RADKA:
Obzerám sa okolo seba a kontrolujem, či sme všetci. Nezdá sa, že by nám niekto chýbal, tak to zrejme bude v poriadku. Moja mladšia sestra Angela naháňa potulnú mačku a najradšej by si ju vzala so sebou na palubu. Sama to tak povedala, vykrikuje, že chce mačku na palubu a medzi tým jej zabieha pravé očko doľava. Myslím si, že ani nevie, čo to paluba je, ale započula toto slovo od okoloidúceho páru dôchodcov a očividne sa jej zapáčilo. Nechcem sa s ňou baviť, a tak ju s jej otravnými rečmi úspešne ignorujem. Robí to tak aj zvyšok rodiny, až si niekedy myslím, že ju vlastne nemá nikto rád a príde mi jej ľúto. Tento pocit ma však po chvíli vždy prejde. Okrem Angely sa s nami na "cestu za dobrodružstvom", ako to sama nazýva, chystá aj teta Alžbeta a moji rodičia. Vymysleli si túto dovolenku bez toho, aby sa ma opýtali na názor. Angela bola samozrejme hneď za a skákala od radosti. A tak sa teraz ocitáme v Passau, kde to celé začína, ale nikto netuší ako to vlastne skončí.
Vzťahy v našej rodine sú celkom chladné. Inými slovami: nemáme spoločné témy, záujmy a dokonca ani slovnú zásobu. Občas uvažujem, či sú vôbec v našej rodine prítomné aspoň nejaké city. Angela donekonečna vykrikuje svoje požiadavky, mama mlčí, otec hovorí po japonsky a teta Alžbeta sa len usmieva. Ani neviem, koho nápad to bol, aby sme sa spolu ako rodina plavili Dunajom a niečo zažívali. Pomaly nastupujeme na loď a posádka nám ukazuje naše kajuty. Dostávam dokonca na výber medzi Angelou a Alžbetou, čo mi pripadá nefér nakoľko oni obe by mohli byť samé, ale že by mne niekto ponechal aspoň trochu priestoru, o tom sa diskusia nevedie. Premýšľam, ktorá z nich je menej otravná a neviem sa rozhodnúť. Pomyselne si hádžem mincou a vyhráva to Angela. S týmto deckom mám zdieľať jedinečný okamih plavby, jedinečný moment pohybu, ktorý je pre mňa stagnáciou - moje nohy budú stále rovnako položené na podlahe lode. Čakajú ma krásne výhľady a výborná gastronómia. Aspoň tak to propaguje cestovka, ktorá nám tento veľkolepý zážitok sprostredkuje. Premýšľam nad tým, ako sa zabaviť a napadá mi niekoľko možností. Každý deň spravím tri fotky - jedna bude zameraná na Angelino očko, druhá na horizont a tretia? Na čo by tak mohla byť zameraná tretia? Na cudzieho človeka, ktorý sa napcháva niečim nechutne veľkým alebo aspoň sa pri tom tak tvári. Každý tretí deň môžem odfotiť niečo pekné, niečo, čo nebudem plánovať.
Prechádzame Rakúskom a v Kremži nakupujujeme horčicu napriek tomu, že je predražená. Mohli by prepojiť jednotlivé symboly rakúskych miest a trochu zaexperimentovať - prepojiť Mozartove gule s horčicou a... Tam vlastne končím, nič iné ako tieto dva symboly Rakúska mi nenapadá. Ktovie aký mal Thomas Bernhard vzťah ku kremžskej horčici alebo k tým presladeným guliam, o ktorých denodenne sníva Alžbeta. Zakaždým, keď začne hovoriť o guliach sa mi vo vrecku otvára malá rybička a vždy ju musím upozorniť na to, že milá teta Alžbeta, cez žiadny Salzburg nejdeme a tým pádom si žiadne gule do gágora nenapcháš. Dobre, robím to samozrejme slušnejším spôsobom. Môj vzdor a hnev si skrývam každé ráno pod vankúš a cez deň sa tvárim ako roztomilá čučoriedka Heidi. Otec ma každý večer pohladká po hlave a súhlasne pokýve tou svojou.
"Bratislava je perlou na Dunaji!" vykrikuje Angela, zatiaľ čo sa naháňa na palube s deťmi, ktorých očká sú v poriadku, ale určite majú iné problémy svojho malého bytia. Keby som sa jej opýtala, či vie, čo je to perla, Dunaj alebo Bratislava, tak len kývne hlavou a v bielych lakovkách beží ďalej.
Stojím v rade na párky a praženicu. Človeka prezlečeného za kuchára sa pýtam koľko vajec spotrebovali na požadované množstvo porcií. Pozerá sa na mňa nechápavo. Skúšam položiť rovnakú otázku v ďalších jazykoch: Wie viele Eier haben Sie für die erforderliche Anzahl von Portionen konsumiert? Hány tojást fogyasztott a szükséges számú adaghoz? Koliko jaja ste pojeli za potreban broj porcija? Vi file eggs hobn ir kansumd far di farlangt numer fun servingz? Imisa ukumo ayaad kubixisay tirada lagaa rabay inaad bixiso? Odpoveď nedostávam, zato nenávistné pohľady od rakúskych dôchodcov áno. Naložím si na tanier a pomalým krokom sa posúvam ďalej.
Najradšej by som do tej vody pod nami skočila šípku a už sa nevynorila. Ostala by som v podvodnom svete plnom magických príšer a starodávnych rituálov. Nepočítala by som, koľkokrát slnko vyšlo alebo zapadlo. Ležala by som nahá v bahne a sem tam otvárala ústa, aby som vyfúkla vzduchovú bublinu. Možno, keď sa dostaneme až k moru, pookrejem a dám Angele pusu na čelo.
TÁŇA:
Zhrdzavená kotva a zhrdzavený nápis PRÍSTAV. Toto miesto má svoju slávnu éru dávno za sebou. Smiešne lode s nezmyselnými reštauráciami v nich - havajské, thajské, etc. A pasažieri? Prevažne turisti. Aká hlboká je táto rieka? A akú to má vlastne farbu? Jej podložie je dobre známe, fauna pomerne bohatá. Sadám si za malý stôl s výhľadom na Bratislavu. Je krajšie toto mesto opúšťať alebo sa doň vracať? Občas si všimnem zvetrané žuvačky prilepené na rôznych miestach okolo seba. Ľudia. Je tu chladno a moju tvár obmýva studený vánok. Stále počujem premávku na neďalekej štvorprúdovke. Vypnete to rádio, či to bude hrať celú cestu? Teda skôr celú plavbu?
Loď sa odliepa od brehu a rozráža okolitú vodu. S pocitom veľkoleposti nateraz toto mesto opúšťam. Šál si obmotám okolo celej hlavy a slnečné okuliare prilepím trochu bližšie k nosu. Teším sa na moment, kedy zájdeme "za roh" a neuvidím zástavbu na vzácnych lužných lesoch. Ľudia. Na brehoch Dunaja horí pár ohňov, prvok, pri ktorom sa odpradávna dobre stretávalo. Tieto lesy poznám dôverne, v mysli mám vryté kmene stromov - do polovice je ich kôra sfarbená červenou farbou. Ich koruny sú plné guľatého imela. A pod nimi rastú vzácne cibuľoviny, vždychránené, vždybiele, vždyjarvítajúce, vždysnežienky. Doplnené hordou medvedieho cesnaku, ktorý sa dobre predáva na miestnych trhoviskách. (Vždysnežienky samozrejme vždytiež). Premostenie k babičkám s kytičkami v podchodoch a na rohoch námestí. Koľko jarí tam už takto stoja? Koľkokrát sa museli zohnúť k zemi aby si svoje prsty ušpinili zelenou farbou stoniek vždysnežienok? Hrdinky (sne)žienky.
Moja myseľ sa často cyklí pri rastlinách. Vraví sa, že ľudia by mali robiť to, čo ich zaujímalo ako deti. Čiže v mojom prípade variť vymyslené polievky na lúke z bylín, ktoré som časom všetky spoznala. To rádio nakoniec vypli. Uznali, že to ticho k plavbe patrí. Počuť tu prevažne vtáky. Okrem toho hukot lode a vodu. Celkom dobrá bilancia na to akú malú vzdialenosť sme od mesta vlastne prešli/preplávali. Pozorujem brehy a snažím sa predstaviť si túto rieku pred sto rokmi, kedy do jej toku nikto nazasahoval a kedy si ľudia nestavali svoje chajdy kade tade bez akéhokoľvek rešpektu k okoliu. K starému korytu sa určite viaže veľa starých príbehov. A k starému korytu sa určite viaže aj veľa rybárov, ktorí tu trávia radostne svoj tmavozelený voľný čas. Samozrejme sa tu dá aj kúpať a rieka poskytuje príjemné útočisko v teplých letných mesiacoch. Samozrejme len do cca 19.30 večer, kedy začínajú vylietavať roje komárov. Poznatok som nadobudla počas pobytu v byte pri jednom z mŕtvych ramien.
Ľudia sa postupne stíšili, občas sa niekto predkláňa cez zábradlie a hľadí na vodu, občas si niekto niečo odfotí, no pozorujem tu zrazu taký zvláštny fenomén kľudu. Mĺkvo a bezzvučnosť. Dialógy sa odohrávajú pošepky, ľudia si nasadili dioptrické okuliare a pozorujú ďiaľky. Ak práve plávame popod most, hlavy sa zborovito zdvihnú hore. Zaujme aj zvlnená piesočná pláž, ktorá sa na rôznych miestach líši farbami piesku a kamienkov, či bobrie príbytky. Vitajte v prírode. Vitajte na lodi, ktorá prírodou nesie kúsok mesta.
