RADKA:
S každým príchodom vykročíš zo svojej komfortnej zóny. Raz ako dáma, len jemne po špičkách inokedy ako kamikadze, rýchlo a úderne, bum! Odrazu je všetko možné, všetky, aj tie najdivokejšie, predstavy samej seba sú možné, ba dokonca legitímne. Odhadzuješ zábrany, komunikuješ na rôznych úrovniach, tancuješ, piješ pivo pri prvých teplejších dňoch, na brehu kanála s cudzími ľuďmi, s ktorými zdieľaš na pár dní jeden obytný priestor, sleduješ filmy na najväčšom plátne ever s najkvalitnejším priestorovým zvukom, že až chceš napomínať ľudí za tebou, aby boli tichšie.
Cítiš sa dôležito, sexy, nasiaknutá dojmami a ulepená estetikou bežných dní, na ktoré nezabudneš, keď sa zase prebudíš.
Vnímaš viac zvukom. Aj drobné, bežné, v podstate nudné situácie odrazu znejú inak. Je to jedna óda, jeden veľký hype, ktorý ti môže ktokoľvek narušiť v momente, keď prehovorí.
Je to káva, cukor, káva, najhorší tabouleh ever, maté, víno, cukor, čaj, samota, nehorázna zima, spoločnost, leto, čokoľvek, čo chceš, aj nechceš, máš, dáš, čau>mňau. Nezastavíš sa, spíš málo, ak vôbec, často mlčíš. Trochu ti to vadí, ale potom zase vykročíš zo seba, cigareta, cukor, káva. A ani nevieš ako, ale už zase sedíš v autobuse opačným smerom.
TÁŇA:
Paralelné fóbie vraj. Tak ako veľa ľudí na tomto svete, tak aj ja. Zatváram oči a počas kráčania si predstavujem, že som niekde inde. Dokážem meniť farbu svetla, vôňu vzduchu, jazyk, terén a atmosféru. Dokážem meniť priestor a čas. Keď chcem. Dokážem byť na Pohode s mokrými vlasmi, dokážem byť na stohu sena v strede lúky, dokážem byť na rohu Turmstrasse a Ottostrasse a hľadieť cez kríčkové rajčiny na nápis Eurogida, Obst und gemuse, Fleischerei alebo Spielothek so slniečkom v logu. Dokážem prežiť znovu dražbu orchideí aj vôňu currywurstu. Dokážem hľadieť na Sprévu, cítiť sa ako vtedy (aj keď nechcem). Dokážem nadobudnúť ten istý rytmus chôdze, to isté zakopnutie, to isté nadšenie v botanickej záhrade. Navštíviť kaviareň November v Septembri, hľadieť na meotar v Maxim Gorki Theater, voňať dávno odkvitnuté lipy na Unter der linden a pozorovať ľudí nahrávajúcich si vtáky v brečtane. Mohla by som stáť a čakať na S-bahn, počúvať Nicka a vidieť aspoň z časti, predsataviť si, čo mohol vidieť on. Tu. Isto disponoval jazvami na tele. Ako ja na stehnách. Škrtnutie zápalkou. Jamelia vie. Každý vzťah obsahuje jazvu, dve. Zamyslenie z Berlína prišlo a tak skoro sa nevráti. Fragment. Iba fikcia môže byť pravdivá.
TÁŇA:
Paralelné fóbie vraj. Tak ako veľa ľudí na tomto svete, tak aj ja. Zatváram oči a počas kráčania si predstavujem, že som niekde inde. Dokážem meniť farbu svetla, vôňu vzduchu, jazyk, terén a atmosféru. Dokážem meniť priestor a čas. Keď chcem. Dokážem byť na Pohode s mokrými vlasmi, dokážem byť na stohu sena v strede lúky, dokážem byť na rohu Turmstrasse a Ottostrasse a hľadieť cez kríčkové rajčiny na nápis Eurogida, Obst und gemuse, Fleischerei alebo Spielothek so slniečkom v logu. Dokážem prežiť znovu dražbu orchideí aj vôňu currywurstu. Dokážem hľadieť na Sprévu, cítiť sa ako vtedy (aj keď nechcem). Dokážem nadobudnúť ten istý rytmus chôdze, to isté zakopnutie, to isté nadšenie v botanickej záhrade. Navštíviť kaviareň November v Septembri, hľadieť na meotar v Maxim Gorki Theater, voňať dávno odkvitnuté lipy na Unter der linden a pozorovať ľudí nahrávajúcich si vtáky v brečtane. Mohla by som stáť a čakať na S-bahn, počúvať Nicka a vidieť aspoň z časti, predsataviť si, čo mohol vidieť on. Tu. Isto disponoval jazvami na tele. Ako ja na stehnách. Škrtnutie zápalkou. Jamelia vie. Každý vzťah obsahuje jazvu, dve. Zamyslenie z Berlína prišlo a tak skoro sa nevráti. Fragment. Iba fikcia môže byť pravdivá.
