štvrtok 26. marca 2020

122. Text dňa a text noci

RADKA:


Odhalené časti tela v zaparenom voze mestskej hromadnej dopravy. Svetlá pokožka mladých upírov verzus opálené ruky pracujúcich v záhradách. Pastelové farby v detailoch, neónové farby v celkoch. Úsmevy. Domino efekt s pozitívnym dopadom. Prejav trochu radosti a ja ti ju vrátim späť. Snažím sa nemyslieť na Mira Žbirku, ale obávam sa, že to teraz nejde. Ospravedlňujem sa, aj keď vlastne bezdôvodne. Prečo by človek nemohol myslieť na Mira Žbirku o druhej hodine popoludní? Odpoveď je jednoduchá, neviem prečo sa pýtaš. Realita v dialógu. Aktivita v zamate.

Viečka jemné ako hodvábny papier. Presvitá cez ne kus cudzej kuchyne odnaproti. Nemôžu tam zhasnúť? Nemôžu. Ok, vybavené. Predstavujem si, čo všetko som zažila za posledné dni, za posledné týždne, za posledné mesiace, za posledné roky. Modelujem jednotlivé situácie v priamom prenose, ale mnoho z nich sa javí byť poškodenými. Zvukový záznam hapruje, obraz sa nehýbe. Črty tvárí kreslil niekto vodovkami. V kuchyni už nikto nie je. Ako dobre, môj dych sa vracia k normálu. Aktivita v malinčí.

TÁŇA:


Text dňa

Slnko, periny, zvuky, voda, uterák, vodná para, káva, informácie, vzduch, ruch ulice, štekajúce psy, vrieskajúce deti, vône, chute, komunikácia, schody, presuny, pohľad do zrkadla, ásána, ovocie, ticho, vŕtanie, podcast, hudba, fantázie, spomienky, pochybnosti, muchy, osy, dážď, čaj, knihy, vykladanie, odkladanie, skladanie, presúvanie, vyťahovanie, schovávanie, vyzliekanie, obliekanie, obúvanie, plánovanie, dohadovanie sa, stretávanie sa, rozprávanie sa, cítenie, trávenie, cvičenie, zvuky vtákov (krá krá), pučanie stromov a kvetov, debaty susedov, vymieňanie pohľadov, česanie vlasov, sedenie bez pohybu, rozjímanie, meditácia, počítanie oblakov, les, lúka, chodníky a skratky, zberanie plodov, fotenie, uchovávanie, vešanie prádla, zdravenie sa, cestovanie, nakupovanie, sadenie, záhradničenie, honeybush, mandarínka, himlagott, fikkal illam, vilcacora, tinktúry, vitamíny, voda pre kvety, kuchárske knihy.

Text noci

Svätojánske mušky, svrčky, lampióny, sviečky, psíčkari, tma, kopulujúce mačky, sova, komáre, dym z cigarety, hašiš, marihuana, masáž, yuzu, vanilka, kakao, chladný vzduch, bambucké maslo na pokožke, zimomriavky, kefa na vlasy, uzavreté listy rastlín, ticho, ruch v pozadí (cesta, Slovnaft, železnica), struny, hudba, Alibernet, Pinot Noir, Shiraz, André, uspávanky, povesti, povery, kučery, uprené pohľady, kreslá, deky, vrkoče, spodné prádlo, únava, pohodlie, beh, prechádzka, pot, hlasná hudba, kniha, pohyblivé obrazy, poriadok, spánok, sen, retrográdnosť, gerontológia, mladosť, negližé, vráska, pokožka, nažka, blesk, búrka, neha, samota, sonáta, hýrenie, tanec, nočná mora, rubín, smaragd, zafír, meluzína, duchovia, pohľad do zrkadla, glans, záves, žalúzia, nočné svetlo, žblnk, láska, smiech, maskulínum, sauna, kupeľ, tunika, pyžmo, ylang-ylang, vetiver, vypínač, šuchotanie, nimbus, nirvána, pá.

piatok 20. marca 2020

121. Zamyslenie z Paríža

TÁŇA:


David Hockney / Arrival of Spring

V Paríži som bola veľa krát a vždy sa objavovali tie isté znaky:   jemné odtiene fasád podobnej farby, ranné svetlo počas celého dňa, appy our, cassis, kvetinárstva plné nádherných kvetov, graffiti, zatuchnuté byty, pouliční predavači, cigy, káva, miniatúrne priestory, pečivo a najmä zákutia. Tie sú na tomto meste úplne najlepšie. Zákutia sa nachádzajú síce všade, no tieto parížske majú niečo do seba. To ale záleží od pohľadu. No a mne pri tom pohľade na fungujúce a pulzujúce mesto zostalo vždy smutno z toho, v akej krajine žijem. To bolo moje zamyslenie z Paríža. Chodila som si tam po inšpiráciu, vysadávať do kaviarní, na dlhé prechádzky pozdĺž Seiny a kanála, učila sa kvôli nemu dokonca francúzsky. Spoznala som v ňom filozofa Quentina, ktorý nepoužíval mobilný telefón a daroval mi pohľadnicu Matissa (La chapelle du rosaire de Vence), upiekol rybu s ryžou a požičal mi svoj byt. Len tak.

Väčšinou som sa pohybovala a bývala v blízkosti Rue Daguerre, čo je taká celkom živá ulička s rôznymi obchodmi, hračkárstvami a hlavne s pouličným trhom (ustrice, krevety, ryby, syry, pečivo). Nie je to odtiaľ ďaleko do mesta, epicentra galérií, múzeí, turistov, mostov. Ja som ale vždy mala radšej tie okolité štvrte ako napríklad  Clichy, Bercy, okolie Bois de Boulogne, Versailles bolo tiež fajn miesto, tam som spala v dome na zemi na mramorovej podlahe, Barbes a okolie, kde sa dalo prejsť cez Bollywood, modliacich sa ľudí na koberčekoch až do Afriky. Mala som pocit, že čím ďalej odídem od centra, tým viac preniknem k ľuďom, k Parížanom. A aj sa tak stalo. Nakúkala som im do okien, pozorovala ich v parku, pri práci v pompéznych obchodoch s designovým nábytkom, nakupovala s nimi potraviny, občas prehovorila. 

Jedno sa ale nezmenilo nikdy. Vždy som mala pocit, že moja duša opúšťa toto mesto nabitá umením až do prasknutia. To ma vždy nadnášalo od radosti a naplňovalo v mizérii česko-slovenského kontextu. Naposledy ma takto naplnila retrospektíva Davida Hockneyho a koncert Bon Ivera. Wow. A mesto. Ako súbor zvláštnych javov, na ktoré sa môžem v spomienkach vždy obrátiť a potešiť sa nimi. Ktoré ma zavedú tam, kde mi bolo dobre. Toľko zamyslenie z Paríža z bratislavských 500 bytov.

RADKA:

Priletela som nejak večer, vonku už bola tma. Nasadla som do autobusu smer Opera a pozerala sa cez okno na svetlá okoloidúcich aút. Z busu som mala ísť na metro. Obzerala som sa okolo seba a snažila sa nájsť automat na lístky, nikde nič, nikde nikoho. V momente, keď okolo mňa prechádzali dve ženy som sa bez váhania pristiskla k jednej z nich, aby som vďaka jej platnému lístku prešla turniketom. Mnohokrát som videla decká v Lisabone, ktoré robili to isté. Až keď som prešla turniketom mi došlo, čo som urobila, a že som sa vlastne rozhodla ísť na čierno. V metre som tŕpla, obzerala si ľudí na okolo a každého považovala za podozrivú osobu, z ktorej sa vykľuje neľútosntý revízor, ktorému budem dookola, ako mantru odpustenia, nahlas opakovať: "Je suis desolé!" s rafinovaným francúzskym afektom, ktorý sa mi tak páči. Cesta prebehla hladko a ja som bez problémov výstupila. Snažila som sa dovolať osobe, u ktorej som mala stráviť prvú noc v tomto meste, aby som sa potom mohla presunúť zase ďalej. Nezvonilo to. Hlas v telefóne mi opakoval, že volané číslo neexistuje. 

Vybrala som sa ulicou a oslovila partiu ľudí, fajčiacich pred barom L'Assasin, či by mi mohli pomôcť. Jeden z nich sa pozrel na telefónne číslo, ktoré som mala uložene v mobile a usúdil, že v ňom chýba jedna číslica. Povedala som si, ok, čo teraz a sadla si na bar. Obejednala som si Earl Grey lebo vonku bola zima. Predsalen bol január, mrazivejší než ten na juhu odkiaľ som prišla. Niektorí z tej partie ľudí, ktorých som oslovila vonku sa chodili v pravidelných intervaloch pýtať, či nastala nejaká zmena v mojej situácii. Od určitého momentu sa ma to pýtal aj barman a následne poznamenal, že o 2:00 zatvára. Prostredníctvom wifi sa mi podarilo pripojiť tlačítkovu Nokiu k internetu a napísať na správu na facebooku. Odpoveď však neprichádzala. Už dávno nebol večer, ale noc. Premýšľala som nad tým, čo všetko musím urobiť preto, aby som odišla spolu s barmanom. V duchu som si hovorila, že buď pôjdem s ním alebo sa sama vydám do nočných ulíc tohto mesta a budem sa pokúšať nájsť niekde hostel.

Zvláštnym spôsobom má táto situácia tešila. Prekvapivo som nemala vôbec strach, čo so mnou bude. Ani mi nenapadlo strachovať sa. Páčilo sa mi, že moja prvá návšteva Paríža začína takto. Hovorila som si, že takéto situácie tomuto mestu svedčia a premietala som si v hlave obrazy z francúzskej novej vlny. Ostala som v bare sama, všetci už odišli a odrazu sa vo dverách zjavila ona osoba a všetko nakoniec dopadlo, tak ako bolo dohodnuté. Barmanovi som stihla len zakývať a prvú noc som strávila priamo pod parížskou oblohou.

streda 11. marca 2020

120. Cez jemné paprsky melanchólie sa na seba pozerám

RADKA:


Le Fontainas, 2019

A vidím len odrazy toho, čo malo priniesť toto leto. Ťažko sa vysvetľuje tá neustála túžba po tom, aby sa NIEČO stalo, keď niečo sa predsa deje neustále. Aj keď stojím, som v určitom pohybe, minimálne voči slnku. Neviem kedy sa zrodila táto megalománia po vyrazení dychu. Možno keby tomu predchádzal pád alebo zrážka s cudzou päsťou, tak by som si to rozmyslela inak. Nuž, nestalo sa (podobne ako mnoho skutkov v rodnej krajine). Ani neviem, či v tomto prípade žiaľbohu, či chvalabohu. 

Nenapĺňam svoje predstavy, skôr ich vyprázdňujem. Prvá časť vety bolí, desivo paralyzuje. Tá druhá vytvára pomyselný balans, akože iróniu alebo vtip, aby bol (inner) vesmír v poriadku. Nevolám nikoho do môjho sveta napriek tomu, že bránička ostáva vždy pootvorená. Nekričím na cudzinca to, čo Marek Brezovský, keď niekde zvoní hrana. Neviem sa popísať, skôr počarbať. Viem aká (by) som byť chcela. A tak neviem, či si idem naproti alebo tá dodávka, ktorú som stopla na zaprášenej ceste (lebo dodávka je vždy len na záprašenej ceste - na zaprášenej ceste v USA medzi kaktusmi) ide opačným smerom. 

Bez zbytočného sentimentu, občas až príliš chladne sledujem vzduch alebo inak povedané nič, z ktorého žila istého času aj Zuzana Krónerová (pre úplnosť informácie 95 minút). Samozrejme si to niekedy vynahradím prehnane sentimentálnym a až príliš emotívnym sledovaním sociálnych sietí a starých emailov. A pritom viem, že "život je jinde", ale (!), kde presne pane Milane? Normálne sa pýtam, ale odpoveď žiadna. Tak sa pýtam, či si hluchá, milá moja? A tak len mlčky klopím zrak a sledujem život podlahy.

TÁŇA:

Tvoje paprsky určite nebudú paprskami jemnými a ani paprskami melanchólie. Budú paprskami sýteho slnka, ktoré osvetľuje prázdny les s prebúdzajúcim sa rastlinstvom, ošťatý piesok na ihrisku, kvitnúcu čerešňu a thajskú bazalku na balkóne. Sýte slnko, ktoré štípe v oku.

Neviem, cez čo by si sa sa mohla na seba pozrieť, no najlepšie by to asi vystihol pohľad cez samú seba, ktorý spolu s pohľadom cez druhých ľudí praktizuješ už pomerne dlho. Ani tentokrát by si si nedala dioptrické okuliare, aby si nič nevidela ostro a narážala do hrán samej seba a tých druhých. A možno by si sa ani nepozrela. Ani na seba ani na nikoho. Možno by si sa opäť raz len stratila vo veciach skrytých, na miestach, v ktorých sa strácaš rada, v snových priestoroch, ktoré sa donekonečna opakujú, niekedy iniciujú, inokedy zanikajú. V situáciách, ktoré sa nestali, no mohli sa stať, v paralelných životoch, ktoré si mohla viesť, v mestách, v ktorých si mohla žiť, v jazykoch, ktorým zatiaľ nerozumieš, v očiach ľudí, v pohľadoch, ktoré si pamätáš alebo by si si pamätať chcela, v rozhodnutiach, ktoré si neurobila alebo nad ktorými si ani len nepremýšľala (väčšinou nad tými fatálnymi). Tento jav sa myslím  volá spomienková nostalgia. Niekto ju má prepojenú s dobou, resp. režimom, u nás zväčša s komunistickým. Niekto iný s časmi, kedy mu bolo dobre. Potom býva prepojená s určitými etapami života ako napríklad detstvo, puberta, s obdobiami, ktoré sú nenávratne stratené a už sa nikdy nevrátia. Bohužiaľ. U teba tento spomienkový optimizmus spravidla vyústi do melanchólie. 

Čiže späť k tej vete ako by si sa na seba pozrela. Nijako. Máš obdobie, kedy je tvoje ja posunuté úplne niekam inam a konečne sa nonstop nemusíš zaoberať svojimi vnútornými variáciami. A chceš, aby to takto ostalo čo najdlhšie. Dosť bolo overthinkingu.