Každá z nás vybrala tej druhej miesto (k dispozícii bola samozrejme celá zemeguľa), kde by chcela vidieť jej paralelný život. Bolo si treba naštudovať lokalitu a hlavne seba. Táňa vybrala Radke mesto na konci sveta v Chile a Radka Tatiane zase mesto Aalborg v Dánsku. Ani jedna dané miesto doposiaľ nenavštívila.
RADKA:
PUERTO WILLIAMS, CHILE
*
Je pondelok a ja cez okno sledujem, či sa
kus Argentíny, ktorý mám denne pred očami náhodou nezmenil. Kontrolujem to
každý pondelok. Keď som bola mladšia dokonca každý deň, ale potom som si
uvedomila, že tak rýchlo sa žiadna krajina nemení.
Nikdy som v Argentíne nebola a pritom
by, v ideálnom prípade, stačilo preplávať pár kilometrov cez prieplav.
Možno je to len zrkadlo a žiadna Argentína vlastne neexistuje. Prichytím
sa pri tom, že sa mi táto predstava páči. Usmievam sa ako malé decko, ktoré
odhalilo veľké tajomstvo. Aké hlúpe, veď už dávno viem, že Puerto Williams je
len malým kúskom z celého sveta.
Od malička si listujem v otcových atlasoch.
Bol námorníkom. Tak sa sem koniec koncov, aj dostal. Teraz je už na plavby starý,
radšej trávi čas doma a odpočíva. Keby, čo i len trošku chcel, tak mohol kedykoľvek
odtiaľto odísť, ale jemu sa nikdy ani len malilinko nechcelo. Vraví, že je tu
magnet, ktorý ho nepustí. Tým magnetom myslí moju matku. Základ tohto príbehu je vlastne klišé. Zjaví sa chlapec z hlavného mesta v podobe námorníka a zaľúbi
sa do miestnej devy. Obaja sa však svorne zhodujú, že to bolo tak a mne neostáva nič iné, len im veriť.
Mama vďaka tomuto zväzku dostala prácu v nemocnici.
Napriek tomu, že školu má len základnú. To, čo treba sa vie naučiť rýchlo.
Odkuká, čo sa ako robí, popýta sa a na druhý deň je v tom majsterka.
Túto jej čarovnú schopnosť (ktorá podľa slov môjho otca nie je jediná) by som
chcela zdediť, ale niečo sa v prenose čarovných schopností poplietlo a tak
sa ku mne nedostala (dokonca ani len v zmutovanej podobe). Je to škoda,
ale dá sa s tým celkom žiť.
Po smrti babky som sa presťahovala do
vedľajšieho domu na ulici Carlos Condell, lebo už mám na to vek, bývať sama.
Rodičia sú však hneď vedľa, takže zas až taká razantná zmena to nebola. Od detstva som chcela odísť, aspoň do Punta Arenas, za svojim bratom, ale otec hovorí, že by som sa
nemala nikam pechoriť a radšej viesť pokojný život na tomto nádhernom
mieste. Rozumiem mu, on sa nacestoval až až, ale mne sa nechce trčať celý život
odrezaná od sveta. Chcela by som študovať a spoznávať nových ľudí, rovnako
ako chcem spoznať seba. Mám pocit, že tu ma už nič neprekvapí, že všetko, čo sa
mohlo, sa za tých 22 rokov odohralo a prípadne aj pár krát zopakovalo.
Môj brat sa netvári veľmi nadšene, keď mu
hovorím o svojich plánoch a víziách. Očividne vedie v Punta Arenas
život, ktorý chce predo mnou utajiť. Nemám pocit, že by som tam bola vítaná, že
by mi chcel ako veľký a skúsený obyvateľ tohto mesta, ukázať jeho zákutia
a tajomstvá. Radšej si ich nechá pre seba. Zdôrazňuje, že moje miesto je
doma. Ako keby som bola pes, ktorý ma svoje miesto, kam musí na povel zaliezť.
Neviem, či si myslí, že som stále decko neschopné postarať sa sama o seba,
alebo len jeho uvažovanie uviazlo v koľajničke a nevie sa odtiaľ
pozviechať. Aj tak ma už nepozná! Domov chodí raz za rok na pár dní a to sa
len necháva vykrmovať a obskakovať. On nevie o mne rovnako veľké nič
ako ja o ňom. Sme si kvit.
**
Pracujem v antropologickom múzeu Martina
Gusindeho. Dohliadam na exponáty a návštevníkov. Tých nebýva veľa, ale sem
tam zavítajú skupinky turistov. Je to milé spestrenie inak monotónnych dní.
Každý deň sa cestou z práce zastavím za Cristinou Calderón, aby som
nezabudla, kto som a naučila sa nové a nové výrazy jazyka mojich
predkov. Cristina tvrdí, že mi to ide dobre, a že hovorím takmer plynulo.
Rozprávame sa väčšinou o bežných veciach, ktoré súvisia s našimi životmi
alebo nechám hovoriť len ju a všetko si detailne zapisujem lebo nemám takú
pamäť ako ona. Ak by som, čo i len časť príbehu vynechala, už by som si
asi nikdy nespomenula na jeho pokračovanie. Nechcem, aby sa zabudlo na
Yaghanov, aby sa niečí jazyk úplne vytratil. Poctivo zbieram materiály,
zapisujem, prepisujem a vytváram si vlastnú zbierku toho, čo považujem za
dôležité.
To, čo považujem za dôležité je to, čomu
venujem pozornosť a čas.
Každý mesiac si odložím časť peňazí z výplaty.
Už sa mi takto podarilo našetriť 700 000 pesos. Čochvíľa budem mať na
letenku! Musím sa najprv dostať do Punta Arenas a odtiaľ, pekne priamo, poletím
na Falklandy vylepšiť si angličtinu a nadýchať sa nového vzduchu. O mojom
nápade som sa zatiaľ nezverila nikomu. Pestujem si v sebe toto tajomstvo, ktoré sa postupne rozrastá do všetkých zákutí môjho tela.
Neviem akým spôsobom, vyzradiť svoj plán, keď
je mi jasné, že sa nestretne s pochopením. Radšej mlčím a namiesto vysvetľovania
každý deň silno objímam ľudí, ktorí sú mi blízki. Ktovie, čo si myslia o tejto
novej tradícii. Nikto z nich sa ma ešte neopýtal, čo to má znamenať.
Postupne sa s nimi takto lúčim. Snažím sa zapamätať ich vône a odraz krajiny
v zrkadle, ktoré neexistuje.
TÁŇA:
Aalborg, Dánsko dánskovité (Rodisko Hamleta)
Volám sa Clemens Brendekilde. Mám 33 rokov, rovných 195 centimetrov, blond vlasy po ramená a sivé oči. Výrazné lícne kosti som zdedil po otcovi Jørgenovi. Pracuje na farme kúsok od Ebeltoftu. Pestujú tam najrôznejšiu zeleninu v obrovskej permakultúrnej záhrade Foråret ren. Najviac milujem jeho čerstvé bylinky a tekvice. Mama Akita sa živí vyrábaním a predajom dánskeho tradičného pečiva brukager. Ja ich výrobky predávam spolu s kvetmi a inými miestnymi šmakmi na trhu Grønttorvet Ågade, neďaleko od obchodu, s vraj najpohodlnejšími sedačkami v celom meste, Møblér.
Môj bežný deň vyzerá tak, že (pokiaľ teda nie je zima), vstanem, zídem dolu do domu (bežne spávam v spacáku na streche a budím sa spolu s vychádzajúcim slnkom), vypeckujem si hudbu, momentálne si fičím celkom dosť na Tame Imp Alah (ako ich volám ja), napustím do bandasiek vodu, popolievam všetky rastliny, pozberám úrodu, spravím si z nej raňajky, v predzáhrade odstrihnem pár kvetín, ktoré si už dlho ku mne chodí kupovať pani Beda. Trochu si zacvičím, vyexujem kávu, na vozík za bicykel naložím všetko, čo je treba a vyrážam na trh. Skoro ráno. Pred ôsmou. Otec, alebo jeho spoločník Poul privezie do mesta všetky lokálne produkty a ja ich môžem začať predávať dôchodkyniam a všetkým lokálnym šťavám, ktoré ma milujú (teda to tvrdí moja suseda). Baví ma komunikácia s ľuďmi, ktorých poznám odmalička. Vždy sa snažím všetko porozmiestňovať tak, aby tovar prilákal čo najviac očí. Som pernittengryn a mám to na sebe rád.
V zime nepracujem a vyrážam na svoju chatu v horách, ktorá má úplne deluxe polohu, v tepe Windswept West, čo je jeden z našich najkrajších národných parkov. Tu mám techniku a tvorím. Nahrávam hudbu, ruchy (malinčie vo vetre, bzukot komárov, prechod vysokou trávou...) občas chodím zahrať do nejakého klubu. Sem tam natočím aj nejaký dokument pre Denmarks Radio.
Bola to stará chajda, ktorú som dával dokopy svojpomocne asi päť rokov. To, čo predávam cez leto mi na skromné živobytie úplne vystačí. A to nehovorím o tom, že mám zo sezóny tony zásob, ktoré moja Cille všmožnými spôsobmi suší a konzervuje.
Nemienim svoj život zasvätiť nejakej firme so stovkou stolov a tristovkou stoličiek. V Kodani som vyštudoval zvukovú skladbu, vždy ma bavilo fotiť, vystačím si s málom a najnovší mobil, televízor, auto a hodiny mám v riti.
Veľmi rád trávim svoj čas pri mori vo vysokých trsoch trávy. Dumám v dunách a uvažujem. Momentálne o tom, aká silná je moja intuícia. Hlavne keď sa týka ľudí. Riadim sa ňou vždy. No a takto si tam sedávam, popiskujem si a pozerám doblba. Občas sám a občas aj s Cille. No a práve som sa vďaka intuícii a rôznym iným podnetom dostal do štádia, v ktorom mám pocit, že ma už nemiluje. Že chladne, že rezignuje, že jej na našom vzťahu prestáva záležať. Že už jej je jedno, či zavolám alebo nie. Apatická Cille. Pracujem veľa. Aj ona pracuje veľa. Spoločný čas je krásny. Ubúda. Je jej stále a stále menej. Neviem, kedy sme sa naposledy milovali.
Intuícia. Kauzalita. Medzimestské hovory. Inscenovaná hudba.
Mal by som robiť viac. Pre ňu. Pre Cille.
Vymenoval som pár činností, ktorým sa rád venujem a ktoré ma momentálne škrú. Dosť často unikám, vraciam sa k sebe. Zohnal som si starý čln, ktorým sa dá dostať do rôznych tajných zátok. Vezmem tam Cille. Vždy si predstavujem ako sa jej bude na týchto miestach páčiť. Aká nimi bude fascinovaná a aká bude SVOJA.
Cille je posadnutá bylinami tak ako ja. Stačí nám prenajať si nejakú malú chatu a bicykle a celé dni tráviť v lese. Ja zbieram huby a ona kvety a plody. Tak strašne mi chýba. Prirodzene, som rád aj sám, no čas bez nej sa mi javí neplnohodnotným.
Odtrhávam rajčiny, krájam syr Fynbo, ktorý milujem. Vyrážam na pivo, je večer. The Wharf (Borerade 16) je už tradične plný, no ja sa tam vždy spoľahlivo zmestím a scinknem. Hráva tam živá kapela alebo sú na zemi pohodené nástroje k priamemu použitiu. Doma čaj, kúpeľ, správy v rádiu, beriem spacák a zaspávam opäť na streche na provizórnom leháre. Ako vyzerá Cille? Ako reagovala? Ako sa smiala? Ako jej voňali vlasy? Ako by sa asi hnevala, keby som ju mokrou rukou treskol po zadku cez pančušky?
Počítam hviezdy a zaspávam. V diaľke počujem vlak, ktorý ide z Aalborgu do Skalborgu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára