TÁŇA:
Nostalgické európske leto. Uspaté obedným teplom, opité večerným vínom a presvietené ostrým svetlom cez obed a tlmeným svetlom ráno a večer. Milujem byť Europánkou. Večera skončila, všetko stíchlo (na malú chvíľu), ľudia sa zavreli do svojich izieb. Do toho prichádzam ja. Pobalená, unavená z cesty, rozčítané štyri knihy. Vonku to vonia borovicami, skalami a cigaretami, ktoré samozrejme na dovolenke nesmú chýbať. Izba 10, hm. Tak a teraz sa dozviem pravdu. Vyzerá rovnako ako na fotkách? Bude tam tá klimatizácia naozaj? A okenice? Musím sa zatemniť a spať konečne dlhšie ako do 07.00. Ale zase. Keď budem dlho spať, nič neuvidím. Budem vstávať skoro a spať cez obed. Vykúpaná, opálená, pod bielou plachtou. Poobede sa zoberiem na skorú večeru, slávky na víne, pred nimi víno, po nich víno. Hladká bikini zóna a modré plavky. Zážitky! Odomykám. Vyzerá to lepšie ako na fotkách. Na stole mám čerstvé broskyne + prosecco = bellini. Otváram okno. Zástupy cikád a hudba z odľahlej disky ma víta. No tak teda dobrý večer! Život na riviére. Aspoň na chvíľku. Pekárne, trafiky, reštaurácie, dáždniky, trh, všetko obehám. Prvá zastávka Fortino Napoleonico. Káva a tony pečiva. Tu som správne. Portonovo. Taliansko. Alebo pláž Mezzavalle. Nevybrala som si práve malé zapadnuté historické mestečko, no toto mi bude úplne stačiť. Jazyk, ktorý neovládam a rozumiem len pár slovám. Ľudia voľne na uliciach, pri mori. Vlasy rozstrapatené jemným vánkom a skrášlené kryštálikmi soli. A veľa času na oddych a premýšľanie. A samozrejme ľahká dostupnosť do San Marina, čo by som možno aj mohla chcieť. Spala som do 08.30, mám sklz. Zapínam si rádio (Mala Femmina Jerry Vale) a balím si veci k moru. Kniha, šatka, uterák, fľaša s vodou, ovocie, krém, hudba. To by malo stačiť. Ponáram sa pod vodu, plávam, zabalím sa a čítam. Toto zopakujem v malých cykloch, medzi ktorými pozorujem kamienky, vodu a verím, že nájdem nejakú vzácnu mušlu. Na dovolenkách mám najradšej to iné svetlo a vôňu vzduchu (slanú, sviežu, zemitú, slamienkovú). To, ako sa uvoľním a vypustím všetky myšlienky, chcem preplávať na najbližší ostrov, ale bojím sa medúz. Fyzicky by som to zvládla. Riasy na dne. Obsadzovanie si pláží uterákmi, karimatkami, malé ranné hry o teritóriá. Špaky poschovávané za kôrou stromov, v ihličí, ledabolo v hline. Šupy z pomaranča a ich predvčerajšia šťavnatosť. Malá ranná káva moka, omrvinky pod plavkami v dekolte, šťava z ovocia na zápästí, preskumávanie mapy, lepkavé ruky. A hlavne spoznávanie miestnych ľudí. Lenivá letná hudba v baroch, fotografie žien s nahými prsiami, ramenami, krkmi, orosené stričíky a chlad vo vnútri budov. Dámy v pareách (sarong) a páni vo fúzoch (moustache). Textilné obrúsky na kolenách. Minerálne vody. Olivový olej, sezónne ovocie a zelenina. Plné chute. Spory na plážach sú tiež zaujímavým terčom mojich pozorovaní. Italské pani mámy. Madonny. Dirigentky života. Odtiene ľudskej pokožky, deformácie, strie, biele miesta, znamienka, pehy. Mraky, pálčivé slnko. A búrky? Búrky pri mori? To je jedna z najkrajších vecí v mojich predstavách. Rozbúrené nebo + rozbúrené more. Letné šaty (pozor na strih), západy slnka s nohami po kolená v mori. Holé chrbáty. Pot. Odtiene mojej milovanej modrozelenej. Citrusy. Poháre na stopkách. Prekrížené nohy. Akácie. Špagety. Pistácie. 80's hity. Negroni bez slamky. Chôdza na boso. Sušiace sa osušky. Piesok v sprche. Takto nejak by to mohlo vyzerať. Otváram okenice a nadychujem sa ďalšieho z rán.
RADKA:
"Áno, teraz sme len prišli. S kamarátkou. Leží tam pod slnečníkom napravo. Renča, Renčáááá! No nič, asi nepočuje, nevadí. Takže vy sem chodievate pravidelne, aha. S manželkou? Jasné, nech si oddýchne, priame slnko na obed nie je pre každého. Chichi, vidím, že vy ste odolný! No samozrejme. Stano? A môžeme si tykať, Stanko? Romana, ahoj! Dobre, tak pri večeri. Ešte raz ďakujem, že si tak pohotovo skočil po tom klobúku, chichi."
