 |
| David Hockney / Arrival of Spring |
V Paríži som bola veľa krát a vždy sa objavovali tie isté znaky: jemné odtiene fasád podobnej farby, ranné svetlo počas celého dňa, appy our, cassis, kvetinárstva plné nádherných kvetov, graffiti, zatuchnuté byty, pouliční predavači, cigy, káva, miniatúrne priestory, pečivo a najmä zákutia. Tie sú na tomto meste úplne najlepšie. Zákutia sa nachádzajú síce všade, no tieto parížske majú niečo do seba. To ale záleží od pohľadu. No a mne pri tom pohľade na fungujúce a pulzujúce mesto zostalo vždy smutno z toho, v akej krajine žijem. To bolo moje zamyslenie z Paríža. Chodila som si tam po inšpiráciu, vysadávať do kaviarní, na dlhé prechádzky pozdĺž Seiny a kanála, učila sa kvôli nemu dokonca francúzsky. Spoznala som v ňom filozofa Quentina, ktorý nepoužíval mobilný telefón a daroval mi pohľadnicu Matissa (La chapelle du rosaire de Vence), upiekol rybu s ryžou a požičal mi svoj byt. Len tak.
Väčšinou som sa pohybovala a bývala v blízkosti Rue Daguerre, čo je taká celkom živá ulička s rôznymi obchodmi, hračkárstvami a hlavne s pouličným trhom (ustrice, krevety, ryby, syry, pečivo). Nie je to odtiaľ ďaleko do mesta, epicentra galérií, múzeí, turistov, mostov. Ja som ale vždy mala radšej tie okolité štvrte ako napríklad Clichy, Bercy, okolie Bois de Boulogne, Versailles bolo tiež fajn miesto, tam som spala v dome na zemi na mramorovej podlahe, Barbes a okolie, kde sa dalo prejsť cez Bollywood, modliacich sa ľudí na koberčekoch až do Afriky. Mala som pocit, že čím ďalej odídem od centra, tým viac preniknem k ľuďom, k Parížanom. A aj sa tak stalo. Nakúkala som im do okien, pozorovala ich v parku, pri práci v pompéznych obchodoch s designovým nábytkom, nakupovala s nimi potraviny, občas prehovorila.
Jedno sa ale nezmenilo nikdy. Vždy som mala pocit, že moja duša opúšťa toto mesto nabitá umením až do prasknutia. To ma vždy nadnášalo od radosti a naplňovalo v mizérii česko-slovenského kontextu. Naposledy ma takto naplnila retrospektíva Davida Hockneyho a koncert Bon Ivera. Wow. A mesto. Ako súbor zvláštnych javov, na ktoré sa môžem v spomienkach vždy obrátiť a potešiť sa nimi. Ktoré ma zavedú tam, kde mi bolo dobre. Toľko zamyslenie z Paríža z bratislavských 500 bytov.
RADKA:
Priletela som nejak večer, vonku už bola tma. Nasadla som do autobusu smer Opera a pozerala sa cez okno na svetlá okoloidúcich aút. Z busu som mala ísť na metro. Obzerala som sa okolo seba a snažila sa nájsť automat na lístky, nikde nič, nikde nikoho. V momente, keď okolo mňa prechádzali dve ženy som sa bez váhania pristiskla k jednej z nich, aby som vďaka jej platnému lístku prešla turniketom. Mnohokrát som videla decká v Lisabone, ktoré robili to isté. Až keď som prešla turniketom mi došlo, čo som urobila, a že som sa vlastne rozhodla ísť na čierno. V metre som tŕpla, obzerala si ľudí na okolo a každého považovala za podozrivú osobu, z ktorej sa vykľuje neľútosntý revízor, ktorému budem dookola, ako mantru odpustenia, nahlas opakovať: "Je suis desolé!" s rafinovaným francúzskym afektom, ktorý sa mi tak páči. Cesta prebehla hladko a ja som bez problémov výstupila. Snažila som sa dovolať osobe, u ktorej som mala stráviť prvú noc v tomto meste, aby som sa potom mohla presunúť zase ďalej. Nezvonilo to. Hlas v telefóne mi opakoval, že volané číslo neexistuje.
Vybrala som sa ulicou a oslovila partiu ľudí, fajčiacich pred barom L'Assasin, či by mi mohli pomôcť. Jeden z nich sa pozrel na telefónne číslo, ktoré som mala uložene v mobile a usúdil, že v ňom chýba jedna číslica. Povedala som si, ok, čo teraz a sadla si na bar. Obejednala som si Earl Grey lebo vonku bola zima. Predsalen bol január, mrazivejší než ten na juhu odkiaľ som prišla. Niektorí z tej partie ľudí, ktorých som oslovila vonku sa chodili v pravidelných intervaloch pýtať, či nastala nejaká zmena v mojej situácii. Od určitého momentu sa ma to pýtal aj barman a následne poznamenal, že o 2:00 zatvára. Prostredníctvom wifi sa mi podarilo pripojiť tlačítkovu Nokiu k internetu a napísať na správu na facebooku. Odpoveď však neprichádzala. Už dávno nebol večer, ale noc. Premýšľala som nad tým, čo všetko musím urobiť preto, aby som odišla spolu s barmanom. V duchu som si hovorila, že buď pôjdem s ním alebo sa sama vydám do nočných ulíc tohto mesta a budem sa pokúšať nájsť niekde hostel.
Zvláštnym spôsobom má táto situácia tešila. Prekvapivo som nemala vôbec strach, čo so mnou bude. Ani mi nenapadlo strachovať sa. Páčilo sa mi, že moja prvá návšteva Paríža začína takto. Hovorila som si, že takéto situácie tomuto mestu svedčia a premietala som si v hlave obrazy z francúzskej novej vlny. Ostala som v bare sama, všetci už odišli a odrazu sa vo dverách zjavila ona osoba a všetko nakoniec dopadlo, tak ako bolo dohodnuté. Barmanovi som stihla len zakývať a prvú noc som strávila priamo pod parížskou oblohou.
Jedno sa ale nezmenilo nikdy. Vždy som mala pocit, že moja duša opúšťa toto mesto nabitá umením až do prasknutia. To ma vždy nadnášalo od radosti a naplňovalo v mizérii česko-slovenského kontextu. Naposledy ma takto naplnila retrospektíva Davida Hockneyho a koncert Bon Ivera. Wow. A mesto. Ako súbor zvláštnych javov, na ktoré sa môžem v spomienkach vždy obrátiť a potešiť sa nimi. Ktoré ma zavedú tam, kde mi bolo dobre. Toľko zamyslenie z Paríža z bratislavských 500 bytov.
RADKA:
Priletela som nejak večer, vonku už bola tma. Nasadla som do autobusu smer Opera a pozerala sa cez okno na svetlá okoloidúcich aút. Z busu som mala ísť na metro. Obzerala som sa okolo seba a snažila sa nájsť automat na lístky, nikde nič, nikde nikoho. V momente, keď okolo mňa prechádzali dve ženy som sa bez váhania pristiskla k jednej z nich, aby som vďaka jej platnému lístku prešla turniketom. Mnohokrát som videla decká v Lisabone, ktoré robili to isté. Až keď som prešla turniketom mi došlo, čo som urobila, a že som sa vlastne rozhodla ísť na čierno. V metre som tŕpla, obzerala si ľudí na okolo a každého považovala za podozrivú osobu, z ktorej sa vykľuje neľútosntý revízor, ktorému budem dookola, ako mantru odpustenia, nahlas opakovať: "Je suis desolé!" s rafinovaným francúzskym afektom, ktorý sa mi tak páči. Cesta prebehla hladko a ja som bez problémov výstupila. Snažila som sa dovolať osobe, u ktorej som mala stráviť prvú noc v tomto meste, aby som sa potom mohla presunúť zase ďalej. Nezvonilo to. Hlas v telefóne mi opakoval, že volané číslo neexistuje.
Vybrala som sa ulicou a oslovila partiu ľudí, fajčiacich pred barom L'Assasin, či by mi mohli pomôcť. Jeden z nich sa pozrel na telefónne číslo, ktoré som mala uložene v mobile a usúdil, že v ňom chýba jedna číslica. Povedala som si, ok, čo teraz a sadla si na bar. Obejednala som si Earl Grey lebo vonku bola zima. Predsalen bol január, mrazivejší než ten na juhu odkiaľ som prišla. Niektorí z tej partie ľudí, ktorých som oslovila vonku sa chodili v pravidelných intervaloch pýtať, či nastala nejaká zmena v mojej situácii. Od určitého momentu sa ma to pýtal aj barman a následne poznamenal, že o 2:00 zatvára. Prostredníctvom wifi sa mi podarilo pripojiť tlačítkovu Nokiu k internetu a napísať na správu na facebooku. Odpoveď však neprichádzala. Už dávno nebol večer, ale noc. Premýšľala som nad tým, čo všetko musím urobiť preto, aby som odišla spolu s barmanom. V duchu som si hovorila, že buď pôjdem s ním alebo sa sama vydám do nočných ulíc tohto mesta a budem sa pokúšať nájsť niekde hostel.
Zvláštnym spôsobom má táto situácia tešila. Prekvapivo som nemala vôbec strach, čo so mnou bude. Ani mi nenapadlo strachovať sa. Páčilo sa mi, že moja prvá návšteva Paríža začína takto. Hovorila som si, že takéto situácie tomuto mestu svedčia a premietala som si v hlave obrazy z francúzskej novej vlny. Ostala som v bare sama, všetci už odišli a odrazu sa vo dverách zjavila ona osoba a všetko nakoniec dopadlo, tak ako bolo dohodnuté. Barmanovi som stihla len zakývať a prvú noc som strávila priamo pod parížskou oblohou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára