pondelok 26. októbra 2015

9. Týždenník

RADKA:


Vždy v nedeľu ráno ma zobudí svetlo, ktoré sa vkráda do mojej postele. V rovnaký čas. Je jedno, či je november alebo apríl. Tak isto ako je jedno, či som doma alebo nie. Vtedy si predstavujem ako ma to svetlo hľadá. Pomaly, po špičkách sa plíži, odťahuje závesy a ja nespím. Vždy v nedeľu, vždy rovnako.

Hovorím si, že keď Boh odpočíval v siedmy deň, ja urobím presný opak. A tak vždy v nedeľu ráno vstanem so svetlom. Vyhrabem sa z nory v dlhom saténovom župane a z papuče posrkávam horúci čaj. Spálim si pri tom jazyk a tak celý deň mlčím. Rozhliadam sa okolo seba a pozorujem, čo sa zmenilo. Nič. Mach na severnej strane a hríby nie sú lebo je extrémne sucho. Zapálim si fajku a sedím na pníku. Je mi zima na ľavú nohu. Do ruky, v ktorej nedržím fajku beriem papuču a obúvam si ju. Teplý čaj zahreje. Zo zásady pijem len materinu dúšku. Dúšok po dúšku.

Dofajčím, nasekám drevo a pohrabem lístie. Uvarím obed a zjem ho. Studenou vodou zalievam kávu. Priveľa ľudského tepla by mi uškodilo. Zrniečka kávy sa mi usídľujú medzi zubami. Myslím na makovice, ópium a buchty. Zuby mi cvaknú na prázdno.


Dovolím včele, aby ma pobozkala na pery a sledujem jej koniec. S opuchnutou papuľou bežím k najbližšiemu stromu a späť. Zapíšem si pár krátkych, bezvýznamných viet vo všetkých jazykoch sveta. Unavuje ma to. Oči sa mi zatvárajú a ja si chcem aspoň pomyslieť, že spať sa mi ešte nechce. Nestíham to. 

Spím.


TÁŇA:

Triedou letí mokrá tmavozelená špongia. Pristane mi v ruke. Smrdí ako bzdocha. Ponorím ju pod prúd tečúcej vody a vyplachujem z nej zbytky bordelu z kried. Umyvadlom steká prúd hnedej vody. Žmýkam ju a presúvam sa k tabuli. Jednou rukou si držím krídlo, druhou zotieram. Je tam toľko sínusov a kosínusov, tangensov a kotangensov, že po chvíli musím špongiu zase namočiť. Začínam hore a jemne tento kus hmoty posúvam až dole, k spodnému okraju. Fígel je špongiu vyžmýkať tak akurát. Inak z tabule steká voda a zostávajú na nej hnusné šmuhy, kvôli ktorým by som to celé musela robiť nanovo. A to nechcem. Vľavo hore dátum. Niekedy aj učivo, ktoré sa bude preberať. 


  • Dynamika hmotného bodu
  • Obraz zemianstva (Hviezdoslav, Kukučín, Vajanský, Kalinčiak)
  • Parížska mierová konferencia
  • Systém a fylogenéza živočíchov
  • Aristotelova logika a metafyzika
  • Kuželosečky
  • Man and nature
  • Wohnen
  • Gerundio
  • Claude Debussy
  • Zloženie roztokov 3
  • Determinácia psychiky
  • Monzúny, pasáty

A tak. Každú hodinu niečo iné. A písať a zotierať. A písať. A zotierať. A po veľkej prestávke všetky tie kosoštvorce a hákové kríže od dementných spolužiakov. Ach! A učitelia?! Tí niekedy zotierajú suchou špongiou. Ten prach sa šíri celou triedou. By som im ju naravala do tých ich múdrych úst! Zabite ma! Otras! Už nech je piatok!!! Nenávidím byť TÝŽDENNÍKOM!

pondelok 19. októbra 2015

8. Eames house (Napíš barčo súvisiace s týmto domom)


TÁŇA:


Moje malé mecheche založené na malých opakujúcich sa detailoch a miniatúrnych zvukových ruchoch. Všednosť a krása dňa. Od rána do večera. Dajme tomu, že v tomto dome a jeho okolí. Čítaj alebo skoč do Dunaja :)

Ráno sa dlho milovali. On vstal skôr, otvoril okno, do spálne prúdil čerstvý ranný vzduch. Stále spala. Bola pokojná. Jemne odhrnul perinu a začal ju hladiť. To má rada. Dotyky. V mäkkom prostredí postele.

Neskôr si na seba obliekla dlhé voľné biele šaty a zišla dolu po schodoch. Pootvárala okná a začala polievať kvety. Pohárom. Behala od umývadla k rastlinám. Hore dole. Jej logické schopnosti sa občas JEMNE vychylovali zo zdravej normy. Dnu dopadalo mäkké a teplé svetlo nastávajúceho dňa.

Chytila svoje dlhé blond vlasy a zachumlala ich na temene hlavy do neforemnéhhniezda.

On. Stále leží v posteli, zo zeme berie knihu a číta ju. On. Odborná literatúra, ktorá posúva myseľ vpred. Reálne miesta, ľudia, icproblémy a vnútorné svety.

Ona. Krásna literatúra, ktorá posúva myseľ vpred. Fiktívne miesta, súbor najrôznejších bizarných postav a zápletok.

Postavila vodu na kávu. V dome nebolo počuť nič. Len občas preletel nejaký hmyz. Prebzukol pomedzi zvuk zohrievajúcej sa vody. Spravila škoricovú kávu. Zišiel dolu a sadol si za stôl. Medzitým prichystala prútený košík a jeho nôž. Sadla si k nemu. V tichosti pili škoricovú kávu s napeneným mliekom. Dom bol pokojný, ráno krásne. Ona v bielych šatách a on vedľa nej nahý. Pobozkala ho. Milovala ho. Aj on ju. Vstala a na nahé telo si obliekla sivé ľanové nohavice. Cez šaty jej presvitali bradavky. Kývla hlavou. Dala mu povel. Vstal a na nahé telo si obliekol ľanové nohavice a akési tričko. Bol čas vyraziť na huby. Ona na tie svoje, on na tie svoje.

Povedala:

"Všetko je tak strašne sladké, ešte aj vzduch."

Zavreli za sebou bránku a v mihu boli v lese. Vietor šumel. Držali sa za ruky a občas sa zohli k malým lesným pokladom. Viedli dialóg, rozprávali sa. O Nobelových cenách, metaforách, exoplanétach, o jedle a varení, o hudbe, o architektúre, umení, maľbách, filmoch, psycadelických droách, o rodine, sexualite, rastlinách a literatúre.

Prechádzali sa dlho. Obaja to milovali. Príroda ich oboch enormne fascinovala. Ona ňou bola posadnutá a on do nej strašne rád vnikal a prichádzal pri tom na iné myšlienky.

Košík bol plný. Vracali sa späť domov. Okrem húb v ňom bolo pár kameňov, borovicových šišiek a kytica lesných kvetín. Vyzuli sa na podstienku ešte pred domom. Vošiel do obývačky a ľahol si na koberec. Ona malým konárikom vyberala blato zo špár topánok. Zapol gramofón. Hudbu bolo počuť von. Zaspal. Nahlas sa zasmiala, vyložila na drez hríby, kvety dala do vázy. Šišky a kamene rozostavila do línie. Malým nožíčkom čistila huby od iličia a hliny. Keď bola hotová, ľahla si k nemu. Pod hlavu a kríže si dala vankúše. Zaspala. Driemali pri sebe na koberci v strede obrovskej izby. Úplné ticho. Len občas prebzukol nejaký hmyz.

Po hodine sa prebrali. V záhrade spolu natrhali zeleninu a uvarili si jedlo. Radi spolu stolovali. Ona, hlavne ona, to milovala. Posadnutá mištičkami, šáločkami, papierovými obrúskami (divný komplex z detstva). A jeho tešilo len to, že sa teší ona. Celý dom voňal.

Povedal:

"Všetko tak krásne vonia, ešte aj vzduch."

Hodila po ňom utierku, pretože správne zašípila jeho ironickú reakciu na svoje predchádzajúce vyjadrenie o sladkom vzduchu. Smiech

Neskôr odtláčala listy rastlín, ktoré našla v lese do čiernej farby a na papier. On si niečo kreslil. Opýtala sa ho, či radšej nepôjdu von, že to počasie treba ešte využiť. Sadli si na dvor. Čítali. On odbornú literatúru. O psychoanalýze. Ona krásnu literatúru. O postavách pohybujúcich sa v tme. Keď jeden z nich natrafil na niečo zaujímavé ihneď to povedal tomu druhému.

"Počkaj, počkaj, už len osem slov."

...

"Počkaj, počkaj, musím dočítať odstavec."

Zvečerievalo sa. Bola sobota. Mali v pláne vybehnúť von do jednej z miestnych vinární. No nechcelo sa im. Prechádzka ich vyčerpala. Knihy dopadli na stôl. 

Ona zhasla. On ju vzal do náručia a položil na diván. Cvrčky. Tma. Večer sa dlho milovali. Pri otvorených oknách.

°°°°°°°°°°°°°

Doma to začína byť veľmi utešené. _____________ (meno dieťaťa som ešte neurčila) je úžasný/á. Kvetiny rastú. Mesto žiari, či svieti slnko, prší, či sneží. Žijeme v prekrásnom vesmíre. Každý deň ďakujeme za hojnosť našich životov. To nie je eufemizmus. Medzi nami dvoma, mestom, zemou a planétou je láska.

Pokiaľ ľudia ako sme my dvaja môžu so svojimi životmi robiť to, čo robíme my, potom je možné robiť zázraky. Pravdou však je, že môžeme mať čo dočinenia s niekoľkými veľkými zázrakmi už v tejto chvíli. Dôležité je rozpoznať, kedy k vám prichádzajú a byť za ne vďačný.


RADKA:


Anabela si sadla do rohu tak, aby na jej pehy mohli dopadať slnečné lúče. Kvetiny už poliala. Prehodila s nimi aj pár viet. Väčšinou sa spolu bavia o počasí alebo politickej situácii v krajine. Vtedy Anabela nadáva ako dláždičov pohonič!

V momente, keď si to uvedomí zľakne sa a voda z krhličky sa jej vyleje na dlážku. Vtedy si Anabela jednou rukou zahanbene zakrýva ústa a meravo stojac, hľadí neprítomne cez sklo. Potom sa akoby preberie a začne rýchlo utierať vodu z podlahy. Aj z tohto dôvodu sa snaží tejto téme vyhýbať, ale nie vždy sa jej to podarí.

Nechce rastliny zaťažovať, ale potrebuje počuť ako formuluje svoje názory a myšlienky, aby mohla následne usúdiť, či je to takto v poriadku alebo nie. Aby si bola istá, že jej vyjadrovanie má hlavu a pätu, aby sa jej nestalo, že bude zahnaná do argumentačného kúta a aby sa za seba nemusela hanbiť.

Anabela však vo väčšine reálnych situácii mlčí. Stáva sa tak terčom výčitiek svojho okolia. Všetci chcú od nej počuť vyjadrenia, názory, ucelené myšlienky. Pokiaľ jej kvetiny nedajú zelenú, jednoducho neprehovorí.

V tejto chvíli je po všetkom a Anabela sedí v rohu tak, aby na jej pehy mohli dopadať slnečné lúče.

V absolútnej tichosti.

Premýšľa nad tým, čo dnes povedala a či to skutočne myslí vážne.


Slnko medzitým zapadlo.     

pondelok 12. októbra 2015

7. Tri ľubovolné filmové obrazy

RADKA:

TRI OBRAZY, KTORÉ SPOLU (ZDANLIVO) NESÚVISIA

OBRAZ 1 / EXT / NOC / LES

Mariana (34r) beží tmavým, jesenným lesom. Na sebe má len jednodielne plavky, tenisky a na hlave čelovku. Smeje sa. Neuteká pred ničím, len beží svojím tempom. Postupne spomaľuje až úplne zastane a rozhliada sa okolo seba.

MARIANA:
Zvládaš to ešte?

Vo svetle Marianinej čelovky sa zjaví postava muža, Daniela (52r).

DANIEL:
Toto je ten posmrtný život?

Mariana sa na neho milosrdne usmeje a začne znovu bežať. Kričí do lesa.
MARIANA:
To je len začiatok!

Daniel sa ju snaží dobehnúť. Dychčí, ledva prepletá nohami. Mariana hľadí dopredu a v tempe jeho dychu pokračuje ďalej. Nevenuje mu žiadnu pozornosť. Daniel ostáva stáť a Mariana mizne z dohľadu. Daniel dýcha rýchlejšie a rýchlejšie, až padá k zemi. Vo zvuku počuť šuchot lístia a praskanie konárov.

DANIEL:
Nie, to je koniec!


OBRAZ 2/ INT / POLUDNIE / GUILHERMOVA IZBA

Guilhermova izba je pomerne malá, zato bohato vyzdobená. Na stene sa nachádza veľký fotoportrét malého Guilherma v slušnom oblečení. Na stene nad posteľou zase zavesená vlajka futbalového teamu Benfica. Vo vitrínkach sošky futbalistov, Ježiša, gýčových psíkov. Z dekorácii, ktoré sa v izbe nachádzajú by sa dalo len ťažko dešifrovať komu konkrétne izba patrí.

