pondelok 18. apríla 2022

134."Ráno strihám kríky, nikoho si nevšímam, v piči som." L. Meliško / Reálie zo života občana SR

TÁŇA:


Archív autorky


Opadnutá pena pivka, z ktorej sa nerodia venuše, no slovenskí démoni. Pollitre náhodne zoskupené na stoloch záhradného posedenia, pod dáždnikmi s logom ich obľúbeného celoročného nápoja. Držková a gulášová v plastových jednorazových miskách, rožky v plastovom košíku vystlanom jednou vrstvou bieleho papierového obrúska (sa šetrí). Plastová lyžička roztápajúca sa vo vriacej polievke. Červené obrusy s prepálenými dierami od cigariet. Útočisko. Dobre sa tam sedí za sparných letných dní, dobre sa tam sedí aj v daždi. Za dúhy rozhodne nie. Cez plachty na drevené stoly neprenikne ani kvapka nebies. Ako by aj mohla? Slnko vždy osvetľuje zažltnuté fúzky, zažltnuté zuby a zažltnuté nechty. Buksa sa plní. Magnet na nej už nedolieha úplne správne. Často sa však plnia aj hracie automaty, povinný doplnok doby. Zápalka medzi zubami zmenšená do podoby, ktorá sa zmestí medzi rám tlačidla a tlačidlo samotné, hráč nepotrebuje žiadnu ďalšiu asistenciu, nemusí nič stláčať. Stávkové kancelárie sú často jedným z prechodných pobytov. Staviť sa dá na koňa, bieleho jednorožca, krajinu, obľúbeného hekojistu (tak vraví Tono po šiestich borkách a šiestich malých pivách), fodbalistu, tím (všetko najlepšie Pali Habera), no dokonca aj na čísla. 


Rada by som sa dostala aj k názvom slovenských krčiem a pohostinstiev. U starej sovy, U Fakena, Funus, Septima (sedem majiteľov), Krčma u Maka, Krčma u Žandára, U Šustra, Priepasnanský šenk, Jumby bar, Konibar Sklené, Na konci sveta (zdravím), Detvan, Papuča, Trezor, U Paviána, Krčma pod Orechom, Kazačok (!!!), U Lenivca, Hostinec Kaleráb, a tak ďalej.


Občan si dá ráno kávu a cez záclonu pozoruje pulzujúci život ulice. Komentáre samozrejme nesmú chýbať. Vie všetko o psíčkaroch, poštárkach a poštároch, šoféroch miestnej mhd, o tom, kto aké smeti vysypal do smetného koša ("orechy sa sypali z toho kontajnera"). Z okna na treťom poschodí má nadhľad podobný bohu. A samozrejme lepší ako chudáci z rodinných domov, ktorí na takéto zábavy nemajú čas a od samého rána musia žhaviť kosačky, strihať vinič alebo kríky, trhať burinu, dohliadať na kvas. Ráno sa chodí po mäso a chlieb, po zeleninu na trh. Na bicykel si sadajú zásadne triezvi a zosadajú z neho zásadne podgurážení. Laco v garáži pohostil domácim vínkom, Vinco v dielni tvrdým, cukrár jedným dobre zachladeným a aj obyčajná cesta sa zrazu zmení na Magical Mystery Tour po okresnom meste kedy obrubníky ponúknu šancu aj sedemdesiatnikom zakúsiť adrenalín spojený s freeridom. Doma ich už samozrejme čaká teplý obed, presne o 12.00. Varil sa od cca 07.00 rána (sám). Aby hladinka nešla dolu, zapijú strikom z polosladkého a vody z prameňa (kam tiež chodia na bicykloch).


Volajú sa menami, často zdrobnenými variantmi ich vlastných krstných mien: Borko, Dodo, Feri, Ďuri, Miki, Ivko, Maťko, Pišta. V istých kruhoch nechýbajú aj viac originálne prezývky. Napríklad Maestro, Plynár, Fodbalista, Kráľ, Profesionál, Herkules, Riaditeľ, Herodes, Čert, Vták a podobne. Medzi ich záľuby patria športové podujatia hocijakého zamerania a komentovanie diania na ihrisku ("Mal si bránic!", "Heja, heja, heja!"), odpľúvanie, chrachanie, fajčenie, buzerovanie, listovanie telefónnym zoznamom, stávkovanie, listovanie autoatlasom s názvami miest a ciest, ktoré sa už za tie dekády aj zmenili, bicyklovanie, sledovanie Formule a iných športových podujatí (zväčša v slipoch a tielku) a hulákanie pri otvorenom okne. Sú to zdatní opravári, stavbári, murári, elektrikári. Dokážu si poradiť so všetkým okrem vlastných žien. Tie pri natláčaní uhoriek do pohárov často myslia na to, že sú si podobné s vriacim nálevom padajúcim a dotýkajúcim sa nakladačiek. No aj uhorkám samotným - po dňoch (a rokoch) majú síce viac chute, no menej farby. A sú teda spuchnuté a zakonzervované.


Medzi obľúbené periodiká patrí najmä televízny program, krížovky a samozrejme erotické časopisy. Tým zdatnejším sa podarilo do televízora dostať aj pikantné kanály. Správy sú na dennom programe vždy v rovnakú hodinu. Ich životy riadi kľud. Hlavne teda skôr svätý pokoj. Od všetkého a všetkých. Kamaráti sa do tejto kategórie neradia. Občas majú chuť niečo zažiť. Vtedy sa ponúkajú hazardné hry typu šípky, karty, bingo, z času na čas sa objavia šachy alebo jukebox. Hudbu obľubujú tiež, Džimi Hendriks vlasatý, Džetro Tal, Blek Sabat. Sú medzi nimi aj takí, ktorí každú sobotu zapínajú relácie, kde hlásateľka so sladkým hláskom praje jubilantom od celej rodiny alebo dediny len to najlepšie a urazia sa, keď im rodina náhodou zabudne dať zahrať ich obľúbenú melódiu. Dychovka sa výborne hodí k vôni pečeného kuraťa a kompótu z popadaných jabĺk pozbieraných za garážou, ku pečenej klobáse s chrenom vykopaným za tehelňou alebo aj k plnenej paprike od Zoliho zo záhrady.


Obedný spánok je povinnou rutinou pred poobedným a večerným pokračovaním v programe. Svoje ženy často len sledujú, občas s nimi prehodia nejaké to slovo, skôr pokyn, čo kam nedať, čo nerobiť, čo robiť, ako byť ticho a podobne. Radi sa nechávajú obsluhovať a tak trochu sú za ne vlastne aj vďační. K dennému menu však prislúchajú pomerne časté komentáre ("surové to budem žrať", "no aby volado sol nemal v byte", "olej - za dva dni bol v piči", "suchú pletenku budem žrať na večeru", "dvadsiatehodruhého a ona nemá cibuľu doma byte"). 

Von so ženami už dávno nechodia. Ako prejav lásky im nosia mäso v zľave z obchodného reťazca a pomáhajú im čistiť hríby a orechy. Zato krčmárky  obletujú furt. Vedia o nich všetko (to koľko centimetrov musí mať retiazka, aby zlatý krížik dopadal a zarezal sa na to "správne" miesto, poznajú aj strih a farbu ich spodnej bielizne - nestarnúca čipka víťazí), a ako správni štamgasti ich v deň ich sviatku nezabudnú obdarovať milou pozornosťou - väčsinou kvetmi, čokoládou a cigaretami slimkami. Vtedy na ne myslia celý deň, už od rána, no ich meno si v kalendári z jasných dôvodov zakrúžkovať nemôžu.


Deň sa končí a s večerom prichádza zvláštny smútok a jemné rozladenie, z ktorého ich vykúpi len čalúnený sarkofág, do ktorého pred TV ulíhajú v polohe "príprava na truhlu". Svetelná symfónia televízorov hasne v každej domácnosti v približne rovnakej dobe, o piatej ráno, kedy občania svoje telá nechajú za pomoci autopilota preniesť do miestnosti tesne vedľa, spálne. Cestou stlačia gombík na televíznom aparáte a v byte je konečne na dve hodiny ticho. Do príbytkov sa cez zatiahnuté žalúzie pokúša vkradnúť jemné ranné svetlo. Je krásny nový deň, nová šanca na zážitok.


RADKA:



Nikdy to nebolo inak. Namiesto turka nealko pivo značky Lidl a potom aj niečo ostrejšie. Aj by bol býval povedal, že podľa nálady, ale nebola by to tak úplne pravda, tak to radšej nepovie. Určite by však povedal, že nedeľu svätil! Na nedeľu mu nikto nemohol siahnuť. Bol to jediný deň, keď sa držal a poprit tom držal aj svoju ženu za ruku pod kostolnou lavicou, aby neušla. Každú nedeľu jej po lícach stekali slzy a on sa každú nedeľu tváril, že sa nič nedeje. Ostatní si na to zvykli tiež a už sa jej nepýtali prečo plače, či sa stalo nešťastie v rodine alebo či má zase tie svoje dni. Nebol ďaleko od pravdy, keď tvrdil, že nedeľa je najvýnimočnejší z dní, ani nie tak kvôli tomu, že by si tak vážil Krista (jeho meno ostatne používal najmä v amoku, keď okolo seba pomedzi diery medzi zubami vyprskával jednotlivé hlásky), ale skôr kvôli tomu, že obchody, aj krčma boli zavreté. Preto ho pred desiatkami rokov presvedčili o tom, že upraviť, oholiť a učesať sa môže aj tam, kde sa ne neho Boh so synom pozrú zblízka. Uveril, ale nie tomu, že Ježiš pre neho zomrel na kríži, ale tomu, že štramákom nemusí byť len v samoobsluhe alebo krčme. 


Nedeľa sa mu preto veľmi páčila lebo bola iná ako ostatné dni. Pod prstami cítil kosti dlane svojej ženy a musel sa držať, aby ich všetky nepolámal. Dôvod k tomu nemal, len sa mu páčil ten pocit, že ju doslova drží v hrsti a môže zlomiť niečo, čo patrí len jej. So srdcom sa mu to podarilo už dávnejšie. On veľmi dobre vie, že jeho žena každú nedeľu ľutuje dňa, keď neemigrovala do Rakúska so sestrou. On jej nebránil, povedal jej, že ak chce robiť kurvu zakomplexovaným, jódlujúcim kriplom, tak pokojne, nech si ide! Ak si to však v priebehu niekoľkých rokov rozmyslí, tak sa nebude mať kram vrátiť lebo on na ňu zabudne, tak ako si pravidelne zabúda meniť slipy. Zľakla sa a sestre povedala, že radšej ostane doma, tam, kde je jej miesto s mužom, ktorý ju miluje. Ťažko povedať, či už vtedy vedela, že klame alebo si to uvedomila až neskôr. Sestra odišla, zoznámila sa v Linzi s mladým zubárom a majú spolu tri krásne deti, mercedes benz, dom s udržiavanou záhradou a bázen. Ona má jeho, deti žiadne, škodovku, ktorá hrdzavie na dvore, dom s vrakoviskom namiesto záhrady a močiar. 


Nikdy to nebolo inak. Nemal ambície, sny, ani vízie. Tieto slová nedokázal ani vysloviť, prečítať len s ťažkosťami. Napriek tomu mal jeden neskonalý dar, či talent, ako tomu rád hovoril svojim kamarátom, ktorí radi vystavovali na obdiv svoje veľké bruchá, z ktorých by sa im jedného dňa mohli narodiť malé pivosaury. Ale späť k onomu daru, či talentu, ako tomu rád hovoril. Nič mu neušlo! Mal zrak sokola sťahovavého. V rodine sa povrávalo, že keď ho matka v bolestiach privádzala na tento svet, tak si jej na rameno sadol sokol. Vydesilo ju to, sokola nie. Bez pohnutia prečkal celý čas pôrodu a uprene sledoval, čo vylezie z jej tela. Týmto mu mal sokol predať onen dar všetko odsledovať, všetko vedieť, o nič neprísť! Chlapi mu platili v naturáliach, aby špehoval ich ženy. Ženy sa s ním nebavili lebo pohŕdali jeho existenciou. A on sám sa tešil na nedeľu.



sobota 9. apríla 2022

133. Fiktívna dovolenka

TÁŇA:

Nostalgické európske leto. Uspaté obedným teplom, opité večerným vínom a presvietené ostrým svetlom cez obed a tlmeným svetlom ráno a večer. Milujem byť Europánkou. Večera skončila, všetko stíchlo (na malú chvíľu), ľudia sa zavreli do svojich izieb. Do toho prichádzam ja. Pobalená, unavená z cesty, rozčítané štyri knihy. Vonku to vonia borovicami, skalami a cigaretami, ktoré samozrejme na dovolenke nesmú chýbať. Izba 10, hm. Tak a teraz sa dozviem pravdu. Vyzerá rovnako ako na fotkách? Bude tam tá klimatizácia naozaj? A okenice? Musím sa zatemniť a spať konečne dlhšie ako do 07.00. Ale zase. Keď budem dlho spať, nič neuvidím. Budem vstávať skoro a spať cez obed. Vykúpaná, opálená, pod bielou plachtou. Poobede sa zoberiem na skorú večeru, slávky na víne, pred nimi víno, po nich víno. Hladká bikini zóna a modré plavky. Zážitky! Odomykám. Vyzerá to lepšie ako na fotkách. Na stole mám čerstvé broskyne + prosecco = bellini. Otváram okno. Zástupy cikád a hudba z odľahlej disky ma víta. No tak teda dobrý večer! Život na riviére. Aspoň na chvíľku. Pekárne, trafiky, reštaurácie, dáždniky, trh, všetko obehám. Prvá zastávka Fortino Napoleonico. Káva a tony pečiva. Tu som správne. Portonovo. Taliansko. Alebo pláž Mezzavalle. Nevybrala som si práve malé zapadnuté historické mestečko, no toto mi bude úplne stačiť. Jazyk, ktorý neovládam a rozumiem len pár slovám. Ľudia voľne na uliciach, pri mori. Vlasy rozstrapatené jemným vánkom a skrášlené kryštálikmi soli. A veľa času na oddych a premýšľanie. A samozrejme ľahká dostupnosť do San Marina, čo by som možno aj mohla chcieť. Spala som do 08.30, mám sklz. Zapínam si rádio (Mala Femmina Jerry Vale) a balím si veci k moru. Kniha, šatka, uterák, fľaša s vodou, ovocie, krém, hudba. To by malo stačiť. Ponáram sa pod vodu, plávam, zabalím sa a čítam. Toto zopakujem v malých cykloch, medzi ktorými pozorujem kamienky, vodu a verím, že nájdem nejakú vzácnu mušlu. Na dovolenkách mám najradšej to iné svetlo a vôňu vzduchu (slanú, sviežu, zemitú, slamienkovú). To, ako sa uvoľním a vypustím všetky myšlienky, chcem preplávať na najbližší ostrov, ale bojím sa medúz. Fyzicky by som to zvládla. Riasy na dne. Obsadzovanie si pláží uterákmi, karimatkami, malé ranné hry o teritóriá. Špaky poschovávané za kôrou stromov, v ihličí, ledabolo v hline. Šupy z pomaranča a ich predvčerajšia šťavnatosť. Malá ranná káva moka, omrvinky pod plavkami v dekolte, šťava z ovocia na zápästí, preskumávanie mapy, lepkavé ruky. A hlavne spoznávanie miestnych ľudí. Lenivá letná hudba v baroch, fotografie žien s nahými prsiami, ramenami, krkmi, orosené stričíky a chlad vo vnútri budov. Dámy v pareách (sarong) a páni vo fúzoch (moustache). Textilné obrúsky na kolenách. Minerálne vody. Olivový olej, sezónne ovocie a zelenina. Plné chute. Spory na plážach sú tiež zaujímavým terčom mojich pozorovaní. Italské pani mámy. Madonny. Dirigentky života. Odtiene ľudskej pokožky, deformácie, strie, biele miesta, znamienka, pehy. Mraky, pálčivé slnko. A búrky? Búrky pri mori? To je jedna z najkrajších vecí v mojich predstavách. Rozbúrené nebo + rozbúrené more. Letné šaty (pozor na strih), západy slnka s nohami po kolená v mori. Holé chrbáty. Pot. Odtiene mojej milovanej modrozelenej. Citrusy. Poháre na stopkách. Prekrížené nohy. Akácie. Špagety. Pistácie. 80's hity. Negroni bez slamky. Chôdza na boso. Sušiace sa osušky. Piesok v sprche. Takto nejak by to mohlo vyzerať. Otváram okenice a nadychujem sa ďalšieho z rán.


RADKA:

"Áno, teraz sme len prišli. S kamarátkou. Leží tam pod slnečníkom napravo. Renča, Renčáááá! No nič, asi nepočuje, nevadí. Takže vy sem chodievate pravidelne, aha. S manželkou? Jasné, nech si oddýchne, priame slnko na obed nie je pre každého. Chichi, vidím, že vy ste odolný! No samozrejme. Stano? A môžeme si tykať, Stanko? Romana, ahoj! Dobre, tak pri večeri. Ešte raz ďakujem, že si tak pohotovo skočil po tom klobúku, chichi."

Romana sa ku mne približuje s pocitom víťazstva a máva mi klobúkom. Spôsob, akým za ním trielila, keď sa vietor rozhodol, že už nebude v mojom vlastníctve, bol impozantný. Hlavou ukazuje na chlapíka, s ktorým sa práve rozlúčila a líči mi jeho historky z mladosti, ako keby boli jej vlastné. Dopíjame tretí gin tonic a Romana bez váhania berie poháre a ide pre ďalší. Neváhame využiť benefity all inclusive dovolenky v rezorte, ktorý cestovka vo svojom katalógu popisovala ako raj pre tých najnáročnejších. Vzhľadom k super ultra last minute kúpe je aj rajom pre tých najchudobnejších, ktorí si chcú dopriať pocit dôležitosti a luxusu a správajú sa k miestnemu personálu horšie, ako Róbert Fico k novinárom. Kým tu Romana nie je, tak sa pár krát zhlboka nadýchnem a v duchu si zopakujem, že Róbert Fico spolu s ostatnými mužmi môjho života ostali pod Tatrami alebo pri Dunaji. Neviem sa rozhodnúť a premýšľam, či mám radšej hory alebo vodu a v myšlienkach sa dostávam zase niekam do riti ďaleko. Našťastie prichádza Romana a líči mi zase ďalšiu príhodu s barmanom, ktorý síce nehovorí veľmi dobre anglicky, ale zuby má nádherné. Romana je totiž presne ten typ, ktorý ide po zuboch. Páčia sa jej primerane veľké, primerane biele a extrémne žiarivé. Navrhujem jej, že by sme mohli začať počítať koľko ľudí s peknými zubami tu je. Súhlasí a nadšene, ako dieťa, ktoré si spomenulo na správnu odpoveď, vykrikuje, že už dvaja, ale Stano medzi nimi nie je. Nenecháva sa však odradiť a jedným dychom dodáva, že možno jeho žena bude mať pekné, nielen zuby. Necháme sa prekvapiť pri večeri. Pripíjame si a mne sa už motá hlava. Trochu sa obávam, že koľko toho zase nakecám počas týchto dní, ale Romane to nevadí. To ma upokojuje. 

Kameň papier nožnice. Táto hra rozhodla o tom, že sme sa ocitli na gréckom ostrove a nie na pevnine v Tunisku. Romana zvierala svoju päsť tak pevne, že moje nožnice ostrejšie než jazyk drevorubačky nemali šancu a rozpadli sa. Snívala o tom, že bude zabalená v plachte piť a jesť, čo jej hrdlo ráči a k tomu sa ležérne hojdať v kolíske európskej civilizácie. Zatiaľ tu pobehuje v plavkách, ale už avízovala, že zajtra sa zabalí do plachty, nech je aj milión stupňov! Navrhujem jej, aby sme sa šli okúpať. Bežíme do vody ladne ako gazely, až kým nás nezmetie prívalová vlna a obom nám nevezme vrchný diel plaviek. Rehoceme sa vo vode ako puberťáčky a pritom sme už vo veku, keď by sme mali k veciam a životu pristupovať seriózne, tak sa to od nás aspoň očakáva, ale obe sa tomu úspešne bránime. Romana hovorí, že tak od teraz len hore bez, nech má Stano a jemu podobní radosť. Páči sa mi, ako myslí na potešenie ostatných viac, než na to svoje, ako im chce spôsobovať radosť drobnosťami, maličkosťami, ktoré sú pre mnohých neviditeľné, ale pritom sú esenciou bytia alebo by ňou aspoň mohli byť. Smejem sa a súhlasím s jej nápadom, veď nech má ten chudák Stano radosť. Zároveň mi ho je aj ľúto lebo ani moje, ani Romanine prsia nie sú, ako tie ktoré Stano a jemu podobní pravidelne kontrolujú v časopise na lesklom papieri. A veď môže byť rád, že nejaké vôbec máme! Trochu ma mrzí, že som si hneď na prvý deň k vode obliekla nové plavky a takto to dopadlo, ale nevadí, nebudem sa trápiť statkami.

Zvečernieva sa a okrem vlastných, slaných pier, by som sa rada zahryzla aj do niečoho iného. Presúvame sa na izbu, aby sme sa vychystali na večeru formou bufetu a obe snívame o preplnených tanieroch a prázdnych pohároch. Stano s manželkou už pomaly dojedajú, keď sa na mieste ocitáme my. Stano pookreje, jeho žena už menej. Romana mi šepká do ucha, že tie jej zuby sú hrozné. Vidím na nej, že je trochu sklamaná, ale halloumi opodiaľ jej náladu zase zlepší. Prežierame sa úplne nechutným spôsobom a obom nám to je úplne jedno. Zapíjame to vínom, pivom a ukončujeme ouzoum - "aby nám vytrávilo". Keby sa v tejto chvíli niekto rozhodol nás namaľovať, tak by to bol výjav skôr stredoveký, než antický. Alibisticky si opakujeme, že keď sme si za to zaplatili, tak musíme využiť všetko, čo nám tu ponúkajú. Zaplatili sme si za to, že sme na chvíľu zanechali život aj zábrany za hranicami a tu sa z nás stávajú zvieratká, ktoré si napĺňajú len primárne potreby a žijú prítomným okamihom. S ťažkosťami, ale ľahko odené do vzorovaných tuník, sa presúvame, po niekoľkých hodinách strávených rozhovormi so staršími manželskými pármi na terase, neustálym a nevyhnutným doplňovaním tekutín (tak tomu hovorili všetci okolo, haha), na izbu, kde si zapneme telku a plánujeme, ako bude vyzerať ďalší deň. Romana v tom má jasno: "Tak isto, ako ten dnešný!" A ja nenamietam.