Herbert sa ráno zobudil a vybral sa na poľovačku. V kuchyni vzal do jednej ruky drevenú pušku po starom otcovi a do druhej uschnutý koláč po otcovi. Nevedel ako sa zabíja srna, líška, či diviak, ale počas posledných dní pociťoval silnú túžbu si to vyskúšať a keď nie naozaj, tak aspoň imaginárne. Nevedel odkiaľ prišla táto myšlienka a vlastne na to ani nechcel prísť lebo by sa mu to v hlave určite celé rozležalo a on by sa rozhodol nezabiť. Prišiel na to sám, logickou úvahou.
Herbert nechce zabiť, Herbert nevie ako zabiť a pritom zaspáva s pocitom, že musí ísť na poľovačku, že hneď ráno ako vstane schmatne tú pušku a hybaj ho do lesa! Tam jeho plán končí. Herbert dojedá obschnutý koláč po otcovi a ráznym krokom kráča k lesu. Neotáča sa, mlčí a sleduje svoje kroky. Nespoznáva sa, nechce so sebou polemizovať, chce si vyskúšať aké to je, zabiť, hoci aj imaginárne.
Po chvíli si ľahne na zem a puškou zamieri niekam do vzduchu. Vykrikuje: "Ratatata!" a nahlas sa smeje. Herbert vie, že takto to nepôjde. Otáča sa na brucho a potichu zameriava. Najprv na strom, na mach, na muchotrávku, na listy... Má pocit, že sa stáva súčasťou podhubia, že je lesom celú večnosť svojho krátkeho života. Začína sa celkom nudiť, a tak premýšľa, ako si skrátiť túto chvíľu. Nič, čo by ho zachránila, mu nenapadá.
Herbert si začína spievať svoju obľúbenú pieseň a prudko vstáva. Rozhliadala sa okolo seba a pozorne zameriava. Zdá sa mu to alebo je neďaleko neho naozaj nejaký živý tvor? Obzerá sa okolo seba, sleduje ticho lesa až sa pred ním zjaví medveď Helmut a diviak Arpád. Všetci traja sa tvária, že sa nepoznajú, a že sa ešte nikdy nevideli. Arpád sa pozerá do zeme lebo sa cíti trápne, Helmut mlčí a Herbert sa rozpačito usmieva. Po chvíľke mlčania prehovorí Herbert ako prvý: "Nie je to tak, ako to vyzerá!" Helmut a Arpád prevártia oči k nebu akoby to už niekedy počuli a Herbert sa nervózne škrabe po hlave. Arpád prejde tri kolečká okolo stromu a laxne zareaguje: "No nič to, tak zajtra zase! Čau!" Herbert si nasadí pušku na rameno, zamáva "chlapcom" a odchádza odkiaľ prišiel.
Herbert si začína spievať svoju obľúbenú pieseň a prudko vstáva. Rozhliadala sa okolo seba a pozorne zameriava. Zdá sa mu to alebo je neďaleko neho naozaj nejaký živý tvor? Obzerá sa okolo seba, sleduje ticho lesa až sa pred ním zjaví medveď Helmut a diviak Arpád. Všetci traja sa tvária, že sa nepoznajú, a že sa ešte nikdy nevideli. Arpád sa pozerá do zeme lebo sa cíti trápne, Helmut mlčí a Herbert sa rozpačito usmieva. Po chvíľke mlčania prehovorí Herbert ako prvý: "Nie je to tak, ako to vyzerá!" Helmut a Arpád prevártia oči k nebu akoby to už niekedy počuli a Herbert sa nervózne škrabe po hlave. Arpád prejde tri kolečká okolo stromu a laxne zareaguje: "No nič to, tak zajtra zase! Čau!" Herbert si nasadí pušku na rameno, zamáva "chlapcom" a odchádza odkiaľ prišiel.
Ráno sa mu možno bude opäť zdať, že chce zabiť. Radšej nad tým nebude uvažovať, určite nie nahlas a urobí zase tú istú chybu ako každé ráno, už niekoľko rokov.
TÁŇA:
The senses
The plants
The changing Mountain
The Coast
Valleys of Ice
The Earth
The Animals
The Shape of Nature
The Light
The Sky
The Weather
Still Waters
Colour
The City
The Trees
The Human Animal
Worldly Goods
Food and Drink
Contrasting Lines
The River
Lines in the Earth
Time
Language
Companions
Customs and Habits
Religion
Beauty
Inner Time and Mood
Imagination and Wonder
Sharing the Experience: Towards a New Explorer
The End of the Journey
Sehnsucht- the passion for what is ever beyond - is livingly expressed in that white riband of possible travel that severs the uneven country.
- Robert Louis Stevenson
Tak a teraz nejaký ten epilóg k tomuto celému. Kto už niekedy sedel v lete v tieni košatého stromu, vie, aký je to blahodárny pocit. Oprieť sa o tvrdú kôru, pozerať uprene pred seba, položiť sa na zem, poštekliť sa trávou, pozorovať konáre plné listov, nechať si ovievať tvár teplým letným vánkom. To patrí k mojim predstavám. Čo ale taký prales? Koho napadne prales? Aká je jeho povaha? Najsôr nejaké to papradie, mach, huby. Neskôr mohutné stromy, ktorých koruny už nevidno, liany, rastliny rastúce na stromoch. Pre prales alebo i pásmo lesa je však typické šero/polotieň, cez ktorý do porastu presvitajú lúče slnka (mesiaca) a osvetľujú ho ako svetlá reflektorov. Les je veľkou témou rozprávok, legiend, posvätných textov aj mysterií. V premenlivej krajine sú často skryté pôvodné sídla sily, bohatstva a zvláštnych hrdinov. Šero, odľahlosť a nepreniknuteľnosť/nepriehľadnosť činili z lesa už odpradávna tajomný mýtický priestor. Topos lesa bol ríšou Psyché a ženského princípu, miestom skúmania a intuície.
V stredoeurópskom priestore nie je zachovaný prakticky žiadny nížinný prales. Kto by bol býval povedal, že práve jedným z tých zachovaných je bývalý cársky poľovný výbeh na rozhraní dnešného Poľska a Bieloruska? Les Bialowieza. Bielovežský prales. Nie tak ďaleko. Prešlo si ním veľa zubrov, poľských utečencov a sovietskych partizánov. Pokiaľ ste po rokoch zatúžili po prechádzke v prírode, nemusíte zúfať. Podobné krásy si môžete vychutnať aj kúsok nad Prešovom (Stužica, Rožok, Havešová). Nie tak ďaleko. Rožok sa napríklad zaradil do zoznamu UNESCO medzi významné prírodné pamiatky ako Yellowstonský národný park a Grand Canyon v USA, Sagarmáthá v Himalájach či Kilimandžáro v Afrike. Lesný motív nás stále víta. A keď tam budete, spomeňte si na úvod tohto textu.
TÁŇA:
The senses
The plants
The changing Mountain
The Coast
Valleys of Ice
The Earth
The Animals
The Shape of Nature
The Light
The Sky
The Weather
Still Waters
Colour
The City
The Trees
The Human Animal
Worldly Goods
Food and Drink
Contrasting Lines
The River
Lines in the Earth
Time
Language
Companions
Customs and Habits
Religion
Beauty
Inner Time and Mood
Imagination and Wonder
Sharing the Experience: Towards a New Explorer
The End of the Journey
Sehnsucht- the passion for what is ever beyond - is livingly expressed in that white riband of possible travel that severs the uneven country.
- Robert Louis Stevenson
Tak a teraz nejaký ten epilóg k tomuto celému. Kto už niekedy sedel v lete v tieni košatého stromu, vie, aký je to blahodárny pocit. Oprieť sa o tvrdú kôru, pozerať uprene pred seba, položiť sa na zem, poštekliť sa trávou, pozorovať konáre plné listov, nechať si ovievať tvár teplým letným vánkom. To patrí k mojim predstavám. Čo ale taký prales? Koho napadne prales? Aká je jeho povaha? Najsôr nejaké to papradie, mach, huby. Neskôr mohutné stromy, ktorých koruny už nevidno, liany, rastliny rastúce na stromoch. Pre prales alebo i pásmo lesa je však typické šero/polotieň, cez ktorý do porastu presvitajú lúče slnka (mesiaca) a osvetľujú ho ako svetlá reflektorov. Les je veľkou témou rozprávok, legiend, posvätných textov aj mysterií. V premenlivej krajine sú často skryté pôvodné sídla sily, bohatstva a zvláštnych hrdinov. Šero, odľahlosť a nepreniknuteľnosť/nepriehľadnosť činili z lesa už odpradávna tajomný mýtický priestor. Topos lesa bol ríšou Psyché a ženského princípu, miestom skúmania a intuície.
 |
| Slovakia.travel |
V stredoeurópskom priestore nie je zachovaný prakticky žiadny nížinný prales. Kto by bol býval povedal, že práve jedným z tých zachovaných je bývalý cársky poľovný výbeh na rozhraní dnešného Poľska a Bieloruska? Les Bialowieza. Bielovežský prales. Nie tak ďaleko. Prešlo si ním veľa zubrov, poľských utečencov a sovietskych partizánov. Pokiaľ ste po rokoch zatúžili po prechádzke v prírode, nemusíte zúfať. Podobné krásy si môžete vychutnať aj kúsok nad Prešovom (Stužica, Rožok, Havešová). Nie tak ďaleko. Rožok sa napríklad zaradil do zoznamu UNESCO medzi významné prírodné pamiatky ako Yellowstonský národný park a Grand Canyon v USA, Sagarmáthá v Himalájach či Kilimandžáro v Afrike. Lesný motív nás stále víta. A keď tam budete, spomeňte si na úvod tohto textu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára