RADKA:
Na výprave za Nilsom Holgerssonom som pár krát zablúdila. Na cestu som sa nepýtala nikoho. Nilsa v tomto kraji nepoznajú, zbytočne by som míňala energiu, ktorú si musím šetriť na chladnejšie dni. Šla som len tak, za nosom, ako sa hovorí. Keby mal nos malé nohy, mohol by chodiť po svete sám. Ako však viem, že som zablúdila? Dajme tomu, že som mala taký pocit (nijak nepodložený, tak povediac neverifikovaný, ale môže byť vôbec pocit verifikovateľný?), že práve toto (!), po čom kráčam nie je cesta (v tomto bode by som mohla vetu ukončiť) určená pre ľudské nohy alebo sa mi zdal ten, či onen les príliš hustý na to, aby som sa do neho celá zmestila a tak ďalej, a tak ďalej. Kráčala som sama. 7 týždňov 4 dni a 14 hodín sa ma nikto nedotkol. Vo chvíľach, keď som začala zabúdať na to, ako znie môj hlas, som si začala spievať posledné známe melódie, ktoré mi uviazli v mysli. Zo dňa na deň ich bolo menej a menej. Začala som si ich vymýšľať. Slová sa samé vynárali z pamäte. "V stáde minuli sa tiene, na povraze dobre sa ti drieme." Stupídne rýmovačky, ktoré nikam nevedú. Pomáhali mi prekonať samotu a neraz aj utrpenie (preháňam, chcem, aby ma všetci ľutovali). Mnohokrát som si v duchu a ešte viac krát nahlas vravela, že: "končím, ďalej nejdem, otočím sa na mieste a vrátim sa." Nevládala som a v hmlistých ránach a večeroch sa obraz Nilsa začal pomaly rozkladať ako mäso mŕtvej mačky na ceste. Vedela som len to, že je to protivné, rozmaznané decko, ktoré by si zaslúžilo dostať vedierkom po hlave. Zvyšok sa vyparil. Začal ma poháňať hnev (skôr spravodlivé rozhorčenie). Keby som ho vtedy stretla, tak by sa vedierko roztrieštilo na tisíce kusov a malé úlomky plastu by sa v priestore rozkladali po stáročia. Nevedela som aký je dnes deň a aký deň bol včera, dokonca som nevedela ani to, že som sa znovu ocitla vo svojom rodnom kraji. Nezastavila som sa doma pozdraviť, ani som si nevšimla, či sa tam svieti, keď som prechádzala okolo.
Som na ceste za Nilsom Holgerssonom a budem kráčať dovtedy, kým ho nenájdem! Živého, či mŕtvého, na tom nezáleží. Nepoviem mu nič alebo všetko. Asi skôr nič, ale radšej by som všetko. Som na ceste.
TÁŇA:
V určitých hodinách býva na vidieku prázno. Nie je to ráno, keď sa obyvatelia pohybujú sem a tam, zapínajú rôzne prístroje na uľahčenie práce, nosia z obchodu nákup alebo si veselo popiskujú. Nie je to ani večer, keď sa trajdajú z miestneho pohostinstva alebo sa na dvoroch hrajú s deťmi, či so zapadajúcim slnkom polievajú svoju úrodu.
Vidiek býva prázdny zväčša za dvoch okolností. Buď je obed alebo prší. Čo sa vtedy deje za oknami, na ktorých parapety dopadajú veľké či malé kvapky dažďa? Hrá rádio? Žehlí sa? Lúštia sa krížovky? Hnoja sa izbové rastliny? Alebo sa len pečie bublanina a spí a pod dekou pri zavretom okne na gauči?
Jedno je však isté. Vonku, na obecných uliciach, je ticho. Občas prejde niekto, kto si neuvedomil, že prší na svojom rozheganom bicyklíku, občas prefičí auto s vlečkou. A to je asi tak všetko. Podobné ticho sa dá pozorovať občas aj v mestách, no tam už nemá taký poetický charakter.
To, že sa priženie dážď, sa dá pozorovať veľmi jednoducho, no v určitých ročných obdobiach rôzne. V lete sa znenazdania zatiahne obloha, na prichádzajúcu búrku upozorňujú hromy a blesky. Na jeseň a jar je to o čosi iné. Obloha je zatiahnutá skoro permanentne a občas z nej niečo spŕchne. Moje najobľúbenejšie sú letné prehánky. Vedia prekvapiť, spustošiť a ovlažiť vysušenú krajinu, sú intenzívne a po ich odznení často opäť vychádza slnko. Ľudia majú vo zvyku pred ich náhlym príchodom tvrdiť, že je "sparno". Po čelách im pri okopávaní záhrady a natieraní plôtika stekajú pramienky potu. Muži väčšinou behajú bez tielka a ženy v spodnom prádle alebo plavkách.
Po daždi a počas neho je vidiek pokojne krásny. Dá sa prejsť lesom (v gumákoch a s dáždnikom v ruke) a pozorovať pramienky vody tečúce a raziace si cestu bahnom. Dá sa schovať do senníka a počúvať blesky v diaľke, niekedy sú v kalužiach žubrienky točiace sa dokola a z kríkov padajú lieskovce. Mäta prieporná sa po návale kvapiek v dedinskom potoku prehýba a vonia ešte intenzívnejšie. Korýtka sa zase nechávajú viesť prúdom vody. Vtáctvo stíchlo a schovalo sa do svojich úkrytov. Po daždi vychádza na scénu salamandra za salamandrou a pokiaľ ste niekde na kopci, máte možnosť pozorovať vyparujúcu sa vodu.
Je dobré, že toto prírodne krásno je stále schopné pozmeniť dennú rutinu ľudí.
