Valéria (všetci ju však volajú Valika), chýba jej niečo málo do 40. Jej vzhľad sa od puberálnych liet príliš nezmenil. V tomto prípade však nejde o kompliment. Valika už v päťnástich totiž pôsobila ako štyridsiatnička. Ťažko povedať, či to bolo štýlom obliekania a účesom, ktorý jej odporučila suseda Žaneta (tá v ňom vyhrala súťaž Miss Pinciná 1982) alebo jej prístupom k životu. Nikdy nemala v sebe príliš energie, nikdy neurobila nič nečakané, či spontánne, nikdy si neposkočila od radosti a nikdy, ale to fakt, že nikdy, nezrýchlila svoj rozvoľnený krok. Takže dnes, v roku kohúta, roku 2017, keď mala plné právo byť 40- (neskôr aj +, ale nepredbiehajme) a aj tak pôsobiť, bolo to odrazu zvláštne. Do tohto momentu sa jej roky akoby znásobovali, ale s nárastom súčinu čísel to prestalo. Neviem presne kedy sa to stalo, ani Valika si nič nevšimla. Odrazu sa nič nemenilo, všetko bolo pokojné ako hladina vodnej nádrže, ktorú z neznámych dôvodov kačky obchádzajú. Valika teda vyzerala tak, ako vyzerala posledných (mais ou menos) dvadsať rokov. Ani ten účes nezmenila a keby bola bývala stará dobrá Žaneta ešte žila, iste by mala v srdci mnoho radosti.
Valika býva sama v jednoizbovom byte na prvom poschodí. V kuchyni jej kraľuje červená koženková rohová lavica, na ktorej rada sedáva, keď pije kávu. Vtedy, keď pije kávu si aj zapáli. Inokedy sa tejto neresti skôr vyhýba. Ku kávičke, ktorú si pripravuje v koťogu, a ktorú osladí minimálne jednou kockou cukru (na kockách si zakladá) si cigaretku dá vždy. Je to chvíľka, ktorú venuje sama sebe a cez okno sleduje, čo sa deje na ulici. Na káve si celkovo akosi zvláštne zakladá. Nikdy neuverila jej instantným napodobeninám. Zakaždým, keď má chuť na tento lahodný nápoj (ako ho sama nazýva), tak vytiahne zo špajze starý mlynček na kávu, ktorý si kúpila z prvej výplaty. Čerstvo zomletú kávu presype do koťoga a nechá ju rozbublať. Nechá si rozvoniať byt, aby ho tým cigaretovým dymom opäť zasmradila.
Nie je príliš vysoká, ani príliš štíhla, či moletná alebo inak žensky tvarovaná. Keď sa ponáhľa, tak si protirečí (alebo ju len ja poriadne nepoznám?) a vyzerá ako malá gulička z paintballovej pištole. Vtedy sa neradno s ňou stretnúť zoči voči lebo vyprskne zo seba ten najčiernejší kalamár a človeka stojaceho oproti nej celého zašpiní. Ani len sa na neho nepozrie, žiadne ospravedlnenie z jej tenkých pier nezaznie, nič. Nemôže sa však povedať, že by bola inak zlá. Valika nie je zákerná, všetkým okolo seba chcela vždy len to najlepšie.
Keď bola mladšia, tak pomáhala susedom, starala sa o chorú matku, venčila psy z útulku a rozdávala jedlo bezdomovcom. Do toho pracovala na úrade a všade jazdila na bicykli. Ale s pribúdajúcim vekom upustila od svojich aktivít a teraz jej už neostal ani len ten bicykel. "Ale veď by iste prešla ešte zopár kilometrov!", pomyslí si iste nejeden čitateľ, ktorého osud Valiky zaujme. Nuž, áno, prešla by... keby chcela. A ona nechce. Odrazu nechce nič, nič ju nezaujíma a nikam nechodí. Nemá zapojený telefón, ani internety. Je už rok nezamestnaná a na žiaden úrad sa skrz svoje konexie nevie prepracovať. Jej konexie totiž vyhynuli po meči. Odvtedy nechodí ani na pohreby, hoci v nich nachádzala istý pokoj, ktorý nasala ako špongia, aby šetrila ten drahý, sépiový kalamár, ktorý jej koloval v žilách.
Valika nevie uchopiť nič z toho, čo jej prechádza hlavou. Žiadnu myšlienku nedokáže zaznamenať. Je z toho zmätená, následne unavená a tak spí aj vtedy, keď ľudia ešte bdejú a bdie vtedy, keď spia. Už ani nesleduje televíziu, sadá na ňu prach. Žije v obklopení zvukov z ostatných bytov a ulice.
Nie je príliš vysoká, ani príliš štíhla, či moletná alebo inak žensky tvarovaná. Keď sa ponáhľa, tak si protirečí (alebo ju len ja poriadne nepoznám?) a vyzerá ako malá gulička z paintballovej pištole. Vtedy sa neradno s ňou stretnúť zoči voči lebo vyprskne zo seba ten najčiernejší kalamár a človeka stojaceho oproti nej celého zašpiní. Ani len sa na neho nepozrie, žiadne ospravedlnenie z jej tenkých pier nezaznie, nič. Nemôže sa však povedať, že by bola inak zlá. Valika nie je zákerná, všetkým okolo seba chcela vždy len to najlepšie.
Keď bola mladšia, tak pomáhala susedom, starala sa o chorú matku, venčila psy z útulku a rozdávala jedlo bezdomovcom. Do toho pracovala na úrade a všade jazdila na bicykli. Ale s pribúdajúcim vekom upustila od svojich aktivít a teraz jej už neostal ani len ten bicykel. "Ale veď by iste prešla ešte zopár kilometrov!", pomyslí si iste nejeden čitateľ, ktorého osud Valiky zaujme. Nuž, áno, prešla by... keby chcela. A ona nechce. Odrazu nechce nič, nič ju nezaujíma a nikam nechodí. Nemá zapojený telefón, ani internety. Je už rok nezamestnaná a na žiaden úrad sa skrz svoje konexie nevie prepracovať. Jej konexie totiž vyhynuli po meči. Odvtedy nechodí ani na pohreby, hoci v nich nachádzala istý pokoj, ktorý nasala ako špongia, aby šetrila ten drahý, sépiový kalamár, ktorý jej koloval v žilách.
Valika nevie uchopiť nič z toho, čo jej prechádza hlavou. Žiadnu myšlienku nedokáže zaznamenať. Je z toho zmätená, následne unavená a tak spí aj vtedy, keď ľudia ešte bdejú a bdie vtedy, keď spia. Už ani nesleduje televíziu, sadá na ňu prach. Žije v obklopení zvukov z ostatných bytov a ulice.
***Nepáči sa mi, čo sa Valike prihodilo a ako dopadla. Možno keby v tých päťnástich rokoch nevyzerala na štyridsať, by bolo dnes všekto inak, ale to je vcelku povrchné a vágne tvrdenie. No a čo, že pôsobila vyzreto vo veku, keď dospievala. Malo to svoje výhody. Spolužiačkam kúpila vždy víno a cigarety lebo jej všetko predali. Sem tam si kúpila nejaké aj pre seba. Pokojne mohla mať vodičák už v desiatich! Dalo by sa na tom stavať, ale ona nedbala a premárnila túto možnosť. Tak či tak by som jej mohla vymyslieť lepší príbeh. Taký, v ktorom by zažila kopec srandy. No, tak asi niekedy inokedy. Nabudúce.***
TÁŇA:
Bohuš. 36. Nižšia postava, blond krátke vlasy, modré oči, štíhly. V trojizbovom byte býva vo svojej izbe, ktorá s ním rastie ako jeho vlastné detstvo.
Je typické ho vidieť :
- s igelitkami, v ktorých nesie nákup (pivo pre otca, puding pre mamu a treska pre Bohuška) alebo s desaťkilovými sieťkami zemiakov (jeho matka vždy igelitky skladá, ba niekedy icch dokonca aj perie)
- nijak inak ho na ulici nevidieť
Typický je svojou fazónou, ktorú má už takmer dvadsať rokov rovnakú a jemnou kyslastou vôňou tela. Je panic.
Rodinné pomery.
Matka, ktorej zmyslom života je priestor rozmerov 2 x 0,5m - jej balkón. Otec, ktorého zmyslom života je TV. Pozerá všetko. Telenovely, fucik, relácie o varení, vedomostné súťaže aj dražby šperkov LIVE. Matka na balkóne pestuje petúnie, chová zajaca, vešia voňavé prádlo, komunikuje so susedami cez zábradlia a sklenené výplne a rada komentuje aktuálne dianie na cestnej komunikácii pod panelákom. Otec mierne blúdi a tápe medzi penaltami, Palomami, červenými kartami, kysnutým cestom, odrodami kávy, ofsajdami. Za korálkovým závesom (vstup do obývacej izby, ktorý vydáva špecifický zvuk) to vždy potichu vrie.
Ich byt je známy veľmi jemným puchom. Deky puchnú, gauč puchne, utierky puchnú, líca králika na balkóne puchnú keď žerie. Tento výrazný rodinný prvok je cítiť vždy po odomknutí dverí. Do minúty z nosa zmizne.
Bohuš je pedantný. Všetky predmety na svojom písacom stole musí mať vždy usporiadané symetricky. Pod sklom položeným na pracovnej doske stola sa vyníma mapa Etiópie, zašednutá fotka jazvečíka, vystrížok z novín pojednávajúci o výhre obľúbeného futbalového tímu a holé cecky nejakej vlasatej blondínky. V plechovke na poličke sú poukladané najrôznejšie "voňavé" fixky, pravítka a zvýrazňovače. Slúžia na podčiarkovanie zaujímavých a dôležitých informácií z časopisu Letectví a kosmonautika.
Neholí sa pod pazuchami a občas je dokonca vidieť ako mu po chĺpkoch steká pot a vsakuje sa do bieleho tielka. Sprchuje sa však vždy dlho. Najskôr sa opláchne vodou. Zastaví ju. Je veľmi šetrný, tak ho to učili. Namydlí sa a opäť otočí kohútikom. Opláchne sa a postupne pridáva na intenzite teplej vody, až kým nedosiahne maximum, ktoré sa dá vydržať. Nakoniec sa do vane vymočí.
Matka medzitým kľudne medzi palcom a ukazovákom pučí vošky z pelargónií a otec si pred TV popravovuje slipy a olizuje prsty od cesnakového bôčika, ktorý sa výsostne týči na drevenej doštičke spolu s cibuľou, zelenou paprikou a hrubými krajcami čerstvého chleba.
Bohuš si stiahne slipy, prikryje sa mäkkou dekou a jemne sa dotkne svojej hrude. Zaspí na chrbte. Jeho dni plynú pomalým tempom. Podpora však stále beží. Na Letectví a kosmonautiku je vždy. Aj na kekse a ********.
TÁŇA:
Bohuš. 36. Nižšia postava, blond krátke vlasy, modré oči, štíhly. V trojizbovom byte býva vo svojej izbe, ktorá s ním rastie ako jeho vlastné detstvo.
Je typické ho vidieť :
- s igelitkami, v ktorých nesie nákup (pivo pre otca, puding pre mamu a treska pre Bohuška) alebo s desaťkilovými sieťkami zemiakov (jeho matka vždy igelitky skladá, ba niekedy icch dokonca aj perie)
- nijak inak ho na ulici nevidieť
Typický je svojou fazónou, ktorú má už takmer dvadsať rokov rovnakú a jemnou kyslastou vôňou tela. Je panic.
Rodinné pomery.
Matka, ktorej zmyslom života je priestor rozmerov 2 x 0,5m - jej balkón. Otec, ktorého zmyslom života je TV. Pozerá všetko. Telenovely, fucik, relácie o varení, vedomostné súťaže aj dražby šperkov LIVE. Matka na balkóne pestuje petúnie, chová zajaca, vešia voňavé prádlo, komunikuje so susedami cez zábradlia a sklenené výplne a rada komentuje aktuálne dianie na cestnej komunikácii pod panelákom. Otec mierne blúdi a tápe medzi penaltami, Palomami, červenými kartami, kysnutým cestom, odrodami kávy, ofsajdami. Za korálkovým závesom (vstup do obývacej izby, ktorý vydáva špecifický zvuk) to vždy potichu vrie.
Ich byt je známy veľmi jemným puchom. Deky puchnú, gauč puchne, utierky puchnú, líca králika na balkóne puchnú keď žerie. Tento výrazný rodinný prvok je cítiť vždy po odomknutí dverí. Do minúty z nosa zmizne.
Bohuš je pedantný. Všetky predmety na svojom písacom stole musí mať vždy usporiadané symetricky. Pod sklom položeným na pracovnej doske stola sa vyníma mapa Etiópie, zašednutá fotka jazvečíka, vystrížok z novín pojednávajúci o výhre obľúbeného futbalového tímu a holé cecky nejakej vlasatej blondínky. V plechovke na poličke sú poukladané najrôznejšie "voňavé" fixky, pravítka a zvýrazňovače. Slúžia na podčiarkovanie zaujímavých a dôležitých informácií z časopisu Letectví a kosmonautika.
Neholí sa pod pazuchami a občas je dokonca vidieť ako mu po chĺpkoch steká pot a vsakuje sa do bieleho tielka. Sprchuje sa však vždy dlho. Najskôr sa opláchne vodou. Zastaví ju. Je veľmi šetrný, tak ho to učili. Namydlí sa a opäť otočí kohútikom. Opláchne sa a postupne pridáva na intenzite teplej vody, až kým nedosiahne maximum, ktoré sa dá vydržať. Nakoniec sa do vane vymočí.
Matka medzitým kľudne medzi palcom a ukazovákom pučí vošky z pelargónií a otec si pred TV popravovuje slipy a olizuje prsty od cesnakového bôčika, ktorý sa výsostne týči na drevenej doštičke spolu s cibuľou, zelenou paprikou a hrubými krajcami čerstvého chleba.
Bohuš si stiahne slipy, prikryje sa mäkkou dekou a jemne sa dotkne svojej hrude. Zaspí na chrbte. Jeho dni plynú pomalým tempom. Podpora však stále beží. Na Letectví a kosmonautiku je vždy. Aj na kekse a ********.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára