Istý mladý cestovateľ sa vybral jedného dňa na svoj vytúžený výlet. Z vlaku vystúpil o čosi skôr, pretože mesto obklopené morom sa mu javilo veľmi príjemne. Čakalo ho však nemilé prekvapenie. Všade naokolo boli smutní ľudia. Ich kútiky pier padali smerom nadol, očné viečka boli opuchnutejšie ako normálne a všetci hľadeli smerom k zemi. Pár z nich dokonca ticho vzlykalo. Smutné boli deti, psy, kaktusy za oknami, čistiarky v čistiarňach prádla, ich žehličky, volány na sukniach mladých dám. Smutní boli šoféri autobusov, zajace v lese, konáre stromov, aj opeľujúce včely.
Mladý muž musel ísť svoj šok zapiť citronádou do miestneho baru. Na tomto mieste to nevyzeralo o nič lepšie. Barmanove slzy kvapkali do pohára s whisky, štamgasti na bare ticho čučali a sŕkali svoje jednofarebné smutné tekutiny. Cestovateľ rýchlo dopil svoju neveselú limonádu a urobil radikálne rozhodnutie. Pošle rodičom nejakú peknú pohľadnicu a rýchlo z tohto kormútivého mestečka vypadne!
Cesta na poštu bola krátka. Vsupné dvere boli zase masívne a ťažké. Čakal, že budú mať na výber minimálne tucet krásnych pohľadníc s výhľadmi na more, na les, na miestny úrad, autostrádu alebo len tak na prázdne námestie. Nič. Pohľadnice, a aj všetky veci na nich zachytené, boli tiež nešťastné. Ochkali, stonali, vzlykali. Mládenca premohla zvedavosť a opýtal sa ich, čo sa sakra v tomto meste deje.
Vraj to bolo normálne malé prímorské mestečko s veľmi veselými ľuďmi. Ich radosť však naštvala jednu nemiestnu vílu, ktorá sa im rozhodla ich pekné dni trošku znepríjemniť, a tak na toto mesto poslala kliatbu. Od toho momentu sa vraj nikto neusmial a všetci sa len trápili nik nevie nad čím. A nik sa kvôli tomu smútku, ktorým sú tam všetci opantaní, túto kliatbu nepokúsil zničiť. Náš mladý odvážlivec sa o to samozrejme pokúsiť chcel. Bol by nerád, keby jeho jediná dovolenka v roku dopadla práve takto! Pohľadnice mu jemne naznačili, že na tom kopci, ktorý sa týči nad morom, rastie jabloň, na ktorej rastie jablko, ktoré keď odtrhne a nakŕmi ním všetkých obyvateľov mestečka, by kliatba možno zoslabla alebo úplne pominula.
Mladý cestovateľ sa teda so svojim batôžkom vydal na ďalekú cestu. Prešiel ulicami mesta, asi štyridsiatimi prechodmi pre chodcov, lesíkom za nimi, dlhou úzkou lúkou lemovanou brezami, až sa dostal pod kopec. Čakalo ho dlhé stúpanie, predieral sa lesnými kríkmi, vysokou trávou, hnilými hubami a tak, až sa ocitol na vrchole. A stála tam jabloň, na ktorej rástlo malilinké červené jabĺčko. Vzal ho so sebou a vrátil sa do smutného mesta. Nakrájal ho na drobné kúsočky a pomocou miestneho rozhlasu povolal všetkých ľudí k pošte. Tí sa postavili do radu a jeden po druhom prehĺtali kúsky sladkého ovocia a ako razom sa z rozžialených mráčikov stali veselé slniečka. Tí na konci radu boli stále smutní, no tí šťastní, ktorí prehltli tento malý zázrak sa začali nečakane radovať. A takto to šlo hodiny. Až kým si z jablka nedal ten posledný. A ochutnal samozrejme aj náš hlavný HRDINA.
A takto sa končí jedna z mnohých výpravných pútí mladých mužov. Táto mala dobrý koniec. Tak to už v rozprávkach býva...
RADKA:
Kde bolo, tam bolo, žili
v ďalekom, praďalekom svete bratia Antoine Doinel a Jean Claude. Ich
matka, ušľachtilá hranostajka, mala v nesmiernej obľube francúzsku kultúru,
ba dokonca aj tú belgickú, ktorú od prvej spomínanej nijak neodlišovala. Okrem
toho mala rada sushi, varené víno a krémeše. Svojim synom často hovorila
príbeh o škaredom káčatku, príliš často na to, že na svete existuje
nespočítateľné množstvo iných príbehov. Antoine Doinel Jean Claude poznali túto
rozprávku celú naspamäť. Vedeli kedy sa mama začuduje, kedy teatrálne zvýši
hlas, kedy sa zasmeje. Vedeli veľmi dobre, že na konci každého jedného
rozprávania sa rozplače, nevedno prečo.
Jedného dňa sa Antoine
Doinel a Jean Claude preháňali po zasneženej krajine, tak ako to robili za
každým, keď mali chvíľku voľna. Antoine Doinel bol vďaka svojej svižnosti a menšej
postave schopný prebehnúť snehom, zatiaľ čo, Jean Claude behal len po povrchu.
Nebolo tomu tak ani, už spomínaného, jedného dňa. Fúkal silný vietor a celá
krajina bola pokrytá snehom. Voľným okom by ste ťažko, preťažko Anotinea
Doinela. Jeho biely, hebký kožúšťok splýval s okolím. Jean Claude bol však
nepriehliadnuteľný. Preto si ho všimla aj Apolónia, ktorá prechádzala okolo. „Hej,
ty tam! Haló!“ volala po Jean Claudeovi, ktorý si ju ani nevšimol. Mávala na
neho a nepretržite volala: „Halóóóóóóó! Tu som, veď sa pozri, ty babrák!“
Po chvíli ju to prestalo baviť a tak pribehla k striehnucemu Jean
Claudeovi a chytila ho za chvost. Jean Claude sa celý preľakal, nemyslel
si, že tam je niekto okrem neho a jeho brata prítomný. Vyceril na ňu zuby
a dva krát ju obišiel v smere hodinových ručičiek. „Zdravím ťa
cudzinec! Moje meno je Apolónia,“ povedala nahlas a uklonila sa. Jean
Claude bol v rozpakoch, rozhliadal sa okolo seba, či sa už nevrátil jeho
brat. Antoine Doinel bol inej povahy ako Jean Claude a vedel sa s ostatnými
baviť prívetivejšie, než on sám. Lenže po Antoine Doinelovi nebolo ani chýru,
ani slychu. „Iste sa ukrýva niekde pod snehom a teší sa z toho, že ho
neviem nájsť,“ pomyslel si Jean Claude. Pozrel sa na Apolóniu a pomaly precedil
medzi zuby: „Vitaj. Ja som Jean Claude a niekde tu pobehuje aj môj brat
Antoine Doinel. Je však veľmi náročné vidieť ho v tomto prostredí, je
rýchly a ma perfektnú schopnosť maskovania.“ Apolónia sa začala rozhliadať
okolo seba a veru Antoinea Doinela nikde nevidela. „A ty ju nemáš?“
opýtala sa skúmavo. Jean Claude nešťastne zvesil hlavu: „Nemám, mňa tu nájde
každý, aj tie malé, protivné sibírske veveričky.“ Apolónia sa zhlboka nadýchla
a položila Jean Claudeovi ďalšiu otázku: „A akú zázračnú schopnosť máš
teda ty?“ Jean Claude sa rozhliadal okolo seba, či predsa len niekde neuvidí
svojho brata. „Antoine Doinel! Antoine Doinel! Už sa nehráme, prišlo som nejaké
dievča. Volá sa Apolónia a pýta sa zvláštne otázky.“ Apolónia sa
začudovala, nenapadlo jej, že by Jean Claude mohol považovať jej otázky za
zvláštne. Chcela situáciu urovnať: „Ja napríklad vládnem slovu.“ Jean Claude
nerozumel, čo tým Apolónia myslela, ale hanbil sa jej to opýtať. Radšej znovu
volal na brata, nech príde a zachráni túto (pre neho) katastrofálnu
situáciu. I tak sa stalo. Odrazu sa spopod snehu zjavil Antoine Doinel.
Pozrel sa Apolónii priamo do očí a povedal: „Vitaj cudzinka. Ja som
Antoine Doinel. Hranostaj. A toto je, ako už asi vieš, môj brat hranostaj
Jean Claude. Ty sa voláš Apolónia?“
Apolónia si skúmavo
prezerala oboch bratov. „Ale veď Jean Claude nie je hranostaj!“ Obaja bratia sa
veľavýznamne pozreli sa seba. „A čo by ako bol, polárny medveď alebo čo, moja?“
uchechtol sa Antoine Doinel a spolu s Jean Claudeom sa začali náramne
rehotať. Jean Claude nabral sebavedomie a pozrel sa Apolónii priamo do
očí: „Povedala si, že vládneš slovu. Čo to znamená?“ Apolónia sa zhlboka
nadýchla a prehovorila: „Je to jednoduché, čokoľvek, čo poviem, je pravda,
vždy.“ Antoine Doinel nebol s takouto odpoveďou spokojný: „Takže, keď
hovoríš, že Jean Claude nie je hranostajom, tak tým chceš akože povedať, že to
je pravda?“ Apolónia mlčky prikývla. Antoine Doinel pokračoval vo svojej úvahe:
„Ale kým iným by bol, keby nebol býval hranostajom? Ja to nechápem! Je pravda,
že je trochu, teda o dosť, väčší ako ja, že má čierny kožuch a veľkú hlavu,
ale inak je to hranostaj ako vyšitý!“ Apolónia podišla k Jean Claudovi a pohladkala
ho po hlave: „Veď je to čierny panter.“ Jean Claude sa celý naježil a zdesene
začal pobehovať okolo nich: „Antoine Doinel, počul si to? Počul? Vraj čierny
panter! To by predsa znamenalo, že ja, ja, že, no, že ja som... „ Nedokázal
dokončiť vetu. Antoine Doinel ostal nehybne stáť, keď si uvedomil, čo mu chce
brat povedať. „Ty si, môj drahý brat, škaredé káčatko!“ Jean Claude nezvládal
pretlak a tak strčil hlavu do snehu. Antoine Doinel a Apolónia boli
trochu v rozpakoch, odrazu nevedeli o čom sa spolu majú rozprávať,
kam sa pozerať. Obaja pregĺgali sliny naprázdno. Antoine Doinel to po chvíli už
nevydržal a prihovoril sa jej: „Dnes je celkom chladno. Nechceš zájsť k nám
na čaj a koláčik od mamy. Myslím, že toho budeš musieť veľa vysvetľovať.“
Apolónia sa zahanbene usmiala: „Dobre.“ Obrátila sa ku Jean Claudeovi, ktorý
mal hlavu stále zastrčenú vo veľkej kope snehu a potiahla mu chvost. Jean
Claude sa otrepal a díval sa do zeme. „Nechcela som ti zničiť život, len
som ti musela povedať, kto vlastne si. Inak by si bol na tomto svete stále
stratený, ale ja som ťa našla a teraz i ty nájdeš seba.“ Jean Claude
sa zlhboka nadýchol, aby vydýchol do prázdna. Pozrel sa na Antoiena Doinela,
ktorý mu robil smiešky a naznačoval, že Apolónii šibe. Akonáhla si to
všimla aj ona, tak prestal a tváril sa, že on nič, on muzikant. Hral na
imaginárne husličky známu melódiu z Prokofievovho baletu Rómeo a Júlia.
Áno, ich matka mala okrem svojej obľuby vo francúzskej kultúre, sushi, varenom
víne a krémešoch, taktiež istú závislosť od sledovania baletu v televízii.
Vráťme sa však k našim
trom hrdinom, ktorí mlčky stáli vedľa seba, zatiaľ čo, slnko už dávno zapadlo.
Jean Claude nakoniec vykročil smer domov a ostatní ho nasledovali. Čo sa
stalo s ich životmi po takomto nečakanom stretnutí sa dozvieme v ďalšom
pokračovaní príbehu, ktorý je len jedným z miliardy iných.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára