80. Vlastne by som chcel na teba napadať ako sneh...

TÁŇA:

Iba pre ženy!!!

Bolo ráno. V izbe vládlo stále jemné šero. Otvoril oči. Po jeho pravici ležala ona. Za jemne zastretými žalúziami stál Allan Robbe Grillet, haha. Nie. Späť k téme. Bola to jedna z tých vzácnych chvíľ kedy mali obaja viac než týždeň voľna a mohli sa venovať jeden druhému. Len. Nakúpili si potraviny a zavreli sa na chalupu, kde ich nerušil nikto a nič. V sobotu počúvali Filanove žvásty o ošúpanom jablku zo Žilinskej, ktoré ho zaviedlo do Jakarty,  reportáž z kostola v Spišškej kapitule alebo novoročný príhovor prezidenta SR. Neťažilo ich nič. Ani cudzie reči. Bolo pekné pozorovať svet "z diaľky". Bol rád, že nemusí pracovať a po pár dňoch sa mu naozaj prácu z hlavy podarilo vytesniť. Asistoval jej pri varení, krájal jarnú cibuľu, minúty zapíjal vínom a hodiny ňou.  Naučil sa rozoznávať rastliny, mal z nich totiž radosť. V čaji s medom. 

Ležala po jeho pravici a on si uvedomoval, čo  má. Za oknnom sa rozoznel dedinský rozhlas a už za ním nestál ani Allan Robbe Grillet. Pohladil ju po vlasoch, ktoré ho ihneď "poňali" a ruka v nich zmizla ako potápač v útrobách oceánu (fuu, ťažké prirovnanie). Po vynorení prešla na jemnú pokožku šije a tak ďalej. Prebudila sa. Poprial jej dobré ráno. Ich teplé telá sa ešte chvíľu objímali pod obrovskou duchnou. Vstala, po špičkách prešla k oknu a do malej izby vpustila čerstvý vzduch a zvuk potoka. Opäť zaspali.

Program závisel od ročných období. Jar bola iná. Bolo treba upratať, povymetať všetky pavučiny a vyprášiť usadený prach z textílií po dlhej zime (vetu možno chápať aj metaforicky). Leto, ach leto. Plné chutí, vôní, sladkých štiav a ovocia. Jeseň zahmlievala popadané listy a občas aj duše. V zime sa veľmi na takéto zájazdy nechodilo. V zime si totiž uvedomoval, že by na ňu chcel napadať ako sneh. Aká je. Ako uvažuje. Ako žije. Z lásky. Prikryť ju sebou a zostať tak na vždy, na furt a na stálo.

RADKA:

Naučil som sa ego pretlačiť ako cesnak. Zostane z neho kašovitá hmota, v ktorej sa ukrýva ohromná sila. Na ňu však myslím nerád kedže zakaždým ľutujem a pološeptom lamentujem, že ňou mrhám, čo je pravda (iba že...). Pomaly prestávam myslieť na seba. Už hlasito nestonám, takže celý činžový dom už ani len netuší, že trpím, že ma niečo bolí, či kvári. Už ťa tým nezaťažujem. Taktiež sa snažím nehľadať výhody v tom, že sa so mnou bavíš málo alebo priveľa. Rád by som si myslel, že je to poetické, ale (chvalabohu, či teraz žiaľbohu?) nie je.

Neskutočne mi začína prekážať tvoja nerozhodnosť, tvoja neschopnosť vyjadriť jasný názor. Nechávaš sa mnou vláčiť, kamkoľvek si zmyslím bez toho, aby si len zdanlivo oponovala. Ráno bežíme, dávame si latté a sprchujeme sa. Potom sa nám cesty rozdelia, aby sa večer zase spojili v spoločnom programe dľa môjho uváženia. Neexistuje nič na svete, čo by si nenávidela viac než latté a ja to veľmi dobre viem. Napriek tomu si ho vždy vypiješ do dna. Asi to robíš preto lebo sa bojíš odmietnuť, čo pred teba postavím (?). Inak si to vysvetliť neviem. Nerozumiem tomu ako si bola vychovaná a v akej predstave o sebe žiješ. Neviem prečo ti robím podobné schválnosti ,asi ťa chcem vyprovokovať k akcii, vytrhnúť z letargie. 

Chcem myslieť viac na teba než na to ako ťa nasiera pravidelná dávka latté artu. Chcem, aby si mi ukázala najobľúbenejšie zákutia tvojho mesta. Chcem, aby si hovorila ty. Vlastne by som chcel na teba napadať ako sneh a zmeniť skupenstvo.

79. Ľudia letných nocí. Poviedka.

RADKA:

Ľudia letných nocí sa zdajú byť vznešení. Sú rozmiestnení vo všetkých tmavých kútoch Zeme. Zväčša mlčia. Nie však preto, že by nemali, čo povedať, skôr nemajú pocit nutnosti.

Marína prechádzala tmavou záhradou. Po búrke jej vždy pripomínal džungľu. Vlhkosť vzduchu bola nezmerateľná a v topánkach jej to divoko žblnkalo. Z vlasov jej stekali pramienky po tvári do výstrihu, okolo pupka až dole. Súťažili, ktorý z nich sa dostane, čo najdalej, ideálne až do nohavičiek. Mala na nich obrázok, ktorý vzbudzoval v dažďovej vode zvedavosť. Záhrada sa zdala byť nekonečnou. Marínino tempo bolo veľmi pomalé. Voľným okom sotva badateľný pohyb. Slow motion. Chvíľku premýšľala nad tým, že sa vyzuje, ale lodžganie v topánke ju nesmierne upokojovalo, viac než ópium. Vedela, že krása je nestála a neurčitá, a že sa nikdy nedozvie ako v skutočnosti vyzerá. V hlave jej však hrala iná pesnička. Opakujúca sa nástojčivá otázka Kate Moss. I'm so clever but clever ain't wise. Všetky odpovede na opakujúce sa otázky Marínou pretekajú ako voda v potoku národného parku. 

Z opačnej strany prichádza Stela. Po zuby ozbrojená humorom, ktorý už dávno spí. Špirála rozmazaná po celej tvári. Popolvárka! Suchý vzduch v miestnostiach jej spôsobuje respiračné potiaže. Hlbokými nádýchmi si zvlhčuje pľúca, aby boli ľahšie stráviteľné, na smotane. Oči má takmer zatvorené. Pripravuje sa tak na koniec sveta, ktorý predpovedali priatelia jej matky. Príde vraj nečakane. Pozvoľný rozklad civilizácie. Ušetrení budú len pravoverní, odhodlaní, oddaní. Je Stela niečo z toho? Geen idee. 

Marína prechádza, Stela prichádza. Obe sú. Zdieľajú jeden priestor, jedno teritórium. Približujú sa k sebe. Maríne stále žblnká v topánkach a Stele sa zvlhčujú pľúca. Všetko je tak, ako má byť, na správnom mieste, v správnom čase. Delí ich od seba len pár krokov. Humor stále spí. Raz, dva, tri, štyri, päť. Míňajú sa. Slow motion. Obrovskými očami hľadia na seba, ale len na kratučký moment. Odvracajú zrak k oblohe.

"Nezdá sa mi, že by som bola v záhrade," myslí si Marína. 

"Neverím na koniec sveta," prekvapivo nahlas zakričí Stela.

Marína sa zasmeje. Prekvapivo nahlas. 

Vzdaľujú sa od seba. Opúšťajú záhradu a vchádzaju do noci.

---

"Ale veď si neber všetko tak osobne. Toto nie je o tebe." hovorí Július, dopíja tretie pivo a kelímok hádže za seba v predstave, že je zo skla.

TÁŇA:

Ležala na hojdacej sieti. Ona. Nemá meno. Mená pri niektorých postavách nie sú podstatné. Pod hlavou mala vankúš plnený husacím perím. Tak to staré matere kedysi robili. Na Orave. V drevenici. Lýtka mala tvarované po mame. Mama to kedysi tiež robila. Aj ona to robila, zo všetkých troch žien však bola v tomto momente tomu najbližšie. Respektíve. Bola tesne po. Po prste na nohe jej liezol mravec a šteklilo ju steblo trávy. Sieť bola upevnená medzi dvoma smrekmi. Myslela na Thomasa Bernharda z nizozemského Heerlenu a na to ako píše. Hlavou sa jej plietli aj iné dumky. Pokoj na samote v lese ju upokojoval, vracal k myšlienkam, na ktoré inokedy nemala čas alebo jednoducho nemala ani tie myšlienky. Po milovaní bola svieža, ľahká, dokonca mala občas pocit, že ju nadnáša. Nie každý muž jej vedel takéto šťastie poskytnúť.

Sedel na podstienku, fajčil cigaretu a pozeral do diaľky pred sebou. On. Nemá meno. Premýšlal ako najrýchlejšie z tejto diery utečie späť do mesta, kde sa cítil najlepšie. Bolo mu ľúto opustiť ju, no isté vnútorné pnutia boli silnejšie.  Myslel na jej jemnú pokožku a Roberta Bolaña zo Santiaga de Chile, na jeho dyslexiu a život v Mexico city. Spomenul si ako v inej diere spolu chytali svätojánske mušky do zaváraninového pohára. S ňou. Nie s Bolañom. Aj keď s ním by to teda naozaj rád skúsil. Prepral si tričko v dažďovej vode mydlom položeným na kameni. Po výstupe do kopca a zbere čučoriedok sa trochu spotil. Na to, čo si o ňom myslí okolie celkom dbal. Po milovaní ho vždy privítala jemná úzkosť. Nevedel kde pramení, no nazdával sa, že patrí k istej forme masochizmu.

Posadila sa a v momente, keď položila svoju bosú nohu na zem plnú ihličia sa spustila silná letná búrka. Utekala k nemu na podstienok, ubalila si cigu a spolu pozorovali blesky v diaľke, ktoré sa podozrivo rýchlo približovali k nim. Zašli dnu, bohapusto sa válali, počúvali rozhlasovú hru až kým ich neomráčili jemné driemoty a spolu za sprievodu orchestra dažďových kvapiek jeden pri druhom zaspali. Po prebudení si uvarili kukuricu, ona robila niečo s kvetinami pred drevenicou, duše boli pokojné a svet bol taký, aký mal byť. Poslal za to imaginárnu pusu vesmíru. 

Volal ju Láska. Rád jej vravieval sladké slová a všetko, čo vyslovil myslel vždy úprimne. Tešil sa, keď ju vedel potešiť. Zaoberal sa analógiou lásky, lyriky a ohňa (tekuté skupenstvo - tavenie). Fascinovali ho jej svety a ľahkosť, ktorú prinášala do každodenného života. Večery počas letných prázdnin boli plné. Boli plné vďaka nim. Aj napriek rozdielom (ktoré boli tak malé, až neviditeľné) sa vedeli dokonalo precítiť. V momentoch ticha väčšinou mysleli obaja na to isté. Pri pohľade na cudziu osobu mysleli tiež na to isté. Počas televíznych novín tiež mysleli na to isté. Fascinoval ju na ňom jeho prehľad  a obrovská pamäť, ktorou disponoval. Pamätal si každú vetu, ktorú mu povedala. Boli si tak podobní, že chceli spolu robiť všetko. A pri činnostiach, ktoré mali radi sa milovali ešte viac. Častokrát vyzerali tak, že od lásky vybuchnú. Chceli spolu tráviť každú voľnú chvíľu a všetko tomu prispôsobovali. Nikdy si neliezli na nervy, nikdy sebou neboli presýtení. Častokrát si predstavovali ako sa bude volať ich dcéra (on chcel tiež dcéru), podobne ako starí Číňania si aj oni vypestovali vzťah ku krajine. Keď cestovali, uvažovali, či by vo "videnej" krajine mohli spolu žiť alebo bývať, čím nemysleli len obyčajné telesné spočinutie, ale predovšetkým duchovné súznenie s miestom. 

Prechádzali sa lúkami lopúchov, lúskali spolu na lesnej cestičke lieskovce, liezli na posedy, zbierali fialky, lízali nanuky a močili si nohy v bystrinkách. Ľudia letných večerov medzi dvoma semestrami totiž naozaj boli poéziou samou.