TÁŇA:
Moje malé mecheche založené na malých opakujúcich sa detailoch a miniatúrnych zvukových ruchoch. Všednosť a krása dňa. Od rána do večera. Dajme tomu, že v tomto dome a jeho okolí. Čítaj alebo skoč do Dunaja :)
Ráno sa dlho milovali. On vstal skôr, otvoril okno, do spálne prúdil čerstvý ranný vzduch. Stále spala. Bola pokojná. Jemne odhrnul perinu a začal ju hladiť. To má rada. Dotyky. V mäkkom prostredí postele.
Neskôr si na seba obliekla dlhé voľné biele šaty a zišla dolu po schodoch. Pootvárala okná a začala polievať kvety. Pohárom. Behala od umývadla k rastlinám. Hore dole. Jej logické schopnosti sa občas JEMNE vychylovali zo zdravej normy. Dnu dopadalo mäkké a teplé svetlo nastávajúceho dňa.
Chytila svoje dlhé blond vlasy a zachumlala ich na temene hlavy do neforemného hniezda.
On. Stále leží v posteli, zo zeme berie knihu a číta ju. On. Odborná literatúra, ktorá posúva myseľ vpred. Reálne miesta, ľudia, ich problémy a vnútorné svety.
Ona. Krásna literatúra, ktorá posúva myseľ vpred. Fiktívne miesta, súbor najrôznejších bizarných postav a zápletok.
Postavila vodu na kávu. V dome nebolo počuť nič. Len občas preletel nejaký hmyz. Prebzukol pomedzi zvuk zohrievajúcej sa vody. Spravila škoricovú kávu. Zišiel dolu a sadol si za stôl. Medzitým prichystala prútený košík a jeho nôž. Sadla si k nemu. V tichosti pili škoricovú kávu s napeneným mliekom. Dom bol pokojný, ráno krásne. Ona v bielych šatách a on vedľa nej nahý. Pobozkala ho. Milovala ho. Aj on ju. Vstala a na nahé telo si obliekla sivé ľanové nohavice. Cez šaty jej presvitali bradavky. Kývla hlavou. Dala mu povel. Vstal a na nahé telo si obliekol ľanové nohavice a akési tričko. Bol čas vyraziť na huby. Ona na tie svoje, on na tie svoje.
Povedala:
"Všetko je tak strašne sladké, ešte aj vzduch."
Zavreli za sebou bránku a v mihu boli v lese. Vietor šumel. Držali sa za ruky a občas sa zohli k malým lesným pokladom. Viedli dialóg, rozprávali sa. O Nobelových cenách, metaforách, exoplanétach, o jedle a varení, o hudbe, o architektúre, umení, maľbách, filmoch, psycadelických droách, o rodine, sexualite, rastlinách a literatúre.
Prechádzali sa dlho. Obaja to milovali. Príroda ich oboch enormne fascinovala. Ona ňou bola posadnutá a on do nej strašne rád vnikal a prichádzal pri tom na iné myšlienky.
Košík bol plný. Vracali sa späť domov. Okrem húb v ňom bolo pár kameňov, borovicových šišiek a kytica lesných kvetín. Vyzuli sa na podstienku ešte pred domom. Vošiel do obývačky a ľahol si na koberec. Ona malým konárikom vyberala blato zo špár topánok. Zapol gramofón. Hudbu bolo počuť von. Zaspal. Nahlas sa zasmiala, vyložila na drez hríby, kvety dala do vázy. Šišky a kamene rozostavila do línie. Malým nožíčkom čistila huby od iličia a hliny. Keď bola hotová, ľahla si k nemu. Pod hlavu a kríže si dala vankúše. Zaspala. Driemali pri sebe na koberci v strede obrovskej izby. Úplné ticho. Len občas prebzukol nejaký hmyz.
Po hodine sa prebrali. V záhrade spolu natrhali zeleninu a uvarili si jedlo. Radi spolu stolovali. Ona, hlavne ona, to milovala. Posadnutá mištičkami, šáločkami, papierovými obrúskami (divný komplex z detstva). A jeho tešilo len to, že sa teší ona. Celý dom voňal.
Povedal:
"Všetko tak krásne vonia, ešte aj vzduch."
Hodila po ňom utierku, pretože správne zašípila jeho ironickú reakciu na svoje predchádzajúce vyjadrenie o sladkom vzduchu. Smiech.
Neskôr odtláčala listy rastlín, ktoré našla v lese do čiernej farby a na papier. On si niečo kreslil. Opýtala sa ho, či radšej nepôjdu von, že to počasie treba ešte využiť. Sadli si na dvor. Čítali. On odbornú literatúru. O psychoanalýze. Ona krásnu literatúru. O postavách pohybujúcich sa v tme. Keď jeden z nich natrafil na niečo zaujímavé ihneď to povedal tomu druhému.
"Počkaj, počkaj, už len osem slov."
...
"Počkaj, počkaj, musím dočítať odstavec."
Zvečerievalo sa. Bola sobota. Mali v pláne vybehnúť von do jednej z miestnych vinární. No nechcelo sa im. Prechádzka ich vyčerpala. Knihy dopadli na stôl.
Ona zhasla. On ju vzal do náručia a položil na diván. Cvrčky. Tma. Večer sa dlho milovali. Pri otvorených oknách.
°°°°°°°°°°°°°
Doma to začína byť veľmi utešené. _____________ (meno dieťaťa som ešte neurčila) je úžasný/á. Kvetiny rastú. Mesto žiari, či svieti slnko, prší, či sneží. Žijeme v prekrásnom vesmíre. Každý deň ďakujeme za hojnosť našich životov. To nie je eufemizmus. Medzi nami dvoma, mestom, zemou a planétou je láska.
Pokiaľ ľudia ako sme my dvaja môžu so svojimi životmi robiť to, čo robíme my, potom je možné robiť zázraky. Pravdou však je, že môžeme mať čo dočinenia s niekoľkými veľkými zázrakmi už v tejto chvíli. Dôležité je rozpoznať, kedy k vám prichádzajú a byť za ne vďačný.
RADKA:
Anabela si sadla do rohu tak, aby na jej pehy
mohli dopadať slnečné lúče. Kvetiny už poliala. Prehodila s nimi aj pár
viet. Väčšinou sa spolu bavia o počasí alebo politickej situácii
v krajine. Vtedy Anabela nadáva ako dláždičov pohonič!
V momente, keď si to uvedomí zľakne sa a voda
z krhličky sa jej vyleje na dlážku. Vtedy si Anabela jednou rukou
zahanbene zakrýva ústa a meravo stojac, hľadí neprítomne cez sklo. Potom
sa akoby preberie a začne rýchlo utierať vodu z podlahy. Aj
z tohto dôvodu sa snaží tejto téme vyhýbať, ale nie vždy sa jej to podarí.
Nechce rastliny zaťažovať, ale potrebuje
počuť ako formuluje svoje názory a myšlienky, aby mohla následne usúdiť,
či je to takto v poriadku alebo nie. Aby si bola istá, že jej vyjadrovanie
má hlavu a pätu, aby sa jej nestalo, že bude zahnaná do argumentačného
kúta a aby sa za seba nemusela hanbiť.
Anabela však vo väčšine reálnych situácii mlčí.
Stáva sa tak terčom výčitiek svojho okolia. Všetci chcú od nej počuť
vyjadrenia, názory, ucelené myšlienky. Pokiaľ jej kvetiny nedajú zelenú,
jednoducho neprehovorí.
V tejto chvíli je po všetkom
a Anabela sedí v rohu tak, aby na jej pehy mohli dopadať slnečné
lúče.
V absolútnej tichosti.
Premýšľa nad tým, čo dnes povedala a či
to skutočne myslí vážne.
Slnko medzitým zapadlo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára