sobota 16. decembra 2017

106. Znenie pohľadnice z neznáma

RADKA:


Ich bleibe ungefähr noch 3 Wochen fort.  
Kann also nicht mitmachen. 
Nochmals Herzliche Grüße am alle. 
Dein Werner

TÁŇA:

Posielam Ti pohľadnicu, ktorú som písala pod baobabom. Všetko tu vyzerá ako v Levom kráľovi. Slnko zapadá neskoro a zore je červené. Je tu príjemný kľud, no teším sa na Tvoje objatie, ktoré mi bude prístavom. Neviem sa dočkať. Prostredníctvom jemného vánku Ti posielam bozg.

Tvoja madagaskarská!

sobota 9. decembra 2017

105. Rozprávka

TÁŇA:

Istý mladý cestovateľ sa vybral jedného dňa na svoj vytúžený výlet. Z vlaku vystúpil o čosi skôr, pretože mesto obklopené morom sa mu javilo veľmi príjemne. Čakalo ho však nemilé prekvapenie. Všade naokolo boli smutní ľudia. Ich kútiky pier padali smerom nadol, očné viečka boli opuchnutejšie ako normálne a všetci hľadeli smerom k zemi. Pár z nich dokonca ticho vzlykalo. Smutné boli deti, psy, kaktusy za oknami, čistiarky v čistiarňach prádla, ich žehličky, volány na sukniach mladých dám. Smutní boli šoféri autobusov, zajace v lese, konáre stromov, aj opeľujúce včely.

Mladý muž musel ísť svoj šok zapiť citronádou do miestneho baru. Na tomto mieste to nevyzeralo o nič lepšie. Barmanove slzy kvapkali do pohára s whisky, štamgasti na bare ticho čučali a sŕkali svoje jednofarebné smutné tekutiny. Cestovateľ rýchlo dopil svoju neveselú limonádu a urobil radikálne rozhodnutie. Pošle rodičom nejakú peknú pohľadnicu a rýchlo z tohto kormútivého mestečka vypadne!

Cesta na poštu bola krátka. Vsupné dvere boli zase masívne a ťažké. Čakal, že budú mať na výber minimálne tucet krásnych pohľadníc s výhľadmi na more, na les, na miestny úrad, autostrádu alebo len tak na prázdne námestie. Nič. Pohľadnice, a aj všetky veci na nich zachytené, boli tiež nešťastné. Ochkali, stonali, vzlykali. Mládenca premohla zvedavosť a opýtal sa ich, čo sa sakra v tomto meste deje.

Vraj to bolo normálne malé prímorské mestečko s veľmi veselými ľuďmi. Ich radosť však naštvala jednu nemiestnu vílu, ktorá sa im rozhodla ich pekné dni trošku znepríjemniť, a tak na toto mesto poslala kliatbu. Od toho momentu sa vraj nikto neusmial a všetci sa len trápili nik nevie nad čím. A nik sa kvôli tomu smútku, ktorým sú tam všetci opantaní, túto kliatbu nepokúsil zničiť. Náš mladý odvážlivec sa o to samozrejme pokúsiť chcel. Bol by nerád, keby jeho jediná dovolenka v roku dopadla práve takto! Pohľadnice mu jemne naznačili, že na tom kopci, ktorý sa týči nad morom, rastie jabloň, na ktorej rastie jablko, ktoré keď odtrhne a nakŕmi ním všetkých obyvateľov mestečka, by kliatba možno zoslabla alebo úplne pominula.

Mladý cestovateľ sa teda so svojim batôžkom vydal na ďalekú cestu. Prešiel ulicami mesta, asi štyridsiatimi prechodmi pre chodcov, lesíkom za nimi, dlhou úzkou lúkou lemovanou brezami, až sa dostal pod kopec. Čakalo ho dlhé stúpanie, predieral sa lesnými kríkmi, vysokou trávou, hnilými hubami a tak,  až sa ocitol na vrchole. A stála tam jabloň, na ktorej rástlo malilinké červené jabĺčko. Vzal ho so sebou a vrátil sa do smutného mesta. Nakrájal ho na drobné kúsočky a pomocou miestneho rozhlasu povolal všetkých ľudí k pošte. Tí sa postavili do radu a jeden po druhom prehĺtali kúsky sladkého ovocia a ako razom sa z rozžialených mráčikov stali veselé slniečka. Tí na konci radu boli stále smutní, no tí šťastní, ktorí prehltli tento malý zázrak sa začali nečakane radovať. A takto to šlo hodiny. Až kým si z jablka nedal ten posledný. A ochutnal samozrejme aj náš hlavný HRDINA.

A takto sa končí jedna z mnohých výpravných pútí mladých mužov. Táto mala dobrý koniec. Tak to už v rozprávkach býva... 

RADKA:


Kde bolo, tam bolo, žili v ďalekom, praďalekom svete bratia Antoine Doinel a Jean Claude. Ich matka, ušľachtilá hranostajka, mala v nesmiernej obľube francúzsku kultúru, ba dokonca aj tú belgickú, ktorú od prvej spomínanej nijak neodlišovala. Okrem toho mala rada sushi, varené víno a krémeše. Svojim synom často hovorila príbeh o škaredom káčatku, príliš často na to, že na svete existuje nespočítateľné množstvo iných príbehov. Antoine Doinel Jean Claude poznali túto rozprávku celú naspamäť. Vedeli kedy sa mama začuduje, kedy teatrálne zvýši hlas, kedy sa zasmeje. Vedeli veľmi dobre, že na konci každého jedného rozprávania sa rozplače, nevedno prečo.

Jedného dňa sa Antoine Doinel a Jean Claude preháňali po zasneženej krajine, tak ako to robili za každým, keď mali chvíľku voľna. Antoine Doinel bol vďaka svojej svižnosti a menšej postave schopný prebehnúť snehom, zatiaľ čo, Jean Claude behal len po povrchu. Nebolo tomu tak ani, už spomínaného, jedného dňa. Fúkal silný vietor a celá krajina bola pokrytá snehom. Voľným okom by ste ťažko, preťažko Anotinea Doinela. Jeho biely, hebký kožúšťok splýval s okolím. Jean Claude bol však nepriehliadnuteľný. Preto si ho všimla aj Apolónia, ktorá prechádzala okolo. „Hej, ty tam! Haló!“ volala po Jean Claudeovi, ktorý si ju ani nevšimol. Mávala na neho a nepretržite volala: „Halóóóóóóó! Tu som, veď sa pozri, ty babrák!“ Po chvíli ju to prestalo baviť a tak pribehla k striehnucemu Jean Claudeovi a chytila ho za chvost. Jean Claude sa celý preľakal, nemyslel si, že tam je niekto okrem neho a jeho brata prítomný. Vyceril na ňu zuby a dva krát ju obišiel v smere hodinových ručičiek. „Zdravím ťa cudzinec! Moje meno je Apolónia,“ povedala nahlas a uklonila sa. Jean Claude bol v rozpakoch, rozhliadal sa okolo seba, či sa už nevrátil jeho brat. Antoine Doinel bol inej povahy ako Jean Claude a vedel sa s ostatnými baviť prívetivejšie, než on sám. Lenže po Antoine Doinelovi nebolo ani chýru, ani slychu. „Iste sa ukrýva niekde pod snehom a teší sa z toho, že ho neviem nájsť,“ pomyslel si Jean Claude. Pozrel sa na Apolóniu a pomaly precedil medzi zuby: „Vitaj. Ja som Jean Claude a niekde tu pobehuje aj môj brat Antoine Doinel. Je však veľmi náročné vidieť ho v tomto prostredí, je rýchly a ma perfektnú schopnosť maskovania.“ Apolónia sa začala rozhliadať okolo seba a veru Antoinea Doinela nikde nevidela. „A ty ju nemáš?“ opýtala sa skúmavo. Jean Claude nešťastne zvesil hlavu: „Nemám, mňa tu nájde každý, aj tie malé, protivné sibírske veveričky.“ Apolónia sa zhlboka nadýchla a položila Jean Claudeovi ďalšiu otázku: „A akú zázračnú schopnosť máš teda ty?“ Jean Claude sa rozhliadal okolo seba, či predsa len niekde neuvidí svojho brata. „Antoine Doinel! Antoine Doinel! Už sa nehráme, prišlo som nejaké dievča. Volá sa Apolónia a pýta sa zvláštne otázky.“ Apolónia sa začudovala, nenapadlo jej, že by Jean Claude mohol považovať jej otázky za zvláštne. Chcela situáciu urovnať: „Ja napríklad vládnem slovu.“ Jean Claude nerozumel, čo tým Apolónia myslela, ale hanbil sa jej to opýtať. Radšej znovu volal na brata, nech príde a zachráni túto (pre neho) katastrofálnu situáciu. I tak sa stalo. Odrazu sa spopod snehu zjavil Antoine Doinel. Pozrel sa Apolónii priamo do očí a povedal: „Vitaj cudzinka. Ja som Antoine Doinel. Hranostaj. A toto je, ako už asi vieš, môj brat hranostaj Jean Claude. Ty sa voláš Apolónia?“

Apolónia si skúmavo prezerala oboch bratov. „Ale veď Jean Claude nie je hranostaj!“ Obaja bratia sa veľavýznamne pozreli sa seba. „A čo by ako bol, polárny medveď alebo čo, moja?“ uchechtol sa Antoine Doinel a spolu s Jean Claudeom sa začali náramne rehotať. Jean Claude nabral sebavedomie a pozrel sa Apolónii priamo do očí: „Povedala si, že vládneš slovu. Čo to znamená?“ Apolónia sa zhlboka nadýchla a prehovorila: „Je to jednoduché, čokoľvek, čo poviem, je pravda, vždy.“ Antoine Doinel nebol s takouto odpoveďou spokojný: „Takže, keď hovoríš, že Jean Claude nie je hranostajom, tak tým chceš akože povedať, že to je pravda?“ Apolónia mlčky prikývla. Antoine Doinel pokračoval vo svojej úvahe: „Ale kým iným by bol, keby nebol býval hranostajom? Ja to nechápem! Je pravda, že je trochu, teda o dosť, väčší ako ja, že má čierny kožuch a veľkú hlavu, ale inak je to hranostaj ako vyšitý!“ Apolónia podišla k Jean Claudovi a pohladkala ho po hlave: „Veď je to čierny panter.“ Jean Claude sa celý naježil a zdesene začal pobehovať okolo nich: „Antoine Doinel, počul si to? Počul? Vraj čierny panter! To by predsa znamenalo, že ja, ja, že, no, že ja som... „ Nedokázal dokončiť vetu. Antoine Doinel ostal nehybne stáť, keď si uvedomil, čo mu chce brat povedať. „Ty si, môj drahý brat, škaredé káčatko!“ Jean Claude nezvládal pretlak a tak strčil hlavu do snehu. Antoine Doinel a Apolónia boli trochu v rozpakoch, odrazu nevedeli o čom sa spolu majú rozprávať, kam sa pozerať. Obaja pregĺgali sliny naprázdno. Antoine Doinel to po chvíli už nevydržal a prihovoril sa jej: „Dnes je celkom chladno. Nechceš zájsť k nám na čaj a koláčik od mamy. Myslím, že toho budeš musieť veľa vysvetľovať.“ Apolónia sa zahanbene usmiala: „Dobre.“ Obrátila sa ku Jean Claudeovi, ktorý mal hlavu stále zastrčenú vo veľkej kope snehu a potiahla mu chvost. Jean Claude sa otrepal a díval sa do zeme. „Nechcela som ti zničiť život, len som ti musela povedať, kto vlastne si. Inak by si bol na tomto svete stále stratený, ale ja som ťa našla a teraz i ty nájdeš seba.“ Jean Claude sa zlhboka nadýchol, aby vydýchol do prázdna. Pozrel sa na Antoiena Doinela, ktorý mu robil smiešky a naznačoval, že Apolónii šibe. Akonáhla si to všimla aj ona, tak prestal a tváril sa, že on nič, on muzikant. Hral na imaginárne husličky známu melódiu z Prokofievovho baletu Rómeo a Júlia. Áno, ich matka mala okrem svojej obľuby vo francúzskej kultúre, sushi, varenom víne a krémešoch, taktiež istú závislosť od sledovania baletu v televízii.

Vráťme sa však k našim trom hrdinom, ktorí mlčky stáli vedľa seba, zatiaľ čo, slnko už dávno zapadlo. Jean Claude nakoniec vykročil smer domov a ostatní ho nasledovali. Čo sa stalo s ich životmi po takomto nečakanom stretnutí sa dozvieme v ďalšom pokračovaní príbehu, ktorý je len jedným z miliardy iných.          

štvrtok 7. decembra 2017

107. Variácia na tri fotografie




RADKA:

Na výprave za Nilsom Holgerssonom som pár krát zablúdila. Na cestu som sa nepýtala nikoho. Nilsa v tomto kraji nepoznajú, zbytočne by som míňala energiu, ktorú si musím šetriť na chladnejšie dni. Šla som len tak, za nosom, ako sa hovorí. Keby mal nos malé nohy, mohol by chodiť po svete sám. Ako však viem, že som zablúdila? Dajme tomu, že som mala taký pocit (nijak nepodložený, tak povediac neverifikovaný, ale môže byť vôbec pocit verifikovateľný?), že práve toto (!), po čom kráčam nie je cesta (v tomto bode by som mohla vetu ukončiť) určená pre ľudské nohy alebo sa mi zdal ten, či onen les príliš hustý na to, aby som sa do neho celá zmestila a tak ďalej, a tak ďalej. Kráčala som sama. 7 týždňov 4 dni a 14 hodín sa ma nikto nedotkol. Vo chvíľach, keď som začala zabúdať na to, ako znie môj hlas, som si začala spievať posledné známe melódie, ktoré mi uviazli v mysli. Zo dňa na deň ich bolo menej a menej. Začala som si ich vymýšľať. Slová sa samé vynárali z pamäte. "V stáde minuli sa tiene, na povraze dobre sa ti drieme." Stupídne rýmovačky, ktoré nikam nevedú. Pomáhali mi prekonať samotu a neraz aj utrpenie (preháňam, chcem, aby ma všetci ľutovali). Mnohokrát som si v duchu a ešte viac krát nahlas vravela, že: "končím, ďalej nejdem, otočím sa na mieste a vrátim sa." Nevládala som a v hmlistých ránach a večeroch sa obraz Nilsa začal pomaly rozkladať ako mäso mŕtvej mačky na ceste. Vedela som len to, že je to protivné, rozmaznané decko, ktoré by si zaslúžilo dostať vedierkom po hlave. Zvyšok sa vyparil. Začal ma poháňať hnev (skôr spravodlivé rozhorčenie). Keby som ho vtedy stretla, tak by sa vedierko roztrieštilo na tisíce kusov a malé úlomky plastu by sa v priestore rozkladali po stáročia. Nevedela som aký je dnes deň a aký deň bol včera, dokonca som nevedela ani to, že som sa znovu ocitla vo svojom rodnom kraji. Nezastavila som sa doma pozdraviť, ani som si nevšimla, či sa tam svieti, keď som prechádzala okolo. 

Som na ceste za Nilsom Holgerssonom a budem kráčať dovtedy, kým ho nenájdem! Živého, či mŕtvého, na tom nezáleží. Nepoviem mu nič alebo všetko. Asi skôr nič, ale radšej by som všetko. Som na ceste.

TÁŇA: 

V určitých hodinách býva na vidieku prázno. Nie je to ráno, keď sa obyvatelia pohybujú sem a tam, zapínajú rôzne prístroje na uľahčenie práce, nosia z obchodu nákup alebo si veselo popiskujú. Nie je to ani večer, keď sa trajdajú z miestneho pohostinstva alebo sa na dvoroch hrajú s deťmi, či so zapadajúcim slnkom polievajú svoju úrodu.

Vidiek býva prázdny zväčša za dvoch okolností. Buď je obed alebo prší. Čo sa vtedy deje za oknami, na ktorých parapety dopadajú veľké či malé kvapky dažďa? Hrá rádio? Žehlí sa? Lúštia sa krížovky? Hnoja sa izbové rastliny? Alebo sa len pečie bublanina a spí a pod dekou pri zavretom okne na gauči?

Jedno je však isté. Vonku, na obecných uliciach, je ticho. Občas prejde niekto, kto si neuvedomil, že prší na svojom rozheganom bicyklíku, občas prefičí auto s vlečkou. A to je asi tak všetko. Podobné ticho sa dá pozorovať občas aj v mestách, no tam už nemá taký poetický charakter.

To, že sa priženie dážď, sa dá pozorovať veľmi jednoducho, no v určitých ročných obdobiach rôzne. V lete sa znenazdania zatiahne obloha, na prichádzajúcu búrku upozorňujú hromy a blesky. Na jeseň a jar je to o čosi iné. Obloha je zatiahnutá skoro permanentne a občas z nej niečo spŕchne. Moje najobľúbenejšie sú letné prehánky. Vedia prekvapiť, spustošiť a ovlažiť vysušenú krajinu, sú intenzívne a po ich odznení často opäť vychádza slnko. Ľudia majú vo zvyku pred ich náhlym príchodom tvrdiť, že je "sparno". Po čelách im pri okopávaní záhrady a natieraní plôtika stekajú pramienky potu. Muži väčšinou behajú bez tielka a ženy v spodnom prádle alebo plavkách.

Po daždi a počas neho je vidiek pokojne krásny. Dá sa prejsť lesom (v gumákoch a s dáždnikom v ruke) a pozorovať pramienky vody tečúce a raziace si cestu bahnom. Dá sa schovať do senníka a počúvať blesky v diaľke, niekedy sú v kalužiach žubrienky točiace sa dokola a z kríkov padajú lieskovce. Mäta prieporná sa po návale kvapiek v dedinskom potoku prehýba a vonia ešte intenzívnejšie. Korýtka sa zase nechávajú viesť prúdom vody. Vtáctvo stíchlo a schovalo sa do svojich úkrytov. Po daždi vychádza na scénu salamandra za salamandrou a pokiaľ ste niekde na kopci, máte možnosť pozorovať vyparujúcu sa vodu.

Je dobré, že toto prírodne krásno je stále schopné pozmeniť dennú rutinu ľudí.