malinách zo záhrady, maďarských broskyniach a marhuliach.     

118. Zamyslenie z Berlína

RADKA:

S každým príchodom vykročíš zo svojej komfortnej zóny. Raz ako dáma, len jemne po špičkách inokedy ako kamikadze, rýchlo a úderne, bum! Odrazu je všetko možné, všetky, aj tie najdivokejšie, predstavy samej seba sú možné, ba dokonca legitímne. Odhadzuješ zábrany, komunikuješ na rôznych úrovniach, tancuješ, piješ pivo pri prvých teplejších dňoch, na brehu kanála s cudzími ľuďmi, s ktorými zdieľaš na pár dní jeden obytný priestor, sleduješ filmy na najväčšom plátne ever s najkvalitnejším priestorovým zvukom, že až chceš napomínať ľudí za tebou, aby boli tichšie.

Cítiš sa dôležito, sexy, nasiaknutá dojmami a ulepená estetikou bežných dní, na ktoré nezabudneš, keď sa zase prebudíš.

Vnímaš viac zvukom. Aj drobné, bežné, v podstate nudné situácie odrazu znejú inak. Je to jedna óda, jeden veľký hype, ktorý ti môže ktokoľvek narušiť v momente, keď prehovorí. 

Je to káva, cukor, káva, najhorší tabouleh ever, maté, víno, cukor, čaj, samota, nehorázna zima, spoločnost, leto, čokoľvek, čo chceš, aj nechceš, máš, dáš, čau>mňau. Nezastavíš sa, spíš málo, ak vôbec, často mlčíš. Trochu ti to vadí, ale potom zase vykročíš zo seba, cigareta, cukor, káva. A ani nevieš ako, ale už zase sedíš v autobuse opačným smerom.

TÁŇA:

Paralelné fóbie vraj. Tak ako veľa ľudí na tomto svete, tak aj ja. Zatváram oči a počas kráčania si predstavujem, že som niekde inde. Dokážem meniť farbu svetla, vôňu vzduchu, jazyk, terén a atmosféru. Dokážem meniť priestor a čas. Keď chcem. Dokážem byť na Pohode s mokrými vlasmi, dokážem byť na stohu sena v strede lúky, dokážem byť na rohu Turmstrasse a Ottostrasse a hľadieť cez kríčkové rajčiny na nápis Eurogida, Obst und gemuse, Fleischerei alebo Spielothek so slniečkom v logu. Dokážem prežiť znovu dražbu orchideí aj vôňu currywurstu. Dokážem hľadieť na Sprévu, cítiť sa ako vtedy (aj keď nechcem). Dokážem nadobudnúť ten istý rytmus chôdze, to isté zakopnutie, to isté nadšenie v botanickej záhrade. Navštíviť kaviareň November v Septembri, hľadieť na meotar v Maxim Gorki Theater, voňať dávno odkvitnuté lipy na Unter der linden a pozorovať ľudí nahrávajúcich si vtáky v brečtane. Mohla by som stáť a čakať na S-bahn, počúvať Nicka a vidieť aspoň z časti, predsataviť si, čo mohol vidieť on. Tu. Isto disponoval jazvami na tele. Ako ja na stehnách. Škrtnutie zápalkou. Jamelia vie. Každý vzťah obsahuje jazvu, dve. Zamyslenie z Berlína prišlo a tak skoro sa nevráti. Fragment. Iba fikcia môže byť pravdivá.

117. Osamote (rozprávanie)

RADKA:

Osamote, pod UV lampou, si pomalým, trhaným pohybom zvliekam kožu. Zostáva vo mne len večný pocit dôvery! Nepatrí však štátnemu zriadeniu, ako by sa nejeden jeho služobník mohol nazdávať. Zasiali ho iní. Záves je odostrený, svetlo zasvietené. Chvíľku pozorujem pavučiny na strope, sú v letmom pohybe. 

Tancujem bosá na studenej podlahe. Saltá, kotrmelce, šnúry. Som kráľovnou ohybnosti, vojvodkyňou vytrvalosti, barónkou trpezlivosti! Chladím si pravé líce.  

Na zaprášenú parapetnú dosku zoraďujem kúsky jantáru a potom ho pomaly a plynulo prehĺtam. Od najmenšieho po najväčší. Vonku je odrazu svetlo. Odráža a triešti sa vo mne. Farebné spektrum je nesmierne široké. Priblíži sa mu len dotyk.

TÁŇA: 

Smelým krokom. Možno až preveľmi smelým krokom lemujem obrubník. Počúvam hudbu. Moju obľúbenú hudbu. Z môjho telefónu zdedenom po bratrancovi. Vejú mi vlasy. Nevedela som, že ich odtieň je, (pozor), perleťová blond. Vrhám tieň. Mohla by som sa dotknúť vrcholkov odpočívajúcej vínnej révy. Keby som chcela. Mohla by som sa dotknúť čohokoľvek a kohokoľvek by som chcela. Do plotov sa zarezáva brečtan. Tajné cestičky cez vinohrady vedú na pomedzia karpatských lesov. V diaľke vidím kopce. Tie, v ktorých sa skrývajú staré gaštanice, konvalinkové háje, mäta, sršne, papradie a kamenné terasy. (Dávno preskúmané). 

Hustle in the five old years,
do you love and do you fear?
All your working inspiration,
systematic exploration
Words are great, words are real,
words are desperate, make a deal
All your words are so poetic,
generational synthetic

And I will do it on my own again,
and I will say what I will
and I will do it on my own again
and I will say what I will

All my friends are far away,
hits my head in disobey,
I can help but to forget
what is now and what is next
Train a fortune for a soul,
what we wanted all along
All your words are so magnetic,
generational pathetic

And I will do it on my own again,
and I will say what I will  

Ako kedysi som si kúpila lístok na vlak a našla si miesto pri okne. Stúpam do jemného kopca. Po dlhej dobe a dlhej zime sa mi potí šija. Snímam šál - predzvesť slobody. Všetko naokolo je ešte stále sivo-hnedé. Míňam vinárstva, prezerám si keramiku - nech to znie akokoľvek. Odlesky, zárezy, glazúra, tvary, štrbiny. Aké ruky ju robili? Aké myšlienky boli pri jej vzniku? Porcelánové drevo? Wow! Nesmela som, no poklopkala som naň. V prázdnom starom mlyne. Kde jeho niekdajší obyvateľ karikoval dedinčanov z rovakej obce a vystavoval si ich vo vlastnej záhrade... Alebo tak nejak (Katka díky). V záhrade, v ktorej teraz sedím so spomienkou na detskú knižku o lese, ktorú som celú prelistovala. Les sa z nej "vynáral" vystrihnutý z farebného papiera. Porcelánové drevo a papierový les. Hm. 

Sedím na podstienku na ovčej vlne s kávou a vínom. Prvé tohtoročné teplé slnko roztvára puky na stromoch a trochu aj moju dušu. O chvíľu prepukne jar. No ja zatiaľ sedím na pomedzí. V kabáte a so šálom. Po prvej zime s mojím dieťaťom. Po prvej zime s ním, sedím sama na dvore nejakého starého mlyna. Cestou sem bolo cítiť dym. Niekto opekal. Alebo pálil lístie. Alebo nad dymom sedela aborigénska žena počas pôrodu kvôli tomu, aby sa do detského tela dostal smrteľný duch. Hocičo. Februárové hurá. Život sa znova začne sústrediť vonku. Vysedávačky na obrubníkoch, schodiskách, pníkoch, lúkach, posedoch, v lesoch. Štebot vtákov sa bude exponenciálne zosilovať.

Ocitnúť sa v malom meste, stratiť sa, blúdiť, stroskotať, nechať sa viesť intuíciou. Presne to niekedy človek potrebuje. Zistiť, že tam, kde bola kedysi reštaurácia, je síce priestor reštaurácie, no jedlo tu už dávno nepodávajú. Ostatné pohostinstvá sa zatvárajú o 18.00. Jedine cukrárne vedú. Objímam burizónovú guľu a kráčam späť na vlak. Dvojposchodový. S radosťou malého dieťaťa vybieham hore. Ibaže už je tma. Zaspávam. V štvorke s dôchodcami so zapravenými svetrami. 

Matka by vraj nemala byť od malého dieťaťa preč dlhšie ako dve hodiny. Adventures in FUCKING WONDERLAND. Na dvore toho mlyna som sedela a rozprávala sa s čašníčkou. Po chvíľke sme sa obe pozreli na oblohu a presne nad našimi hlavami sa pretli vzdušné stopy dvoch lietadiel, ktoré vytvorili "X". Tu! Tu! som bola. Tu! sme! 

TU. je môj podpis. Tatiana Urbanová. TU. Sama. Ja. Dobrú noc.