RADKA:
Plochá zem. Jednoducho placka bez konca. Opatrne po nej našľapuješ, aby si nezobudil spiacich krtov v podzemí. Sú ako míny! Raz stúpiš na spiaceho krta a on vybuchne od zlosti. Z hrude mu vystrelia stovky maličkých lesklých čiastočiek nápadne pripomínajúcich flitre. Sú však ostrejšie než britva tvojho starého otca a ty radšej zatváraš oči, aby si pretancoval pomedzi ne. Tvoja opatrnosť sa zvyšuje, tvoja pohyblivosť naopak znižuje. Každý jeden pohyb ti trvá nesmierne dlho. Sám to tak vnímaš, ale tvoj momentálny strach z prudkého pohybu ti zabraňuje vidieť čokoľvek okrem spiacich krtov a toho, čo v sebe ukrývajú.
Odrazu sa topíš. Si príliš hlboko. Studňa je tmavá, nevieš ako dlho ti bude trvať kým vyplávaš na povrch. Voda sa leskne odtieňom, ktorý si v živote nevidel. Temno. Cítiš, že si sa pomočil od strachu, ale vzhľadom k tomu, že si celý obalený tekutinou tomu neprikladáš žiadnu váhu. Plávaš ako o život. Oči otvorené dokorán, ale aj tak ti to je na nič. Nevidíš, necítiš ani čuchom, ani hmatom. Nasiakol si efemérou!
Malé medúzky ti značia cestu. Opäť kráčaš. Nohy máš dlhšie, než obvykle. Pomedzi ne sa ti prepletá svištia dychová kapela. "Hrajú dobre", pomyslíš si. Jeden z nich sa nevie naladiť a ostatní sa mu za to smejú. Napriek tomu si stále myslíš, že hrajú dobre a kráčaš. Medúzky pomaly miznú v hmle. Kapela stíchla. Nevieš, či si v tej hmle nezmizol aj ty. V zrkadle už nevidíš svoj odraz. Cítiš sa však prítomným. Chytíš sa najbližšej liany, hreje viac ako materské lono.
S krikom zoskočíš z koruny stromu, kde sídlia najfarbenejšie papagáje sveta a pevne sa držiac toho kusu tepla preletíš na protiľahlý strom. Takto to opakuješ niekoľko krát, kým si neuvedomíš svoju smrteľnosť a nerozplačeš sa pred obrovskou korytnačkou, ktorá sa ťa pýta na cestu. Neporadíš jej. Ona je nervózna lebo sa stratila. Odchádza. Začína ti chýbať. Plačeš ešte viac. Nevieš sa už poriadne ani nadýchnúť. Vidíš Gullivera a závidiš mu všetko, čo zažil a ešte viac to, čo zažije. Chcel by si byť Gulliverom. Chvíľku premýšľaš nad tým, že ho zabiješ, oblečieš si jeho šaty a staneš sa ním. Svoj čin vykonáš skôr než to stihneš domysieť. V tomto kraji prechádza všetko akosi hladko. Nikto si nič nevšimne, zahladíš stopy a odrazu si Gulliverom. Vydávaš sa na cesty, na cesty, o ktorých sa bude písať a hovoriť. Videl si zrnitý kus budúcnosti, tak to vieš. Ty to vieš! Ty si z tej budúcnosti predsa prišiel. Nikto ťa neprekabáti, teba veru nie! Ty si Gulliver. Odchádzaš. Nikdy si nebol šťastnejším.
TÁŇA:
Voda v rôznych formách, skupenstvách, odtieňoch a farbách. Stojatá, tečúca, kľudná, rozbúrená, poháňaná vetrom. Priezračná, čistá, plná chalúh, zabahnená. Zamrznutá. Dá sa po nej chodiť. Teplá - dá sa v nej plávať. Namiesto váh ona vodnárom mala byť. Lost in unconsciousness.
Príroda. Výlety do hôr, nekonečné výhľady do hĺbky dolín, nasledovanie rastlín, ktoré ma dovedú k tajnej budove, do ktorej sa vždy bojím vkročiť, pretože viem, že sa v nej stratím, no aj napriek tomu miznem vždy v jej útrobách. Prechádzka po úzkej cestičke lesom plným stromov, kríkov a kveteny. Krajiny tak reálne, že si po prebudení myslím, že naozaj existujú.
A do tretice mesto. Nová krajina, ktorá sa postupne vynára, otvára, člení. Zažívam v nej najkrajšie rande snového života. Urbanizmus, galérie, kultúrne inštitúcie. A to všetko na kopci zaliatom slnkom. Akoby bolo poprášené zlatým prachom. Akoby prichádzala zlatá éra môjho života. Reštaurácia s tajným zadným vchodom a výhľadom na celú mestskú časť cez obrovské okno. Brezy za ním.
Tak tak nejak na dnes.
TÁŇA:
Voda v rôznych formách, skupenstvách, odtieňoch a farbách. Stojatá, tečúca, kľudná, rozbúrená, poháňaná vetrom. Priezračná, čistá, plná chalúh, zabahnená. Zamrznutá. Dá sa po nej chodiť. Teplá - dá sa v nej plávať. Namiesto váh ona vodnárom mala byť. Lost in unconsciousness.
Príroda. Výlety do hôr, nekonečné výhľady do hĺbky dolín, nasledovanie rastlín, ktoré ma dovedú k tajnej budove, do ktorej sa vždy bojím vkročiť, pretože viem, že sa v nej stratím, no aj napriek tomu miznem vždy v jej útrobách. Prechádzka po úzkej cestičke lesom plným stromov, kríkov a kveteny. Krajiny tak reálne, že si po prebudení myslím, že naozaj existujú.
A do tretice mesto. Nová krajina, ktorá sa postupne vynára, otvára, člení. Zažívam v nej najkrajšie rande snového života. Urbanizmus, galérie, kultúrne inštitúcie. A to všetko na kopci zaliatom slnkom. Akoby bolo poprášené zlatým prachom. Akoby prichádzala zlatá éra môjho života. Reštaurácia s tajným zadným vchodom a výhľadom na celú mestskú časť cez obrovské okno. Brezy za ním.
Tak tak nejak na dnes.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára