TÁŇA:
Napísala som veľmi krásny a emotívny príspevok o mne a mineráloch ale následne som sa stretla s kamarátom, ktorý je divadelným kritikom a ten mi v opojení poradil, že mám začať takto:
Minerály ma síce nezaujímajú, ale:
Zaujíma ma úplný balast a tým pádom si všímam, že:
1. Sme sa obliekli náhodne v tom istom tóne, to znamená, že môžeme spolu odvysielať správy
2. Že je rozdiel medzi scinknutím sa v poli medzi Nitrou a Moravcami a scinknutím sa v tôni sto metrovej sekvoje v arboréte.
3. Dnes je deň parkinsonovej choroby, ktorá sa prejavuje napríklad zmenšujúcim sa písmom.
4. Sibírske šamanizmy a ich spojitosť s Čechovom (vútorné zviera).
5. Sestra mu začína zháňať one night stand.
6. Dochádzajú mu historky.
7. Môj problém : čo spraviť so zatuchnutými páperovými perinami na chalupe. Vraj si mám k tomu pustiť LOJZO.
8. Život po tridsiatke (nie mojej).
Takže dúfam, že som odhalila dosť svojich lesklých plôšok - asi nie :)
Dobrú.
RADKA:
Odpoveď neznáma. Doba neznáma. Čas neznámy. Môžeme však predpokladať (opäť), že to tak nie. Môžeme sa zamyslieť nad tým, že všetky veličiny známe sú a takými aj ostanú. Nebudú sa ohýbať v priestore, nebudú sa skracovať ani naťahovať, nebudú špekulovať. Napokon už nebudú vôbec. To sa však vylučuje s predchádzajúcim postrehom (už už som napísala tvrdením, ale to by boli silné slová a tých sa ja stránim).
Pri pohľade cez neho sa svetlo rozloží, aby som si ho pohľadom mohla opäť zložiť (ako transformera?).
Aj ja chcem nejakú superschopnosť!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára