TÁŇA:
A hučia. A vzdychajú. Smejú sa. Hovoria portugalsky. Cez deň si tá žena vraj aj zle spieva. Bánh mì od suseda. Hríby z Cvernovky, nakladaná mrkva - domáci recept. Hliva sa kedysi pestovala vo veľkom v baniach na hornonitrianskom regióne. Na medziposchodí vadí susedom komoda. Vraj tam furt nosia (oni) nejaké nábytky. Na akvarelový papier sa nekreslí ceruzkou. Na mäkký papier sa nemaľuje temperkami. Dieťa nemalo na spanie knižku. Psychomotorické testy. Červená permanentná fixka, ktorou obťahovali žily na pracovnom liste, sa otlačila na stôl. Snowboardujú a pozerajú surfing. Opäť po mesiaci zápal dutín. Premárnená permanentka (niektorí hovoria pernamentka) do plavárne. Začala mi chutiť IPA. Skáču do mora z mostov a kúpu sa so slávkami všetci spolu v slanom náleve. Náušnice s riečnymi perlami. Veľmi dobrá kúpa. Začne mi každý rok chutiť niečo nové?
Niekedy stačí ísť skratkou a vaše telo sa cíti ľahšie. Niekedy si stačí zatancovať na techno a vaše telo sa cíti ľahšie. Niekedy stačí jeden priamy pohľad a vaše telo sa nadnáša. Inokedy sa ponoríte do vody a vaše telo je ťažké a rado padá ku dnu. Vyparuje sa s vami v saune. Otepľuje sa vo vírivke zatiaľ čo dýchate studený vzduch. Po návrate domov sa telo zmenší na minimum. Počas prechádzky neznámymi ulicami kvitne. Uši vám dunia. Cink. Meditácia tela. Cink. Líhate si do postele. Vidíte skratky, priame pohľady, vodu, vidíte vákuum, fragmenty, zostatky mysle, body na priamke, ktorá nikde nekončí. Všetko alebo nič sa vám premietne do snov.
Druhý deň ráno. Mínus sedem. Kráčate. Kedysi ste kráčali aj v mínus dvadsaťdva. Sneh bol sivý a vysoký. Vy ste boli nižší a farebnejší ako dnes. Inde fúka vietor. Červená signalizuje prítomnosť jedovatej riasy vo vode. V ruke držíte mušle, lístok z metra vám odfúkol vietor smerom k moru. V pozadí most. Všetci hovoria jazykom, ktorý nepoznáte. Nerozumiete nikomu. Ničomu rozumiete. Cesta sa stretáva s prírodou, betón s riekou, tancujete si po jazyku. Všadeprítomný minimalizmus, keramika, Pusher. Halloumi forever. Jete pomaly. Život za oknom je pomaly. Sušené kvety. Na nich prach. Vizualizujete si svoju mladosť. O desiatej je teraz už čas ísť spať. Lebo osem hodín! A hmly? A kvapky vody na mihalniciach? A zamrznuté jazerá? A ľahký pohyb tela na korčuliach? Zima nikdy neexistovala. A ak aj neexistovala, bola vítaná. Stopy po bežkách. Jedlička. Borovicové lesy, vytŕčajúce trávy. Zajačie bobky, srnčie stopy. Ticho a sneh na vetvách ihličnanov. Občas padol dolu. Mikrozvuk. Zamrznuté a rozmrznuté šípky. Cesty, ktoré nevidno. Niekto ich musí vychodiť. Zamrznuté vodopády. Mokré skaly.
Niekedy stačí ísť skratkou. Mínus sedem. Vaše telo sa cíti ľahšie. Kráčate. Jeden priamy pohľad. Fúka vietor. Jedno ponorenie sa do vody. Cudzí jazyk. Priestor za zrenicami (zorničkami). Ničomu nerozumiete. Jedno vyparenie sa. Prítomnosť jedovatej riasy. Telo sa zmenší na minimum. Zmestí sa do morskej mušle. Kvitnete a cesta sa stretáva s prírodou. Meditácia tela, tancujete si po jazyku. Sny a prach na nich. Priamka ako ferryboat of the mind. Na hajzli odkvitá biela ľalia ako Cocteau Twins na konci leta. Deep a slow. Absence on the ferryboat of your mind. Of your mind. Mind. Osem hodín. Floating features. IPA v slanom náleve s riečnymi perlami.
RADKA:
Niekedy nedôjde k update.u navigácie a stratí sa alebo ostane nehybne stáť v priestore hoci tuší, že by mala obrátiť smer lebo ju zmätie nečakaná prívalová vlna. Vtedy na chvíľu zabudne, že prepája všetky ostrovy sveta a trucuje.
Rýchlosť pohybu je úmerná intenzite svetla, v ktorom sa odráža vhodná hladina, hladná marina, márna rovina. Neviem, čo sa stane, keď sa jej pokazí čokoľvek, čo by sa jej pokaziť mohlo alebo keď sa jej zmocní (ohavné to slovo) kúzlo nechceného. Najprv vysadí všetkých cestujúcich. Snáď. Každé jedno použité slovo je komické, keď sa na neho pozeráš pridlho.
