RADKA:
 |
| Le Fontainas, 2019 |
A vidím len odrazy toho, čo malo priniesť toto leto. Ťažko sa vysvetľuje tá neustála túžba po tom, aby sa NIEČO stalo, keď niečo sa predsa deje neustále. Aj keď stojím, som v určitom pohybe, minimálne voči slnku. Neviem kedy sa zrodila táto megalománia po vyrazení dychu. Možno keby tomu predchádzal pád alebo zrážka s cudzou päsťou, tak by som si to rozmyslela inak. Nuž, nestalo sa (podobne ako mnoho skutkov v rodnej krajine). Ani neviem, či v tomto prípade žiaľbohu, či chvalabohu.
Nenapĺňam svoje predstavy, skôr ich vyprázdňujem. Prvá časť vety bolí, desivo paralyzuje. Tá druhá vytvára pomyselný balans, akože iróniu alebo vtip, aby bol (inner) vesmír v poriadku. Nevolám nikoho do môjho sveta napriek tomu, že bránička ostáva vždy pootvorená. Nekričím na cudzinca to, čo Marek Brezovský, keď niekde zvoní hrana. Neviem sa popísať, skôr počarbať. Viem aká (by) som byť chcela. A tak neviem, či si idem naproti alebo tá dodávka, ktorú som stopla na zaprášenej ceste (lebo dodávka je vždy len na záprašenej ceste - na zaprášenej ceste v USA medzi kaktusmi) ide opačným smerom.
Bez zbytočného sentimentu, občas až príliš chladne sledujem vzduch alebo inak povedané nič, z ktorého žila istého času aj Zuzana Krónerová (pre úplnosť informácie 95 minút). Samozrejme si to niekedy vynahradím prehnane sentimentálnym a až príliš emotívnym sledovaním sociálnych sietí a starých emailov. A pritom viem, že "život je jinde", ale (!), kde presne pane Milane? Normálne sa pýtam, ale odpoveď žiadna. Tak sa pýtam, či si hluchá, milá moja? A tak len mlčky klopím zrak a sledujem život podlahy.
TÁŇA:
Tvoje paprsky určite nebudú paprskami jemnými a ani paprskami melanchólie. Budú paprskami sýteho slnka, ktoré osvetľuje prázdny les s prebúdzajúcim sa rastlinstvom, ošťatý piesok na ihrisku, kvitnúcu čerešňu a thajskú bazalku na balkóne. Sýte slnko, ktoré štípe v oku.
Neviem, cez čo by si sa sa mohla na seba pozrieť, no najlepšie by to asi vystihol pohľad cez samú seba, ktorý spolu s pohľadom cez druhých ľudí praktizuješ už pomerne dlho. Ani tentokrát by si si nedala dioptrické okuliare, aby si nič nevidela ostro a narážala do hrán samej seba a tých druhých. A možno by si sa ani nepozrela. Ani na seba ani na nikoho. Možno by si sa opäť raz len stratila vo veciach skrytých, na miestach, v ktorých sa strácaš rada, v snových priestoroch, ktoré sa donekonečna opakujú, niekedy iniciujú, inokedy zanikajú. V situáciách, ktoré sa nestali, no mohli sa stať, v paralelných životoch, ktoré si mohla viesť, v mestách, v ktorých si mohla žiť, v jazykoch, ktorým zatiaľ nerozumieš, v očiach ľudí, v pohľadoch, ktoré si pamätáš alebo by si si pamätať chcela, v rozhodnutiach, ktoré si neurobila alebo nad ktorými si ani len nepremýšľala (väčšinou nad tými fatálnymi). Tento jav sa myslím volá spomienková nostalgia. Niekto ju má prepojenú s dobou, resp. režimom, u nás zväčša s komunistickým. Niekto iný s časmi, kedy mu bolo dobre. Potom býva prepojená s určitými etapami života ako napríklad detstvo, puberta, s obdobiami, ktoré sú nenávratne stratené a už sa nikdy nevrátia. Bohužiaľ. U teba tento spomienkový optimizmus spravidla vyústi do melanchólie.
Čiže späť k tej vete ako by si sa na seba pozrela. Nijako. Máš obdobie, kedy je tvoje ja posunuté úplne niekam inam a konečne sa nonstop nemusíš zaoberať svojimi vnútornými variáciami. A chceš, aby to takto ostalo čo najdlhšie. Dosť bolo overthinkingu.
TÁŇA:
Tvoje paprsky určite nebudú paprskami jemnými a ani paprskami melanchólie. Budú paprskami sýteho slnka, ktoré osvetľuje prázdny les s prebúdzajúcim sa rastlinstvom, ošťatý piesok na ihrisku, kvitnúcu čerešňu a thajskú bazalku na balkóne. Sýte slnko, ktoré štípe v oku.
Neviem, cez čo by si sa sa mohla na seba pozrieť, no najlepšie by to asi vystihol pohľad cez samú seba, ktorý spolu s pohľadom cez druhých ľudí praktizuješ už pomerne dlho. Ani tentokrát by si si nedala dioptrické okuliare, aby si nič nevidela ostro a narážala do hrán samej seba a tých druhých. A možno by si sa ani nepozrela. Ani na seba ani na nikoho. Možno by si sa opäť raz len stratila vo veciach skrytých, na miestach, v ktorých sa strácaš rada, v snových priestoroch, ktoré sa donekonečna opakujú, niekedy iniciujú, inokedy zanikajú. V situáciách, ktoré sa nestali, no mohli sa stať, v paralelných životoch, ktoré si mohla viesť, v mestách, v ktorých si mohla žiť, v jazykoch, ktorým zatiaľ nerozumieš, v očiach ľudí, v pohľadoch, ktoré si pamätáš alebo by si si pamätať chcela, v rozhodnutiach, ktoré si neurobila alebo nad ktorými si ani len nepremýšľala (väčšinou nad tými fatálnymi). Tento jav sa myslím volá spomienková nostalgia. Niekto ju má prepojenú s dobou, resp. režimom, u nás zväčša s komunistickým. Niekto iný s časmi, kedy mu bolo dobre. Potom býva prepojená s určitými etapami života ako napríklad detstvo, puberta, s obdobiami, ktoré sú nenávratne stratené a už sa nikdy nevrátia. Bohužiaľ. U teba tento spomienkový optimizmus spravidla vyústi do melanchólie.
Čiže späť k tej vete ako by si sa na seba pozrela. Nijako. Máš obdobie, kedy je tvoje ja posunuté úplne niekam inam a konečne sa nonstop nemusíš zaoberať svojimi vnútornými variáciami. A chceš, aby to takto ostalo čo najdlhšie. Dosť bolo overthinkingu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára