22. Amerika. Humoreska.

TÁŇA: 

Amerika je dnes najtragickejšou zemou na svete. (Až po Slovensku). Povedzme. Povedzme, že desaťročný Juraj má za úlohu napísať referát o Amerike. Čo v ňom spomenie? Aké budú oporné body jeho textu? Čo patrí k najdôležitejším informáciám, ktoré obohatia zvedavé duše a mentálne knižnice jeho malých spolužiakov? Čo ani nestojí za zmienku?

Čo ani nestojí za zmienku?  

Tu sa Juraj nad písankou jemne pousmeje, otvorí svoje pero na bombičku (áno, ešte stále) a v hlave mu tkvie zárodok vtipného a odvážneho plánu. Začne vtipom, ktorý počul niekde na ulici.

Juraj Dalecký, 5.B

Ako sa volá inteligentný muž v Amerike? 

Turista.

(Juraj sa na začiatku referátu rozhodne zavtipkovať aj druhý krát).

Amerika je sústava vápencových lomov v Českom krase.

Juraj sa nechá uniesť a ako nadpriemerne kreatívne dieťa tvorí nadmieru zaujímavý text, s ktorým je nadspokojný.

Amerika je aj v Českom krase, bol to aj názov vlaku Adolfa Hitlera (to je ten pán, čo sa príliš rozčuloval), kapela Rammstein má album s názvom Amerika. A ako všetci viete, lebo to pani učiteľka už predtým povedala, Amerika je aj svetadiel. V Amerike vyrábajú super autá. Vlastne sa tam všetci vozia na autách a autám je aj všetko prispôsobené. No a keďže sa všetci vyvážajú, tak sú aj tuční. Normálne tučibomby. A kto nie je tuční, ten vraj je kokaín, čo síce neviem čo je ale asi sa z toho chudne. V časopise som videl aké veľké porcie jedla tam podávajú ľuďom. Toľko moja mama naservíruje celej rodine a ešte  nám zostane aj na zajtra. A naje sa aj náš pes.  Minule bola na Discovery taká relácia, kde jeden bachratý muž jedol strašne veľa jedla. Nič som nerozumel ale zato som videl! To bolo strašné! Všetko mu to vypadávalo z úst. Všimol som si aj takú zaujímavú vec. Tri najobľúbenejšie jedlá v Amerike začínajú všetky písmenkom H. Hamburger, hranolky a hot dog. Nepovažujem to za náhodu. A všade pchajú kyslé uhorky a všetko pečivo je tam vraj strašne sladké. To mi povedala Peťa z béčky, lebo jej oco je hokejista (zase h) a žili vraj v Elej. To bude asi nejaké mesto. Ďalej čo viem povedať o Amerike je, že sa vo filmoch veľa bijú, aj keď vlastne to môžu byť aj filmy z Anglicka alebo Austrálie, lebo tam sa tiež hovorí anglicky. Podľa mňa je to ale z Ameriky. Lebo všetci sa len vozia v autách, jedia kokaín a potom sa nudia, tak vyvolávajú zbytočné konflikty. A ešte o tom aj točia filmy. A ďalej. V tých filmoch sú všade ich vlajky. Na vlajke sú hviezdy (zase h). A asi tam stále žijú dinosaury, pretože som ich tiež videl vo filmoch. No a potom majú ešte roztlieskavačky a futbalistov, ktorí sú buď veľmi obľúbení alebo veľmi neobľúbení. A všetci škriekajú. Vždy. Ja som tam nikdy nebol, tak iba píšem o tom, čo som videl vo filmoch, ktoré si oni sami točia. A všetky ženy sa tam hrozne machlia a furt iba nakupujú. Takže asi majú aj veľa peňazí. Aj baby v mojom veku sa  tam machlia. Minule mama počúvala ráno rádio a tam chodia také správy zo sveta vedy a techniky. To ma vždy zaujíma, síce tomu nerozumiem ale keď sa opýtam maminy, tak mi to vysvetlí. Tam tiež vraveli o Amerike. Že v nej znepokojivo silnie placebo efekt. Tak som zostal aj ja znepokojený. Čo je to placebo efekt? Že to je taká tabletka, ktorá nelieči a vlastne to ani nie je liek. A oni to jedia. A čudujú sa, že im to pomáha. Ja teda neviem ale mne príde tá Amerika nejaká divná.

Juraj nepoužil na tvorbu svojho textu google ale empiricky si na základe toho, čo videl a počul, urobil mienku o Amerike. Nakoľko je jeho text pravdivý posúďte sami. Referát koloval celou zborovňou. Povráva sa, že určití pedagógovia si ho nechali týždenníkmi prefotiť dolu v kopírke. Rodičia o texte, ktorý ich syn odovzdal až do ZRPŠ nemali ani tušenia.

RADKA:

HUMORESKA BEZ HUMORU

Hlavne, nech sa nevyzúvam! Tak znel pokyn z úst korpulentnej hostiteľky. Na tvári mala masku, ktorú si nechala priviezť až z Venice. Oh, Venice, Venezia! A po našom len Benátky. S výrazným „B“, ktoré duní ako basa. Opakovala to až dovtedy, kým som nepokynula hlavou a výrazom očí nepovedala niečo v zmysle „wow“. To jej bohate stačilo na to, aby mi prestala venovať akúkoľvek pozornosť. Vonku bolo toľko snehu, koľko táto zúbožená krajina za pár rokov svojej existencie ešte nezažila. Koberce v dome vytrvalo sali sneh z topánok prítomných. Dokedy to tak vydržia, preblesklo mi hlavou.

Všetci hostia mali na sebe masky. Zrejme všetci ich mali z Venice, oh, Venezia. Ešte, že si ma nikto nevšimol a ja som mohla utiecť do kúpeľne, aby som si nakreslila svoju identitu na tvár. V taške som mala len zopár maľovačiek, ktoré sa pri troche snahy a kreatívneho uchopenia dajú použiť. Z miestnosti vyšla iná žena. Vyzerala som ako chudobná, chorá šlapka. Začala som sa tak aj cítiť. O to vraj na podobných akciách ide. Stotožniť sa so svojou novou identitou a uhrať to až do konca.

Krásne ženy mnou pohŕdali a nejedna si pri mne i odpľula. Krásni muži si všímali krásne ženy a tí ostatní, čo ostali sa, sem tam prešli okolo mňa, aby spustili smršť nadávok smerovanú na pochybnosť mojej existencie. Aj chudobná a chorá šľapka má však svoju hrdosť. Nedala som sa, vykrikovala som po nich, že sú to všetko pokrytci, ktorí za mnou aj tak na konci dobehnú. Všetci do jedného a budú ešte radi, že im dám. Začínalo ma to baviť. Náramne!

Niektoré ženy si, vzhľadom ku mnohovrstevnému odevu, nevedeli zaviazať ani len šnúrky na topánkach. Takmer za každým, keď sa o to niektorá z nich pokúsila, padla na papuľu. Mokré a špinavé brady si potom nenápadne utierali do hodvábnych vreckoviek, ktoré mali po ruke, ale ako je známe hodváb nesaje, prinajmenšom určite nie tak, ako koberce v tomto dome. Takže boli stále špinavé aj keď si mysleli, že sú čisté, ale im to nikto nepovedal lebo ony nevyzerali ako choré, chudobné šlapky. Ony nie!

Bolo to zábavné a barbarské zároveň. Hudba hrala príliš nahlas. Svetla bolo príliš málo. Veľké lustre nahradili kyvadlá. Vôňa dymu zase prebila vôňu kadidla. Smiech bol infekčný. Rozkoš sa sem vtesnala tiež. Dokonca aj Janko Jesenský dorazil, nevídané to prekvapenie! Na koho ešte narazím, koho rozpoznám v tom dave?

Všetky moje gestá boli posmievačné. Môj výsmech však nikto nepochopil, čo bolo ešte smiešnejšie. Smiala sa tak, že sa moje slzy spájali so skvapalneným snehom v kobercoch. Smiala som sa tak, až som sa za brucho popadala. Smiala som sa tak, že odrazu bolo všetkým jedno, či som šlapka alebo nie, keďže sa smejem rovnako ako oni. Smiala som sa (predvídavo) aj za teba, lebo ti to teraz nejde. Avšak ja pre to mám pochopenie. 

21. Sny. Rozprávanie.

TÁŇA:

Carl Gustav v jeho knihe Človek a objav jeho duše napísal, že sen je divadlom, v ktorom je snívajúci zároveň javiskom, hercom, nápovedou, režisérom, autorom i kritikom.

Poslednou dobou si svoje sny zapisujem. Sníva sa mi o vode. Veľa. Posledný mesiac takmer každú noc. Čistá rieka, zablatené jazero, zamrznuté jazero, minerálka vo fľaši, bazén, vodopád, vodný vír, more, vlny, jednoducho voda v rôznych svojich podobách. Nevedomie.

Sú miesta, na ktoré sa v snoch permanentne vraciam a vzbudzujú vo mne pocit istoty. Tu sa mi nič nestane, tu som nenapadnuteľná snovými "bubákmi". Jedným takým je fiktívny drevený jurkovičovský altánok niekde pod mojim sídliskom obrastený divokými ružovými ružami.

Sú miesta,  v ktorých sa strácam. Vždy sú to budovy (ja), veľké komunistické továrne, komplexy, tmavé chodby, jaskyne. Jeden sen sa dokonca vracia v intervaloch už nejakých desať rokov. Prechádzam ním planinou zarastenou cezmínou (taká tá vianočná rastlinka s pichľavými voskovými listami a červenými bobuľkami). Orientujem sa podľa slona, ktorého musím obísť z ľavej strany, aby som sa dostala k starému domu stratenému kdesi v cezmínovom lese. Vždy sa v ňom stratím, nikdy neviem nájsť cestu von, som zúfalá. Niekedy sú v ňom aj iní ľudia, zvuky, krik a moje strachy. Vždy sú však tieto miesta temné, neosvetlené a s veľkým množstvom zákutí. 

Boli miesta o ktorých som bola presvedčená, že sú reálne a že som ich navštívila. Boli tak krásne, že som túžila po tom, aby som ich mohla niekomu ukázať. Medzi také patrí napríklad skala skrytá v lesoch alebo skala v lese za riekou. Zaujímavé je, že je to vždy monumentálny  a obrovský kus kameňa. Pár krát som sa otca pýtala, kde to je, že sme tam boli spolu ale po čase ma presvedčil, že žiadne také miesto sme nenavštívili a ja som musela uveriť tomu, že sa nachádza iba v mojich snoch.

Sú sny, po ktorým sa ráno zobudím bez náušníc, stratených niekde v posteli, v ktorej sú prikrývky a vankúše tak poprehadzované akoby tam spalo sto tisíc surikát.

Sú noci keď sa mi nesníva nič. Sú obdobia, kedy sa mi nesníva nič. Ale sú aj také, kedy sa mi sníva stále.

Áno, robím to aj ja. Analyzujem. A nielen sny, aj dni. Predchádzajúce dni a noci, situácie, ktoré s mojimi snami môžu súvisieť. 

Pár krát sa mi stalo, že moje sny boli zamerané na čisto zmyslové pôžitky. A to konkrétne dva - zrak a čuch. Môže to znieť akokoľvek, ale dve noci po sebe sa mi snívalo o farbách, odtieňoch. Paleta červenej, ružovej a tyrkysovej. Nové prídychy starých farieb. Niekedy počas spánku zacítim vône - väčšinou veľmi príjemné. Nemajú žiaden pôvod. Dvere aj okná v izbe sú zatvorené, nikto sa v nej nepohybuje. Raz sa mi stalo, že som zacítila hrozný pach. Vraj zlé znamenie. Znamenia však nechám znameniarom.

Zo zapisovania snov sa stala príjemná rutina. Ranný budík síce spôsobí to, že si sny nepamätám, no väčšinou sa počas dňa samé "vynoria" znova a ja môžem veselo zaznamenávať.

Neraz ma moje sny ovplyvnili. Sú sny akousi intuíciou? Sú plné ľudí... Konkrétnych, ale aj prízrakov, fantómov bez tvárí, možno pozorovateľov, účastníkov. Publikum. A som znovu pri tom Jungovi.

Každopádne sú nepreskúmanou a nepredvídateľnou krajinou, do ktorej sa s veľkou láskou každú noc vraciam a čerpám z nich veľa veľa inšpirácie. Sú to miesta, ktoré by som chcela (občas aj nechcela) vidieť, zaliate atmosferickým svetlom, v teplých farbách, rôzne parky, kaštiele, staré záhrady, lesy, verandy, krajiny, etc.

Jednu zvláštnosť ale moje sny majú. Väčšinou sa v nich nerozpráva. Psychoanalytici, čo vy na to?

10.11.2015

Som u Radky na návšteve a vo vani plávajú malé priesvitné rybky. Bez vody. Vo vzduchu.

Dávno

Na Islande bol pri rieke československý stánok s občerstvením, v ktorom sa dalo platiť eurami a jedna Slovenska z Nového Mesta nad Váhom sa sťažovala, že jej káva nemá dobrú cremu...

03.12.2015

Kúpeľné mesto. Cukráreň / kaviareň. Rada by som si dala niečo sladké. Ovocné poháre vo vitrínach vyzerajú nádherne (farebné ovocie, puffy šľahajda). Podídem k nim bližšie a zrazu sú staré, škaredé a obschnuté. 

12.01.2016

Sedela som J. na kolenách. Niekto klopal, odišiel otvoriť dvere, no jedna jeho časť zostala stále pri mne, zatiaľ čo tá druhá sa rozprávala s Maťom, ktorý priniesol do bytu malé ovce.

12.01.2016 v inom čase

Sedím s I.  niekde vonku na terase kaviarne. Hráme hru, v ktorej musíme napísať vtipný verš súvisiaci so slovami:

oheň

voda

vzduch

zem.

I. mi pripravil krásnu, vizuálne pôsobivú kartičku, ktorej obsah sa nedozvedám pretože vstávam do práce.

14.01. 2016

J. si v kiosku kupuje noviny s farebnými fotografiami rôznych abstraktných tort - aranžovaných len tak v lese na zemi. Kruh z ihličia a kvetín položený na zemi v machu a v strede kruhu sviečka zapichnutá v hline. Noviny okrem cukrárskej tvorby "čo les dal" pojednávali o prírode, rastlinách, permakultúre. Stáli 99 centov. Bola som šťastná a začítaná.

Toľko krátky prierez mojimi imaginárnymi snovými predstavami. 

RADKA:

Keď som bola malá, často sa mi opakoval jeden sen.

Prelietala som ponad more na padáku. Na kolenách som mala položenú hŕbu kníh. Vždy, tesne pred pristátím na pláži, mi knihy popadali do mora.

S pádom kníh som sa zobudila. Zakaždým. Neviem, či sa mi vôbec niekedy podarilo pristáť na prázdnej pieskovej pláži. Doteraz vidím ako tie knihy, jedna po druhej padajú do vody. Bola som presvedčená o svojej vine. Iste som do nich nešikovne drgla a oni sa rozleteli do vzduchu, a to napriek všetkým mojim snahám udržať ich na kolenách a šťastne pristáť. O to mi predsa šlo, ale nikdy sa to nepodarilo. Časom tento sen vyprchal. Nepamätám si, že by sa mi s rovnakou intenzitou objavoval nejaký iný. Tie ďalšie, mnohokrát veľmi kolosálne, mali premiéru a derniéru v jednu noc (alebo deň). Možno sa len niekde ukrývajú.

*

Zlo malo v mojich snoch minulých, jasnú podobu. Zakaždým to boli náckovia. Skrývala som sa pred nimi, bila som sa s nimi, spriadala som plány ako ich zlikvidovať.

Raz sme sa s mojou partiou ukryli na maličké točité schody určené skôr pre líšky ako pre ľudí. Natlačený v malom priestore za tromi zamknutými dverami sme v tichosti čakali. Najprv rozmlátili prvé dvere. Potom druhé. Už boli pri tých najmenších, za ktorými som sa ako prvá ukrývala ja. Trieskali do nich a kopali. Ja som len rýchlo a zhlboka dýchala a potichučky čakala kedy si po mňa prídu.

Zobudila som sa schúlená do klbka, hlavou ku dverám. Prudko som vstala a prešla sa po izbe. Hore dole. Nádych výdych. Hore dole. Nádych výdych. Hore dole. Rozpínala som ruky. Potrebovala som sa zbaviť silného klaustrofobického pocitu.

minulosť

*

Spánok ako vytrhnutie z reality.

Spánok ako dar.

Spánok ako vykúpenie.

*

Sny poskytujú alternatívu.

Sny poskytujú azyl.

Sny poskytujú alibi.

prítomnosť

*

Rada otravujem ľudí s tým, čo sa mi snívalo.

Rada si to zapisujem.

Rada si to spätne čítam.

Rada sa o snoch rozprávam.

hlúposť

*

Snívalo sa mi, že sa zobudím až na jar. (Nový rok 2011)

7.3.2002 bude svadba. (2000)

V Ljubljane mi prišla sms od Oidipa v znení: „Idioti!!!“ (jún 2011)

Všetci muži v drevenom kostole mali na temene hlavy prelepený obväz leukoplastom. Vyjsť z kostola bolo možné len cez obchodné centrum, ktoré následne zmizlo. Kráčala som a vedľa mňa šla aj čiernovlasá žena s 10 ročnou dcérou. Prišli sme až k moru. Vo vode bola Smrť. Žena sa ospravedlnila, podišla k nej a chytila Smrť za ruku. Začala svietiť. Klepala sa akoby ňou prechádzal elektrický prúd. Odrazu to všetko zmizlo a bola som opäť v drevenom kostole. Na pohrebe onej ženy. Hrala na organ a jej vlasy boli žiarivo blond. Keď dohrala, tak podišla ku mne a ukázala mi knihu, v ktorej boli obrázky mužov s obväzom prilepeným leukoplastom na temene hlavy. Vraj je to rituál. (december 2005)

Havel mi bral krv, ktorá vyzerala ako zafarbená vodička. Následne usúdil, že som anemická. (20. december 2009)

„My máme na záhrade pandy? Veď to už ani v Číne nemajú!“ (máj 2012)

Utekala som na koni pred ŠTB. Cesta končila útesom (pod ním len voda). Skočila som a dívala som sa ako sa to konské telo ponára nohami nahor. (január 2012)

Odpadla som a v čase krátkej straty vedomia sa mi snívalo, čo by sa mohlo stať, ale nestane sa. Niekto v mojom okolí vykrikoval: Sanitka! Sanitka! Prebrala som sa. Lekárske vyjadrenie: Zmeniť životný štýl a životosprávu. (január 2012)

Dom s presklenými stenami a za nimi more. Ľudia a v nich všetky emócie sveta --- po ktorých nasledoval pád z postele. (júl 2012)

MOSAMBIQUE ALEBO MARTINIQUE?! (jún 2015)

20. Dovolenka na Palcmanskej Maši

RADKA:

SINTO O TEMPO COM UMA DOR ENORME

Začína upršaný august. Niečo tak hnusné som v živote nevidela. Furt len prší a prší a nedá sa to zastaviť. O pár dní sa chystáme vyraziť na veľkolepé rodinné dobrodružstvo! Nie, že by sme ako iná, normálna rodina vyrazili do Chorvátska alebo aspoň na Balaton, nie, my sme sa rozhodli (v mojich očiach sa zračí opovrhnutie a na špičke jazyka je irónia ostrejšia než rožovka starého otca, keď mám, čo i len napísať ten zvrátený rodinný plurál, nie to ešte nahlas vysloviť), že strávime nádhernie dva týždne na Palcmanskej Maši! Do riti, veď ja ani neviem, kde to je! Ale rozhodli sme sa tak všetci spolu, svorne. Prý.

Môj ľahko (?) retardovaný mladší brat sa teší lebo sa konečne pozrie do Dobšinskej ľadovej jaskyne a sestre stačí, že sa vyzlečie do plaviek, čo jej mama objednala z Quelle a bude sa v nich pretŕčať pred tridsiatnikmi so zlatými retiazkami na krku. Už teraz si nacvičuje pózy pred zrkadlom a vôbec ju neodrádza fakt, že v predpovedi počasia hlásili chladný august aký tu nebol dlhých (!) 32 rokov.

Je to asi klišé, myslieť si o sebe, že som najmúdrejšia z rodiny, ale nemôžem si pomôcť. Je to tak. Ja jediná totiž premýšľam nad istými rizikami, ktoré táto, nazvime to honosne, dovolenka, obnáša. Mám sa tešiť z toho, že naobliekaná ako na zimnú lyžovačku, sa prejdem ľadovou jaskyňou, kde sa budeme zastavovať pri každom cencúli a fotiť si ho, len preto, aby mal malý Zdenko radosť? Asi si vypýtam od starého otca pol litrovku tej rožovky. Hm, nie, na dva týždne, to bude treba aj sedemdecku. Starý otec bude rád, že aspoň niekto okrem neho vie oceniť kvality tohto výborného alkoholu a vďačne mi uleje. Keď k tomu ešte pridám informáciu, že je to hlavne pre moju duševnú pohodu, tak bude úplne nadšený. Má ma totiž z rodiny úplne najradšej! Za mnou je brat, potom babka, ségra, otec a mama, tá je na samom chvoste. Zvykne mi hovorievať, že ju nikdy nemal rád. Už od prvého momentu, keď sa na neho pozorne zadívala z perinky mu bolo jasné, že tam niečo nesedí, ale okrem mňa to vraj nikomu nepovedal nahlas.

