TÁŇA:
Ostal sám a konečne si mohol vydýchnuť. Fakt, že všetky slová, ktoré jej kedy povedal, boli stratené niekde v nenávratne, ho robil slobodným. Ako ju nadovšetko miluje. Ako s ňou chce byť každú svoju voľnú chvíľu, ako bez nej nedokáže žiť, aká je krásna, akí sú rovnakí, ako spolu budú mať dieťa. Kytica klišéčiek sem, kytica karafiátov tam.
Ten rezeň si pred odchodom mohol ohriať, nebola by mu v tento daždivý večer taká zima. Zohrievať ho však začala prudko narastajúca úzkosť a pocit akéhosi "nevedna". Kráčal mestom, ktoré neznášal a snažil sa nájsť krásu vo všetkom naokolo. Svietiace okná, plné byty, dokonalé rodiny, šumiace listy na stromoch, psíčkari, mašle vo vlasoch malých dievčat, voňa vypraného prádla, ruže vo výkladoch. Nesústredil sa. Hlavou mu ako defilé prechádzali rady šťastných obrázkov z ich vzťahu. Toto zahodil. Toto stratil. Chvíľu mu bude smutno. Chvíľu nebude spať. Chvíľu nebude jesť. Najhoršie to bude prvý mesiac. Schudne. Kruhy pod očami ešte viac zmodrajú. Ukazovák mu bude smrdieť od tabaku o dosť viac. No a časom sa toto zúfalstvo rozplynie na úplne malé nič. Na transparentnú spomienku, ktorá sa príde ukázať naozaj zriedka.
Občas si na ňu spomenie pri cigarete, pri výklade s krajkovým prádlom, pri zvonení kostolných zvonov, pri prechádzke dedinou. A to je asi tak všetko. Tá spomienka už však nikdy nebude ŇOU. Bude to len akési nehmatateľné šednúce nič, ktoré sa raz vytratí nadobro.
RADKA:
Ukrytá vo svojej zvukoplachosti
odolávam rozkazom. Odrážajú sa na parapetnej doske. Na jar som totiž nevysadila
žiadne kvety, aj keď som mohla. Všetky tajné správy sa prudkým nárazom
roztrieštia a zaniknú.
V tme.
Mlčanie ti svedčí.
Vždy, keď vidím ako sa chystáš
nadýchnuť, aby si niečo povedal, tak vydýchnem naprázdno. Sledujem svoje
žiarivé nechty, ako sa odrážajú pri každom dotyku. Zabúdam pri tom na únavu.
"Mlčanie svedčí
každému," tvrdí Jasmin popri tom ako usrkuje presladený čierny čaj zo
skleneného pohárika. Prehltne a pozrie sa mi sústredene do očí. Pokojne a
zreteľne artikuluje: "Tebe vlastne nie, chcel by som viac počuť tvoj
hlas." Pokrčenými ramenami mu dávam zapravdu. Dúfam, že tomu rozumie, ale
obavy z opaku stekajú po parapetnej doske, na ktorej v roku dvanulajednasedem
nenarástli žiadne kvetiny. Jasmin sa usmeje potmehúdsky, ja prihlúplo.
Jasmin tam ostáva sedieť sám, so
zatvorenými očami. Na mihalniciach mu narástli malinké trblietky. Súkromná
diskotéka pre oči pozorovateľa. "Dávaj si pozor, aby ti neprišlo
zle!" radím mu v spomienkach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára