pondelok 4. októbra 2021

130. There were no words on that island

 RADKA:




Ako by si chcela vyjadriť seba bez slova?!

matnou farbou na skle
prefíkanou vôňou
hladkou pokožkou
obrázkovou vodeodolnou knižkou

nekončiacim dotykom, 
ktorého intenzitu určuje tvár v kameni

šíp v plameni
teplo, ktoré leptá

meandre čírych tekutín
rozbité sklo na zemi

.

Mlčky sa prebúdzala a mlčky zaspávala. Snívalo sa jej, že z jej úst vychádzali prázdne bubliny. Vždy, keď sa na ne zahľadela, praskli. Nepríjemný zvuk, ktorý bolí.

U nich doma sa komunikovalo výhradne pohľadmi. Medzi najdôležitejšie parametre patrila dĺžka a ostrosť. Veľa krát dopomáhala práca s obočím, či pohyb pier. Keď sa na ňu brat pozeral dlhšie, než bolo únosné, vedela, že ju chce zabiť. Keď matka zatínala zuby a hľadela do zeme, vedela, že nastanú v ich životoch nenávratné zmeny. 

K ničomu sa nemusela vyjadrovať. 

Nikdy sa nemusela hrabať v morkom piesku, z ktorého by vyťahovala zabudnuté kusy detských hračiek tých najsprávnejších tvarov, v tých najsprávnejších farbách, z tých najsprávnejších materiálov. Po celý svoj doterajší život vnímala len obrazy, vône, pachy, zvuky, ktoré síce jedno ráno potešia, ale iné zas kompletne zdevastujú.

.

bezbrehá radosť 
z každého drobného pohybu
neutíchajúci smútok
s rukami v bok
hysterický výsmech 
v tureckom sede  

Keď sa v jej mysli rozbúril oceán, stala sa jeho vlnou
~

TÁŇA:

Stopy dočasnosti. Pozostatok prítomnosti. 

Šum mora. Zvuk oceánu. Taká tá večná energia. Sem a naspäť, masa vody, jej sila. Jej farba, ďalej od brehu. Ďaleko od brehu. Tmavá a nepriehľadná. Hlbina. So všetkým tým, čo si pod ňou predstavíš. Za ňou, v strede nej, na konci alebo na začiatku nej - ostrov. S tmavým pieskom, s hnedými chaluhami vyplavenými na brehu. Všetko je nasiaknuté vodou. Postupuješ ďalej. Vlhký piesok, vlhké kamene, vlhký útes, vlhká hmla. Chodníčky porastom len od divej zvery alebo duchov námorníkov. A vedú zas len k ďaľšiemu vlhku. K hukotu vodopádu, ku ktorému chodia zahnať svoj smäd.  Alebo k horúcemu prameňu. Počuješ len vlastné kroky a vodu. Od oceánu, od vodopádu. Prší. Je tu zima. Nie je tu čo sledovať. Monotónne farby zeme, ľadovca, lišajníkov, chalúh a kameňov. Nie je tu žiaden orientačný bod (len skaly vo veľkej diaľke). Kráčaš po chodníčku vyšľapanom zverou (duchmi námorníkov), vyzliekaš sa pri prameni. Je zima. Skáčeš doň. Nechávaš na seba dopadať horúcu vodu, kričíš. Ešte stále máš tendenciu premýšľať. Nad ňou, nad ním. Aké by to bolo, keby... Ako okamihy stretnutia vytvárajú tú zmenu, ktorá sa stane. Potrebuješ zažiť niečo transformujúce! Nechceš si len tak presvišťať životom. Niečo, čo premení vás oboch! Nové dimenzie! Áno! A zrazu to zhasne. Voda dopadá na tvoju pokožku, vnímaš len ju. Jej silu, hukot, hĺbku, chlad, teplo, všetko. Občas ti ešte v pozadí nabehne nejaká tá predstava, prianie. Slabne však na intenzite. Slová miznú. Úplne. Prišiel si sem sám. Chcel si zažiť samotu. Privítať ju. Nepočuť žiadne slová. Svoje, jej. Nemyslieť. Pozorovať odtiene tráv, vyvretý čadič, byť nachvíľu Yves-Joseph de Kerguélen - Trémarecom. Na najizolovanejšom mieste na svete.  Vety sa skracujú. Vyberáš svoj zápisník. Expedícia sa začala.

