Iba pre ženy!!!
Bolo ráno. V izbe vládlo stále jemné šero. Otvoril oči. Po jeho pravici ležala ona. Za jemne zastretými žalúziami stál Allan Robbe Grillet, haha. Nie. Späť k téme. Bola to jedna z tých vzácnych chvíľ kedy mali obaja viac než týždeň voľna a mohli sa venovať jeden druhému. Len. Nakúpili si potraviny a zavreli sa na chalupu, kde ich nerušil nikto a nič. V sobotu počúvali Filanove žvásty o ošúpanom jablku zo Žilinskej, ktoré ho zaviedlo do Jakarty, reportáž z kostola v Spišškej kapitule alebo novoročný príhovor prezidenta SR. Neťažilo ich nič. Ani cudzie reči. Bolo pekné pozorovať svet "z diaľky". Bol rád, že nemusí pracovať a po pár dňoch sa mu naozaj prácu z hlavy podarilo vytesniť. Asistoval jej pri varení, krájal jarnú cibuľu, minúty zapíjal vínom a hodiny ňou. Naučil sa rozoznávať rastliny, mal z nich totiž radosť. V čaji s medom.
Ležala po jeho pravici a on si uvedomoval, čo má. Za oknnom sa rozoznel dedinský rozhlas a už za ním nestál ani Allan Robbe Grillet. Pohladil ju po vlasoch, ktoré ho ihneď "poňali" a ruka v nich zmizla ako potápač v útrobách oceánu (fuu, ťažké prirovnanie). Po vynorení prešla na jemnú pokožku šije a tak ďalej. Prebudila sa. Poprial jej dobré ráno. Ich teplé telá sa ešte chvíľu objímali pod obrovskou duchnou. Vstala, po špičkách prešla k oknu a do malej izby vpustila čerstvý vzduch a zvuk potoka. Opäť zaspali.
Program závisel od ročných období. Jar bola iná. Bolo treba upratať, povymetať všetky pavučiny a vyprášiť usadený prach z textílií po dlhej zime (vetu možno chápať aj metaforicky). Leto, ach leto. Plné chutí, vôní, sladkých štiav a ovocia. Jeseň zahmlievala popadané listy a občas aj duše. V zime sa veľmi na takéto zájazdy nechodilo. V zime si totiž uvedomoval, že by na ňu chcel napadať ako sneh. Aká je. Ako uvažuje. Ako žije. Z lásky. Prikryť ju sebou a zostať tak na vždy, na furt a na stálo.
RADKA:
Naučil som sa ego pretlačiť ako cesnak. Zostane z neho kašovitá hmota, v ktorej sa ukrýva ohromná sila. Na ňu však myslím nerád kedže zakaždým ľutujem a pološeptom lamentujem, že ňou mrhám, čo je pravda (iba že...). Pomaly prestávam myslieť na seba. Už hlasito nestonám, takže celý činžový dom už ani len netuší, že trpím, že ma niečo bolí, či kvári. Už ťa tým nezaťažujem. Taktiež sa snažím nehľadať výhody v tom, že sa so mnou bavíš málo alebo priveľa. Rád by som si myslel, že je to poetické, ale (chvalabohu, či teraz žiaľbohu?) nie je.
Neskutočne mi začína prekážať tvoja nerozhodnosť, tvoja neschopnosť vyjadriť jasný názor. Nechávaš sa mnou vláčiť, kamkoľvek si zmyslím bez toho, aby si len zdanlivo oponovala. Ráno bežíme, dávame si latté a sprchujeme sa. Potom sa nám cesty rozdelia, aby sa večer zase spojili v spoločnom programe dľa môjho uváženia. Neexistuje nič na svete, čo by si nenávidela viac než latté a ja to veľmi dobre viem. Napriek tomu si ho vždy vypiješ do dna. Asi to robíš preto lebo sa bojíš odmietnuť, čo pred teba postavím (?). Inak si to vysvetliť neviem. Nerozumiem tomu ako si bola vychovaná a v akej predstave o sebe žiješ. Neviem prečo ti robím podobné schválnosti ,asi ťa chcem vyprovokovať k akcii, vytrhnúť z letargie.
Chcem myslieť viac na teba než na to ako ťa nasiera pravidelná dávka latté artu. Chcem, aby si mi ukázala najobľúbenejšie zákutia tvojho mesta. Chcem, aby si hovorila ty. Vlastne by som chcel na teba napadať ako sneh a zmeniť skupenstvo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára