TÁŇA:
Si šťastný. Skáčeš po vrcholkoch jelší a vŕb lemujúcich sa popri
riečnom meandri ako akrobat na trampolíne. Striedaš nohy. Ľavá, pravá. Koruna
stromu je mäkká a vždy ťa vyhodí tak desať metrov do vzduchu. Je to
vzrušujúce a nebezpečné. Presne to máš totiž rád. Tvoje gestá
a myšlienky sú o niečo väčšie ako predtým. Si voľný a slobodný.
Mohol by si byť sám, no svoje skoky smeruješ k nej. K tôni. Pole je
lemované lesom. Vidíš ho z výšky a diaľky. Priestranné pole je
lemované hustým lesom. Vstupuješ do neho a navždy sa strácaš. Nepamätáš
si, či máš odbočiť vpravo alebo vľavo. Orientácia ťa nikdy príliš nezaujímala.
Stratíš sa rád. V diaľke vidíš jelene, jemne sa skrčíš, aby si ich
nevyplašil, líhaš si do ihličia a popadaného lístia a potichu ich
pozoruješ. Nevnímajú ťa, zapadol si do lesa ako jeden z nich. Myšlienka na
miesto, kam sa túžiš dostať ťa však núti pokračovať. Vnímaš kôru dubov,
posvätné parazitické imelo, čmeliaky na ďateline, vôňu lišajníkov a tak
trochu sa začínaš medzi symbolmi, ktoré ti ponúka tento les, strácať. Tvoja
hlava je zamestnaná, tvoje nohy tiež. Rád by si si sadol a na chvíľu len tak
spočinul. Prekonáš sa. Prekonávaš sa rád. Si zvedavý. Nepotešilo by ťa, keby ti
unikol akýkoľvek detail. Perleť z krídel mŕtveho vidlochvosta, ktorého si
sa snažil zachrániť tak ako veľa vecí doteraz. Rozhodneš sa položiť jeho torzo
na pník, ktorý vystelieš listami. Vytvoril si mu krásne pietne miesto. Súcitíš
s ním, no jeho smrť sa ťa nijak nedotkla. Je to cyklus. Niečo skončí,
niečo začne. Doteraz si nikdy nevidel alchemilky. Magické lístky
s povrchom podobným lotosovému kvetu. Rezervoár vodnej kvapky, ktorou si
osviežiš pery. Si plný sily. Si v tých najlepších rokoch. Vieš to. Cítiš
to. Máš chuť a odhodlanie spraviť niečo veľké. Nachádzaš ju. Si od nej len
pár centimetrov. Tôňa zeleného šera. Tak si si ju nazval. Líhaš si, rukami
hladíš jemné steblá trávy. Neporežeš sa, vieš akým smerom máš viesť svoj dotyk.
Zatváraš oči a vdychuješ tú vôňu, ktorá ťa obkolesuje. Nepotrebuješ nič
viac. Máš ju pri sebe. Je tu. Na deke.
RADKA:
„Videl by som lepšie keby tu predo mnou nestál tento bazmeg! Krista! Vyťal
by som ho do posledného! Štverám sa ako ťukes do kopca celé hodiny preto, aby
som nakoniec z toho nič nemal? Akože žiaden výhľad?!“ preblesklo Vladovi
hlavou po (pre neho) náročnej túre za krásami rodného kraja. Nič z toho však
nepovedal nahlas. Nechcel otráviť skupinu, ktorá túto (pre neho) krížovú cestu
podstúpila spolu s ním, a tak sa naoko usmieva a snaží sa to
celé predýchať. Ako ťažký fajčiar s tým má isté problémy. Milka sa ho
snaží napasovať do spoločnej fotografie. Krúži okolo skupinky a hľadá vhodný
uhol, z ktorého zachytí prchavosť tohto vzácneho okamihu, keď sa pár ľudí,
ktorí sa roky nevideli vybrali spolu (pod jej taktovkou) na výlet.
Milka by najradšej v onej fotografii zachytila splynutie človeka,
prírody, vesmíru a vôbec. Trvá jej to určitú chvíľu kým je (podľa nej)
konštelácia dokonalá. Až po rokoch, pri veľkom, jarnom upratovaní fotografiu
nájde ukrytú v krabici a uvedomí si, že nikto okrem nej toto mystické
prepojenie nevnímal. Vlado sa na nej tvári tak, že zožral celého jeleňa aj s parohami
(neviem presne, čo to má vyjadrovať, ale páči sa mi obraz parožia v brušnej
dutine). Milka prepadne ľahkej depresii, ktorú zaženie keksíkom Mila a „ľahkou“
kolou.
Ostatní v skupine nie sú podstatní, nijako sa neprejavujú, nič si
nemyslia, nič nehovoria. Jediné, čo ich spája s Milkou a Vladom je,
že spolu kedysi chodili do jednej triedy, a že sú teraz všetci spolu na
jednom kopci.
Trieda vs kopec.
Vlado by aj chcel niečo povedať, ale bojí sa toho, že keď prehovorí, tak z jeho
malých, tenučkých pier vychrstne len lávu nadávok a špinavostí. Nechce si
už nič vyčítať, a preto radšej mlčí. Milka mlčí tiež, ale z iného dôvodu.
Ona rozjíma. Prepája sa s pramatkou Zemou a vdychuje do seba vôňu
ihličia.
Počasie im celkom praje. „Ešte že nepečie to slnko tak silno lebo by som
asi zdochol!“ znie vo Vladovej hlave. Najradšej by šiel už dole. Videl tam
jednu dreveničku, na ktorej bol nápis „PIVO / VÍNO / LIMO“ a tú prvú
veličinu, to on rád. Veľmi dobre však vie, že organizáciu tohto pochodu má na
starosti niekto iný, a že on do nej nesmie zasahovať. Zľahka prešľapuje na
mieste a nahlas zíva.
To, čo robia ostatní sa mu javí triviálne napriek tomu, že nevie, čo to
slovo znamená. Myslí si o nich, že sú rídki (má to z jedného filmu,
ktorému nikdy neporozumel, ale zapamätal si z neho aspoň dve slová, čo by
sa vlastne dalo považovať za úspech).
Milka stojí na mieste. Na mieste, kde nedopadajú slnečné lúče. Ešte nevie,
že tú fotku schová do krabice a odloží za staré záclony, ktoré z ľútosti
nechce vyhodiť. Teraz sa jej tento moment zdá mimoriadne výnimočným, a aj napriek
tomu, na neho už zľahka sadá prach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára