streda 26. apríla 2017

84. Fantastická snová krajina.


RADKA:



Plochá zem. Jednoducho placka bez konca. Opatrne po nej našľapuješ, aby si nezobudil spiacich krtov v podzemí. Sú ako míny! Raz stúpiš na spiaceho krta a on vybuchne od zlosti. Z hrude mu vystrelia stovky maličkých lesklých čiastočiek nápadne pripomínajúcich flitre. Sú však ostrejšie než britva tvojho starého otca a ty radšej zatváraš oči, aby si pretancoval pomedzi ne. Tvoja opatrnosť sa zvyšuje, tvoja pohyblivosť naopak znižuje. Každý jeden pohyb ti trvá nesmierne dlho. Sám to tak vnímaš, ale tvoj momentálny strach z prudkého pohybu ti zabraňuje vidieť čokoľvek okrem spiacich krtov a toho, čo v sebe ukrývajú. 

Odrazu sa topíš. Si príliš hlboko. Studňa je tmavá, nevieš ako dlho ti bude trvať kým vyplávaš na povrch. Voda sa leskne odtieňom, ktorý si v živote nevidel. Temno. Cítiš, že si sa pomočil od strachu, ale vzhľadom k tomu, že si celý obalený tekutinou tomu neprikladáš žiadnu váhu. Plávaš ako o život. Oči otvorené dokorán, ale aj tak ti to je na nič. Nevidíš, necítiš ani čuchom, ani hmatom. Nasiakol si efemérou! 

Malé medúzky ti značia cestu. Opäť kráčaš. Nohy máš dlhšie, než obvykle. Pomedzi ne sa ti prepletá svištia dychová kapela. "Hrajú dobre", pomyslíš si. Jeden z nich sa nevie naladiť a ostatní sa mu za to smejú. Napriek tomu si stále myslíš, že hrajú dobre a kráčaš. Medúzky pomaly miznú v hmle. Kapela stíchla. Nevieš, či si v tej hmle nezmizol aj ty. V zrkadle už nevidíš svoj odraz. Cítiš sa však prítomným. Chytíš sa najbližšej liany, hreje viac ako materské lono. 

S krikom zoskočíš z koruny stromu, kde sídlia najfarbenejšie papagáje sveta a pevne sa držiac toho kusu tepla preletíš na protiľahlý strom. Takto to opakuješ niekoľko krát, kým si neuvedomíš svoju smrteľnosť a nerozplačeš sa pred obrovskou korytnačkou, ktorá sa ťa pýta na cestu. Neporadíš jej. Ona je nervózna lebo sa stratila. Odchádza. Začína ti chýbať. Plačeš ešte viac. Nevieš sa už poriadne ani nadýchnúť. Vidíš Gullivera a závidiš mu všetko, čo zažil a ešte viac to, čo zažije. Chcel by si byť Gulliverom. Chvíľku premýšľaš nad tým, že ho zabiješ, oblečieš si jeho šaty a staneš sa ním. Svoj čin vykonáš skôr než to stihneš domysieť. V tomto kraji prechádza všetko akosi hladko. Nikto si nič nevšimne, zahladíš stopy a odrazu si Gulliverom. Vydávaš sa na cesty, na cesty, o ktorých sa bude písať a hovoriť. Videl si zrnitý kus budúcnosti, tak to vieš. Ty to vieš! Ty si z tej budúcnosti predsa prišiel. Nikto ťa neprekabáti, teba veru nie! Ty si Gulliver. Odchádzaš. Nikdy si nebol šťastnejším.

TÁŇA:

Voda v rôznych formách, skupenstvách, odtieňoch a farbách. Stojatá, tečúca, kľudná, rozbúrená, poháňaná vetrom. Priezračná, čistá, plná chalúh, zabahnená. Zamrznutá. Dá sa po nej chodiť. Teplá - dá sa v nej plávať. Namiesto váh ona vodnárom mala byť. Lost in unconsciousness.

Príroda. Výlety do hôr, nekonečné výhľady do hĺbky dolín, nasledovanie rastlín, ktoré ma dovedú k tajnej budove, do ktorej sa vždy bojím vkročiť, pretože viem, že sa v nej stratím, no aj napriek tomu miznem vždy v jej útrobách. Prechádzka po úzkej cestičke lesom plným stromov, kríkov a kveteny. Krajiny tak reálne, že si po prebudení myslím, že naozaj existujú.

A do tretice mesto. Nová krajina, ktorá sa postupne vynára, otvára, člení. Zažívam v nej najkrajšie rande snového života. Urbanizmus, galérie, kultúrne inštitúcie. A to všetko na kopci zaliatom slnkom. Akoby bolo poprášené zlatým prachom. Akoby prichádzala zlatá éra môjho života. Reštaurácia s tajným zadným vchodom a výhľadom na celú mestskú časť cez obrovské okno. Brezy za ním.

Tak tak nejak na dnes.

utorok 18. apríla 2017

83. V tôni zeleného šera. Poviedka

TÁŇA:


Si šťastný. Skáčeš po vrcholkoch jelší a vŕb lemujúcich sa popri riečnom meandri ako akrobat na trampolíne. Striedaš nohy. Ľavá, pravá. Koruna stromu je mäkká a vždy ťa vyhodí tak desať metrov do vzduchu. Je to vzrušujúce a nebezpečné. Presne to máš totiž rád. Tvoje gestá a myšlienky sú o niečo väčšie ako predtým. Si voľný a slobodný. Mohol by si byť sám, no svoje skoky smeruješ k nej. K tôni. Pole je lemované lesom. Vidíš ho z výšky a diaľky. Priestranné pole je lemované hustým lesom. Vstupuješ do neho a navždy sa strácaš. Nepamätáš si, či máš odbočiť vpravo alebo vľavo. Orientácia ťa nikdy príliš nezaujímala. Stratíš sa rád. V diaľke vidíš jelene, jemne sa skrčíš, aby si ich nevyplašil, líhaš si do ihličia a popadaného lístia a potichu ich pozoruješ. Nevnímajú ťa, zapadol si do lesa ako jeden z nich. Myšlienka na miesto, kam sa túžiš dostať ťa však núti pokračovať. Vnímaš kôru dubov, posvätné parazitické imelo, čmeliaky na ďateline, vôňu lišajníkov a tak trochu sa začínaš medzi symbolmi, ktoré ti ponúka tento les, strácať. Tvoja hlava je zamestnaná, tvoje nohy tiež. Rád by si si sadol a na chvíľu len tak spočinul. Prekonáš sa. Prekonávaš sa rád. Si zvedavý. Nepotešilo by ťa, keby ti unikol akýkoľvek detail. Perleť z krídel mŕtveho vidlochvosta, ktorého si sa snažil zachrániť tak ako veľa vecí doteraz. Rozhodneš sa položiť jeho torzo na pník, ktorý vystelieš listami. Vytvoril si mu krásne pietne miesto. Súcitíš s ním, no jeho smrť sa ťa nijak nedotkla. Je to cyklus. Niečo skončí, niečo začne. Doteraz si nikdy nevidel alchemilky. Magické lístky s povrchom podobným lotosovému kvetu. Rezervoár vodnej kvapky, ktorou si osviežiš pery. Si plný sily. Si v tých najlepších rokoch. Vieš to. Cítiš to. Máš chuť a odhodlanie spraviť niečo veľké. Nachádzaš ju. Si od nej len pár centimetrov. Tôňa zeleného šera. Tak si si ju nazval. Líhaš si, rukami hladíš jemné steblá trávy. Neporežeš sa, vieš akým smerom máš viesť svoj dotyk. Zatváraš oči a vdychuješ tú vôňu, ktorá ťa obkolesuje. Nepotrebuješ nič viac. Máš ju pri sebe. Je tu. Na deke.

RADKA:


„Videl by som lepšie keby tu predo mnou nestál tento bazmeg! Krista! Vyťal by som ho do posledného! Štverám sa ako ťukes do kopca celé hodiny preto, aby som nakoniec z toho nič nemal? Akože žiaden výhľad?!“ preblesklo Vladovi hlavou po (pre neho) náročnej túre za krásami rodného kraja. Nič z toho však nepovedal nahlas. Nechcel otráviť skupinu, ktorá túto (pre neho) krížovú cestu podstúpila spolu s ním, a tak sa naoko usmieva a snaží sa to celé predýchať. Ako ťažký fajčiar s tým má isté problémy. Milka sa ho snaží napasovať do spoločnej fotografie. Krúži okolo skupinky a hľadá vhodný uhol, z ktorého zachytí prchavosť tohto vzácneho okamihu, keď sa pár ľudí, ktorí sa roky nevideli vybrali spolu (pod jej taktovkou) na výlet.
Milka by najradšej v onej fotografii zachytila splynutie človeka, prírody, vesmíru a vôbec. Trvá jej to určitú chvíľu kým je (podľa nej) konštelácia dokonalá. Až po rokoch, pri veľkom, jarnom upratovaní fotografiu nájde ukrytú v krabici a uvedomí si, že nikto okrem nej toto mystické prepojenie nevnímal. Vlado sa na nej tvári tak, že zožral celého jeleňa aj s parohami (neviem presne, čo to má vyjadrovať, ale páči sa mi obraz parožia v brušnej dutine). Milka prepadne ľahkej depresii, ktorú zaženie keksíkom Mila a „ľahkou“ kolou.
Ostatní v skupine nie sú podstatní, nijako sa neprejavujú, nič si nemyslia, nič nehovoria. Jediné, čo ich spája s Milkou a Vladom je, že spolu kedysi chodili do jednej triedy, a že sú teraz všetci spolu na jednom kopci.
Trieda vs kopec.
Vlado by aj chcel niečo povedať, ale bojí sa toho, že keď prehovorí, tak z jeho malých, tenučkých pier vychrstne len lávu nadávok a špinavostí. Nechce si už nič vyčítať, a preto radšej mlčí. Milka mlčí tiež, ale z iného dôvodu. Ona rozjíma. Prepája sa s pramatkou Zemou a vdychuje do seba vôňu ihličia.
Počasie im celkom praje. „Ešte že nepečie to slnko tak silno lebo by som asi zdochol!“ znie vo Vladovej hlave. Najradšej by šiel už dole. Videl tam jednu dreveničku, na ktorej bol nápis „PIVO / VÍNO / LIMO“ a tú prvú veličinu, to on rád. Veľmi dobre však vie, že organizáciu tohto pochodu má na starosti niekto iný, a že on do nej nesmie zasahovať. Zľahka prešľapuje na mieste a nahlas zíva.
To, čo robia ostatní sa mu javí triviálne napriek tomu, že nevie, čo to slovo znamená. Myslí si o nich, že sú rídki (má to z jedného filmu, ktorému nikdy neporozumel, ale zapamätal si z neho aspoň dve slová, čo by sa vlastne dalo považovať za úspech).
Milka stojí na mieste. Na mieste, kde nedopadajú slnečné lúče. Ešte nevie, že tú fotku schová do krabice a odloží za staré záclony, ktoré z ľútosti nechce vyhodiť. Teraz sa jej tento moment zdá mimoriadne výnimočným, a aj napriek tomu, na neho už zľahka sadá prach. 

streda 12. apríla 2017

82. Drahocennosť kryštálu je daná množstvom jeho plošiek. Rozprávanie

TÁŇA:

Napísala som veľmi krásny a emotívny príspevok o mne a mineráloch ale následne som sa stretla s kamarátom, ktorý je divadelným kritikom a ten mi v opojení poradil, že mám začať takto:

Minerály ma síce nezaujímajú, ale:

Zaujíma ma úplný balast a tým pádom si všímam, že:

1. Sme sa obliekli náhodne v tom istom tóne, to znamená, že môžeme spolu odvysielať správy

2. Že je rozdiel medzi scinknutím sa v poli medzi Nitrou a Moravcami a scinknutím sa v tôni sto metrovej sekvoje v arboréte.

3. Dnes je deň parkinsonovej choroby, ktorá sa prejavuje napríklad zmenšujúcim sa písmom.

4. Sibírske šamanizmy a ich spojitosť s Čechovom (vútorné zviera).

5. Sestra mu začína zháňať one night stand.

6. Dochádzajú mu historky.

7. Môj problém : čo spraviť so zatuchnutými páperovými perinami na chalupe. Vraj si mám k tomu pustiť LOJZO.

8. Život po tridsiatke (nie mojej).

Takže dúfam, že som odhalila dosť svojich lesklých plôšok - asi nie :)

Dobrú.

RADKA:


Vzácnejší je však ružový diamant, ktorého vzácnosť určujú seizmologické vlny. Tak to hovorili v rádiu keď som v nedeľu varila obed, ktorého časť bola príliš múčna na to, aby bola požívateľná. Nájsť však rozdiely medzi maniokovou múkou a tapiokovým škrobom je takmer nemožné. Je však možné, že sa to nedarí nájsť len mne a iní ľudia iných národov, v tom majú jasno jasnejšie (najjasnejšej jasnosti) než dnešný deň (a to je dokonca celkom iste viac než pravdepodobné). Mohla by som použiť aj nejaký lokálný príklad, ktorým by sa celá problematika ešte viac rozplynula, ale neurobím to a mám na to niekoľko dôvodov, ktoré si nechám pre seba. Nepredpokladám, že by to niekedy mohlo niekoho (onoho) zaujímať a pýtam sa seba samej (v duchu, v tichosti), či to vôbec zaujíma mňa. 

Odpoveď neznáma. Doba neznáma. Čas neznámy. Môžeme však predpokladať (opäť), že to tak nie. Môžeme sa zamyslieť nad tým, že všetky veličiny známe sú a takými aj ostanú. Nebudú sa ohýbať v priestore, nebudú sa skracovať ani naťahovať, nebudú špekulovať. Napokon už nebudú vôbec. To sa však vylučuje s predchádzajúcim postrehom (už už som napísala tvrdením, ale to by boli silné slová a tých sa ja stránim).

Pri pohľade cez neho sa svetlo rozloží, aby som si ho pohľadom mohla opäť zložiť (ako transformera?). 

Aj ja chcem nejakú superschopnosť! 



 

utorok 4. apríla 2017

81. Psychológia jednej literárnej postavy

RADKA:


Valéria (všetci ju však volajú Valika), chýba jej niečo málo do 40. Jej vzhľad sa od puberálnych liet príliš nezmenil. V tomto prípade však nejde o kompliment. Valika už v päťnástich totiž pôsobila ako štyridsiatnička. Ťažko povedať, či to bolo štýlom obliekania a účesom, ktorý jej odporučila suseda Žaneta (tá v ňom vyhrala súťaž Miss Pinciná 1982) alebo jej prístupom k životu. Nikdy nemala v sebe príliš energie, nikdy neurobila nič nečakané, či spontánne, nikdy si neposkočila od radosti a nikdy, ale to fakt, že nikdy, nezrýchlila svoj rozvoľnený krok. Takže dnes, v roku kohúta, roku 2017, keď mala plné právo byť  40- (neskôr aj +, ale nepredbiehajme) a aj tak pôsobiť, bolo to odrazu zvláštne. Do tohto momentu sa jej roky akoby znásobovali, ale s nárastom súčinu čísel to prestalo. Neviem presne kedy sa to stalo, ani Valika si nič nevšimla. Odrazu sa nič nemenilo, všetko bolo pokojné ako hladina vodnej nádrže, ktorú z neznámych dôvodov kačky obchádzajú. Valika teda vyzerala tak, ako vyzerala posledných (mais ou menos) dvadsať rokov. Ani ten účes nezmenila a keby bola bývala stará dobrá Žaneta ešte žila, iste by mala v srdci mnoho radosti.

Valika býva sama v jednoizbovom byte na prvom poschodí. V kuchyni jej kraľuje červená koženková rohová lavica, na ktorej rada sedáva, keď pije kávu. Vtedy, keď pije kávu si aj zapáli. Inokedy sa tejto neresti skôr vyhýba. Ku kávičke, ktorú si pripravuje v koťogu, a ktorú osladí minimálne jednou kockou cukru (na kockách si zakladá) si cigaretku dá vždy. Je to chvíľka, ktorú venuje sama sebe a cez okno sleduje, čo sa deje na ulici. Na káve si celkovo akosi zvláštne zakladá. Nikdy neuverila jej instantným napodobeninám. Zakaždým, keď má chuť na tento lahodný nápoj (ako ho sama nazýva), tak vytiahne zo špajze starý mlynček na kávu, ktorý si kúpila z prvej výplaty. Čerstvo zomletú kávu presype do koťoga a nechá ju rozbublať. Nechá si rozvoniať byt, aby ho tým cigaretovým dymom opäť zasmradila.

Nie je príliš vysoká, ani príliš štíhla, či moletná alebo inak žensky tvarovaná. Keď sa ponáhľa, tak si protirečí (alebo ju len ja poriadne nepoznám?) a vyzerá ako malá gulička z paintballovej pištole. Vtedy sa neradno s ňou stretnúť zoči voči lebo vyprskne zo seba ten najčiernejší kalamár a človeka stojaceho oproti nej celého zašpiní. Ani len sa na neho nepozrie, žiadne ospravedlnenie z jej tenkých pier nezaznie, nič. Nemôže sa však povedať, že by bola inak zlá. Valika nie je zákerná, všetkým okolo seba chcela vždy len to najlepšie. 

Keď bola mladšia, tak pomáhala susedom, starala sa o chorú matku, venčila psy z útulku a rozdávala jedlo bezdomovcom. Do toho pracovala na úrade a všade jazdila na bicykli. Ale s pribúdajúcim vekom upustila od svojich aktivít a teraz jej už neostal ani len ten bicykel. "Ale veď by iste prešla ešte zopár kilometrov!", pomyslí si iste nejeden čitateľ, ktorého osud Valiky zaujme. Nuž, áno, prešla by... keby chcela. A ona nechce. Odrazu nechce nič, nič ju nezaujíma a nikam nechodí. Nemá zapojený telefón, ani internety. Je už rok nezamestnaná a na žiaden úrad sa skrz svoje konexie nevie prepracovať. Jej konexie totiž vyhynuli po meči. Odvtedy nechodí ani na pohreby, hoci v nich nachádzala istý pokoj, ktorý nasala ako špongia, aby šetrila ten drahý, sépiový kalamár, ktorý jej koloval v žilách.

Valika nevie uchopiť nič z toho, čo jej prechádza hlavou. Žiadnu myšlienku nedokáže zaznamenať. Je z toho zmätená, následne unavená a tak spí aj vtedy, keď ľudia ešte bdejú a bdie vtedy, keď spia. Už ani nesleduje televíziu, sadá na ňu prach. Žije v obklopení zvukov z ostatných bytov a ulice.


***Nepáči sa mi, čo sa Valike prihodilo a ako dopadla. Možno keby v tých päťnástich rokoch nevyzerala na štyridsať, by bolo dnes všekto inak, ale to je vcelku povrchné a vágne tvrdenie. No a čo, že pôsobila vyzreto vo veku, keď dospievala. Malo to svoje výhody. Spolužiačkam kúpila vždy víno a cigarety lebo jej všetko predali. Sem tam si kúpila nejaké aj pre seba. Pokojne mohla mať vodičák už v desiatich! Dalo by sa na tom stavať, ale ona nedbala a premárnila túto možnosť. Tak či tak by som jej mohla vymyslieť lepší príbeh. Taký, v ktorom by zažila kopec srandy. No, tak asi niekedy inokedy. Nabudúce.***

TÁŇA:

Bohuš. 36. Nižšia postava, blond krátke vlasy, modré oči, štíhly. V trojizbovom byte býva vo svojej izbe, ktorá s ním rastie ako jeho vlastné detstvo.

Je typické ho vidieť :

- s igelitkami, v ktorých nesie nákup (pivo pre otca, puding pre mamu a treska pre Bohuška) alebo s desaťkilovými sieťkami zemiakov (jeho matka vždy igelitky skladá, ba niekedy icch dokonca aj perie)

- nijak inak ho na ulici nevidieť

Typický je svojou fazónou, ktorú má už takmer dvadsať rokov rovnakú a jemnou kyslastou vôňou tela. Je panic.

Rodinné pomery.

Matka, ktorej zmyslom života je priestor rozmerov 2 x 0,5m - jej balkón. Otec, ktorého zmyslom života je TV. Pozerá všetko. Telenovely, fucik, relácie o varení, vedomostné súťaže aj dražby šperkov LIVE. Matka na balkóne pestuje petúnie, chová zajaca, vešia voňavé prádlo, komunikuje so susedami cez zábradlia a sklenené výplne a rada komentuje aktuálne dianie na cestnej komunikácii pod panelákom. Otec mierne blúdi a tápe medzi penaltami, Palomami, červenými kartami, kysnutým cestom, odrodami kávy, ofsajdami. Za korálkovým závesom (vstup do obývacej izby, ktorý vydáva špecifický zvuk) to vždy potichu vrie.

Ich byt je známy veľmi jemným puchom. Deky puchnú, gauč puchne, utierky puchnú, líca králika na balkóne puchnú keď žerie. Tento výrazný rodinný prvok je cítiť vždy po odomknutí dverí. Do minúty  z nosa zmizne.

Bohuš je pedantný. Všetky predmety na svojom písacom stole musí mať vždy usporiadané symetricky. Pod sklom položeným na pracovnej doske stola sa vyníma mapa Etiópie, zašednutá fotka jazvečíka, vystrížok z novín pojednávajúci o výhre obľúbeného futbalového tímu a holé cecky nejakej vlasatej blondínky. V plechovke na poličke sú poukladané najrôznejšie "voňavé" fixky, pravítka a zvýrazňovače. Slúžia na podčiarkovanie zaujímavých a dôležitých informácií z časopisu Letectví a kosmonautika.

Neholí sa pod pazuchami a občas je dokonca vidieť ako mu po chĺpkoch steká pot a vsakuje sa do bieleho tielka. Sprchuje sa však vždy dlho. Najskôr sa opláchne vodou. Zastaví ju. Je veľmi šetrný, tak ho to učili. Namydlí sa a opäť otočí kohútikom. Opláchne sa a postupne pridáva na intenzite teplej vody, až kým nedosiahne maximum, ktoré sa dá vydržať. Nakoniec sa do vane vymočí.

Matka medzitým kľudne medzi palcom a ukazovákom pučí vošky z pelargónií a otec si pred TV popravovuje slipy a olizuje prsty od cesnakového bôčika, ktorý sa výsostne týči na drevenej doštičke spolu s cibuľou, zelenou paprikou a hrubými krajcami čerstvého chleba.

Bohuš si stiahne slipy, prikryje sa mäkkou dekou a jemne sa dotkne svojej hrude. Zaspí na chrbte. Jeho dni plynú pomalým tempom. Podpora však stále beží. Na Letectví a kosmonautiku je vždy. Aj na kekse a ********.