Mama ma otravuje, nech sa už začnem baliť, aby som si nič dôležité nezabudla. Sledujem jej pohľad a je mi úplne jasné o čom hovoril starý otec. Odkývam jej všetko, len nech vypadne z mojej izby. Čo si mám pobaliť? Knižky, zápisník, nohavičky, ponožky, pyžamo. To je základ. Letné veci môžem asi nechať doma. Prihodím si tam ešte veľký sveter, v ktorom oco opaľoval spolužiačky na výške, tepláky, rifle, nejaké trička a tenisky. To by mohlo aj tak stačiť.

***

Je skoro ráno a my sa máme všetci namačkať do auta, aby sme mohli vyraziť. Mama stresuje, či neuniká plyn, či je všetko vytiahnuté zo zásuviek, či počas nasledujúcich dní príde jej sestra aspoň raz poliať kvety. Myslím, že ju najviac trápia práve tie kvety. Niekedy si myslím, že k nim má väčšiu citovú väzbu ako ku svojim deťom, ale asi si za to tie deti môžu aj sami. Kvety sa nehádajú, nevtierajú a hlavne okrem minimálnej starostlivosti nič nechcú. To sa s nami nedá vôbec porovnať. My chceme stále niečo. Keď nie ja, tak Vanda a keď nie ona, tak malý Zdenko, ktorému je skrz jeho ľahké zaostanie odpustené viac, než by sa mi páčilo. Je to malý, vychcaný hajzel, ale to si môžem opakovať len v hlave. Nikdy, ale naozaj, že nikdy to už nesmiem vysloviť nahlas lebo sa mama zase zrúti z toho, že som bezcitná hyena, ktorá sa nedokáže vcítiť do kože slabšieho, krehkého jedinca. Zdenko podľa mňa nie je zaostalý, len to na nás všetkých hrá. Raz dôjde k odhaleniu, ale ja už budem ďaleko, takže sa ku mne informácie o tom, že som mala pravdu dostanú s istým meškaním.

Sedíme v aute. Vanda má na sebe veľký klobúk a slnečné okuliare. Vonku je tak 13 stupňov a prší. Jej to nevadí. Už sa nevie dočkať toho ako tam ohúri tých pupkáčov, čo predávajú langoše, ktoré by mohli smažiť na masti zo svojich vlasov. Vanda si odmieta dať klobúk dole z hlavy. Spozornie až vtedy, keď na ňu otec zvýši hlas. Vďaka klobúku totiž nevidí dozadu. Vanda je nasratá, ale poslušne si klobúk zloží na kolená. Zdenko myslí len na cencúle a ja sledujem meniacu sa krajinu spoza okna. Keby som mohla, tak si čítam, ale niekto ma začaroval a vždy, keď sa o to, čo i len pokúsim, tak mi príde nevoľno a grckám. Preto sa teraz chcem vyhnúť tomuto trápeniu a sledujem efemérny ráz rodného kraja. Zanechávam ho za sebou ako nedopité víno, ktoré sa medzičasom skazí.

SUMMERTIME AND THE LIVIN’ IS EASY

Sme ubytovaní v hoteli s jednou hviezdou priamo pri priehrade. Rodičia majú svoju izbu, aby vraj mohli mať pokoj a súkromie. Ja tomu aj rozumiem. Potrebujú trochu priestoru sami pre seba, ale ten nutne potrebujem aj ja a nemám také privilégium ako oni. V našej izbe je televízor, ktorý Zdenko hneď zapína, aby skontroloval všetky dostupné kanály. My s Vandou máme akože spať na manželskej posteli. Pri predstave, že by si sem dovliekla nejakého umastenca z pláže mi je zle. Nech si nájde nejakého, čo už nežije s matkou a bude sa môcť oddávať rozkoši u neho. Vlastne, v to neskonale dúfam, nakoľko by to znamenalo, že budem mať celú posteľ sama pre seba. V takom prípade jej rada poskytnem alibi a možno i zaklamem. Možnosť s klamstvom však musím ešte zvážiť.

Ešte sa ani nestíhame vybaliť a už nás čaká prvý spoločný obed v spoločenskej miestnosti. Vanda je nadšená, že si môže hneď prezrieť všetkých rekreantov a zamestnancov naraz a následne jednoduchým spôsobom vyselektovať burinu od zrna.

Zdenko si pri stole listuje v propagačných materiáloch a odrazu mu je Dobšinská ľadová jaskyňa málo a chce zájsť do všetkých jaskýň naokolo. Otec chytá mamu pod stolom za koleno a myslí si, že to nikto nevidí. Ich úsmevy sú dvojznačné. Vanda skenuje a nevníma, čo sa okolo nej deje.

Všetci ľudia pri okolitých stoloch sú hrozne škaredí. Dospelí sa vzájomne zdravia pokynutím hlavy a deti si kývajú. Mohlo by to byť aj rozkošné keby všetky deti neboli vypasené ako lúka na jeseň. Jednoznačne vyhrávame titul najštíhlejšia rodina na Palcmanskej Maši tejto sezóny. Vidím, že aj čašníci sú z toho znechutení, keď musia plniť všetky želania týmto nenažrancom. Chvalabohu sa naša obedová seansa končí a my máme rozchod, čo znamená, že nás rodičia minimálne do večere nechcú vidieť a hlavne počuť. Prvý krát sa toto pravidlo vzťahuje aj na Zdenka. Začínam mať podozrenie, že tú hru s ním hrajú aj oni alebo ho možno len prekukli bez toho, aby o tom vedel on sám a tak sa ho teraz snažia vlastne nachytať. Každopádne budem sledovať vývoj tejto situácie ak by došlo na moje slová, tak... No neviem ako, ale nejako to iste oslávim.

Rozliezame sa do rôznych strán. Mama s otcom idú na izbu. Chytanie za koleno bol len začiatok. Vanda sa už baví s partičkou chlapcov (táto veková kategória mi k nej akosi nesedí, niečo tu nehrá), ktorí by sa najradšej stali členmi motorkárskeho gangu, ale keďže nevedia jazdiť ani na bicykli, tak na to môžu rýchlo zabudnúť. Zdenko sa vydáva smerom k vode a hoci je zamračené, tak tu dnes ešte nepadla ani jedna kvapka z neba. Ja si idem v tajnosti uchlipnúť z rožovky a vytratiť sa do lesa.

***

Na zemi mám pohodenú deku, na ktorej si pohovel nejeden partizán. Dúfam, že ju od tých čias aspoň oprali. Ticho, ktoré ma obklopuje nie je zlé. Mohla by som ho zaradiť do rebríčka pozitív tejto dovolenky. Je zatiaľ na prvom mieste ako jediná vec hoci vecou by som ticho nazývať nemala. Asi by som si mala rebríčky rozdeliť na kategórie: veci, dojmy, ľudia. Ale to by som rebríčky nenaplnila a načo by mi bola informácia o prázdnych kategóriách bez určeného poradia. To je blbosť. Možno by som mohla každý deň merať teplotu vody v priehrade, spočítať koľko vyprážaných jedál zožerú deti a ich rodičia a určiť vekovú škálu Vandiných milencov. Musím sa nejako zamestnať. Do debilnej jaskyne ma nikto, nikdy nedostane!

Všetko, čo sa odteraz odohrá si budem zapisovať, aby som na nič nezabudla. Každý večer pred spaním si to budem čítať znova a znova a prehrávať v mysli ako na magnetofónovej páske, akurát s tým rozdielom, že dôležitú časť bude zohrávať video stopa, že áno.

A tak ležím na bruchu a na deke. V otcovom veľkom svetri a hompáľam nohami vo vzduchu zatiaľ, čo čítam jednu z knižiek, čo som si nabalila. Trochu sa obávam, že mi nebudú stačiť. Musím to tu prežiť! Začína sa stmievať. Prižmurujem oči ako jazvec. Ticho sa nemení. Ostáva stále rovnaké. Som ním obklopená. Robí mi spoločnosť.

SĽUBY VEČNOSTI

Je čas večere. Rodičia sa pozerajú len na seba a nechutne sladko sa pri tom usmievajú. U otca ma to neprekvapuje, ale že aj mama sa na to dala. Nikdy predtým som ju nevidela sa takto tváriť. Nebodaj je šťastná?! Ešte to by mi tak chýbalo. Vanda sedí pri inom stole so starými hráčmi faráona a tvári sa, že nepozná pravidlá, aby sa všetci prítomní námorníci okolo nej zhŕkli a trpezlivo jej vysvetľovali ako sa hra hrá a ako sa nehrá. Ona medzi tým selektuje. Vidím jej to na očiach. No nie! Ja už presne viem koho si vybrala. Pravdupovediac ma to veľmi neprekvapuje, ale myslela som, že to potrvá predsa len o trochu dlhšie. Týpek má uzučké pery, ktoré mu ledva vidno, zato nosisko má obrovský a oči také šedivo – modré, takmer priesvitné. Na sebe má rozopnutú havajskú košeľu, pod ktorou má, ako inak, retiazku s krížikom – poznávacie znamenie. V tmavých vlasoch trochu gélu, aby držali. Vek ťažko odhadnuteľný, ale asi stále býva s mamou, tak to nebude úplne terno.

Fascinuje ma s akou ľahkosťou rodičia ignorujú fakt, že ich prvorodená sedí s partiou nadržanej zveri, kde sú sľuby večnosti prchavejšie ako jeden nádych toulenu. Rovnako ma fascinuje fascinácia Vandy hrať tieto priam rituálne hry, ktorých cieľ je mne neznámy. Vedome určuje pravidlá.

Všetci od stola vstávajú. Vanda priskočí k nášmu stolu a v rýchlosti prehodí, že sa ide okúpať. Nikto nereaguje, všetkým to je zrejme úplne jedno. Keby bola pani zo sociálky svedkom tejto situácie odobrala by nás našim rodičom? – zapísať!

Otočím sa a na stole mi pristane polievka. Pozriem sa hore lebo chcem vidieť do tváre čašníka, čo mi ju priniesol. Nikoho nevidím. Netrpezlivo sa obzerám okolo seba a pripadám si ako pes, čo sa naháňa za vlastným chvostom. Nie je predsa možné, aby sa tanier plný (inak hnusnej) polievky odrazu sám od seba zjavil na stole bez toho, aby si niekto všimol niekoho, kto ten tanier hnusnej polievky doniesol. Aha! Už ho vidím. Všetko je mi jasné!

Je to trpaslík! Aké rozkošné. Zapíšem si to v takomto znení: Trpaslík mi priniesol polievku! Všimol si, že ho pozorujem. Díva sa mi priamo do očí a ukazuje smerom k východu a potom číslo 5. Asi, že nech mu dám päť minút a stretneme sa tam. Prikývnem na znak súhlasu. Ostatné deti majú už skoro všetko zožraté. Ani neviem kedy si Zdenko tiež odsadol od nášho stola k tej najvypasenejšej rodine a vykladá im detaily o jaskyniach a cencúľoch. Jeho nová, náhradná rodina je ním natoľko zaujatá, že chvíľami zabúdajú prežúvať (inak tvrdé) rezne a rovno ich prehĺtajú spolu s jeho slovami. Prešlo päť minút. Vytrácam sa od stola aj ja.

IS IT THE FUTURE OR IS IT THE PAST?

Stojíme  pred vchodom do budovy a vzájomne sa očuchávame, nie ako psi, ale ako vlci. Po správnosti nestojím, ale čupím aj keď nie som rekreačná hráčka basketbalu. Vonia pekne, na trpaslíka. Nikdy som žiadneho neňuchala, takže vlastne neviem ako by mali voňať alebo smrdieť. Môj prvý trpaslík! Na to, že pracuje v hoteli s jednou hviezdou má na sebe príliš elegantnú rovnošatu. Nerozpráva. Všetko, čo chce vyjadruje zvláštnymi posunkami, ktoré som doteraz nikde nevidela, ale napriek tomu mu rozumiem. Schytí ma za ruku a začína utekať. Beží veľmi rýchlo, sotva popadám dych. Nepamätám si kedy naposledy som bežala. Snažím sa však udržať jeho tempo a nedať na sebe poznať, že meliem z posledného. Vdychuj ústami, vydychuj nosom. Opakujem si to a nechávam sa viesť tmavým lesom. Nevidím nič. Cítim len jeho dotyk a počujem svoj tlkot srdca a prerývaný dych. Pripadá mi až znepokojivé nakoľko mu verím vzhľadom k situácii, že sa vidíme prvý krát v živote. Moju mamu by iste napadlo, že je to nejaký úchyl a už by volala políciu (náhla zmena optiky, keď ide o tú mladšiu a nie tú, čo sa už narodila so zmyslom vábiť). Trochu sa bojím, že zakopnem a zvalím sa v bolestiach na zem alebo že narazím do konára a vypichnem si oko. Snažím sa zahnať tieto myšlienky pod koberec. Už sa mi ani nechce zvracať a ani ten pohyb mi nepripadá obzvlášť náročný. Nechávam sa viesť. Mlčky. Možno by som sa ho aj niečo mohla opýtať, ale to by som asi pokazila tento moment a hlavne keď nevidím absolútne nič, tak by som len ťažko zachytila niektorý z jeho posunkov. Bežíme už celkom dlho. Predpokladám, že sme stále v lese.

Prichádza svetlo. Prebehla som celú noc! (zapísať) V predpovedi sa celkom zmýlili, keď tvrdili, že počas celého augusta bude len pršať. Teraz neprší. Stojíme. Stojíme na mieste, kde sa to celé začalo. Trpaslík sa uchechtáva a ja sa smejem tiež. Okolo prechádza havajský námorník mojej ségry. Ukazujem na neho prstom. On ma nevníma lebo v jeho zornom poli je už len ona, bohyňa. Rodičia so Zdenkom vychádzajú z hotela a vyrážajú smerom k ľadovej jaskyni. Aj na nich ukazujem prstom. Ani oni ma nevidia. Nemôžem sa prestať smiať. Volám trpaslíka na poldecák rožovky, ale on to odmieta lebo vraj nepije. Cítim sa trochu zahanbene a asi je to na mne aj vidieť. Pohladká ma po vlasoch, nech si z toho nič nerobím. Kráča dozadu bez toho, aby sa pozeral pod nohy. Kývame si. Radostne a zbesilo.

AFTERGLOW

TÁŇA:

Slovensko. Táto krajina je krásna. Krásna až tak, že ako slušný a poslušný občan zarábajúci nadpriemernú mzdu si nemôžem dovoliť dovolenku snov. Madeira, Peru, Polynézia, Melanézia, Mikronézia, Island, Kodaň. Nič. Áno, gratulujem si. A gratulujem si aj k Palcmanskej Maši, kam sa práve teperím cez polovicu tejto úžasnej a skvelej krajiny. Slovensko je predsa krásne. Čo môže byť lepšie ako kúpanie sa vo vode znečistenej ťažkými kovmi, s ktorými si súdruhovia akosik neporadili.   

Nuž prekonávam prvotné nervy a pomaly sa aj z nasledujúcich desiatich dní začínam tešiť. Zachovať kľud, hlavne toto. Výdych, nádych. Vo vlaku plnom dementných a suverénnych študentov si sadám do fritovaného reštauráku, pretože len tam je miesto, prvá trieda totiž nebola radená. Plavky mám, krém mám, knihy mám, pokoru a vďaku prirodzene tiež. Playlist sa rozbieha a za oknom sa mihá krásna letná krajina v stopäťdesiat stupňovej plazme.

Bude to unikátna dovolenka. Typy, katalógové plavky, holé cecky, holé pneumatiky, holé mozgy. Kamoši mi závidia. Regionálne dovolenky sú vraj new black. Áno. Aj pavučiny v chatke za 35 na noc sú new black. Aj žranie hranoliek a mastných langošov s tatárskou je new black. Fresh food. Fresh water. Fresh people.

Vo vode nie je nikto. Všetci sa škvaria na brehu. Mladé buzničky upgradli jazernú gastronómiu a z dózičky vyťahujú čerstvé hrozno, ananás a melón. Nemotorná dôchodkyňa ma obliala kofolou, pretože chodí bosá po kameňoch. Som jediný človek vo vode. Šok! Teda ja a uletená nafukovačka v tvare delfínej hlavy. Zaspávam pod brezou. V tieni. Všetci na mňa udivene hľadia. Čo robí v chládku? Veď sa vôbec neopáli. Prečo nemá tangá? A čo to má s vlasmi?

Jedovitý Fifteen feet of pure white snow mi hrá zo starej mp3jky, ktorú mi tu zaručene nikto neukradne, lebo mať iPhone je tiež new black. Neexistuje nič viac.

Začína hrať jazerná kapela, ktorá prerušuje aj samého Lorda (Cavea). Okej, ja si to vypočujem, bude to sranda. Ľudia sú rozkokošení, tancujú v plavkách, dávam si dvanástku. Zo stánku vykrikuje čašníčka. 21, 36, 89! Koľko kilogramov oleja musí denne asi vdýchnuť?

Zaspávam v chatke. Bzzzzzz. Komáre, tisíce komárov. Repelentu nieto. Ária na dobrú noc. Bude to zajtra také isté? Teším sa ako budú hľadieť na mojich sedemdesiat štípancov. Milujem leto.

(Volám sa Tatiana a tento príspevok mal byť pôvodne plný elánu, popevkov na trblietajúcu sa hladinu Palcmanskej Maše, plný táborackých a kempovacích receptov, plný nenaplnených prianí o stanovaní pri jazere. Lenže Tatiana je špina lenivá. Tak Vám ponúka aspoň takúto variantu, keď už sa jej teda dnes písať nechce. Zlá, zlá, zlá.)

19. Ani stopäťdesiat metrov neprejdem. Taká to je nedeľa.

TÁŇA:

Názov nedeľa pochádza zo slovanského "ne delati" čiže "ne robiť."

A keďže sa mi dnes totálne nechce písať, rada by som Vám, milé čitateľky a čitatelia priblížila aspoň to, ako vyzerá taká nedeľa u mňa. Áno, viem, ste sklamaní. Urbanová opäť neponúkne hlboký a zmysluplný text a zostáva zakliesnená niekde medzi hrbolatými skalami Mariánskej priekopy. Je to desivé, tmavé a tajomné miesto.

Nedeľu si cením. Aj napriek tomu, že po nej nasleduje pondelok. Rada ju trávim sama. Sama, hermeticky uzatvorená vo svojej malej plechovke so zájdeným a dávno neplatným nápisom "detská izba" na dverách. Sama vo svojom malom akvárku niekde na druhom poschodí bieleho tehlového domu v nekonečnom a neutíchajúcom oceáne zvanom Bratislava.  Nohy pristávajú na umelej kožušine pri posteli, kráčajú do kuchyne, kde si varia škoricovú kávu (je predsa nedeľa) a po krátkej chvíli opäť zapikujú do ešte teplých perín.

Naľavo od postele je knižnica. Rada si listujem svojimi knihami. Zvyčajne ich povyberám tak dvadsať, čítam si úryvky, občas si niečo len tak vypíšem a zaznamenám, poprezerám si obrázky, odchlipujem zo škoricovej kávy, chrbát mám podložený vankúšmi, zapínam online rozhlasy, v éteroch často natrafím na čítanie na pokračovanie, ktoré sa akoby zaseklo v roku 1979 a tak prelaďujem na medzinárodné / české stanice. Nakoniec však vsadím na istotu a pustím si Osudy, cyklus, ktorý nikdy nesklame (product placement). 

Niekedy si zapnem počítač a strácam sa v nekonečnom množstve blogov, fotografií, článkov a názorov. Linky Vám neposkytnem. Baví ma mať tajnosti. Aspoň nejaké. Káva mi vychladla. Zabudla som na ňu. Ako vždy. Studená je dobrá vraj na krásu. Preťahujem svoj mačací chrbát, pričom zisťujem, že už je priveľa hodín a mala by som niečo zjesť. Cyklus Osudov doznel už pred dobrou polhoďkou, ja sa odoberám do kuchyne a jem malú porciu jedla, pretože som predsalen ešte trochu plná z kávy. 

Poobede zvyčajne vyrážam na návštevu, prechádzku do lesa, do mesta, do kníhkupectva alebo reštaurácie. V nedeľu si totiž ako v jediný deň v týždni doprajem aj drahší chod. Mangez bien, riez souvent, aimez beaucoup, viete ako. Večer pozriem nejaký ten dokument v archívoch, pustím si hudbu a pripravujem sa na nasledujúci týždeň (operiem, upracem si izbu, polejem kvety a tak).

Pokiaľ nedeľu trávim s niekým, rada chystám raňajky, pečiem buchty pre vnúčatá, rada robím skoré nákupy na ulici, ktorá sa ešte nestihla prebrať a presvetliť nedeľnými slnečnými lúčmi. To mám rada. A aj dlhé prechádzky ruka v ruke. A koláče a kávy v kaviarňach. A príbehy zamotané a odmotané v knižkách. "Obyčajné chvíle mojich obyčajných nedieľ."

Tak do znedelenia, priatelia!

RADKA:

Zobudil som sa v cudzej posteli. V cudzom tele cudzí duch. Otvoril som cudzie, veľké oči a pozrel sa do cudzieho výhľadu. To, čo sa dialo za tým špinavým oknom bolo neuveriteľné!

Cudzie mi boli aj myšlienky. Mal som skvelé nápady, ale neboli moje. Netušil som, že cudzina sa mi zaryla pod nechty hlbšie, než dýka do hrude ženy, ktorú som včera namaľoval na bielo.

V hlave mi to žilo. Jedna veľká džungľa. Hranice mi boli rovnako cudzie ako ochlpenie na mojich vypracovaných lýtkach (ktoré boli mimochodom rovnako skvelé ako tie nápady štverajúce sa na chrbty jednorožcov).

*

**

***

Jedine pigmentova škvrna na stehne, v tvare Československa po čtyridsiatom piatom, ostala na svojom mieste.