Romana sa ku mne približuje s pocitom víťazstva a máva mi klobúkom. Spôsob, akým za ním trielila, keď sa vietor rozhodol, že už nebude v mojom vlastníctve, bol impozantný. Hlavou ukazuje na chlapíka, s ktorým sa práve rozlúčila a líči mi jeho historky z mladosti, ako keby boli jej vlastné. Dopíjame tretí gin tonic a Romana bez váhania berie poháre a ide pre ďalší. Neváhame využiť benefity all inclusive dovolenky v rezorte, ktorý cestovka vo svojom katalógu popisovala ako raj pre tých najnáročnejších. Vzhľadom k super ultra last minute kúpe je aj rajom pre tých najchudobnejších, ktorí si chcú dopriať pocit dôležitosti a luxusu a správajú sa k miestnemu personálu horšie, ako Róbert Fico k novinárom. Kým tu Romana nie je, tak sa pár krát zhlboka nadýchnem a v duchu si zopakujem, že Róbert Fico spolu s ostatnými mužmi môjho života ostali pod Tatrami alebo pri Dunaji. Neviem sa rozhodnúť a premýšľam, či mám radšej hory alebo vodu a v myšlienkach sa dostávam zase niekam do riti ďaleko. Našťastie prichádza Romana a líči mi zase ďalšiu príhodu s barmanom, ktorý síce nehovorí veľmi dobre anglicky, ale zuby má nádherné. Romana je totiž presne ten typ, ktorý ide po zuboch. Páčia sa jej primerane veľké, primerane biele a extrémne žiarivé. Navrhujem jej, že by sme mohli začať počítať koľko ľudí s peknými zubami tu je. Súhlasí a nadšene, ako dieťa, ktoré si spomenulo na správnu odpoveď, vykrikuje, že už dvaja, ale Stano medzi nimi nie je. Nenecháva sa však odradiť a jedným dychom dodáva, že možno jeho žena bude mať pekné, nielen zuby. Necháme sa prekvapiť pri večeri. Pripíjame si a mne sa už motá hlava. Trochu sa obávam, že koľko toho zase nakecám počas týchto dní, ale Romane to nevadí. To ma upokojuje.
Kameň papier nožnice. Táto hra rozhodla o tom, že sme sa ocitli na gréckom ostrove a nie na pevnine v Tunisku. Romana zvierala svoju päsť tak pevne, že moje nožnice ostrejšie než jazyk drevorubačky nemali šancu a rozpadli sa. Snívala o tom, že bude zabalená v plachte piť a jesť, čo jej hrdlo ráči a k tomu sa ležérne hojdať v kolíske európskej civilizácie. Zatiaľ tu pobehuje v plavkách, ale už avízovala, že zajtra sa zabalí do plachty, nech je aj milión stupňov! Navrhujem jej, aby sme sa šli okúpať. Bežíme do vody ladne ako gazely, až kým nás nezmetie prívalová vlna a obom nám nevezme vrchný diel plaviek. Rehoceme sa vo vode ako puberťáčky a pritom sme už vo veku, keď by sme mali k veciam a životu pristupovať seriózne, tak sa to od nás aspoň očakáva, ale obe sa tomu úspešne bránime. Romana hovorí, že tak od teraz len hore bez, nech má Stano a jemu podobní radosť. Páči sa mi, ako myslí na potešenie ostatných viac, než na to svoje, ako im chce spôsobovať radosť drobnosťami, maličkosťami, ktoré sú pre mnohých neviditeľné, ale pritom sú esenciou bytia alebo by ňou aspoň mohli byť. Smejem sa a súhlasím s jej nápadom, veď nech má ten chudák Stano radosť. Zároveň mi ho je aj ľúto lebo ani moje, ani Romanine prsia nie sú, ako tie ktoré Stano a jemu podobní pravidelne kontrolujú v časopise na lesklom papieri. A veď môže byť rád, že nejaké vôbec máme! Trochu ma mrzí, že som si hneď na prvý deň k vode obliekla nové plavky a takto to dopadlo, ale nevadí, nebudem sa trápiť statkami.
Zvečernieva sa a okrem vlastných, slaných pier, by som sa rada zahryzla aj do niečoho iného. Presúvame sa na izbu, aby sme sa vychystali na večeru formou bufetu a obe snívame o preplnených tanieroch a prázdnych pohároch. Stano s manželkou už pomaly dojedajú, keď sa na mieste ocitáme my. Stano pookreje, jeho žena už menej. Romana mi šepká do ucha, že tie jej zuby sú hrozné. Vidím na nej, že je trochu sklamaná, ale halloumi opodiaľ jej náladu zase zlepší. Prežierame sa úplne nechutným spôsobom a obom nám to je úplne jedno. Zapíjame to vínom, pivom a ukončujeme ouzoum - "aby nám vytrávilo". Keby sa v tejto chvíli niekto rozhodol nás namaľovať, tak by to bol výjav skôr stredoveký, než antický. Alibisticky si opakujeme, že keď sme si za to zaplatili, tak musíme využiť všetko, čo nám tu ponúkajú. Zaplatili sme si za to, že sme na chvíľu zanechali život aj zábrany za hranicami a tu sa z nás stávajú zvieratká, ktoré si napĺňajú len primárne potreby a žijú prítomným okamihom. S ťažkosťami, ale ľahko odené do vzorovaných tuník, sa presúvame, po niekoľkých hodinách strávených rozhovormi so staršími manželskými pármi na terase, neustálym a nevyhnutným doplňovaním tekutín (tak tomu hovorili všetci okolo, haha), na izbu, kde si zapneme telku a plánujeme, ako bude vyzerať ďalší deň. Romana v tom má jasno: "Tak isto, ako ten dnešný!" A ja nenamietam.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára