129. Gjemmested Telemark

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

Gartnerfuglen Arkitekter & Mariana de Delás

TÁŇA:

K mojej tajomnej skrýši sa nedá dostať inak ako po jazere, buď loďkou alebo v zime na lyžiach. Vymyslel som si to úplne dokonalo. Môj vlastný izolovaný hideout. Ďaleko od ľudí, v jadre prírody. 52% extrovert, 48%introvert. Keď tam dlhšie nie som (starosti na farme, okolo detí, nutné nákupy v meste, riešenie mailovej komunikácie a občas aj práca), hneď po zakúrení sa na okne začnú rojiť muchy a ja ich ako budhista, ktorým niesom, jednu po druhej starostlivo vyháňam do studených nórskych lesov naokolo mojej chaty. Ich prítomnosť mi nijak zvláštne nevadí. Len ten bzukot je v celom tom tichu akosi prisilný. Narúša moje malé niche. Som tu zamaskovaný v palete prírodnej zelene, odtieň mach, odtieň lišajník, odtieň kôra stromu, odtieň hladina jazera, odtieň skala. Zvieratá ani netušia, že som tu. Nevšímajú si ma. Občas si ulovím nejakú tú rybu, jesť čerstvé vodné živočíchy - na to sme v tejto krajine zvyknutí. Často len tak sedím za svojím stolom, pozorujem plameň sviečky a myslím na všetky tie veci, ktoré som rád robil ako chlapec. A ako sa k nim postupne vrátiť. Nič ma však neukľudňuje tak ako pobyt tu, v mojej skrýši. Celý ten proces začína už doma. Nehrotím to, no som rád pripravený. Zabalím si vhodné oblečenie, knihu o ktorej si myslím, že by som na ňu mohol mať náladu, jedlo, ktoré si uvarím k rybe, zápalky, občas aj nejakú tú pálenku, čaj, čiapku, rukavice, šál, veci na rybárčenie. Najradšej mám ten pocit, keď za sebou zabuchnem dvere a som opäť nachvíľku slobodný. Batoh hodím do člna a preplavím sa až na moje miesto. Tu som, autentický ja. Nikto ma nevidí, nepočuje, môžem prdieť kedy chcem, grgať kedy chcem, nechať si otvorené dvere na kadibudke, fajčiť brko a pozorovať chvejúce sa listy na stromoch zatiaľ čo mi odmŕza odhalený zadok a ostatné veci naokolo. Počas leta sa rád ponáram v jazere, je hlboké, studené a je v ňom strašne veľa rýb. Dlhé hodiny plávam a nechávam sa obmývať vodou. Považujem to za absolútne liečivú vec. Mám tu taký obľúbený kameň obrastený machom. Po plávaní na ňom sedím zabalený v župane a pozorujem ako sa mnou začerená hľadina opäť ukľudňuje, až kým jej povrch nie je znova úplne rovný. Pozorujem ako po mojom tele stekajú kvapky vody, ktoré sa nestihli vpiť do froté látky. Pozorujem svoje pocity po dopadoch slnečných lúčov na mojich lícach. V noci tu počujem sovy a inú lesnú zver, ktorá šuchoce v lístí. Sám so sebou sa nerozprávam, vediem si tu svoj "denník samoty" založený prevažne na pozorovaniach prírody alebo svojho vnútra. Nepočúvam tu hudbu a nevyužívam žiadnu modernú techniku okrem udice a vecí na prípravu pokrmov. Nemám tu hodiny, v čase sa orientujem podľa svetla. Som len kúsok od domu, no cítim sa na míle vzdialený. Ničím a nikým nerušený. Našťastie zatiaľ k jazeru nevedú žiadne turistické chodníčky. Ak sem aj niekto zavíta, rád sa podelím o poznatky ohľadom stavby mojej chalupy, porozprávam o tom ako sa mám a ako sa mi tu žije. Zatiaľ sem však nikto okrem mňa nezavítal a nevadí mi to. Fakt, že tu všade rastie lišajník svedčí o čistote vzduchu. Ochutnal som ho. To symbiotické spoločenstvo huby a riasy. Na tomto mieste sa často a rád cítim čisto aj ja sám.

RADKA:

Dnes od rána sledujem plamene na hladine. Opustím stoličku, len keď to už inak nejde. V pravidelných intervaloch počítam každý nádych a výdych, ktoré vnímam ako vrúcne gestá môjho tela. Nemyslím na nikoho. Mohlo by sa im ľahko zdať, že nerobím nič a to nie je pravda. Vykonávam toho mnoho - nadychujem sa, vydychujem, počítam, sledujem, ale nepremýšľam. Nechávam sa pohltiť tým, čo mám pred sebou. Neotáčam sa. Vymýšľam si piesne, recitujem odhalené verše, odhaľujem zanedbané zuby. Veď hovorím, že je 

toho mnoho - viel zu tun - 

Nesnažím sa byť sama sebou. Vôbec sa nesnažím. Každý deň preberám zodpovednosť za niekoho iného a jeho/jej životný príbeh so všetkým, čo k tomu patrí. Niekedy si zapisujem ich myšienky, aby som nezabudla na to, čo sa mi snažili povedať predtým než utonuli v kráse tohto jazera. Potláčam túžbu zberu všetkého, čo sa mi dostane pod ruky. Nič z toho mi nepatrí, nemôžem si to uzurpovať len preto lebo som vlastníkom páru rúk. Opakujem si nahlas, že mi stačí len ten nekonečný dotyk a preto nič neberiem osobne. Nie som tu za seba, ale za iných, takže je to niekedy vcelku náročný proces vysvetľovania, ale myslím, že aj vcelku úspešný. Vcelku alebo v detaile? Kŕdeľ vtákov mi preletel pred očami. Hlučný pohyb krídel, pohyb rýchly, smer jasný, jednota zrejmá. Bolí ma z toho hlava. Ponorím ju pod hladinu, aby som sa vyhla stretu s plameňmi.

Dni, ako je ten dnešný, mám obzvlášť rada. Obzvlášť, keď ich mám rada.