6. Malé radosti

RADKA:

19. júl 2038

Dnes som vstala spolu s východom slnka. Nerada by som to pripisovala môjmu veku. Nikdy som nebola ranostaj. To, že sa mi to po dlhých rokoch podarilo je skôr vec náhody, než čohokoľvek iného. Zvláštne je, že som vstala sama od seba, pozrela koľko je hodín, vyliezla z postele a teda znovu nezaspala. Spravila som si kávu černejšiu než moje svedomie a nechala sa zaliať svetlom. Oči zatvorené, hlboký nádych a následne hlboký výdych.

Snažím sa nemyslieť na svoj vek. Radšej myslím na iné veci. Na to, čo ma ešte čaká a neminie. Na to, čo pominulo a aj na to, že vďaka technológiám nemusím už nikdy umývať riady a dívať sa na tie zvrásnené prsty od vody.

Dnešok je v niečom iný ako ostatné dni. Po x rokoch (nebudem zbytočne vyzrádzať, že po koľkých, aby sa to nedalo tak jednoducho spočítať) vnútorných príkazov a nariadení som vstala skôr, ako by sa odo mňa čakalo.

„Teraz už môžem pokojne umrieť“, preblesklo mi hlavou sediac na verande a roztápajúc sa ako čas. Vydesila som sa tejto myšlienky a svojmu odrazu v okne som nahlas opakovala: „Je to len začiatok!“ Začínala som si uvedomovať, že všetko ostatné ešte len príde. Nevedno kedy presne, ani v akej podobe sa to „všetko“ zjaví, ale príde to. Príde. Hoci by sa mohlo zdať, že už neskoro. Omyl. Spolu s dozretými marhuľami v sade, dozrela i moja duša, dušička. Tú si však nezavarím do skleneného pohára, ale pošlem ju do sveta. Na vandrovku, na skusy. A raz sa možno vráti späť. Ako bumerang.

Celý zápis by sa dal zhrnúť do vety: „Takže dnes som vstala zavčasu“. Len toľko som chcela.

TÁŇA:

Ževraj tak ako prežívame svoje dni, tak prežívame aj svoje životy. Aké cliché. A keďže sa mi dnes ani trochu nechce písať, poteším Vás aspoň hŕtkou mojich každodenných radostí.

Farba kamienkov vo vode pri brehu na Zlatých Pieskoch. Prehrabovanie sa v nich. Malé vlnky na hladine.

Vôňa phočka a zázvoru v ňom.

Popadané jablká niekde v kanáli pri Žarnovici. Farebný kontrast. sýto červené jablká a sivý betón. Nádhera.

Plechové zastávky s plagátmi, ktoré pozývajú na akcie v miestnych kulturákoch. Nesmrteľné médium.

Nové prstene.

Hviezdy na chalupe. Chalupa ako taká. Jedna z mojich najväčších radostí.

Dozrievajúce dule.

Chladný a chladnejší vzduch. Babušenie sa v šáloch, kabátikoch, čiapočkách a svetríčkoch.

Rozhovory s Jozefom.

Kreslenie psov. Alebo iných infantilných kravín.

Spomienky na Twin Peaks. Fascinácia cirkusantským Lynchom.

Cy Twombly a jeho fotky. Znovuobjavenie. Je To síce môj najobľúbenejší maliar ale jeho meno vždy na istú dobu zabudnem.

Surrealistický časopis. Číslo o lese.

Uspávacie dotyky.

Pochopenie a približovanie sa detskej psychike. 

Hudba a tanec. Tempá, melódie, zvukové ruchy, bodky, pípania, vietor.

Svetelná show každé poobedie v mojej izbe.

Prechádzky po miestach, na ktorých som ešte nikdy predtým nebola.

Malé prírodné krajinky v lesoch. Polodetail. Zrútený strom, v kôre mach, ihličie, malé hríby, kus lišajníku, kvapky vody a fialkový list.

Spomienky. Večné spomienky na takmer všetko.

Sledovanie diverzity ľudského rukopisu.

Šteklenie lístkov mimózy na balkóne.

Chuť červeného vína.

Komunikácia s mojimi babami, paradajskami (R.H., J.J., M.B., A.S., T.K., N.K.).

Vône. Všetky.

Joyce.

Spektrum sivomodrej farby.

Príručný atlas sveta a listovanie v ňom. Čítanie si rôznych názvov, predstavovanie si nikdy nenavštívených krajín a tak. Predstavy celkovo ma tešia. Čohokoľvek. Dňa. Noci. Môjho budúceho života. O deň, o týždeň, o rok.

Návštevy botanickej záhrady.

Objavenie opusteného domu nad Štiavnicou.

A tak. Toľko z mojich malých radostí.