27. U starej mamy.

RADKA:

Vždy po nedeľnom obede spím. Spím tam, kde sa ani v tej najtuhšej zime nekúri. Tam sa totiž spí najlepšie na svete. Zakryjem sa duchnou z roku nula, do ktorej by sa zmestilo aj pätnásť prerastených husí. Pod hlavu tak dve, tri, možno aj štyri. Odrazu čas neexistuje, len jemne visí vo vzduchu spolu s vôňou koláča, ktorý počká kým sa preberiem, kým sa otvorím svetu. Pred spaním si vždy vyzlečiem sukňu aj blúzku a prehodím cez stoličku. V zrkadle vidím odraz tmavovlasej ženy v pančuchách a bielom tielku s jemnou čipkou, na krku sa jej na retiazke hojdá zlatý kríž. Podľa správností by som však mala vidieť seba. Brodím sa medzi husami a tvárim sa, že okrem času neexistujem ani ja. Jediná chvíľa v týždni, keď zaspávam bez výčitiek.

Nespím dlho, aspoň si to zvyknem myslieť. Mechrím sa a hrám husiam na husle. Oni by boli chceli schovku, ale to sa zase nechce mne. Dnes som za husle. O týždeň budem možno proti nim. Vyskakujem z postele, v ktorej boli splodení predkovia mojich predkov a obliekam sa.  Pomaličky zapínam gombíky na blúzke a ťahám zips na sukni. Krížik ukrývam za tielko, aby ho nikto nevidel. V tom zrkadle to stále nie som ja!

Vstrebávam do seba vôňu kávy a orechov. Idem po čuchu so zatvorenými očami. Občas zakopnem a potom v duchu nadávam, ale teraz som celú cestu prešla bez jediného zastavenia, bez pauzy. Všetko tu pozvoľna plynie, tak inak. Tak, že sa mi z toho až krúti hlava.

Prchavé momenty prítomnosti, ktoré odpaľujú lepšie ako riedidlo v garáži starého otca.

TÁŇA: 

Tam, kde sú muškáty zasadené v téglikoch od jogurtu, kde voňajú klinčeky v jablkovom kompóte, kde sa pije turek zo skla a potom sa z kávovej usadeniny veští osud, kde sú v kredenci v dózičke poctivo uložené medovníčky, kde horčičné semienka veselo blúdia medzi zavarenými uhorkami, kde sa mačiatka schovávajú medzi pedantne uložené kusy dreva, kde sa dá schovať v korune moruše, ktorej konáre prevísajú až na zem, kde sa cestoviny robia na strojčeku a kde hrá tranzistor, sa v jeden letný deň deje toto:

Dvere od kredenca vŕzgajú, marmeláda z malín sa lepí na prsty, muchy ako vždy krúžia okolo lampy, všetko je prevoňané kuracím vývarom, pavučiny na toalete sú nezmenené a stará mama si ticho odfukuje v kresle pri otvorenom okne. Sníva sa jej o tom, ako stúpa do schodov na poval, tam do zásterky naberá proso pre sliepky, no zrazu začína nachádzať tajné predmety. Napríklad denník starého otca. Nevernícke chodníčky poza vŕbky s Milkou počas špacírky okolo riečneho meandra, vyhŕňanie jej sukne a sladké rečičky smerované jej šiji. Stará mama sa preberá akoby ju niekto studenou vodou oblial. Zisťuje, že je to len sen a zaspáva znova. Záclona pekne popovieva vo vetre, sošky v sekretári sú zarovnané a utreté od prachu, v tom s podobizňou anjela je skrytých pätsto korún. Asparágus v záhone na boku domu práve zakvitol, fuchsii odpadol jeden okvetný lístok, pribieha k nemu mača a zvedavo zisťuje, čo je tá purpurová vec. Po kôre brezy lezú mravce a jablká za domom práve dozrievajú.

26. Paralelný život.

Každá z nás vybrala tej druhej miesto (k dispozícii bola samozrejme celá zemeguľa), kde by chcela vidieť jej paralelný život. Bolo si treba naštudovať lokalitu a hlavne seba. Táňa vybrala Radke mesto na konci sveta v Chile a Radka Tatiane zase mesto Aalborg v Dánsku. Ani jedna dané miesto doposiaľ nenavštívila.

RADKA:

PUERTO WILLIAMS, CHILE

*

Je pondelok a ja cez okno sledujem, či sa kus Argentíny, ktorý mám denne pred očami náhodou nezmenil. Kontrolujem to každý pondelok. Keď som bola mladšia dokonca každý deň, ale potom som si uvedomila, že tak rýchlo sa žiadna krajina nemení.

Nikdy som v Argentíne nebola a pritom by, v ideálnom prípade, stačilo preplávať pár kilometrov cez prieplav. Možno je to len zrkadlo a žiadna Argentína vlastne neexistuje. Prichytím sa pri tom, že sa mi táto predstava páči. Usmievam sa ako malé decko, ktoré odhalilo veľké tajomstvo. Aké hlúpe, veď už dávno viem, že Puerto Williams je len malým kúskom z celého sveta.

Od malička si listujem v otcových atlasoch. Bol námorníkom. Tak sa sem koniec koncov, aj dostal. Teraz je už na plavby starý, radšej trávi čas doma a odpočíva. Keby, čo i len trošku chcel, tak mohol kedykoľvek odtiaľto odísť, ale jemu sa nikdy ani len malilinko nechcelo. Vraví, že je tu magnet, ktorý ho nepustí. Tým magnetom myslí moju matku. Základ tohto príbehu je vlastne klišé. Zjaví sa chlapec z hlavného mesta v podobe námorníka a zaľúbi sa do miestnej devy. Obaja sa však svorne zhodujú, že to bolo tak a mne neostáva nič iné, len im veriť.

Mama vďaka tomuto zväzku dostala prácu v nemocnici. Napriek tomu, že školu má len základnú. To, čo treba sa vie naučiť rýchlo. Odkuká, čo sa ako robí, popýta sa a na druhý deň je v tom majsterka. Túto jej čarovnú schopnosť (ktorá podľa slov môjho otca nie je jediná) by som chcela zdediť, ale niečo sa v prenose čarovných schopností poplietlo a tak sa ku mne nedostala (dokonca ani len v zmutovanej podobe). Je to škoda, ale dá sa s tým celkom žiť.

Po smrti babky som sa presťahovala do vedľajšieho domu na ulici Carlos Condell, lebo už mám na to vek, bývať sama. Rodičia sú však hneď vedľa, takže zas až taká razantná zmena to nebola. Od detstva som chcela odísť, aspoň do Punta Arenas, za svojim bratom, ale otec hovorí, že by som sa nemala nikam pechoriť a radšej viesť pokojný život na tomto nádhernom mieste. Rozumiem mu, on sa nacestoval až až, ale mne sa nechce trčať celý život odrezaná od sveta. Chcela by som študovať a spoznávať nových ľudí, rovnako ako chcem spoznať seba. Mám pocit, že tu ma už nič neprekvapí, že všetko, čo sa mohlo, sa za tých 22 rokov odohralo a prípadne aj pár krát zopakovalo.

Môj brat sa netvári veľmi nadšene, keď mu hovorím o svojich plánoch a víziách. Očividne vedie v Punta Arenas život, ktorý chce predo mnou utajiť. Nemám pocit, že by som tam bola vítaná, že by mi chcel ako veľký a skúsený obyvateľ tohto mesta, ukázať jeho zákutia a tajomstvá. Radšej si ich nechá pre seba. Zdôrazňuje, že moje miesto je doma. Ako keby som bola pes, ktorý ma svoje miesto, kam musí na povel zaliezť. Neviem, či si myslí, že som stále decko neschopné postarať sa sama o seba, alebo len jeho uvažovanie uviazlo v koľajničke a nevie sa odtiaľ pozviechať. Aj tak ma už nepozná! Domov chodí raz za rok na pár dní a to sa len necháva vykrmovať a obskakovať. On nevie o mne rovnako veľké nič ako ja o ňom. Sme si kvit.

**

Pracujem v antropologickom múzeu Martina Gusindeho. Dohliadam na exponáty a návštevníkov. Tých nebýva veľa, ale sem tam zavítajú skupinky turistov. Je to milé spestrenie inak monotónnych dní. Každý deň sa cestou z práce zastavím za Cristinou Calderón, aby som nezabudla, kto som a naučila sa nové a nové výrazy jazyka mojich predkov. Cristina tvrdí, že mi to ide dobre, a že hovorím takmer plynulo. Rozprávame sa väčšinou o bežných veciach, ktoré súvisia s našimi životmi alebo nechám hovoriť len ju a všetko si detailne zapisujem lebo nemám takú pamäť ako ona. Ak by som, čo i len časť príbehu vynechala, už by som si asi nikdy nespomenula na jeho pokračovanie. Nechcem, aby sa zabudlo na Yaghanov, aby sa niečí jazyk úplne vytratil. Poctivo zbieram materiály, zapisujem, prepisujem a vytváram si vlastnú zbierku toho, čo považujem za dôležité.

To, čo považujem za dôležité je to, čomu venujem pozornosť a čas.

Každý mesiac si odložím časť peňazí z výplaty. Už sa mi takto podarilo našetriť 700 000 pesos. Čochvíľa budem mať na letenku! Musím sa najprv dostať do Punta Arenas a odtiaľ, pekne priamo, poletím na Falklandy vylepšiť si angličtinu a nadýchať sa nového vzduchu. O mojom nápade som sa zatiaľ nezverila nikomu. Pestujem si v sebe toto tajomstvo, ktoré sa postupne rozrastá do všetkých zákutí môjho tela.

Neviem akým spôsobom, vyzradiť svoj plán, keď je mi jasné, že sa nestretne s pochopením. Radšej mlčím a namiesto vysvetľovania každý deň silno objímam ľudí, ktorí sú mi blízki. Ktovie, čo si myslia o tejto novej tradícii. Nikto z nich sa ma ešte neopýtal, čo to má znamenať. Postupne sa s nimi takto lúčim. Snažím sa zapamätať ich vône a odraz krajiny v zrkadle, ktoré neexistuje.

TÁŇA:

Aalborg, Dánsko dánskovité (Rodisko Hamleta)

Volám sa Clemens Brendekilde. Mám 33 rokov, rovných 195 centimetrov, blond vlasy po ramená a sivé oči. Výrazné lícne kosti som zdedil po otcovi Jørgenovi. Pracuje na farme kúsok od Ebeltoftu. Pestujú tam najrôznejšiu zeleninu v obrovskej permakultúrnej záhrade Foråret ren. Najviac milujem jeho čerstvé bylinky a tekvice. Mama Akita sa živí vyrábaním a predajom dánskeho tradičného pečiva brukager. Ja ich výrobky predávam  spolu s kvetmi a inými miestnymi šmakmi na trhu Grønttorvet Ågade, neďaleko od obchodu, s vraj najpohodlnejšími sedačkami v celom meste, Møblér. 

Môj bežný deň vyzerá tak, že (pokiaľ teda nie je zima), vstanem, zídem dolu do domu (bežne spávam v spacáku na streche a budím sa spolu s vychádzajúcim slnkom), vypeckujem si hudbu, momentálne si fičím celkom dosť na Tame Imp Alah (ako ich volám ja), napustím do bandasiek vodu, popolievam všetky rastliny, pozberám úrodu, spravím si z nej raňajky, v predzáhrade odstrihnem pár kvetín, ktoré si už dlho ku mne chodí kupovať pani Beda. Trochu si zacvičím, vyexujem kávu, na vozík za bicykel naložím všetko, čo je treba a vyrážam na trh. Skoro ráno. Pred ôsmou. Otec, alebo jeho spoločník Poul privezie do mesta všetky lokálne produkty a ja ich môžem začať predávať dôchodkyniam a všetkým lokálnym šťavám, ktoré ma milujú (teda to tvrdí moja suseda). Baví ma komunikácia s ľuďmi, ktorých poznám odmalička. Vždy sa snažím všetko porozmiestňovať tak, aby tovar prilákal čo najviac očí. Som pernittengryn a mám to na sebe rád.

V zime nepracujem a vyrážam  na svoju chatu v horách, ktorá má úplne deluxe polohu, v tepe Windswept West, čo je jeden z našich najkrajších národných parkov. Tu mám techniku a tvorím. Nahrávam hudbu, ruchy (malinčie vo vetre, bzukot komárov, prechod vysokou trávou...) občas chodím zahrať do nejakého klubu. Sem tam natočím aj nejaký dokument pre Denmarks Radio. 

Bola to stará chajda, ktorú som dával dokopy svojpomocne asi päť rokov. To, čo predávam cez leto mi na skromné živobytie úplne vystačí. A to nehovorím o tom, že mám zo sezóny tony zásob, ktoré moja Cille všmožnými spôsobmi suší a konzervuje.

Nemienim svoj život zasvätiť nejakej firme so stovkou stolov a tristovkou stoličiek. V Kodani som vyštudoval zvukovú skladbu, vždy ma bavilo fotiť, vystačím si s málom a najnovší mobil, televízor, auto a hodiny mám v riti.

Veľmi rád trávim svoj čas pri mori vo vysokých trsoch trávy. Dumám v dunách a uvažujem. Momentálne o tom, aká silná je moja intuícia. Hlavne keď sa týka ľudí. Riadim sa ňou vždy. No a takto si tam sedávam, popiskujem si a pozerám doblba. Občas sám a občas aj s Cille. No a práve som sa vďaka intuícii a rôznym iným podnetom dostal do štádia, v ktorom mám pocit, že ma už nemiluje. Že chladne, že rezignuje, že jej na našom vzťahu prestáva záležať. Že už jej je jedno, či zavolám alebo nie. Apatická Cille. Pracujem veľa. Aj ona pracuje veľa. Spoločný čas je krásny. Ubúda. Je jej stále a stále menej. Neviem, kedy sme sa naposledy milovali.

Intuícia. Kauzalita. Medzimestské hovory. Inscenovaná hudba.

Mal by som robiť viac. Pre ňu. Pre Cille.

Vymenoval som pár činností, ktorým sa rád venujem a ktoré ma momentálne škrú. Dosť často unikám, vraciam sa k sebe. Zohnal som si starý čln, ktorým sa dá dostať do rôznych tajných zátok. Vezmem tam Cille. Vždy si predstavujem ako sa jej bude na týchto miestach páčiť. Aká nimi bude fascinovaná a aká bude SVOJA.

Cille je posadnutá bylinami tak ako ja. Stačí nám prenajať si nejakú malú chatu a bicykle a celé dni tráviť v lese. Ja zbieram huby a ona kvety a plody. Tak strašne mi chýba. Prirodzene, som rád aj sám, no čas bez nej sa mi javí neplnohodnotným.

Odtrhávam rajčiny, krájam syr Fynbo, ktorý milujem. Vyrážam na pivo, je večer. The Wharf (Borerade 16) je už tradične plný, no ja sa tam vždy spoľahlivo zmestím a scinknem. Hráva tam živá kapela alebo sú na zemi pohodené nástroje k priamemu použitiu. Doma čaj, kúpeľ, správy v rádiu, beriem spacák a zaspávam opäť na streche na provizórnom leháre. Ako vyzerá Cille? Ako reagovala? Ako sa smiala? Ako jej voňali vlasy? Ako by sa asi hnevala, keby som ju mokrou rukou treskol po zadku cez pančušky?

Počítam hviezdy a zaspávam. V diaľke počujem vlak, ktorý ide z Aalborgu do Skalborgu.

25. Slovenská republika vám dá k dispozícii nový počítač.

TÁŇA:

Adam sa zobudil a na stole zbadal nový počítať. Notebook. Skoro odpadol od radosti. Strana Smer totiž (okrem všetkých ostatných dotácií) zadotovala a dala do podarúnku všetkým budúcim vysokoškolákom zo sociálne slabších rodín *BRAND NEW* compík s operačným systémom Sme Rodina 10. Adam ako neskúsený užívateľ nechá všetky nastavenia na svoj počítač a na serveroch SIS sa začínajú zbierať informácie o spotrebiteľských návykoch. 

Adam veselo sťahuje do pc fotky svojej priateľky Eriky v nohavičkách (len), kliká na porno portál (veď aby zistil ako dobre prehráva nový compík videá), nahráva hlasovky cez Whatsapp, inštaluje programčeky stiahnuté z piratebay, dohaduje si cez Facebook večerné brko a tak. Len rýchlo zaklapnúť, keď vojde mama do detskej. Nedajbože by zbadala niečo divné na monitore pritom ako mu na podnose nesie "kakavo".

Rande. Otagovať sa v Danubiane. Fotiť si jedlo v Ďjelni. Fotiť na Instagramček všetko a nezabudnúť zadať lokalitu. SIS mala už počas prvého dňa inštalácie nového systému o Adamovi 500 strán dát, ktoré sú zaznamenané a uložené. A túto malú ploštičku si dobrovoľne a sám vpustil do bytu Adam a prikrmuje a zakrmuje a dokrmuje. A voliť pôjde. A bude voliť Fica. Lebo má vlaky zadarmo, počítače zadarmo, jedlo zadarmo a povráva sa, že čoskoro dostane aj jednosmernú letenku podľa vlastného výberu bars aj sem: Terres australes et antarctiques françaises. Na druhý koniec sveta. Win+R a príkaz ms-settings: privacy sa nad Adamovou sprostosťou chytajú za hlavu.

A takto sa milý študent Adam nechal obtiahnuť a ešte za to aj poďakoval.

RADKA:

22.2.2014

Pracujem na super tajnom projekte pre našu vládu. Rada by som zdôraznila, že našu lebo až v kostiach cítim tú spolupatričnosť. V tých kostiach, ktoré napadla osteoporóza z nedostatku vápnika lebo denne vypijem len jeden deciliter mlieka, nie päť ako odporúča naša vláda pre naše zdravie. Naše je hlavne moje, ale pokojne môže byť kohokoľvek.

23.2.2014

Ako som si poznamenala vyššie, projekt je super tajný preto o ňom nemôžem napísať ani do svojho osobného denníčka, ktorý nikdy (a to by som rada zdôraznila, aby som nezabudla), ale nikdy nebude zverejnený a nikto (opäť zdôrazňujem) s ním nebude manipulovať ako sa mu zapáči. Dokonca ani ja nie (to je odkaz pre moje budúce ja, ktoré by možno chcelo zo mňa tieto super tajné informácie vytiahnuť, ale prosím ťa, keď si toto budeš čítať: NIČ NEZVEREJŇUJ! *ani pod nátlakom*).

24.2.2014

Odkedy pracujem pre našu vládu (nebudem tu písať nič o super tajnom projekte), tak nič nové nezažívam, nakoľko sa plne venujem len tejto jednej, bohumilej činnosti.

25.2.2014

Prestali ma zdraviť susedia, s ktorými som donedávna nemala žiaden problém. Vždy sme sa na schodoch slušne pozdravili, prehodili pár slov o tom, čo majú nové, aké autá si kúpili, komu fandia vo futbale, kto k nim chodí na návštevy a komu varia obedy. Žeby im to začalo prekážať? (rečnícka otázka) Je to divné. Asi si začnem dávať väčší pozor na spôsob akým kladiem otázky.

26.2.2014

Super tajný projekt pokračuje veľmi zdarne. Zber materiálu sa blíži ku koncu.

27.2.2014

Do konca mesiaca sa musím vysťahovať z garsónky. Dnes mi volal majiteľ, že proti tomuto rozhodnutiu sa nemôžem odvolať. Dôvod môjho vysťahovania mi neprezradil. Žeby vedel niečo o tom, čo by som radšej už nemala vysloviť nahlas, nie to ešte napísať do denníka, ktorý síce nikdy nebude odtajnený, ale čert nikdy nespí (vraj).

28.2.2014

Začínam sa báť o svoj život. Odkedy som súčasťou toho veľkého kolosu, tak sa udialo pár vecí, ktoré by si mali zaslúžiť pozornosť (viď. moje vyhostenie). Teda nie je to pár, je len jedna. Nikdy predtým mi majiteľ garsónky nezavolal. Niekto po mne ide.

XXX

12.4.2014

Dlho som nenapísala do svojho super tajného denníka. Nebolo kedy, mala som mnoho práce, mnoho. Zaznamenať všetko, čo by mohlo poslúžiť účelom našej vlády je fuška.

13.4.2014

Dnes sa za mnou zastavil neznámy pán a slušne, opakujem, veľmi slušne ma požiadal o môj počítač. Samozrejme som mu ho dala. Na rozlúčku som ho pobozkala a trikrát popľula, aby priniesol šťastie našej vláde. Pán bol z môjho počínanie mierne v rozpakoch, ale sľúbil mi, že Slovenská republika mi dá k dispozícii počítač celkom nový, nezávadný. A k tomu lobotómiu ako bonus!

24. Alba. Svítáníčko.

TÁŇA:

To, co popisuji, se mi stalo

 Dovolím ti vdychovať dlhý čas,

vôňu mojich kadier,

ponoriť do nich celú tvár tak

ako smädný muž do pramenistej vody.

Dovolím ti brať mi môj čas,

 dotýkať sa mojich ňadier,

za sprievodu súhvezdí, ktoré spolu zdanlivo súvisia,

vedz a miluj, nech sa okná rosia a rosia.

Milá, rozlúčiť nám treba sa jest,

vtáky zvolávajú ma z týchto opojných ciest,

svitanie býva tieňom

za tvojim hlaholivým smiechom.

Ó, keby som bol lunou,

ó keby som len slnkom bol. 

Keby som na svitaní bol hodinou,

keby som na svitaní len krátkou chvíľou

z jej prosby bol.

Tlejúcou pahrebou sa poklad stáva,

mizneš mi drahý v šere.

Neviditeľné kúsky vzduchu všade,

zapaľujú sa veľmi jasným chvením.

Ľahučko preplával hmlistý závoj,

ktorý tu kaderám vlny vládol,

v diaľke sa stratil

tón zlatej harfy,

svitanie bozkom preniklo z tmy.

                     

RADKA:

Akosi rýchlo dnes slnko vychádza,
vtáci nás uhranuli svojim spevom,
nad hlavami vytvárajú kruhy.

Ale (!)

ja by som najradšej spočítala tvoje spiace bodky na tvári,

líbala tvé rty

všetko sa časom,
bude javiť len ako sen.

Noc je mi oddanejšou priateľkou,

než jej dieťa, ráno,

ktoré ti bráni zotrvať.

Kiež by sme na veky mohli ostať zahalení tmou,

len dve naše telá a duše naplnené po okraj.

Kiež by si sa nevytrácala so svetlom... 

Musím sa vydať na svoju walk of shame

hoc nerada ťa opúšťam,

avšak strážca tvojho pokoja prichádza.

Jeho kroky, šliapu mi po srdci,

ktoré som tebe v noci odovzdala. 

Ako dym sa vytratila cez okno do záhrady,

kde práve kvitli pivónie.

***

Alba je lyrická pieseň s námetom ranného (predčasného) lúčenia milencov. Má presne stanovenú kompozíciu, ktorá je záväzná (v úvode prebúdzanie spevom vtákov; lúčenie). V albe sa často vyskytuje aj dialóg, lebo milenci si obyčajne sľubujú vernosť pred rozchodom. Zaraďuje sa ku klasickým lyrickým žánrom.

Kto si prosí ešte viac: 

ALBA - Literatura, svítáníčko – středověká lyrická báseň s námětem loučení milenců za svítání po společně strávené noci. Český termín svítáníčko zavedl objevitel Rukopisů Václav Hanka.

Alby vznikly ve 12. století v Provenci, později se jejich obliba rozšířila do celé Francie, Německa i na naše území. Jako součást středověké dvorní kultury zanikly spolu s ní.

Byly konstruovány podle přesného schématu. Začínala epickým úvodem, následovalo vlastní lyrické jádro skladby v podobě rozhovoru. Často se v ději vyskytuje třetí osoba – strážný, který zařizuje, aby milenec nezpozorován odešel. V některých strážný vydírá milence, pod pohrůžkou udání.

Tuto formu si oblíbil např. i český král Václav II. V jedné své albě dokonce doslova píše: "to, co popisuji, se mi stalo". 

23. Ekológia. Poznámka.

TÁŇA:

Čo dnes znamená ekológia? 

#vegan #naturalbeauty #mydloveorechy #compostable #govegan #vegangirl #veganboy #eco #reuse #green #bio #nowaste #wasteless #diy #ecofriendly #healthy #homemade #coconutoil #noplastic #herbs #plants #mothernature #environment #ecology #eatbetter #yoga #knitting #handmade #plantbasedeater #glutenfree #savetheplanet #pohanka #meatfree   

RADKA:

V Indonézii sú vypaľované dažďové pralesy, aby mohla ich miesto zaujať iná plodina, a to palma, z ktorej sa následne získava zázračná komodita. Toto vypaľovanie vedie k rozsiahlym požiarom, ktoré sa nedajú regulovať, nie to ešte zastaviť. Ekologická katastrofa v priamom prenose sa odohráva len niekoľko tisíc kilometrov od našich európskych domovov. Stále ide o jednu planétu.

Až ma zaráža, kde všade sa palmový olej nachádza. Celkom ma začína desiť aj to, aké náročné je, sa mu vyhnúť. Podrobný prieskum zloženia každého kusu, ktorý chce človek hodiť do košíka je časovo náročný proces, ale jeho benefity sú viditeľné vlastne hneď. V už košíku je odrazu celkom pusto. Tento človek (Everyman) tak ušetrí a možno aj schudne.

Je otázne nakoľko sa informácie o tom, za čo môže tento tuk, šíri do sveta bežných konzumentov a neostáva uzatvorená vo svete aktivistov a ľudí, ktorým elementárne ekologické myslenie, nie je na míle vzdialené. Určité povedomie pozvoľna narastá, ale aj tak si myslím, že väčšina mykne plecom. Tým istým plecom totiž niekedy myknem aj ja, a to sa mi akosi nepozdáva resp. sa mi to vôbec nepáči.