127. Lockdown

TÁŇA: 

A ona si zrátala všetky chlpy na nohách, mihalnice, bývalých ľúbencov, knihy v knižnici (307, veľa z nich vyradila alebo darovala), okná rozsvietené v budove oproti (ako malú ju to ukľudňovalo, vedela, že je okrem nej stále niekto hore), televízory svietiace narovnako (asi fucik) a ostrihala si nechty a umyla vlasy a prezliekla posteľ, spočítala roky, ktoré ubehli, jedlá, ktoré uvarila. A ona si zrátala aj kabáty, sukne, svetre, ročné obdobia, ktoré uplynuli, priateľov, ktorí sa vzdialili, priateľov, ktorí prišli, mestá, v ktorých bola, hory, ktoré zdolala, lesy, ktoré preskúmala, rieky, ktoré prebrodila, hviezdy, ktoré zažila, úsmevy, ktoré opätovala, kaluže, ktoré preskočila, kamene, na ktorých zakopla, pády, pri ktorých krvácala (tibetská kniha mŕtvych), vlaky, ktoré stihla, vlaky, ktoré nestihla ( s jej dochvíľnosťou ich nebolo veľa), trápne vtipy, ktoré vypovedala, vtipy, ktoré zabavili, svoje detstvo zrátala, svoju dospelosť, ktorá len prednedávnom začala, rastliny, ktoré vylisovala, zápisky a myšlienky, ktoré zdokumentovala, rozhodnutia, ktoré mohla urobiť inak, paralelné životy, ktoré mohla žiť, ulice v milovanom meste si spočítala, zmazané maily tiež, všetky mľasknutia, ktoré vo svojom živote vystrihla zo zvukových nahrávok (áno, sú ľudia, ktorí mľaskajú aj pri bežnej reči), Meliškove hlášky, náučné chodníky, popadané listy, čiarky v tomto texte (rýchle tempo). A ona si zrátala stresy svojho života, zrátala čaše v zdvihnutej ruke, pohľady cez okno vlaku alebo autobusu (face with a view), spočítala svoje sny (aj tie zapísané v striebornom ligotavom notesku), priestory, ktoré pochodila, mapy, ktoré rozložila a nevedela zložiť, vety, ktoré podčiarkla, filmy, ktoré vyvolala, 3 veci, za ktoré je každý deň vďačná, kempy, v ktorých nespala (no chcela by), zvieratá, ktorých oči svietili v tme, noci, ktoré pretancovala, ľudí, ktorých rozplakala, detstvá, ktoré nemala, odbory, na ktoré nenastúpila a neštudovala ich, jazyky, ktoré ovláda a neovláda. Spočítala celú kalkulačku, všetky faktoriály, fraktály, nominatívy, percentá, zlomky, uhly a hlavne mocniny a občas aj exponenty. Svoje obľúbené farby tiež spočítala (ja medzi nim aj farba zatiahnutých nebies). Veci, ktorých sa bojí (sú to naozaj veci alebo skôr situácie?). Prepočítala sa? A kto jej spraví skúšku správnosti?

RADKA:

Zatvorila sa doma ešte predtým, než to bolo nutné. Von vychádzala len v ponožkách, aj to len vo chvíľach, keď jej v byte začali smrdieť smeti, ktoré sama vyprodukovala. Nikdy sa nevenovala žiadnemu športu, ľuďom, ani zvieratám, takže pohyb, prispôsobovanie sa a trpezlivosť jej boli nesmierne cudzie. Byť hermeticky uzavretá vo prirodzenom prostredí jej nesmierne vyhovovalo. Jediné, čo ju mohlo zraniť bola trieska z parkety, nôž, ihla alebo luster, ktorý čakal na vhodný moment svojho pádu. 

Nemala vo zvyku zažívať nudu a keďže bola vynaliezavá, vždy vedela objaviť novú, nepoznanú činnosť, ktorá spočívala trebárs aj v kombinácii banálnych činností. Stávalo sa, že niečo z vybavenia jej prirodzeného prostredia schválne pokazila, aby sa mohla siahodlhé hodiny venovať náprave svojho konania. Vo chvíľach, keď jej chýbal ľudský hlas, si zapla rozhlas a diskutovala s diskutujúcim a občas súhlasila s tým, čo vraveli tým, že nahlas povedala: „Na tom niečo bude!“ 

~ now keep your love lock-down, you lose ~

?

V jej živote sa nič nemení a je to na to pyšná, dokonca viac než inokedy lebo má pocit, že práve teraz vyhrala nad všetkými ostatnými ľudskými bytosťami!

126. Slová - vyber si najobľúbenejšie slová v rôznych jazykoch a popíš, čo sa ti na nich tak páči

TÁŇA:

Ja mám rada všetky slová, hm. Nejdem sa tu prehrabávať v slovníkoch. Toto ma napadlo včera v trolejbuse. A niečo som ešte doplnila.

Treat

Yours

Melting

Mine

Mind

Unknown

Wanderlust

Cadillac 

Das Cerebrum

Der Herbst

Die Nacht

Der Schmetterling

Môžem?

Dážď

Smiem

Sen

Oblok

Dych

Harfa

Kaluž

Gaštan

Žabó

Óda

Muž

Hríbik

Papradie

Viecha

Pleso

Plezír!

Ústranie

Hudba 

(Tieto slová mám rada lebo navodzujú príjemné pocity)

Peis

Oppvarming 

Sofa 

Sovesofa 

Dusj 

Toalett 

Ovn 

Komfyr 

Grill 

Vannkoker 

Kjøkken 

Kjøkkenutstyr 

Kjøleskap 

Uteplass 

Utsikt 

Sjøutsikt 

Fjellutsikt

(Tieto slová asi tiež navodzujú príjemné pocity)

La rivière de feu

La antise

La tête

La dentelle

Le chewing gum 

(Toto nepotrebuje ani komentár, už len to ako to znie je krása sama)

Sangiovese

Montepulciano

Barbera

Nero d'Avola

Primitivo

Valpolicella

Dolcetto

Nebbiolo

(Tu som sa pokúšala zavtipkovať)

El Arcoiris (šp. dúha, páči sa mi ako to pomenováva ten tvar, arkáda, arcoiris)

Luftmensch (Yiddish, snívajúci človek/rojko, niekto s hlavou v oblakoch, človek, ktorý žije len z lásky a vzduchu)

El Árbol (šp. strom, alternatívna forma znie el arbor, čo ma privádza k jednému z mojich veľmi obľúbených miest, k arborétu)

Avião (port. lietadlo)

Ylang-ylang (tak ako to znie to aj vonia!)

Komorebi (jap. svetlo presvitajúce cez koruny stromov)

Elsker (nor. láska)

Szúnyog (maď. vyslov súňok/g, komár, nikto toto zviera nenazval jemnejšie! Taliansky sa povie Zanzara, lebo Zzzz :)

Zapomnění

Bytí

Shledání

Pampeliška

Objížďka

Léto

Představení

(Ono, túto hru sa dá hrať veľmi dlho...)

RADKA:

chuva - lebo v tomto slove naozaj prší

dat klopt! - lebo je to pravda!

très mignon - lebo mi to pripomína miňonky

niemand - lebo nikto

majd - lebo potom

kicsi lány - lebo kiči

byl odejit - lebo pasívum

morze

la mer

il mare

das Meer

alma

anima

sabaka

Náhorný Karabach

miradouro

meruňka

albicocca

a v poslednej dobe aj porisko a dividendy

125. Pomaly si navykáme (fiktívne denníky)

TÁŇA:

A. Mám viacero priateliek a priateľov, no kontakt s nimi je záležitosťou slávnostnou, vôbec nie každodennou. Občas navštívia oni mňa alebo ja ich. Žijem sám, a tak sa stalo, že v drobnom styku zaujali miesto ľudí viac veci. Panvica na ktorej varím, sveter, ktorý rád nosím, šálka, z ktorej rád pijem kávu, ceruzka, ktorou píšem, lampa, ktorou si svietim, kefka, ktorou si čistím zuby. Títo všetci mi robia spoločnosť keď sa zobúdzam aj keď zaspávam. Keď jem aj pracujem, v dňoch dobrých aj zlých. Sú to tváre dôverne známe a pomáhajú vytvárať príjemnú ilúziu domova.

B. Podľa Hesseho a svojho vzoru sa starám o rastliny. Pozorujem ich rast, zafarbenie, pupene a kvety, pravidelne ich zalievam, prihnojujem ich slepičincami a otáčam sa s nimi k slnku. Nie je nič lepšie ako chuť čerstvej a aromatickej bazalky alebo mäty. S hocičím a s hocikým. Je to niečo, čo mi rastie doslova pod rukami. Éterické oleje, včely, žilnatina. Esencia prchavého času života.

C. - Dobrý deň, Pierre. Dlho sme sa nevideli. Príliš dlho. Cnelo sa mi. Ste stále tak pohľadný. Ako sa darí?
   - Pozeraj sa na mňa. Hanbíš sa? Takto. Nehýb sa. Buď sama sebou. Natoč hlavu doprava. Skloň bradu. Ver si. Už to bude. Dobre. Výborne. (Proces fotografovania). Toto svetlo ti nesvedčí. Naozaj ťa spoznám, až keď ťa odveziem pod datľovníky alebo oleandre. Chradneš, potrebuješ svetlo. Curiosa n.f.: un objet, un livre, une photographie qui a un caractère érotique. Terme des collectionneur.       
    - Pierre, pamätáš sa na to ako si mi hovoril o...

Hľadím na oblaky a pozorujem ako plynú. Jediný problém s nimi pri meditácii je, že stále prichádzajú nové a nové.

D. Pozrieť si All gas no breaks, prečítať The dialectical behaviour therapy skills

E. L'inconstant = nestály

F. Zamýšľam sa nad slovným spojením Un village de visage (dedina mnohých tvárí) a vraciam sa pri ňom k rodným kopcom, kde navôkol len tak rastie durman a dá sa tam milovať hocikde v strede poľa, čo teda vôbec nie je pohodlné ale zato dobrodružné. Kde sa chodníky nezmenili ani po jedenástich rokoch a lavičky stoja/sedia presne na svojich miestach. Bongá sa stále schovávajú za kameňmi alebo v tráve. Kamkoľvek sa pozrieš vidno kopce. Šampiňóny rastú len tak pri chodníkoch a pred kostolmi sa stretávajú ľudia v bielych košeliach a sukniach. Väčšinou to tam zíva prázdnotou, no počas pracovného týždňa sa koncept kaviarenskej kultúry už zľahka dostal aj sem. Desať deka prievidzského šalátu a rožky (ale tie puff maslové). Večer to tam vonia lipami a bujónom z miestnej potravinárskej fabriky. Všetko sa miesi so všetkým. Korene sú navždy zapustené. Plechové strechy natreté. Reči sú väčšinou prázdne, rodiny rozvrátené a bane stále otvorené.

G. Ľudia a predmety v hmle vyzerajú dosť čudne. Majú oblé hrany a nie sú dostatočne ostrí a ostré. Ale len v diaľke. Hmla je jedným z mojich najobľúbenejších prírodných úkazov. Tá atmosféra. Tie kučery vo vysokej vlhkosti. To tajomno za tým všetkým. Mystická hmla, z ktorej sa môže čokoľvek vynoriť. Podobná hlbine mora, kde si plávaš a pociťuješ absolútnu slobodu.

H. Hovoria mi vety a ja ich prekladám do španielčiny. Marshmallow (Ibiš lekársky - nezapriem sa)/oblak horí v ohni. La nube está ardiendo en el fuego. Dúha je farebná. El arcoiris es colorado. Tento strom je veľmi vysoký. Este árbol es muy alto. Táto realita je veľmi posunutá. Esta realidad es muy cambiada.

CH. Predstavujem si ťa v tej vašej kuchyni. Sedíš na gauči, nad tebou plagát Alfa, fajčís cigaretu, ktorú si dostala, počúvaš autá idúce po mačacích hlavách a škriekajúce vtáky v klietke. Juráčkove denníky máš prelustrované z každej strany. Na pečivo si ukladáš nakladaný perilový list. Vidíš byt Davida, režiséra, z našej fakulty. V izbe más chládok a prítmie. Ako vždy. 

I. Vína by mohli chutiť aj podľa ľudí. Stereoizoméry plís! Pri privoňaní by sa vám pod viečkami zableskol obraz človeka. (Nieže by to bez vína nešlo). Každopádne by sa dalo rozoznať, či má dotyčný slabosť na slamu, tmavé bobuľové ovocie alebo exotiku vo forme šťavnatého manga, melónu alebo ananásu.

J. Pri tomto písmene skončím. Kristove roky. Portrét mladého umělce ve středním věku. Celovečerní debut Juraje Jakubiska, jedné z nejvýraznějších osobností slovenské kinematografie, je tragikomickou výpovědí o pocitech a životních vyhlídkách muže, jenž se nachází v příslovečné polovině života. Film se zaměřuje na slovenského malíře Juraje, který žije v Praze a dosáhl Kristových let, tedy pomyslného středu života a je před ním rozhodnutí jak bude pokračovat. Seznává, že doposud se mu dařilo vyhýbat se veškerým závazkům, nicméně to se nezdá jako dobrá strategie do budoucna. (Wikipedie)

RADKA:

I. Posledné dni boli divoké a nabité všetkým, čo mi v normálnom živote chýba. Viem, že nežijem normálny život, viem, že sa opäť raz nachádzam v akejsi bubline, viem. Dokonca viem aj to, že neustále behanie z bodu A do bodu B, či C, odrazu napĺňa môj život v prítomnosti. Nevadilo by mi ani zistenie, že je to vata, to je jedno. Jednotlivé trajektórie majú cieľ a to mi, v tejto chvíli,  pripadá podstatné. Zbavil som sa kŕčov v brušnej dutine, nesledujem dianie vo svete, uzatváram sa (a paradoxne aj otváram) v mikrosvete a nerozumiem otázkam novinárov. 

II. Údajne sa toho dá stihnuť počas týchto dní mnoho. Začať čítať, naučiť sa cudzí jazyk alebo hru na hudobný nastroj, kresliť, tráviť viac času s deťmi, ak nejaké sú v ohraničenom priestore jedného obydlia. Nestíham nič z toho. Home office je pre mňa nová disciplína, ktorej sa učím za pochodu. Sú dni, keď idem spať so zapnutým počítačom ležiacim vedľa mňa, aby by nič neuniklo, aby som nebola sama v takej veľkej posteli. Vítam v nej svet a kývam návštevníkom na pozdrav. Fyzicky do nej nikto neulíha, virtuálne z nej nikto nevstáva.

III. Zisťujem, kto som a kým byť nechcem. Pomaly si navykám na iný spôsob bytia a zneisťuje ma to.

IV. Volám jej každý deň, aj keď je ďaleko. Nevadí, že to nikdy nezdvihne, mne celkom stačí môj malý denný rituál vyťukávania jediného čísla, ktoré si pamätám. Neviem, čo by som jej povedal, ak by to zdvihla. Možno len niečo v zmysle, že verím všetkému, čomu verí aj ona alebo možno, že verím bezpodmienečne len jej. Trochu by mi zrejme vadilo, ak by nerozumela, čo jej chcem povedať. Predsalen je to nejaký ten mesiac, čo sme sa nevideli a jej zmysel pre moje chápanie vyprchal asi rovnako rýchlo ako môj lacný parfém. Zase ju podceňujem a to ja vlastne nerád. Hmm... Chcel by som počuť jej mlčanie a svoje vlastne tiež.

V. Každý večer sledujem suseda, ako sa prezlieka do pyžama. Tieňo hra listov stromu, ktorý oddeľuje jeho priestor od môjho, je zakaždým iná. Každý večer, keď zaspávam dúfam, že sa ráno zobudím a všetko to bude len sen. Každé ráno, keď vstávam, nie som schopná zvihnúť sa z postele a šepkám do vankúša: "Zase raz?!"

VI. Intenzívne myslím na môj nový crush, ktorý netuší o mojej existencii.

VII. Aj keď by som veľmi chcel, tak nečítam. Neviem sa sústrediť na malé písmenka, na text vo všeobecnosti. Podlieham vizuálnym vnemom a písmo ma neláka. Sú chvíle, keď si to vyčítam lebo si vravím, že nastal ideálny čas, ale on ideálnym nie je. Dúfam, že zase raz čítať začnem.

VIII. Dnes som sa prechádzala vyprázdnenými ulicami a ucítila som pokoj. Obdobný relaxačný zážitok som nemala už veľmi dlho. Malé radosti.

IX. Opral som, bielizeň vyvesil, vypočul si fragmenty hovoreného slova, zalial kvety, pozrel sa pár krát na seba do zrkadla a znovu si objednal to isté jedlo z tej istej reštaurácie ako včera.

X. Predstavujem si ako sa ladne pohybujem, naťahujem všetky svoje svaly a pociťujem úľavu z fyzickej námahy. V hlave mi hučia všetky moria a oceány, ponorím ju do nich bez toho, aby som zadržala dych. Svet pod hladinou žiari všetkými farbami, ktoré si dokážem predstaviť.

124. Mestský motív - rozprávanie

TÁŇA:

Mestský motív je v tieto dni trošku pozmenený. Ľudia znovu objavili čaro renovácií, e-shopov, to, že vlastne majú deti, promenádovania sa popri rieke, tajné meandre alebo aj výklady zatvorených kaviarní s čudnými názvami (Café Paris, kde okná dekorujú gýčové nálepky s motívom Tour Eiffel alebo Notre Dame, no inak s Café Paris nemajú vôbec nič spoločné). Vychádzajú von za športom, zakladajú ohne, opaľujú sa, spoznávajú okres, balia si do ruksačikov jedlo a pitie alebo čakajú v tisíc metrovej rade na zrmzlinu v centre mesta. A čas plynie spolu s nimi. 

Mesto je plné nových výziev. Za všetko spomeniem napríklad stojku na rukách alebo donášku hocičoho k hocikomu. Ďakujeme za okienkový predaj alebo za barmanov, ktorí nás potajomky vpustia dnu. Správy už radšej nesledujeme, no notifikácie vyskakujú ďalej. Mladých zaujíma dátum otvorenia letných terás a tých ešte mladších otvorenie ihrísk. Tých starších zase otváracia doba v supermarketoch a dodržiavanie pravidiel cestnej premávky u cyklistov (s večnou potrebou zapičovať si). Organizujú sa koncerty nad mestom (za sprievodu telefónov a kamier). Vysádzajú sa rastliny. Jóga sa cvičí cez monitor. Rozprávajú sa online rozprávky. Hrajú sa hry. Čítajú sa knihy. Život sa počas jari presunul viac do príbytkov alebo na lavičky, ktoré inokedy okupujú ľudia bez domova. Premýšľa sa nad kúpou záhrady, chaty, miesta na relax, kde bude možné splniť si svoj sen - presunúť sa bližšie k prírode. Trhoviská zívajú prázdnotou, pred záhradkárstvami sú rady ako na banány za socíku. Ľuďom sa s prekrytou tvárou ťažko dýcha a so psami treba chodiť von stále. Hlavné mesto vyzerá ako Prievidza kedykoľvek po 18.00. Štiavničania nadávajú na Bratislavčanov migrujúcich do ich malebného mesta vykupujúcich potraviny v Bille a Lidli, cestujúc na svoje malebné chaty, na ktoré si zarobili, požičali od banky, a tí šťastnejší, zdedili. Zrazu chcú všetci odísť. Sú sviatky a ľudia uviazli v meste, v ktorom žijú a z ktorého by sa mali tešiť (pokiaľ nevycestovali hromadne o deň skôr). Hranice okresu strážia vojaci. Vlakovú stanicu strážia vojaci. Samopal vzor 58 váži 3,59 kg. Potlesk pre zdravotných pracovníkov váži 3,59 minúty, no len prvé tri piatky, náš národ viac nevládze. Ale na zmrzlinu stáť v 20m rade alebo si natáčať selfie video pri fontáne a popri tom kopnúť do dieťaťa a zhodiť ho na zem, to áno. 

Späť k mestu.

S občasnými vychádzkami k Dunaju/ Vltave/ Svratke je veľmi príjemné stretnúť človeka, ktorého ste dlhšie nevideli. Možno sa dohodnete aj na nejaký ten urbex alebo na prosté skúmanie mesta v čase rúšok. Veď lebo ste obaja zodpovední. Možno budete častejšie otáčať hlavu k oblakom a všimnete si buď Starlink alebo nejaký milý jav na jednom z balkónov nad vašimi hlavami. Možno sa preveziete kontaminovaným a vydezinfikovaným spojom MHD na konečnú a odtiaľ spolu poputujete opäť do centra alebo sa niekde úplne inde odplavíte ako okvetné lístky za západu slnka na bárke do bezpečného prístavu "už ma doma jebne" a spomeniete si na tú vysnívanú dvojdecku Alibernetu kdesi vonku pod vŕbou, na rozkladacej stoličke, s pohľadmi, sviečkami, s komármi a ohlušujúcimi kostolnými zvonmi. Alebo v Kúte, z ktorého už aj tie špendlíkmi prepichnuté motýle odleteli. Buďte k sebe úprimní. Ťahá vás to tam. Vždy vás to ťahá "do mesta". Hlavne v piatky. Nebráňte mestu dať vám jeden free hug za vašu disciplinovanosť a poslušnosť. Stihnite si ho užiť. Prázdne a krásne. Zachvíľu vás ajtak znovu povolajú do officov a budete naň hľadieť cez zatvorené okno (lebo kolegyni ťahá na kríže).

RADKA:

I

Stál na ulici, kým svietilo slnko. Akonáhle zašlo za jednu z budov okolo, tak prešiel na inú ulicu a stál na nej do chvíle posledného lúča. Myslel si, že tým vstrebá vesmírnu energiu, potrebnú k banálnym úkonom akými sú napr.: ranné vstávanie z postele alebo zapnutie televízie. Od detstva vnímal svetlo ako dar a bez neho nebol schopný existovať. Stačilo, že sa na krátku chvíľu zotmelo, aby mohla do mesta vkročiť búrka a dostával záchvaty úzkosti. Najradšej by stále nastavoval tvár slnku a blažene sa pri tom usmieval. V lúči slnka dopadajúcom na fasády budov nebolo nikdy badať nešťastie. 

II

Auto zaparkovalo na chodníku, samo. Nesedel v ňom šofér, ani spolucestujúci. Pred budovou nemocnice stál doktor v bielom plášti (ako inak) a fajčil marsky. Nepripadalo mu čudné, že auto nemá šoféra, ba dokonca ani žiaden iný náklad. Zvykol si už zrejme na všetko alebo to bol len ignorant, ktorý ani len nepomôže človeku v núdzi, a to i napriek tomu, že zložil Hippokratovu prísahu. To bolo už dávno a v tom čase nemal auto každý prvý drevorubač z pohraničia. 

III

Rýchlo sa presuň z bodu A do bodu B. Zastaviť môžeš len na prechode pre nízkych chodcov, v prípade, že na semafóre zasvieti červený panák. Je to pán v klobúku, ktorý ti dá znamenie, či môžeš vojsť do vozovky bez toho, aby si prišiel o život. O život tebe tak drahý, že si bez neho nevieš predstaviť svet. Každopádne, opakujem, nezastavuj sa nikde, pri nikom. Neprehoď s nikým slovko, či dve lebo skončíš s nožom v lebečnej dutine hoci sa to zdá ako málo pravdepodobné, ba priam nemožné. Nepozeraj sa okolo seba, len tupo zízaj na svoje nohy, ako sa jedna za druhou zdvíhajú zo zeme a prispievajú k víreniu prachu v tejto oblasti. Už pridlho je sucho a prachu je viac než v 1929. Usadí sa ti na očných viečkach a bude sa pokúšať dostať dnu. Nedovoľ mu to! Nedovoľ mu to ani v prípade, že sa prezlečie za priateľa. No pasaran do organizmu tak krehkého ako si ty. Takže znovu, z bodu do bodu. Z mesta do mesta, umyť zuby a spať! Koniec diskusie, začiatok nekrológu.

123. Lesný motív - rozprávanie

RADKA:

Herbert sa ráno zobudil a vybral sa na poľovačku. V kuchyni vzal do jednej ruky drevenú pušku po starom otcovi a do druhej uschnutý koláč po otcovi. Nevedel ako sa zabíja srna, líška, či diviak, ale počas posledných dní pociťoval silnú túžbu si to vyskúšať a keď nie naozaj, tak aspoň imaginárne. Nevedel odkiaľ prišla táto myšlienka a vlastne na to ani nechcel prísť lebo by sa mu to v hlave určite celé rozležalo a on by sa rozhodol nezabiť. Prišiel na to sám, logickou úvahou. 

Herbert nechce zabiť, Herbert nevie ako zabiť a pritom zaspáva s pocitom, že musí ísť na poľovačku, že hneď ráno ako vstane schmatne tú pušku a hybaj ho do lesa! Tam jeho plán končí. Herbert dojedá obschnutý koláč po otcovi a ráznym krokom kráča k lesu. Neotáča sa, mlčí a sleduje svoje kroky. Nespoznáva sa, nechce so sebou polemizovať, chce si vyskúšať aké to je, zabiť, hoci aj imaginárne.

Po chvíli si ľahne na zem a puškou zamieri niekam do vzduchu. Vykrikuje: "Ratatata!" a nahlas sa smeje. Herbert vie, že takto to nepôjde. Otáča sa na brucho a potichu zameriava. Najprv na strom, na mach, na muchotrávku, na listy... Má pocit, že sa stáva súčasťou podhubia, že je lesom celú večnosť svojho krátkeho života. Začína sa celkom nudiť, a tak premýšľa, ako si skrátiť túto chvíľu. Nič, čo by ho zachránila, mu nenapadá. 

Herbert si začína spievať svoju obľúbenú pieseň a prudko vstáva. Rozhliadala sa okolo seba a pozorne zameriava. Zdá sa mu to alebo je neďaleko neho naozaj nejaký živý tvor? Obzerá sa okolo seba, sleduje ticho lesa až sa pred ním zjaví medveď Helmut a diviak Arpád. Všetci traja sa tvária, že sa nepoznajú, a že sa ešte nikdy nevideli. Arpád sa pozerá do zeme lebo sa cíti trápne, Helmut mlčí a Herbert sa rozpačito usmieva. Po chvíľke mlčania prehovorí Herbert ako prvý: "Nie je to tak, ako to vyzerá!" Helmut a Arpád prevártia oči k nebu akoby to už niekedy počuli a Herbert sa nervózne škrabe po hlave. Arpád prejde tri kolečká okolo stromu a laxne zareaguje: "No nič to, tak zajtra zase! Čau!" Herbert si nasadí pušku na rameno, zamáva "chlapcom" a odchádza odkiaľ prišiel. 

Ráno sa mu možno bude opäť zdať, že chce zabiť. Radšej nad tým nebude uvažovať, určite nie nahlas a urobí zase tú istú chybu ako každé ráno, už niekoľko rokov.

TÁŇA:

The senses
The plants
The changing Mountain
The Coast
Valleys of Ice
The Earth
The Animals
The Shape of Nature
The Light
The Sky
The Weather
Still Waters
Colour
The City
The Trees
The Human Animal
Worldly Goods
Food and Drink
Contrasting Lines
The River
Lines in the Earth
Time
Language
Companions
Customs and Habits
Religion
Beauty
Inner Time and Mood
Imagination and Wonder
Sharing the Experience: Towards a New Explorer
The End of the Journey

Sehnsucht- the passion for what is ever beyond - is livingly expressed in that white riband of possible travel that severs the uneven country. 
- Robert Louis Stevenson

Tak a teraz nejaký ten epilóg k tomuto celému. Kto už niekedy sedel v lete v tieni košatého stromu, vie, aký je to blahodárny pocit. Oprieť sa o tvrdú kôru, pozerať uprene pred seba, položiť sa na zem,  poštekliť sa trávou, pozorovať konáre plné listov, nechať si ovievať tvár teplým letným vánkom. To patrí k mojim predstavám. Čo ale taký prales? Koho napadne prales? Aká je jeho povaha? Najsôr nejaké to papradie, mach, huby. Neskôr mohutné stromy, ktorých koruny už nevidno, liany, rastliny rastúce na stromoch. Pre prales alebo i pásmo lesa je však typické šero/polotieň, cez ktorý do porastu presvitajú lúče slnka (mesiaca) a osvetľujú ho ako svetlá reflektorov. Les je veľkou témou rozprávok, legiend, posvätných textov aj mysterií. V premenlivej krajine sú často skryté pôvodné sídla sily, bohatstva a zvláštnych hrdinov. Šero, odľahlosť a nepreniknuteľnosť/nepriehľadnosť činili z lesa už odpradávna tajomný mýtický priestor. Topos lesa bol ríšou Psyché a ženského princípu, miestom skúmania a intuície. 

Slovakia.travel

V stredoeurópskom priestore nie je zachovaný prakticky žiadny nížinný prales. Kto by bol býval povedal, že práve jedným z tých zachovaných je bývalý cársky poľovný výbeh na rozhraní dnešného Poľska a Bieloruska? Les Bialowieza. Bielovežský prales. Nie tak ďaleko. Prešlo si ním veľa zubrov, poľských utečencov a sovietskych partizánov. Pokiaľ ste po rokoch zatúžili po prechádzke v prírode, nemusíte zúfať. Podobné krásy si môžete vychutnať aj kúsok nad Prešovom (Stužica, Rožok, Havešová). Nie tak ďaleko. Rožok sa napríklad zaradil do zoznamu UNESCO medzi významné prírodné pamiatky ako Yellowstonský národný park a Grand Canyon v USA, Sagarmáthá v Himalájach či Kilimandžáro v Afrike. Lesný motív nás stále víta. A keď tam budete, spomeňte si na úvod tohto textu. 

122. Text dňa a text noci

RADKA:

Odhalené časti tela v zaparenom voze mestskej hromadnej dopravy. Svetlá pokožka mladých upírov verzus opálené ruky pracujúcich v záhradách. Pastelové farby v detailoch, neónové farby v celkoch. Úsmevy. Domino efekt s pozitívnym dopadom. Prejav trochu radosti a ja ti ju vrátim späť. Snažím sa nemyslieť na Mira Žbirku, ale obávam sa, že to teraz nejde. Ospravedlňujem sa, aj keď vlastne bezdôvodne. Prečo by človek nemohol myslieť na Mira Žbirku o druhej hodine popoludní? Odpoveď je jednoduchá, neviem prečo sa pýtaš. Realita v dialógu. Aktivita v zamate.

Viečka jemné ako hodvábny papier. Presvitá cez ne kus cudzej kuchyne odnaproti. Nemôžu tam zhasnúť? Nemôžu. Ok, vybavené. Predstavujem si, čo všetko som zažila za posledné dni, za posledné týždne, za posledné mesiace, za posledné roky. Modelujem jednotlivé situácie v priamom prenose, ale mnoho z nich sa javí byť poškodenými. Zvukový záznam hapruje, obraz sa nehýbe. Črty tvárí kreslil niekto vodovkami. V kuchyni už nikto nie je. Ako dobre, môj dych sa vracia k normálu. Aktivita v malinčí.

TÁŇA:

Text dňa

Slnko, periny, zvuky, voda, uterák, vodná para, káva, informácie, vzduch, ruch ulice, štekajúce psy, vrieskajúce deti, vône, chute, komunikácia, schody, presuny, pohľad do zrkadla, ásána, ovocie, ticho, vŕtanie, podcast, hudba, fantázie, spomienky, pochybnosti, muchy, osy, dážď, čaj, knihy, vykladanie, odkladanie, skladanie, presúvanie, vyťahovanie, schovávanie, vyzliekanie, obliekanie, obúvanie, plánovanie, dohadovanie sa, stretávanie sa, rozprávanie sa, cítenie, trávenie, cvičenie, zvuky vtákov (krá krá), pučanie stromov a kvetov, debaty susedov, vymieňanie pohľadov, česanie vlasov, sedenie bez pohybu, rozjímanie, meditácia, počítanie oblakov, les, lúka, chodníky a skratky, zberanie plodov, fotenie, uchovávanie, vešanie prádla, zdravenie sa, cestovanie, nakupovanie, sadenie, záhradničenie, honeybush, mandarínka, himlagott, fikkal illam, vilcacora, tinktúry, vitamíny, voda pre kvety, kuchárske knihy.

Text noci

Svätojánske mušky, svrčky, lampióny, sviečky, psíčkari, tma, kopulujúce mačky, sova, komáre, dym z cigarety, hašiš, marihuana, masáž, yuzu, vanilka, kakao, chladný vzduch, bambucké maslo na pokožke, zimomriavky, kefa na vlasy, uzavreté listy rastlín, ticho, ruch v pozadí (cesta, Slovnaft, železnica), struny, hudba, Alibernet, Pinot Noir, Shiraz, André, uspávanky, povesti, povery, kučery, uprené pohľady, kreslá, deky, vrkoče, spodné prádlo, únava, pohodlie, beh, prechádzka, pot, hlasná hudba, kniha, pohyblivé obrazy, poriadok, spánok, sen, retrográdnosť, gerontológia, mladosť, negližé, vráska, pokožka, nažka, blesk, búrka, neha, samota, sonáta, hýrenie, tanec, nočná mora, rubín, smaragd, zafír, meluzína, duchovia, pohľad do zrkadla, glans, záves, žalúzia, nočné svetlo, žblnk, láska, smiech, maskulínum, sauna, kupeľ, tunika, pyžmo, ylang-ylang, vetiver, vypínač, šuchotanie, nimbus, nirvána, pá.

121. Zamyslenie z Paríža

TÁŇA:

David Hockney / Arrival of Spring

V Paríži som bola veľa krát a vždy sa objavovali tie isté znaky:   jemné odtiene fasád podobnej farby, ranné svetlo počas celého dňa, appy our, cassis, kvetinárstva plné nádherných kvetov, graffiti, zatuchnuté byty, pouliční predavači, cigy, káva, miniatúrne priestory, pečivo a najmä zákutia. Tie sú na tomto meste úplne najlepšie. Zákutia sa nachádzajú síce všade, no tieto parížske majú niečo do seba. To ale záleží od pohľadu. No a mne pri tom pohľade na fungujúce a pulzujúce mesto zostalo vždy smutno z toho, v akej krajine žijem. To bolo moje zamyslenie z Paríža. Chodila som si tam po inšpiráciu, vysadávať do kaviarní, na dlhé prechádzky pozdĺž Seiny a kanála, učila sa kvôli nemu dokonca francúzsky. Spoznala som v ňom filozofa Quentina, ktorý nepoužíval mobilný telefón a daroval mi pohľadnicu Matissa (La chapelle du rosaire de Vence), upiekol rybu s ryžou a požičal mi svoj byt. Len tak.

Väčšinou som sa pohybovala a bývala v blízkosti Rue Daguerre, čo je taká celkom živá ulička s rôznymi obchodmi, hračkárstvami a hlavne s pouličným trhom (ustrice, krevety, ryby, syry, pečivo). Nie je to odtiaľ ďaleko do mesta, epicentra galérií, múzeí, turistov, mostov. Ja som ale vždy mala radšej tie okolité štvrte ako napríklad  Clichy, Bercy, okolie Bois de Boulogne, Versailles bolo tiež fajn miesto, tam som spala v dome na zemi na mramorovej podlahe, Barbes a okolie, kde sa dalo prejsť cez Bollywood, modliacich sa ľudí na koberčekoch až do Afriky. Mala som pocit, že čím ďalej odídem od centra, tým viac preniknem k ľuďom, k Parížanom. A aj sa tak stalo. Nakúkala som im do okien, pozorovala ich v parku, pri práci v pompéznych obchodoch s designovým nábytkom, nakupovala s nimi potraviny, občas prehovorila. 

Jedno sa ale nezmenilo nikdy. Vždy som mala pocit, že moja duša opúšťa toto mesto nabitá umením až do prasknutia. To ma vždy nadnášalo od radosti a naplňovalo v mizérii česko-slovenského kontextu. Naposledy ma takto naplnila retrospektíva Davida Hockneyho a koncert Bon Ivera. Wow. A mesto. Ako súbor zvláštnych javov, na ktoré sa môžem v spomienkach vždy obrátiť a potešiť sa nimi. Ktoré ma zavedú tam, kde mi bolo dobre. Toľko zamyslenie z Paríža z bratislavských 500 bytov.

RADKA:

Priletela som nejak večer, vonku už bola tma. Nasadla som do autobusu smer Opera a pozerala sa cez okno na svetlá okoloidúcich aút. Z busu som mala ísť na metro. Obzerala som sa okolo seba a snažila sa nájsť automat na lístky, nikde nič, nikde nikoho. V momente, keď okolo mňa prechádzali dve ženy som sa bez váhania pristiskla k jednej z nich, aby som vďaka jej platnému lístku prešla turniketom. Mnohokrát som videla decká v Lisabone, ktoré robili to isté. Až keď som prešla turniketom mi došlo, čo som urobila, a že som sa vlastne rozhodla ísť na čierno. V metre som tŕpla, obzerala si ľudí na okolo a každého považovala za podozrivú osobu, z ktorej sa vykľuje neľútosntý revízor, ktorému budem dookola, ako mantru odpustenia, nahlas opakovať: "Je suis desolé!" s rafinovaným francúzskym afektom, ktorý sa mi tak páči. Cesta prebehla hladko a ja som bez problémov výstupila. Snažila som sa dovolať osobe, u ktorej som mala stráviť prvú noc v tomto meste, aby som sa potom mohla presunúť zase ďalej. Nezvonilo to. Hlas v telefóne mi opakoval, že volané číslo neexistuje. 

Vybrala som sa ulicou a oslovila partiu ľudí, fajčiacich pred barom L'Assasin, či by mi mohli pomôcť. Jeden z nich sa pozrel na telefónne číslo, ktoré som mala uložene v mobile a usúdil, že v ňom chýba jedna číslica. Povedala som si, ok, čo teraz a sadla si na bar. Obejednala som si Earl Grey lebo vonku bola zima. Predsalen bol január, mrazivejší než ten na juhu odkiaľ som prišla. Niektorí z tej partie ľudí, ktorých som oslovila vonku sa chodili v pravidelných intervaloch pýtať, či nastala nejaká zmena v mojej situácii. Od určitého momentu sa ma to pýtal aj barman a následne poznamenal, že o 2:00 zatvára. Prostredníctvom wifi sa mi podarilo pripojiť tlačítkovu Nokiu k internetu a napísať na správu na facebooku. Odpoveď však neprichádzala. Už dávno nebol večer, ale noc. Premýšľala som nad tým, čo všetko musím urobiť preto, aby som odišla spolu s barmanom. V duchu som si hovorila, že buď pôjdem s ním alebo sa sama vydám do nočných ulíc tohto mesta a budem sa pokúšať nájsť niekde hostel.

Zvláštnym spôsobom má táto situácia tešila. Prekvapivo som nemala vôbec strach, čo so mnou bude. Ani mi nenapadlo strachovať sa. Páčilo sa mi, že moja prvá návšteva Paríža začína takto. Hovorila som si, že takéto situácie tomuto mestu svedčia a premietala som si v hlave obrazy z francúzskej novej vlny. Ostala som v bare sama, všetci už odišli a odrazu sa vo dverách zjavila ona osoba a všetko nakoniec dopadlo, tak ako bolo dohodnuté. Barmanovi som stihla len zakývať a prvú noc som strávila priamo pod parížskou oblohou.

120. Cez jemné paprsky melanchólie sa na seba pozerám

RADKA:

Le Fontainas, 2019

A vidím len odrazy toho, čo malo priniesť toto leto. Ťažko sa vysvetľuje tá neustála túžba po tom, aby sa NIEČO stalo, keď niečo sa predsa deje neustále. Aj keď stojím, som v určitom pohybe, minimálne voči slnku. Neviem kedy sa zrodila táto megalománia po vyrazení dychu. Možno keby tomu predchádzal pád alebo zrážka s cudzou päsťou, tak by som si to rozmyslela inak. Nuž, nestalo sa (podobne ako mnoho skutkov v rodnej krajine). Ani neviem, či v tomto prípade žiaľbohu, či chvalabohu. 

Nenapĺňam svoje predstavy, skôr ich vyprázdňujem. Prvá časť vety bolí, desivo paralyzuje. Tá druhá vytvára pomyselný balans, akože iróniu alebo vtip, aby bol (inner) vesmír v poriadku. Nevolám nikoho do môjho sveta napriek tomu, že bránička ostáva vždy pootvorená. Nekričím na cudzinca to, čo Marek Brezovský, keď niekde zvoní hrana. Neviem sa popísať, skôr počarbať. Viem aká (by) som byť chcela. A tak neviem, či si idem naproti alebo tá dodávka, ktorú som stopla na zaprášenej ceste (lebo dodávka je vždy len na záprašenej ceste - na zaprášenej ceste v USA medzi kaktusmi) ide opačným smerom. 

Bez zbytočného sentimentu, občas až príliš chladne sledujem vzduch alebo inak povedané nič, z ktorého žila istého času aj Zuzana Krónerová (pre úplnosť informácie 95 minút). Samozrejme si to niekedy vynahradím prehnane sentimentálnym a až príliš emotívnym sledovaním sociálnych sietí a starých emailov. A pritom viem, že "život je jinde", ale (!), kde presne pane Milane? Normálne sa pýtam, ale odpoveď žiadna. Tak sa pýtam, či si hluchá, milá moja? A tak len mlčky klopím zrak a sledujem život podlahy.

TÁŇA:

Tvoje paprsky určite nebudú paprskami jemnými a ani paprskami melanchólie. Budú paprskami sýteho slnka, ktoré osvetľuje prázdny les s prebúdzajúcim sa rastlinstvom, ošťatý piesok na ihrisku, kvitnúcu čerešňu a thajskú bazalku na balkóne. Sýte slnko, ktoré štípe v oku.

Neviem, cez čo by si sa sa mohla na seba pozrieť, no najlepšie by to asi vystihol pohľad cez samú seba, ktorý spolu s pohľadom cez druhých ľudí praktizuješ už pomerne dlho. Ani tentokrát by si si nedala dioptrické okuliare, aby si nič nevidela ostro a narážala do hrán samej seba a tých druhých. A možno by si sa ani nepozrela. Ani na seba ani na nikoho. Možno by si sa opäť raz len stratila vo veciach skrytých, na miestach, v ktorých sa strácaš rada, v snových priestoroch, ktoré sa donekonečna opakujú, niekedy iniciujú, inokedy zanikajú. V situáciách, ktoré sa nestali, no mohli sa stať, v paralelných životoch, ktoré si mohla viesť, v mestách, v ktorých si mohla žiť, v jazykoch, ktorým zatiaľ nerozumieš, v očiach ľudí, v pohľadoch, ktoré si pamätáš alebo by si si pamätať chcela, v rozhodnutiach, ktoré si neurobila alebo nad ktorými si ani len nepremýšľala (väčšinou nad tými fatálnymi). Tento jav sa myslím  volá spomienková nostalgia. Niekto ju má prepojenú s dobou, resp. režimom, u nás zväčša s komunistickým. Niekto iný s časmi, kedy mu bolo dobre. Potom býva prepojená s určitými etapami života ako napríklad detstvo, puberta, s obdobiami, ktoré sú nenávratne stratené a už sa nikdy nevrátia. Bohužiaľ. U teba tento spomienkový optimizmus spravidla vyústi do melanchólie. 

Čiže späť k tej vete ako by si sa na seba pozrela. Nijako. Máš obdobie, kedy je tvoje ja posunuté úplne niekam inam a konečne sa nonstop nemusíš zaoberať svojimi vnútornými variáciami. A chceš, aby to takto ostalo čo najdlhšie. Dosť bolo overthinkingu.