Mestský motív je v tieto dni trošku pozmenený. Ľudia znovu objavili čaro renovácií, e-shopov, to, že vlastne majú deti, promenádovania sa popri rieke, tajné meandre alebo aj výklady zatvorených kaviarní s čudnými názvami (Café Paris, kde okná dekorujú gýčové nálepky s motívom Tour Eiffel alebo Notre Dame, no inak s Café Paris nemajú vôbec nič spoločné). Vychádzajú von za športom, zakladajú ohne, opaľujú sa, spoznávajú okres, balia si do ruksačikov jedlo a pitie alebo čakajú v tisíc metrovej rade na zrmzlinu v centre mesta. A čas plynie spolu s nimi.
Mesto je plné nových výziev. Za všetko spomeniem napríklad stojku na rukách alebo donášku hocičoho k hocikomu. Ďakujeme za okienkový predaj alebo za barmanov, ktorí nás potajomky vpustia dnu. Správy už radšej nesledujeme, no notifikácie vyskakujú ďalej. Mladých zaujíma dátum otvorenia letných terás a tých ešte mladších otvorenie ihrísk. Tých starších zase otváracia doba v supermarketoch a dodržiavanie pravidiel cestnej premávky u cyklistov (s večnou potrebou zapičovať si). Organizujú sa koncerty nad mestom (za sprievodu telefónov a kamier). Vysádzajú sa rastliny. Jóga sa cvičí cez monitor. Rozprávajú sa online rozprávky. Hrajú sa hry. Čítajú sa knihy. Život sa počas jari presunul viac do príbytkov alebo na lavičky, ktoré inokedy okupujú ľudia bez domova. Premýšľa sa nad kúpou záhrady, chaty, miesta na relax, kde bude možné splniť si svoj sen - presunúť sa bližšie k prírode. Trhoviská zívajú prázdnotou, pred záhradkárstvami sú rady ako na banány za socíku. Ľuďom sa s prekrytou tvárou ťažko dýcha a so psami treba chodiť von stále. Hlavné mesto vyzerá ako Prievidza kedykoľvek po 18.00. Štiavničania nadávajú na Bratislavčanov migrujúcich do ich malebného mesta vykupujúcich potraviny v Bille a Lidli, cestujúc na svoje malebné chaty, na ktoré si zarobili, požičali od banky, a tí šťastnejší, zdedili. Zrazu chcú všetci odísť. Sú sviatky a ľudia uviazli v meste, v ktorom žijú a z ktorého by sa mali tešiť (pokiaľ nevycestovali hromadne o deň skôr). Hranice okresu strážia vojaci. Vlakovú stanicu strážia vojaci. Samopal vzor 58 váži 3,59 kg. Potlesk pre zdravotných pracovníkov váži 3,59 minúty, no len prvé tri piatky, náš národ viac nevládze. Ale na zmrzlinu stáť v 20m rade alebo si natáčať selfie video pri fontáne a popri tom kopnúť do dieťaťa a zhodiť ho na zem, to áno.
Späť k mestu.
S občasnými vychádzkami k Dunaju/ Vltave/ Svratke je veľmi príjemné stretnúť človeka, ktorého ste dlhšie nevideli. Možno sa dohodnete aj na nejaký ten urbex alebo na prosté skúmanie mesta v čase rúšok. Veď lebo ste obaja zodpovední. Možno budete častejšie otáčať hlavu k oblakom a všimnete si buď Starlink alebo nejaký milý jav na jednom z balkónov nad vašimi hlavami. Možno sa preveziete kontaminovaným a vydezinfikovaným spojom MHD na konečnú a odtiaľ spolu poputujete opäť do centra alebo sa niekde úplne inde odplavíte ako okvetné lístky za západu slnka na bárke do bezpečného prístavu "už ma doma jebne" a spomeniete si na tú vysnívanú dvojdecku Alibernetu kdesi vonku pod vŕbou, na rozkladacej stoličke, s pohľadmi, sviečkami, s komármi a ohlušujúcimi kostolnými zvonmi. Alebo v Kúte, z ktorého už aj tie špendlíkmi prepichnuté motýle odleteli. Buďte k sebe úprimní. Ťahá vás to tam. Vždy vás to ťahá "do mesta". Hlavne v piatky. Nebráňte mestu dať vám jeden free hug za vašu disciplinovanosť a poslušnosť. Stihnite si ho užiť. Prázdne a krásne. Zachvíľu vás ajtak znovu povolajú do officov a budete naň hľadieť cez zatvorené okno (lebo kolegyni ťahá na kríže).
RADKA:
I
Stál na ulici, kým svietilo slnko. Akonáhle zašlo za jednu z budov okolo, tak prešiel na inú ulicu a stál na nej do chvíle posledného lúča. Myslel si, že tým vstrebá vesmírnu energiu, potrebnú k banálnym úkonom akými sú napr.: ranné vstávanie z postele alebo zapnutie televízie. Od detstva vnímal svetlo ako dar a bez neho nebol schopný existovať. Stačilo, že sa na krátku chvíľu zotmelo, aby mohla do mesta vkročiť búrka a dostával záchvaty úzkosti. Najradšej by stále nastavoval tvár slnku a blažene sa pri tom usmieval. V lúči slnka dopadajúcom na fasády budov nebolo nikdy badať nešťastie.
II
Auto zaparkovalo na chodníku, samo. Nesedel v ňom šofér, ani spolucestujúci. Pred budovou nemocnice stál doktor v bielom plášti (ako inak) a fajčil marsky. Nepripadalo mu čudné, že auto nemá šoféra, ba dokonca ani žiaden iný náklad. Zvykol si už zrejme na všetko alebo to bol len ignorant, ktorý ani len nepomôže človeku v núdzi, a to i napriek tomu, že zložil Hippokratovu prísahu. To bolo už dávno a v tom čase nemal auto každý prvý drevorubač z pohraničia.
III
Rýchlo sa presuň z bodu A do bodu B. Zastaviť môžeš len na prechode pre nízkych chodcov, v prípade, že na semafóre zasvieti červený panák. Je to pán v klobúku, ktorý ti dá znamenie, či môžeš vojsť do vozovky bez toho, aby si prišiel o život. O život tebe tak drahý, že si bez neho nevieš predstaviť svet. Každopádne, opakujem, nezastavuj sa nikde, pri nikom. Neprehoď s nikým slovko, či dve lebo skončíš s nožom v lebečnej dutine hoci sa to zdá ako málo pravdepodobné, ba priam nemožné. Nepozeraj sa okolo seba, len tupo zízaj na svoje nohy, ako sa jedna za druhou zdvíhajú zo zeme a prispievajú k víreniu prachu v tejto oblasti. Už pridlho je sucho a prachu je viac než v 1929. Usadí sa ti na očných viečkach a bude sa pokúšať dostať dnu. Nedovoľ mu to! Nedovoľ mu to ani v prípade, že sa prezlečie za priateľa. No pasaran do organizmu tak krehkého ako si ty. Takže znovu, z bodu do bodu. Z mesta do mesta, umyť zuby a spať! Koniec diskusie, začiatok nekrológu.