Obaja účastníci sa behom expedície premenia. On inak. Ona inak. Tam a vtedy. Teraz a tu.



štvrtok 25. marca 2021

129. Gjemmested Telemark

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás



Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

TÁŇA:

K mojej tajomnej skrýši sa nedá dostať inak ako po jazere, buď loďkou alebo v zime na lyžiach. Vymyslel som si to úplne dokonalo. Môj vlastný izolovaný hideout. Ďaleko od ľudí, v jadre prírody. 52% extrovert, 48%introvert. Keď tam dlhšie nie som (starosti na farme, okolo detí, nutné nákupy v meste, riešenie mailovej komunikácie a občas aj práca), hneď po zakúrení sa na okne začnú rojiť muchy a ja ich ako budhista, ktorým niesom, jednu po druhej starostlivo vyháňam do studených nórskych lesov naokolo mojej chaty. Ich prítomnosť mi nijak zvláštne nevadí. Len ten bzukot je v celom tom tichu akosi prisilný. Narúša moje malé niche. Som tu zamaskovaný v palete prírodnej zelene, odtieň mach, odtieň lišajník, odtieň kôra stromu, odtieň hladina jazera, odtieň skala. Zvieratá ani netušia, že som tu. Nevšímajú si ma. Občas si ulovím nejakú tú rybu, jesť čerstvé vodné živočíchy - na to sme v tejto krajine zvyknutí. Často len tak sedím za svojím stolom, pozorujem plameň sviečky a myslím na všetky tie veci, ktoré som rád robil ako chlapec. A ako sa k nim postupne vrátiť. Nič ma však neukľudňuje tak ako pobyt tu, v mojej skrýši. Celý ten proces začína už doma. Nehrotím to, no som rád pripravený. Zabalím si vhodné oblečenie, knihu o ktorej si myslím, že by som na ňu mohol mať náladu, jedlo, ktoré si uvarím k rybe, zápalky, občas aj nejakú tú pálenku, čaj, čiapku, rukavice, šál, veci na rybárčenie. Najradšej mám ten pocit, keď za sebou zabuchnem dvere a som opäť nachvíľku slobodný. Batoh hodím do člna a preplavím sa až na moje miesto. Tu som, autentický ja. Nikto ma nevidí, nepočuje, môžem prdieť kedy chcem, grgať kedy chcem, nechať si otvorené dvere na kadibudke, fajčiť brko a pozorovať chvejúce sa listy na stromoch zatiaľ čo mi odmŕza odhalený zadok a ostatné veci naokolo. Počas leta sa rád ponáram v jazere, je hlboké, studené a je v ňom strašne veľa rýb. Dlhé hodiny plávam a nechávam sa obmývať vodou. Považujem to za absolútne liečivú vec. Mám tu taký obľúbený kameň obrastený machom. Po plávaní na ňom sedím zabalený v župane a pozorujem ako sa mnou začerená hľadina opäť ukľudňuje, až kým jej povrch nie je znova úplne rovný. Pozorujem ako po mojom tele stekajú kvapky vody, ktoré sa nestihli vpiť do froté látky. Pozorujem svoje pocity po dopadoch slnečných lúčov na mojich lícach. V noci tu počujem sovy a inú lesnú zver, ktorá šuchoce v lístí. Sám so sebou sa nerozprávam, vediem si tu svoj "denník samoty" založený prevažne na pozorovaniach prírody alebo svojho vnútra. Nepočúvam tu hudbu a nevyužívam žiadnu modernú techniku okrem udice a vecí na prípravu pokrmov. Nemám tu hodiny, v čase sa orientujem podľa svetla. Som len kúsok od domu, no cítim sa na míle vzdialený. Ničím a nikým nerušený. Našťastie zatiaľ k jazeru nevedú žiadne turistické chodníčky. Ak sem aj niekto zavíta, rád sa podelím o poznatky ohľadom stavby mojej chalupy, porozprávam o tom ako sa mám a ako sa mi tu žije. Zatiaľ sem však nikto okrem mňa nezavítal a nevadí mi to. Fakt, že tu všade rastie lišajník svedčí o čistote vzduchu. Ochutnal som ho. To symbiotické spoločenstvo huby a riasy. Na tomto mieste sa často a rád cítim čisto aj ja sám.

RADKA:

Dnes od rána sledujem plamene na hladine. Opustím stoličku, len keď to už inak nejde. V pravidelných intervaloch počítam každý nádych a výdych, ktoré vnímam ako vrúcne gestá môjho tela. Nemyslím na nikoho. Mohlo by sa im ľahko zdať, že nerobím nič a to nie je pravda. Vykonávam toho mnoho - nadychujem sa, vydychujem, počítam, sledujem, ale nepremýšľam. Nechávam sa pohltiť tým, čo mám pred sebou. Neotáčam sa. Vymýšľam si piesne, recitujem odhalené verše, odhaľujem zanedbané zuby. Veď hovorím, že je 

toho mnoho - viel zu tun - 


Nesnažím sa byť sama sebou. Vôbec sa nesnažím. Každý deň preberám zodpovednosť za niekoho iného a jeho/jej životný príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Niekedy si zapisujem ich myšienky, aby som nezabudla na to, čo sa mi snažili povedať predtým než utonuli v kráse tohto jazera. Potláčam túžbu zberu všetkého, čo sa mi dostane pod ruky. Nič z toho mi nepatrí, nemôžem si to uzurpovať len preto lebo som vlastníkom páru rúk. Opakujem si nahlas, že mi stačí len ten nekonečný dotyk a preto nič neberiem osobne. Nie som tu za seba, ale za iných, takže je to niekedy vcelku náročný proces vysvetľovania, ale myslím, že aj vcelku úspešný. Vcelku alebo v detaile? Kŕdeľ vtákov mi preletel pred očami. Hlučný pohyb krídel, pohyb rýchly, smer jasný, jednota zrejmá. Bolí ma z toho hlava. Ponorím ju pod hladinu, aby som sa vyhla stretu s plameňmi.

Dni, ako je ten dnešný, mám obzvlášť rada. Obzvlášť, keď ich mám rada.

streda 3. marca 2021

128. Plavba loďou po Dunaji

RADKA:



Obzerám sa okolo seba a kontrolujem, či sme všetci. Nezdá sa, že by nám niekto chýbal, tak to zrejme bude v poriadku. Moja mladšia sestra Angela naháňa potulnú mačku a najradšej by si ju vzala so sebou na palubu. Sama to tak povedala, vykrikuje, že chce mačku na palubu a medzi tým jej zabieha pravé očko doľava. Myslím si, že ani nevie, čo to paluba je, ale započula toto slovo od okoloidúceho páru dôchodcov a očividne sa jej zapáčilo. Nechcem sa s ňou baviť, a tak ju s jej otravnými rečmi úspešne ignorujem. Robí to tak aj zvyšok rodiny, až si niekedy myslím, že ju vlastne nemá nikto rád a príde mi jej ľúto. Tento pocit ma však po chvíli vždy prejde. Okrem Angely sa s nami na "cestu za dobrodružstvom", ako to sama nazýva, chystá aj teta Alžbeta a moji rodičia. Vymysleli si túto dovolenku bez toho, aby sa ma opýtali na názor. Angela bola samozrejme hneď za a skákala od radosti. A tak sa teraz ocitáme v Passau, kde to celé začína, ale nikto netuší ako to vlastne skončí. 

Vzťahy v našej rodine sú celkom chladné. Inými slovami: nemáme spoločné témy, záujmy a dokonca ani slovnú zásobu. Občas uvažujem, či sú vôbec v našej rodine prítomné aspoň nejaké city. Angela donekonečna vykrikuje svoje požiadavky, mama mlčí, otec hovorí po japonsky a teta Alžbeta sa len usmieva. Ani neviem, koho nápad to bol, aby sme sa spolu ako rodina plavili Dunajom a niečo zažívali. Pomaly nastupujeme na loď a posádka nám ukazuje naše kajuty. Dostávam dokonca na výber medzi Angelou a Alžbetou, čo mi pripadá nefér nakoľko oni obe by mohli byť samé, ale že by mne niekto ponechal aspoň trochu priestoru, o tom sa diskusia nevedie. Premýšľam, ktorá z nich je menej otravná a neviem sa rozhodnúť. Pomyselne si hádžem mincou a vyhráva to Angela. S týmto deckom mám zdieľať jedinečný okamih plavby, jedinečný moment pohybu, ktorý je pre mňa stagnáciou - moje nohy budú stále rovnako položené na podlahe lode. Čakajú ma krásne výhľady a výborná gastronómia. Aspoň tak to propaguje cestovka, ktorá nám tento veľkolepý zážitok sprostredkuje. Premýšľam nad tým, ako sa zabaviť a napadá mi niekoľko možností. Každý deň spravím tri fotky - jedna bude zameraná na Angelino očko, druhá na horizont a tretia? Na čo by tak mohla byť zameraná tretia? Na cudzieho človeka, ktorý sa napcháva niečim nechutne veľkým alebo aspoň sa pri tom tak tvári. Každý tretí deň môžem odfotiť niečo pekné, niečo, čo nebudem plánovať. 

Prechádzame Rakúskom a v Kremži nakupujujeme horčicu napriek tomu, že je predražená. Mohli by prepojiť jednotlivé symboly rakúskych miest a trochu zaexperimentovať - prepojiť Mozartove gule s horčicou a... Tam vlastne končím, nič iné ako tieto dva symboly Rakúska mi nenapadá. Ktovie aký mal Thomas Bernhard vzťah ku kremžskej horčici alebo k tým presladeným guliam, o ktorých denodenne sníva Alžbeta. Zakaždým, keď začne hovoriť o guliach sa mi vo vrecku otvára malá rybička a vždy ju musím upozorniť na to, že milá teta Alžbeta, cez žiadny Salzburg nejdeme a tým pádom si žiadne gule do gágora nenapcháš. Dobre, robím to samozrejme slušnejším spôsobom. Môj vzdor a hnev si skrývam každé ráno pod vankúš a cez deň sa tvárim ako roztomilá čučoriedka Heidi. Otec ma každý večer pohladká po hlave a súhlasne pokýve tou svojou.

"Bratislava je perlou na Dunaji!" vykrikuje Angela, zatiaľ čo sa naháňa na palube s deťmi, ktorých očká sú v poriadku, ale určite majú iné problémy svojho malého bytia. Keby som sa jej opýtala, či vie, čo je to perla, Dunaj alebo Bratislava, tak len kývne hlavou a v bielych lakovkách beží ďalej. 

Stojím v rade na párky a praženicu. Človeka prezlečeného za kuchára sa pýtam koľko vajec spotrebovali na požadované množstvo porcií. Pozerá sa na mňa nechápavo. Skúšam položiť rovnakú otázku v ďalších jazykoch: Wie viele Eier haben Sie für die erforderliche Anzahl von Portionen konsumiert? Hány tojást fogyasztott a szükséges számú adaghoz? Koliko jaja ste pojeli za potreban broj porcija? Vi file eggs hobn ir kansumd far di farlangt numer fun servingz? Imisa ukumo ayaad kubixisay tirada lagaa rabay inaad bixiso? Odpoveď nedostávam, zato nenávistné pohľady od rakúskych dôchodcov áno. Naložím si na tanier a pomalým krokom sa posúvam ďalej. 

Najradšej by som do tej vody pod nami skočila šípku a už sa nevynorila. Ostala by som v podvodnom svete plnom magických príšer a starodávnych rituálov. Nepočítala by som, koľkokrát slnko vyšlo alebo zapadlo. Ležala by som nahá v bahne a sem tam otvárala ústa, aby som vyfúkla vzduchovú bublinu. Možno, keď sa dostaneme až k moru, pookrejem a dám Angele pusu na čelo.

TÁŇA:

Zhrdzavená kotva a zhrdzavený nápis PRÍSTAV. Toto miesto má svoju slávnu éru dávno za sebou. Smiešne lode s nezmyselnými reštauráciami v nich - havajské, thajské, etc. A pasažieri? Prevažne turisti. Aká hlboká je táto rieka? A akú to má vlastne farbu? Jej podložie je dobre známe, fauna pomerne bohatá. Sadám si za malý stôl s výhľadom na Bratislavu. Je krajšie toto mesto opúšťať alebo sa doň vracať? Občas si všimnem zvetrané žuvačky prilepené na rôznych miestach okolo seba. Ľudia. Je tu chladno a moju tvár obmýva studený vánok. Stále počujem premávku na neďalekej štvorprúdovke. Vypnete to rádio, či to bude hrať celú cestu? Teda skôr celú plavbu?

Loď sa odliepa od brehu a rozráža okolitú vodu. S pocitom veľkoleposti nateraz toto mesto opúšťam. Šál si obmotám okolo celej hlavy a slnečné okuliare prilepím trochu bližšie k nosu. Teším sa na moment, kedy zájdeme "za roh" a neuvidím zástavbu na vzácnych lužných lesoch. Ľudia.  Na brehoch Dunaja horí pár ohňov, prvok, pri ktorom sa odpradávna dobre stretávalo. Tieto lesy poznám dôverne, v mysli mám vryté kmene stromov - do polovice je ich kôra sfarbená červenou farbou. Ich koruny sú plné guľatého imela. A pod nimi rastú vzácne cibuľoviny, vždychránené, vždybiele, vždyjarvítajúce, vždysnežienky. Doplnené hordou medvedieho cesnaku, ktorý sa dobre predáva na miestnych trhoviskách. (Vždysnežienky samozrejme vždytiež). Premostenie k babičkám s kytičkami v podchodoch a na rohoch námestí. Koľko jarí tam už takto stoja? Koľkokrát sa museli zohnúť k zemi aby si svoje prsty ušpinili zelenou farbou  stoniek vždysnežienok? Hrdinky (sne)žienky.

Moja myseľ sa často cyklí pri rastlinách. Vraví sa, že ľudia by mali robiť to, čo ich zaujímalo ako deti. Čiže v mojom prípade variť vymyslené polievky na lúke z bylín, ktoré som časom všetky spoznala. To rádio nakoniec vypli. Uznali, že to ticho k plavbe patrí. Počuť tu prevažne vtáky. Okrem toho hukot lode a vodu. Celkom dobrá bilancia na to akú malú vzdialenosť sme od mesta vlastne prešli/preplávali. Pozorujem brehy a snažím sa predstaviť si túto rieku pred sto rokmi, kedy do jej toku nikto nazasahoval a kedy si ľudia nestavali svoje chajdy kade tade bez akéhokoľvek rešpektu k okoliu. K starému korytu sa určite viaže veľa starých príbehov. A k starému korytu sa určite viaže aj veľa rybárov, ktorí tu trávia radostne svoj tmavozelený voľný čas. Samozrejme sa tu dá aj kúpať a rieka poskytuje príjemné útočisko v teplých letných mesiacoch. Samozrejme len do cca 19.30 večer, kedy začínajú vylietavať roje komárov. Poznatok som nadobudla počas pobytu v byte pri jednom z mŕtvych ramien. 

Ľudia sa postupne stíšili, občas sa niekto predkláňa cez zábradlie a hľadí na vodu, občas si niekto niečo odfotí, no pozorujem tu zrazu taký zvláštny fenomén kľudu. Mĺkvo a bezzvučnosť. Dialógy sa odohrávajú pošepky, ľudia si nasadili dioptrické okuliare a pozorujú ďiaľky. Ak práve plávame popod most, hlavy sa zborovito zdvihnú hore. Zaujme aj zvlnená piesočná pláž, ktorá sa na rôznych miestach líši farbami piesku a kamienkov, či bobrie príbytky. Vitajte v prírode. Vitajte na lodi, ktorá prírodou nesie kúsok mesta.