Spoza zatiahnutých žalúzií preniká do miestnosti malé množstvo svetla. Guilherme (23 rokov) sa postupne preberá, ale oči má stále zatvorené. Prehadzuje sa na posteli. Pomalinky sa preberá, ale stále sa krúti na posteli a mení polohy. Otvára oči. Budík na nočnom stolíku ukazuje poludnie. Guilherme si sadá, akože cvičí. Krúti hlavou zo strany na stranu. Následne zase padá do postele. Opäť vstáva. Do cvičenia zapojí aj ruky. Znova upadá do postele. Odrazu vyskočí na nohy. Sošky portugalských futbalistov, ktoré zatieňujú sošku Ježiša vo vitrínke poskočia.


OBRAZ 3 / EXT / DEŇ / POLE

Na obrovskom poli je postavený veľký retiazkový kolotoč. Nič iné okrem kolotoča sa tam nenachádza. Mariana a Guilherme sú od seba vzdialení tak, že sa vzájomne nevidia. Kolotoč sa pomaly krúti. Mariana si zapaľuje cigaretu a sústredene hľadí pred seba. Guilherme sa díva pod seba a pľuje na zem. Obaja sú značne apatickí. Mariana zahadzuje špak a pozerá na hodinky. Guilherme unudene sedí a robí grimasy do prázdna. Kolotoč sa nezastavuje, stále sa točí v rovnakom tempe.  

TÁŇA:

Obraz 1.
INT/ DEŇ/ POLOŠERO, TLMENÉ SVETLO

Interiér, dekorácie a oblečenie malého chlapca sú zladené do jemných, nenápadných pastelových farieb, nič nevyniká.

Polocelok.

Malý Marek (cca 7 rokov) sedí na písacom stole a hľadí von oknom. Na stole sa nachádza fialka v kvetináči, školské zošity poukladané jeden na druhom, pod sklom písacieho stola sú vsunuté stránky z časopisu ABC (obrázky lodí, lietadiel a zle vystrihnuté obrázky zvierat z džungle - had, tiger, opice). Kamera ho sníma zozadu, vidíme jeho chrbát, krk, ktorý mu obopína rolák a vlasy.

Subjektívny pohľad.

Marek sa pozerá cez záclonu na Šancovú ulicu v Bratislave. Ulica je rušná, plná áut (zn. Škoda). Na stromoch nie sú listy. Je zima. Počasie je sychravé. Padá prvá snehová vločka. Druhá, tretia. Začína snežiť.

.....

Obraz 2.
EXT/ DEŇ/ HMLA

Detail.

Ženské dlane držia žalude, gaštany a suché lístie. Skúmajú ich štruktúru, nechtami sa zarývajú pod škrupinku, obracajú ich. Nechty sú dlhé, čisté a upravené. 

Polocelok.

Muž a žena sedia na pníku vedľa seba. Sú v lese. Oblečené majú roláky, šále a čiapky. Kontrastných farieb. Ona blondýnka, sýto červený rolák, károvaný šál, sivá čiapka. On čierne vlasy, sivý rolák, károvaný šál, červená čiapka.
Záber na jej oči. Detail. Záber na jeho oči. Detail.

Celok. Muž a žena sedia na pníku v lese. Je jeseň. Zo stromov padá/sneží lístie. Počuť šumenie vetra. Inak úplné ticho. Muž chytá ženu okolo pása a tisne ju k sebe. 

.....

Obraz 3.
INT/ DEŇ/ DENNÉ SVETLO, OSTRÉ 

Celok. 

Muž v dlhom čiernom kabáte sa borí snehom. Čiernobiely záber. Aby sa dostal kam chce, musí nohy dvíhať vysoko nad zem. Záber nemá pôsobiť komicky. Obrovská biela pusta plná snehu, ktorej on je len malou čiernou súčasťou. Kráča diagonálne. Z ľavej spodnej časti obrazu smerom k pravej vrchnej časti. Akoby chcel oddeliť plochu záberu na dve časti. Drevená chatka. Odomyká jej dvere, zatvára ich za sebou.  Zavŕzgajú. Kamera zostáva vonku a sníma drevenú verandu a okná, za ktorými sa rozsvietilo svetlo.

pondelok 5. októbra 2015

6. Malé radosti

RADKA:

19. júl 2038

Dnes som vstala spolu s východom slnka. Nerada by som to pripisovala môjmu veku. Nikdy som nebola ranostaj. To, že sa mi to po dlhých rokoch podarilo je skôr vec náhody, než čohokoľvek iného. Zvláštne je, že som vstala sama od seba, pozrela koľko je hodín, vyliezla z postele a teda znovu nezaspala. Spravila som si kávu černejšiu než moje svedomie a nechala sa zaliať svetlom. Oči zatvorené, hlboký nádych a následne hlboký výdych.

Snažím sa nemyslieť na svoj vek. Radšej myslím na iné veci. Na to, čo ma ešte čaká a neminie. Na to, čo pominulo a aj na to, že vďaka technológiám nemusím už nikdy umývať riady a dívať sa na tie zvrásnené prsty od vody.

Dnešok je v niečom iný ako ostatné dni. Po x rokoch (nebudem zbytočne vyzrádzať, že po koľkých, aby sa to nedalo tak jednoducho spočítať) vnútorných príkazov a nariadení som vstala skôr, ako by sa odo mňa čakalo.

„Teraz už môžem pokojne umrieť“, preblesklo mi hlavou sediac na verande a roztápajúc sa ako čas. Vydesila som sa tejto myšlienky a svojmu odrazu v okne som nahlas opakovala: „Je to len začiatok!“ Začínala som si uvedomovať, že všetko ostatné ešte len príde. Nevedno kedy presne, ani v akej podobe sa to „všetko“ zjaví, ale príde to. Príde. Hoci by sa mohlo zdať, že už neskoro. Omyl. Spolu s dozretými marhuľami v sade, dozrela i moja duša, dušička. Tú si však nezavarím do skleneného pohára, ale pošlem ju do sveta. Na vandrovku, na skusy. A raz sa možno vráti späť. Ako bumerang.


Celý zápis by sa dal zhrnúť do vety: „Takže dnes som vstala zavčasu“. Len toľko som chcela.

TÁŇA:

Ževraj tak ako prežívame svoje dni, tak prežívame aj svoje životy. Aké cliché. A keďže sa mi dnes ani trochu nechce písať, poteším Vás aspoň hŕtkou mojich každodenných radostí.

Farba kamienkov vo vode pri brehu na Zlatých Pieskoch. Prehrabovanie sa v nich. Malé vlnky na hladine.

Vôňa phočka a zázvoru v ňom.

Popadané jablká niekde v kanáli pri Žarnovici. Farebný kontrast. sýto červené jablká a sivý betón. Nádhera.

Plechové zastávky s plagátmi, ktoré pozývajú na akcie v miestnyckulturákoch. Nesmrteľné médium.

Nové prstene.

Hviezdy na chalupe. Chalupa ako taká. Jedna z mojich najväčšícradostí.

Dozrievajúce dule.

Chladný a chladnejší vzduch. Babušenie sa v šáloch, kabátikoch, čiapočkách a svetríčkoch.

Rozhovory s Jozefom.

Kreslenie psov. Alebo iných infantilných kravín.

Spomienky na Twin Peaks. Fascinácia cirkusantským Lynchom.

Cy Twombly a jeho fotky. Znovuobjavenie. Je To síce môj najobľúbenejší maliar ale jeho meno vždy na istú dobu zabudnem.

Surrealistický časopis. Číslo o lese.

Uspávacie dotyky.

Pochopenie a približovanie sa detskej psychike. 

Hudba a tanec. Tempá, melódie, zvukové ruchy, bodky, pípania, vietor.

Svetelná show každé poobedie v mojej izbe.

Prechádzky po miestach, na ktorých som ešte nikdy predtým nebola.

Malé prírodné krajinky v lesoch. Polodetail. Zrútený strom, v kôre mach, ihličie, malé hríby, kus lišajníku, kvapky vody a fialkový list.

Spomienky. Večné spomienky na takmer všetko.

Sledovanie diverzity ľudského rukopisu.

Šteklenie lístkov mimózy na balkóne.

Chuť červeného vína.

Komunikácia s mojimi babami, paradajskami (R.H., J.J., M.B., A.S., T.K., N.K.).

Vône. Všetky.

Joyce.

Spektrum sivomodrej farby.

Príručný atlas sveta a listovanie v ňom. Čítanie si rôznych názvov, predstavovanie si nikdy nenavštívených krajín a tak. Predstavy celkovo ma tešia. Čohokoľvek. Dňa. Noci. Môjho budúceho života. O deň, o týždeň, o rok.

Návštevy botanickej záhrady.

Objavenie opusteného domu nad Štiavnicou.

A tak. Toľko z mojich malých radostí.